Kapitola:
Pridaná: 30.5.2009, 23:00:41
Čítaná: 1679×
Hodnotenie: (počet hlasov: 18)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nagini, Sirius Black, Lord Voldemort, Albus Dumbledore
Stručný dej: Na Rokforte je nová učiteľka - Nagini. Taktiež hrá na dve strany, ale ktorú si nakoniec vyberie?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nagini 2 » Zoznámenie s Tichošľapom 3 » Had a potkan 4 » Hnev a úskoky 5 » Obrana proti čiernej mágii 6 » Zmierenie a kliatba 7 » Čierna kobra 8 » Hnev a trest 9 » Nový člen 10 » Stretnutie 11 » Spomienka 12 » Tom Riddle a nový návrh 13 » Výlet 14 » Jeden z najhorších dní 15 » Moc ničí 16 » Degasere 17 » Získané tajomstvo 18 » Obchodník 19 » Temný pán 20 » Dokonalý plán 21 » Spln 22 » Netvor 23 » Priatelia 24 » Sean O´Neil 25 » Schôdzka 26 » Temná stránka 27 » Vianočné prázdniny 28 » Trest 29 » Jaskyňa 30 » Navždy spolu

Sirius sedel na veľkej posteli vo svojej izbe na Grimaulduovom námestí. Tvár mal zaborenú do dlaní a premietal si udalosti posledných dní.

Odchod z Rokfortu pre neho nebol nikdy tak oslobodzujúci ako tento rok. Nikdy sa netešil na Vianoce so svojou rodinou, no teraz to bolo ako vykúpenie. S jeho priateľmi sa vytrvalo ignorovali a ťažoba na jeho prsiach pri pohľade na nich bola skľučujúca. Ešte aj Nagini sa mu vyhýbala, aj keď netušil prečo. Z ich posledného rozhovoru mal pocit, že teraz sa bude naopak snažiť dostať sa opäť do jeho priazne. Jediný človek, ktorý bol stále s ním, bola Mira. A to bol jeden z ďalších dôvodov prečo chcel byť radšej doma. Bola ako jeho tieň. Niekedy mal pocit, že bez nej nemôže ísť ani na záchod.

Cestu vlakom radšej prespal. Na nástupišti čakal otec. Zvítal sa s ním aj s Regulusom podaním ruky. Sirius mal so svojim bratom tichú dohodu, že sa pred rodičmi budú tváriť, že vedia o svojej existencii. Takže cesta k prenášadlu vyzerala ako ukážkovo nacvičený dialóg z nepodareného filmu medzi starostlivým otcom a jeho synmi. Po príchode domov dali zvyčajný bozk na líca matke, ktorá sa tvárila ako keby jej mali byť neskonale vďační, že im to dovolila.

Na druhý deň prišla rana, kvôli ktorej teraz Sirius sedel trasúc sa na posteli. Jeho hrdosť mu nedovolila vyroniť ani slzu, aj keď vnútro mu trhalo na kusy. Spôsobil to rozhovor s jeho rodičmi. Matka si ho zavolala dole do salónu. Myslel si, že sa ho bude pýtať na školu. Nebolo to pre neho nič prekvapujúce a tak aj on ako aj Regulus si už zvykli na pravidelný výsluch, keď prišli na prázdniny domov.

Zišiel dole, kde už ho čakal otec usadený v kresle. Matka stála pri ňom, opretá o operadlo. Pohľad mala upretý k dverám ako keby čakala na dôležitú schôdzku. Sirius videl, že je nervóznejšia než obyčajne. Vyzvala ho, aby si sadol.

„Kde je Reg?“ opýtal sa zvedavo.

Matka sa mu otočila tvárou, ale zostala stáť na svojom mieste. „Regulus je vo svojej izbe. Chceme sa s tebou porozprávať osamote.“

„Stalo sa niečo?“ pozrel nervózne na otca, ktorý sedel zadumane a vrásky okolo jeho očí prezrádzali, že ho niečo trápi.

Namiesto neho znova prehovorila pani Blacková: „Potrebujeme s tebou vyriešiť jeden problém, ktorý už síce trvá dlhšie, ale tentokrát je veľmi dôležité, aby si pochopil základné princípy.“

Sirius sa pri jej oficiálnom tóne drzo uškrnul.

