Kapitola:
Pridaná: 27.6.2009, 08:24:56
Čítaná: 2801×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Denisa
Stručný dej: Denisa je maturantka, bifľoška a ešte k tomu si myslí, že je škaredá. Ale možno sa niečo z tohto zmení...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zúfalé rozhodhutie 2 » Čarovný deň

,,Denisa! Švihaj! Prídeme neskoro!!!´´ zakričala moja mama. Mám ju veľmi rada, aj keď občas...

,,Už idem mami!´´ zavolala som na ňu z kúpeľne. Vyšla som von. ,,To čo máš? Zase si sa pokúšala nasilu byť krásna? Za takú chvíľu...´´ začala mama kritizovať. Ja totiž nie som bohvieako pekná. Lepšie povedané- vôbec. Mám husté, kučeravé a hnedé vlasy, krivé zuby a zeleno-sivé oči. Moje vlasy sú hrozný výbuch. Keďže sú strašne husté, stále mi odstávajú a keď ich mám voľne rozpustené, vyzerám ako strecha. A to som ešte zabudla na akné a moje okuliare...

,,Nechaj ju, keď chce byť pekná, nech je,´´ zastal sa ma otec. On ma vždy vedel pochopiť. ,,Ideme už? Lebo najprv naháňate mňa a potom sa hádate vy dvaja,´´ povedala som, vzala som si školskú tašku a vybehla na dvor. Bol krásny deň...A tým sa začali moje každodenné myšlienky- keby som aj ja bola taká krásna ako tento deň...

Do školy som sa netešila. Neteším sa tam nikdy. Mám tam síce pár priateľov, no tí sa so mnou kamarátia iba z ľútosti. Ostatní na mne všetko zosmiešňujú a smejú sa mi do tváre kvôli môjmu výzoru... Najhoršie je však na tom to, že sa ešte aj dobre učím, takže ma volajú Bifľoška Mutant alebo škaredá bifľoška. A to nieje práve veľmi príjemné. Hodila som si topánky do skrinky a šla som pomaly do tiedy. No zbohom...Hneď som natrafila na jednu vec- a to slečnu dokonalú, Eriku Kusrilovú. Bola vysoká, mala krásne, plavé vlasy- a nie také hrozné ako mám ja, ale mäkké na dotyk, lesklé a poddajné, mala modré oči s jemným, zeleným odtieňom a krásnu, čistú pleť. Nemala okuliare ani strojček na zuby, chodila vystretá a bola nesmierne charizmatická.

Ani si ma nevšimla...Veď načo by aj...Ona je pekné dievča, ja som hrozná škrata, okrem toho som vraj nudná a hrozne hanblivá. Vošla som do triedy a začalo sa to: pravidelné posmešky, hádzanie papierikov a tá hrozná bitka, v ktorej sa chalani bijú o to, ktorý ma bude mať- samozrejme, aby ma strápnili a ukázali, aká som hrozná. Takto trpím každý deň, no nedávam najavo, že by mi to vadilo. Mama stále vraví, že keď si ich nebudem všímať, prejde ich to...ale kedy?

Po škole som šla rovno domov a rozmýšľala som, čo so sebou urobím. Chcela som skúsiť iný účes, lenže čo s takýmito vlasmi? Sadla som si na schody pred domom a tuho som rozmýšľala nad kaderníčkou a kozmetičkou. Takmer hneď sa mi v hlave rozoznel mamin hlas: ,,No určite! Ešte čo by si nechcela? Čo si myslíš že si ty Paris Hilton?´´

Bodaj by som bola...Určite vyzerá lepšie ako ja! Vstala som, vbehla som do domu rovno pred zrkadlo. Nikto nebol doma. Skúšala som si rozčesať vlasy. Bohužiaľ, veľmi mi to nešlo. Tak som vzala žehličku na vlasy a začala som si ich žehliť, lenže ani to veľmi nepomáhalo, pretože nerozčesané vlasy a ešte k tomu moje sa proste žehliť nedajú. Po tvári mi začali stekať slzy hnevu a smútku. Neviem, kedy som začala plakať, no na tvári som ich cítila...

Povedala som si, že v nebi by ma možno mali radi, tak som sa hlúpo rozhodla siahnuť si na život. Vybehla som z domu. Utekala som cez celé mesto, len aby to nebolo podozrivé...Prišla som k cieľu: most. Most, ktorý bol vo výške 20tich metrov nad riekou. Preliezla som zábradlie, chystajúc sa skočiť. Teraz sa pustím! Pomyslela som si..Tri! Dva! Jeden... ,,Čo to robíš? Prestaň! Nerob to!´´ začula som za sebou známy hlas. Zvláštne na tom bolo, že patril Erike Kusrilovej. ,,Prečo...´´ začala šokovane, no ja som ju prerušila: ,,Pozri sa na mňa! Pozri sa na seba! Ako vyzerám? Otrasne! Ty si krásna, každý ťa má rád! Mňa všetci nenávidia! Ty bi si čo robila na mojom mieste?´´

Bolo mi veľmi ľúto, že na ňu musím takto kričať. Určite bola tá otázka pre ňu veľmi ťažká...A odpoveď zrejme ešte ťažšia, pretože bola hodnú chvíľu ticho. Potom... ,,Keď chceš, vedela by som ti pomôcť. Ale keď nie, je to na tebe. Rob ako myslíš, ale poviem ti jedno- v tejto chvíli robíš jednu veľkú hlúposť,´´

Zamyslela som sa...Pomôcť? Ona? Žeby to naozaj urobila? ,,Myslíš to vážne? Že by si mi pomohla?´´

,,Samozrejme! Aj tak ti to chcem už dlho navrhnúť, keď sa tak pozerám, ako sa ti každý smeje,´´ povedala Erika a milo na mňa pozrela. ,,Tak dobre...´´ preliezla som zábradlie naspäť. ,,Keby si chcela, môžeme hneď teraz niečo urobiť s tvojimi vlasmi. Moja sesternica je kaderníčka,´´ povedala Erika a prezerala si moje husté hniezdo na hlave. ,,No lenže...Ako jej zaplatím?´´ spýtala som sa a pravdu povediac, hanbila som sa ako pes. Máme síce dosť peňazí, ale vreckové nedostávam. Musela by som niečo vziať mame, ale problémy si narobiť nechcem... ,,Ona strihá priateľov a rodinu zdarma. Keby som jej povedala, že si moja priateľka, ostrihala by ťa zdarma,´´ vysvetlila mi to Erika. Začala som sa hanbiť ešte viac. Eriku síce nadchlo, že mi môže pomáhať, no ja som mala pocit, že za tú pomoc bude niečo chcieť...

[ » na začiatok « ]