„Vieme aký máš postoj k otázke čistokrvnosti,“ vystrúhala znechutenú grimasu, „ale časy sa menia. Teraz príde doba kedy bude nesmierne dôležité, na ktorej strane budeš stáť. A nám,“ pozrela na svojho manžela, ktorý neprítomne hľadel na stôl pred sebou, „veľmi záleží na tom, aby si ty ako člen našej rodiny stál za našimi záujmami.“

„Čo to presne znamená?“ nechápavo sa opýtal Sirius.

„Znamená to, že by si sa mal začať stýkať so správnymi ľuďmi a mal by si stáť za svojou rodinou.“

„Takže ak som to správne pochopil, chcete, aby som sa správal ako Regulus?“ začal v ňom stúpať hnev.

„Presne tak. Verím tomu, že ak pochopíš, že ti nechceme zle, budeš nám ešte aj vďačný. Istí ľudia tebe aj Regulusovi určite zabezpečia výborné miesta, možno aj na samotnom ministerstve!“ Tvárila sa samoľúbo, akoby jej ponuka bola neodmietnuteľná.

„Viem si predstaviť akých ľudí máš na mysli drahá matka!“ začal zvyšovať hlas a ruky sa mu triasli. „Ale ja nemienim patriť k týmto ľuďom a nemienim sa tváriť, že súhlasím s tými vašimi nezmyslami o čistokrvnosti a nadradenosti!“ Postavil sa a mračil sa na ňu.

Tá v svojej nadutosti tak zvraštila ústa, že mal človek pocit, že má miesto nich len nejakú guču.

„Sadni si!“ zrazu rázne prehovoril Siriusov otec.

Ten si nedovolil neuposlúchnuť. Na matku ani nepozrel, teraz sa díval len na otca.

„Sirius,“ pozrel mu priamo do očí. „Možno sa ti to zdá teraz nespravodlivé, ale ver, že je to naozaj dôležité pre celú našu rodinu. Je dôležité, aby si to pochopil. Žiadame to od teba preto, lebo ak nastane čas zmien a on nastane, tak musíme byť s novým režimom za dobre. Skús to pochopiť.“

Sirius mal pocit, že ho snáď otec po prvýkrát v jeho živote o niečo prosí. Nerozumel tomu.

„Otec, ja jednoducho nemôžem. Nedokážem byť niekým iným.“

„Tak ťa k tomu donútime!“ vyhlásila stroho pani Blacková. „Ak to nejde po dobrom, pôjde to po zlom! Do Rokfortu sa už nevrátiš! Budeš sa učiť doma! A ja osobne dohliadnem na to, aby si sa nestretával s nejakými humusákmi alebo zradcami krvi! A potom...“

„Čo potom?“ Sirius sa kričiac prudko postavil. „Myslíš si, že ma tu udržíš? Aj tak na nič iné nečakám, len na to, kedy už konečne odtiaľto vypadnem!“

Matka na neho civela s vyvalenými očami. Sirius si nikdy nedovolil kričať na svojich rodičov.

„A kam si myslíš, že pôjdeš, há? Nedám ti nič! Ani len špinavý sikel! Rozumel si mi?“

Obaja sa na seba mračili, matka s prekríženými rukami, Sirius s rukami pozdĺž tela so zaťatými päsťami.

„Pôjdem za strýkom. A to hneď! V tomto dome nebudem už ani sekundu!“ keď už prechádzal okolo matky, nahlas odfrkla. “Pche! Alphard ti už nepomôže,“ povedala potichu. Jej výraz bol skoro šialený.

„Myslíš si, že on sa tebou nechá zastrašiť? Na to, že to je tvoj brat ho asi tak dobre nepoznáš,“ vyhlásil triumfálne.

„Je mŕtvy,“ pán Black sa šepkajúc postavil, aby sa mohol synovi pozerať do očí. Ten už stál skoro pri dverách. Neveriacky sa pozeral do otcovej tváre, ako keby v nej chcel nájsť náznak klamstva. Jeho črty však boli skormútenejšie než pred tým. Aj keď bol Orionovi Blackovi len švagrom, mal ho rád ako brata.

„Ako sa... ako sa to stalo? Ja tomu nerozumiem, niekto mu ublížil?“ venoval tieto otázky len otcovi.

„Našli ho v jeho chate. Nikto nevie čo sa stalo. Možno... nie, to určite nie. Určite to bola len nejaká nehoda. Možno niečo vypil... ja vlastne ani neviem,“ pánom Blackom evidentne otriasla táto skutočnosť a Sirius videl, že ani nevie, čo mu má vlastne povedať.

Bol tak zmätený, že bez slova vybehol po schodoch do svojej izby. Zatreskol za sebou dvere a teraz vystrašený a zúfalý sedel na peľasti svojej postele.

V jednom kuse si opakoval tie hrozné slová. Nevedel z čoho má byť zúfalejší. Či z toho, že ho matka už nebude chcieť pustiť do Rokfortu, alebo z toho, že jeho strýko je mŕtvy. Už ho nemal kto chrániť pred jeho vlastnou rodinou. Postavil sa a pristúpil k fotografii prilepenej na stene. Usmievali sa na nej jeho priatelia. Dal by všetko na svete za to, aby sa nikdy nepohádali. Teraz bol v slepej uličke.

V jeho premýšľaní ho prerušilo klopanie na dvere. Ani sa neobťažoval odpovedať naň. Keď už si myslel, že dotyčný odišiel, dvere sa pomaly otvorili. Prekvapilo ho, že v nich stál jeho brat.

„Môžem?“ opýtal sa nezvyčajne zdvorilo.

„Čo už,“ odpovedal mu Sirius a bez toho, aby sa na neho pozrel, si opäť sadol na posteľ.

Regulus za sebou zavrel dvere a zostal pri nich stáť.

„Počul som... počul som o čom ste sa rozprávali. Je pravda, že je strýko Alphard mŕtvy?“ opýtal sa neisto.

„Hej,“ neochotne odpovedal Sirius a keď to jeho brat vyslovil, ako keby sa to stalo skutočnejšie než pred tým.

„Neodídeš, však?“

Sirius sa otočil na posteli tak, aby ho videl. Nechápavo ho chvíľu skúmal. „Prečo sa pýtaš? A nie je to jedno?“ Keď už chcel jeho brat niečo povedať, Sirius zdvihol obočie ako keby práve prišiel na niečo prevratné. „Ahá! Už mi to došlo, prečo si za mnou prišiel. Ty sa tiež bojíš, že úžasná rodinka Blackovcov nebude pre pánov dosť dobrá, keď bude mať medzi sebou takú čiernu ovcu rodiny ako som ja!“

To Regulusa vyprovokovalo. „Bože Sirius! Ty si taký zadubený idiot! Nevidíš, že sa snažím, aby rodina zostala pokope? Konečne sa zobuď! Môžem ti pomôcť, môžem...“

„Čo môžeš?“ postavil sa. „Zoznámiš sa zo svojimi super kamošmi? Myslíš si, že neviem, že sa zahrávate s čiernou mágiou? Myslíš si, že mi to bolo úplne ukradnuté, keď som videl s kým sa vláčiš?“

„Sú to moji priatelia! Oni ma neopustia len tak pre niečo! Ja zase viem o tvojich super kamošoch! Myslíš si, že nevidím ako sa úžasná štvorica rozpadla?“ zúfalo kričal na svojho brata Regulus.

„Do toho ťa nič!“ precedil pomedzi zuby Sirius.

„Do frasa Sirius, nebuď blázon. Môžem ti pomôcť. Sme predsa bratia.“

Posledná veta udrela do Siriusa ako blesk. V tom momente sa rozhodol. „Regulus, bol si mi bratom kým si sa nenechal zlákať čiernou mágiou. Teraz si už nemáme čo povedať. Možno mi neuveríš, ale mrzí ma to. Teraz prosím odíď.“

Chvíľu na seba nehybne pozerali a Sirius cítil, že teraz už nie je medzi nimi cesty späť. Regulus sa bez slova otočil a odišiel.

Buchnutie dverí na jeho izbe bolo ako symbol jeho odchodu z tohto života. Nahádzal si svoje veci do kufra a nedbajúc matkiným výkrikom, že ho vydedí a že už nie je jej syn, opustil svoj doterajší domov. Otec nepovedal ani slovo. Mlčky sledoval ako jeho starší syn odchádza.

Sirius bezcieľne kráčal ulicami až kým sa nezačalo stmievať. Aj napriek teplému kabátu mu už začala byť zima a škvŕkajúci žalúdok mu pripomínal koľko času ubehlo odvtedy, čo odišiel z domu. Kufor, ktorý ťahal za sebou sa mu zdal ťažší než kedykoľvek predtým. Rozhodol sa, že napriek všetkej svojej zúfalosti takto nemôže blúdiť až do konca prázdnin. Zastavil sa na prázdnej ulici, ktorú osvetľovalo pouličné osvetlenie a blikajúce žiarovky z vyzdobených okien. Načiahol ruku do vrecka, z ktorého vytiahol kožený mešec. Prehrabal sa v ňom prstom, aby zistil koľko mu zostalo z ušetrených peňazí. Teraz ďakoval za to, že na narodeniny dostával peniaze a nie hlúpe darčeky, po ktorých vždy túžil. Pre neho bola núdza niečo nové a tak až teraz zistil, že byť z bohatej rodiny nie je až tak na škodu. Čarovať nemohol, lebo ešte nebol plnoletý a tak mu nič iné nezostávalo len načiahnuť ruku, v ktorej držal prútik do vzduchu a čakať čo sa stane. Ani neočakával, že sa to stane tak rýchlo. Za hlasného TRESK ho oslepil pár svetiel. Pri chodníku kde stál, pristál obrovský trojposchodový fialový autobus so zlatým nápisom na prednom skle „Rytiersky autobus“. Nechal sa odviezť do Deravého kotlíka, kde sa aj ubytoval v skromnej izbe s drevenou posteľou, jednou skriňou a zaprášeným oknom, ktoré handru nevidelo už veľmi dlho. Kufor hodil do najbližšieho rohu a zúfalo si sadol na posteľ. Rozhodol sa, že s plným žalúdkom sa mu bude lepšie premýšľať o všetkom čo sa stalo a čo ho vlastne čaká. Bolo mu jasné, že je v tom úplne sám.

Po pár dňoch strávených v stuchnutej miestnosti bol zúfalejší než kedykoľvek predtým. Miesto toho, aby chodil medzi ľudí, naschvál sa zatváral medzi štyri steny svojho dočasného domova, aby sa mohol utápať v sebaľútosti.

Keď otvoril oči do ďalšieho ponurého rána, zbadal nad sebou vianočné cyklámenové girlandy. Začal ho bolieť žalúdok, lebo si vôbec neuvedomil, že Vianoce strávi na tak opustenom mieste ako je toto. Znova zavrel oči, lebo sa mu do nich hrnuli horúce slzy. Ako z jasného neba sa mu zjavili pred očami slová Lily, ktoré mu povedala v chrabromilskej klubovni: „Povedal mi, že ste pre neho tí jediní komu naozaj verí a že by pre vás urobil čokoľvek.“ Už mu James tak neskutočne chýbal, že by najradšej hneď odišiel za ním a ospravedlnil sa. Vedel, že s Nagini mal pravdu, ale tak veľa sa toho stalo, že mu to všetko prestalo dávať význam, keď nemal pri sebe svojich priateľov. Keby mohol, všetko by hneď vrátil späť. Bol by s Nagini a boli by zase všetci štyria pokope. Prudko sa posadil na posteli. A prečo by to malo byť také zložité? Prestal uvažovať nad Nagini. Nad svojim strýkom a rodičmi. Nič iné pred očami nemal, len Jamesa. Obliekol sa tak rýchlo ako keby mu išlo o život. Preletel schodmi ako víchor, až sa barman Tom naľakal a ani nestihol zachytiť, kto to tak rýchlo vybehol z dverí smerom do Šikmej uličky. Sirius chodil z obchodu do obchodu, až narazil presne na to čo chcel. Nechal si malý predmet zabaliť do baliaceho papiera a strčil si ho do vrecka. Keď sa vrátil do svojej izby, chvíľu váhal keď sa uprene díval na svoj kufor. Nevedel, či to nebude až príliš opovážlivé. Ale bol taký naplnený nádejou, že nahádzal všetky svoje veci do kufra, Tomovi hodil na bar peniaze, ktoré mal ešte zaplatiť za ubytovanie a vyšiel z dverí na ulicu plnú muklov. Aj napriek tomu, že si ho nikto nevšímal, mal chuť každého objať. Ani nevedel prečo je vlastne taký šťastný, ale nechcel myslieť na nič iné ako na to, že budú opäť s Jamesom kamaráti.

Opäť si zdvihnutím ruky privolal Rytiersky autobus. Keď z neho vystupoval pred domom Potterovcov, zrazu mu stiahlo žalúdok. Každým krokom, ktorý ho delil od dverí, za ktorými býval jeho najlepší priateľ bol nervóznejší. Možno to zase nebol až taký dobrý nápad. Pristúpil k dreveným dverám, ktoré boli ozdobené vianočným vencom. Chvíľu tam len tak stál a díval sa na zvonček, ku ktorému nie a nie zdvihnúť prst. Rukou silno zvieral svoj kufor až ho boleli všetky prsty. Keď už zdvihol ruku, pokrútil sám pre seba hlavou a bezvládne ju nechal padnúť pozdĺž tela. Zavadil pri tom o vrecko nohavíc, v ktorom cinkol vianočný darček pre Jamesa. To ho presvedčilo. Keď už nič iné, aspoň mu ho dá. A keď ho nebude chcieť ani vidieť, tak ho jednoducho odovzdá jeho rodičom. Ešte pár sekúnd sa takto presviedčal a potom rozhodne stlačil zvonček. Z vnútra počul zazvoniť niečo ako vianočnú melódiu. Už nemohol cúvnuť. Aj tak mal nohy ako prikované k zemi. Počul kroky a v tom sa otvorili dvere, v ktorých stála žena okolo štyridsiatky. Nízka s žensky zaguľatenou postavou a vlasmi čiernymi ako uhoľ. Tie mala vyviazané nedbalo v chvoste a na tvári jej pohrával srdečný úsmev.

„Sirius!“ povedala prekvapene, ale nadšene. Objala ho a hneď ho aj strkala dovnútra.

„Rodičia ťa pustili k nám na Vianoce? A nevadí im to? Nieže by som nebola rada, vieš, že ja ťa vždy rada vidím, len som prekvapená. James nám nič nepovedal. Len sa vyzleč Sirius, na čo čakáš?“ z úst sa jej rinuli slová jedno za druhým, Sirius nestihol ani pozdraviť.

Na tvári sa mu objavil rumenec, lebo bolo evidentné, že James im o ich hádke nič nepovedal. Snažil sa otvoriť ústa, ale pani Potterová mu zvliekla kabát a ako ho vešala na strieborný honosný vešiak, začala kričať na celý dom: „James! James! Sirius prišiel! Poď dole!

Sirius uprel zrak na schody pokryté bordovým kobercom lemované strieborným zábradlím, ktoré stúpalo z pravej strany veľkej svetlej predsiene, kde stáli aj s pani Potterovou. Mal pocit, že mu horí žalúdok, aj tvár.

„Mama kto si hovorila, že prišiel?“ kričal James, ale v tom ako to dopovedal zostal stáť na vrchnom schode a s prekvapenou až meravou tvárou pozeral na Siriusa.

„Však som kričala, že Sirius prišiel,“ položila mu ruku na chrbát. „Tak choď hore ku Jamesovi do izby, o hodinu je obed. Potom vás prídem zavolať a ty nám snáď vysvetlíš toto náhle prekvapenie,“ chápavo sa usmiala a jemne pritlačila na Siriusov chrbát, aby vyšiel po schodoch. James sa automaticky otočil a kráčal do svojej izby, ktorá bola hneď prvá na začiatku úzkej chodby osvetlenej malými za to bohato zdobenými olejovými lampami. Tie sa automaticky zažali pri nejakom pohybe a opäť sa zhasli, keď už na chodbe nikto nebol. Sirius pomaly, ale rozhodne kráčal za ním. Vošiel do rozľahlej, ale útulnej chlapčenskej izby, v ktorej bol už veľakrát. Steny zdobili plagáty všetkého druhu, ale zväčša sa týkali metlobalu. Všetko v izbe malo buď zlatú alebo šarlátovočervenú farbu, tak ako farby Chrabromilu.

James si bez slova sadol na zamatovú šarlátovočervenú pohovku, ktorá bola oproti dverám pod oknom. Díval sa na Siriusa, očividne čakajúc, že mu vysvetlí prečo prišiel. Sirius za sebou zavrel dvere. Postavil sa uprostred miestnosti, kde končila veľká masívna posteľ a chytil sa rukou stĺpa, ktorý držal nebesá. Nejak ho to upokojovalo, inak ani nevedel, prečo to vlastne spravil. Hľadal správne slová, ale nič mu neprichádzalo na um. V duchu si vyčítal, že si najprv nepripravil nejakú reč. A potom ho to napadlo.

„Priniesol som ti vianočný darček,“ na nič iné sa nezmohol.

James sa zamračil a jeho reakcia bola viac než stručná: „Aha.“ Preložil si nohy do tureckého sedu a čakal.

Sirius vytiahol z vrecka nohavíc malý balíček a hodil ho vzduchom smerom k Jamesovi. Ten ho bez problémov chytil do jednej ruky a rozbalil. Chvíľu si ho prezeral v ruke. Sirius sledoval odraz svetla tancujúci na stene. Po chvíli James prehovoril dívajúc sa svojmu najlepšiemu kamarátovi do očí: „Zrkadlo? Myslíš si, že neviem, že som pekný?“ uškrnul sa.

Zo Siriusa opadlo bremeno a celá atmosféra v izbe sa zmenila.

„Je mi jasné, že si si vedomý svojej neskonalej krásy, ale to zrkadlo je dvojité. Také isté mám aj ja.“

„Aha, aby sme sa mohli porovnávať, ktorý z nás je krajší?“ ironizoval.

„Môžeme aj to, ak ti to urobí radosť, ale bol by som radšej, aby sme ho používali ako dorozumievací prostriedok,“ uškŕňal sa aj on. Vytiahol zo zadného vrecka nohavíc rovnaké malé zrkadlo, aké držal v rukách James a sadol si vedľa neho. „Vyslov moje meno,“ vyzval ho Sirius.

„Debil,“ povedal James do zrkadla. „Nič. Asi nefunguje. Počkaj, skúsim to ešte raz,“ sarkasticky si zdvihol zrkadlo až k ústam a slabikoval: „Za-du-be-ný de-bil.“

Samozrejme nič sa opäť nestalo. Sirius sa neubránil štekavému chichotu. Svoje zrkadlo si zdvihol pred tvár a zreteľne povedal: „James Potter.“

James sa zo zvedavosti díval do svojho nového darčeka, kde videl tvár svojho priateľa. „Hmmm, to je parádna vecička. Len vieš, je tu taký malý problém.“

„Áno?“ opýtal sa Sirius.

„Vieš, keď sa nebavíme a obchádzame, tak si neviem dosť dobre predstaviť, na čo nám toto zrkadlo bude?“ pozrel sa mu priamo do očí a čakal.

„James ja chcem aby sme boli priatelia. Bola chyba, že sme tú hádku nechali zájsť až tak ďaleko. Chcel som zistiť prečo nás Nagini vyplatila, tak som sa chcel stretnúť s Nyxom, ale namiesto neho prišla ona. Uzavreli sme dočasné prímerie, ale aj tak chcem zistiť čo má za lubom. A teraz to chcem vedieť ešte viac, keď...“ sklopil zrak, lebo nemal slov.

„Čo sa stalo Sirius?“ jeho tvár sa po tejto otázke ešte viac napla. „Prečo vlastne nie si u rodičov a priniesol si aj ten veľký kufor?“

„Odišiel som.“

„Čo! A prečo? Pohádal si sa s vašimi?“ Jamesova tvár bola teraz zdesená.

„Chceli ma donútiť, aby som hral hru: Naša rodina je čistokrvná a ja som hrdý, že som jej členom.“ Vystrúhal zhnusenú grimasu. „A keď som chcel odísť k strýkovi Alphardovi, povedali mi, že ho našli v jeho chate mŕtveho.“

„Čoo!“ James sa vyrovnal ako pravítko.

Sirius mu povedal všetko. O Nagini, o rodičoch, o Regulusovi, o tom ako odišiel do Deravého kotlíka a ako sa rozhodol, že príde sem. James sa ho pýtal a Sirius mu vďačne odpovedal. Bolo to ako vždy. Prebrali spolu teórie ako mohol Alphard zomrieť, ale keď Sirius spomenul Nagini, sám nakoniec uznal, že nech je aká chce, určite s tým nemala nič spoločné.

S diskusie ich vytrhol krik pani Potterovej, aby sa išli naobedovať. Zišli spoločne dole a po privítaní sa aj s pánom Potterom si zasadli spoločne za okrúhly stôl v jedálni.

Jamesovým rodičom sa vôbec nepáčilo, že Sirius utiekol z domu a ešte k tomu na Vianoce, ale vedeli, že ak ho nenechajú u nich, nemal by kam ísť. Donútili ho však napísať rodičom aspoň správu, kde im oznámil kde teraz bude bývať. Najprv nechcel, ale nebolo vhodné hádať sa s ľuďmi, ktorí ho prichýlili k sebe. Dostal izbu pre návštevy a napriek všetkému bol zase šťastný.

Myslel na Nagini a na to prečo sa mu vyhýbala. Už by bol najradšej v Rokforte a zistil, či náhodou zase nespriada nejaké svoje plány.

--------------------------------------------------------------------------

Dúfam, že sa páčila po tak dlhej dobe. A už len 3! :D

Ak sa aj nepáčila, tak si prosím komentíky alebo sofky, hlavne mi dajte vedieť, že sa vám to ešte chcelo čítať.

Ďakujem!

[ » na začiatok « ]