Kapitola:
Pridaná: 29.1.2009, 23:05:40
Čítaná: 1406×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ona
Stručný dej: smutná poviedka o smutnom živote zdepkovaných tínedžerov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Kapitola: 1 » 1 2 » Nechuť žiť 3 » Chuť nechať žiť 4 » Chuť zabiť sa 5 » Pachuť života

Ďalšie pokračovanie venované každému , kto mi nechal komentár alebo ohodnotil tie predošlé veci. Veľmi si to vážim. Vopred sa ospravedlňujem za chyby v texte a môžte ma v pohode kritizovať , keďže sa snažím poúčať sa z vlastných chýb. Tak zatiaľ ešte raz vďaka , že máte nervy čítať ďalšie pokračovanie.

______________________________________________________________

Hneď ako som dorazil do prázdnej klubovne som sa hodil do tmavomodrého kresla. Clades sa na mňa ani nepozrela , nič nepovedala a prešla popri mne do spální. Ostal som sám. Zošuchol som sa v kresle nižšie do pohodlnejšej a uvoľnenejšej polohy , zavrel som si oči a prstami pravej ruky som si ich bolestivo pretrel. Potreboval som sa narýchlo odreagovať a bolesť bola najúčinnejšia .

Ako to to dievča len mohlo napadnúť?! Zabiť sa?! Veď má len možno, štrnásť a ona už uvažuje o samovražde! Čo jej mohlo ublížiť natoľko , aby sa pokúsila zabiť sa?

Ani na jednu z týchto otázok si môj vyčerpaný a stále napätý mozog nevedel vydedukovať odpoveď. Stále som si nevedel pripustiť , žeby sa zabila. Že by sme mali v hrade mŕtvolu a nikto by si jej samovraždu nevedel vysvetliť.

Mala v podstate šťastie , že som za ňou šiel. Aj keď si to dnes nepripúšťa , nemala sa chcieť zabiť , nech by mala akékoľvek problémy.

Toto mal byť úplne obyčajný piatok , piatok ako každý iný. Sedeli sme s detskami na trávniku , smiali sme sa a nevšímali si to , že na nás postupne padal súmrak. Každý bol zaujatý niečím , čo sa dialo medzi nami. Naša partia je zvláštna. Sme uzavretá spoločnosť a nikoho si nevšímame. Bavíme sa len spolu navzájom.

Ja som si však všimol chudú postavu zahalenú v tmavomodrom , takmer čiernom plášti a botaskách smerujúcu k Zakázanému lesu. Hneď sa mi na nej niečo nezdalo. Kráčala vzpriamená , rozhodnutá s odhodlaným výrazom na tvári . Nikoho na okolo si nevšímala a ruky mala pevne zaborené vo vreckách kabáta.

Niečo sa mi na celej veci nezdalo. Postavil som sa a nasledoval som ju. V tom momente ma nezaujímali pokriky mojich spoločníkov. Mal som proste silné nutkanie nasledovať to dievča. Urobil som dobre.

Predieral som sa nebezpečným lesom za ňou a snažil som sa byť nepozorovaným. Už len to , že bola v Zakázanom lese sa pokladalo za vec , ktorú by som mal ako prefekt riešiť. Ale nezakričal som po nej , nezreval som nech stojí. Mlčky som ju nasledoval. Až kým neprišla na kraj lesa ...

Z húštia som ju pozoroval. Netrvalo mi však dlho a pochopil som , čo má za lubom. Nemohol som ju nechať len tak tam skočiť a zabiť sa! Bože , to by bolo strašné! Nepoznám ju síce , ale je to predsa živý tvor , živá osoba , Bystrohlavčanka ... ! Vrhol som sa po nej a zhodil som ju nabok. Potom si už ani veľmi nepamätám tie momenty , mlelo sa to nejako rýchlo a bol som stále v šoku.

Znovu sa mi však vybavuje jasne až druhá polovica nášho rozhovoru , potom , čo som ju privolal k sebe zaklínadlom. Takže toto bola tá Clades. Tá prehnane nadaná štvrtáčka Clades , ktorá by mala absolvovať olympiádu z elixírov spolu so šiestakmi. Zdalo sami to také zvláštne. Čakal som ... Vlastne ani neviem , čo som čakal. Ale určite nie psychicky zmučenú osobu pripravenú hocikedy skoncovať so svojím životom.

Stále som nedokázal pochopiť , prečo sa chce zabiť. Snažil som sa to celý čas z nej vypáčiť , vylúštiť to v jej obsidiánových očiach , ktoré sa v tom momente leskli od sĺz a boli rozšírené. Snažil som sa dešifrovať črty jej tváre. Tie však boli takmer nehybné. Javili malé známky emócií a to ma trochu desilo. Videl som na jej bledej tvári len jediné – bolesť.

Tá bolesť očividne nebola len akási teenagerská fáza dospievania. Táto bola akási stála , odôvodnená a taká ... zraňujúca! Sám sebe som sa v tom okamihu čudoval , že mi pri pohľade na tú tyraniu v tvári nevyhŕkli slzy. Mal som dosť. Bola až nákazlivo zúfalá. Až som dostal v tom momente neskutočnú chuť ju objať a utešovať ju dovtedy , pokiaľ by neuverila , že život je krásny , len treba vedieť žiť. A v hlave sa mi rodili stovky plánov , ako by som ju žiť naučil , ako by som jej ukázal všetky krásy tohto sveta , ako by som ju s radosťou naučil čeliť všetkému zlému a nechať sa nad tým povzniesť. Predstavoval som si chod nášho rozhovoru ; ja by som sa snažil tak trochu žartovať a ona by sa smiala. A síce by jej po lícach stekali slzy z toho náhleho citového šoku , keď stála na tej skale , ale smiala by sa. Veselo by odhaľovala biele zuby , ktoré som si všimol počas toho , ako rozprávala a jej tenké pery by opisovali nefalšovaný úsmev.

Bol som však taký šokovaný z týchto vlastných pocitov , že som to nespravil . A aj napriek týmto myšlienkam sa mi do popredia tlačila jediná otázka : Prečo to chcela spraviť?

Prečo si chcela siahnuť na život? Nevážila si ho ? Nebavil ju? Mučil ju tak , ako sa to zračilo na jej nevýraznej a mladej tvári?

Snažil som sa ju pochopiť. Predstavoval som si seba v takejto situácií a uvažoval som , akoby som reagoval sám na takomto mieste. Napadlo mi ako prvé , žeby som určite nechcel , aby sa o tomto fiasku niekto dozvedel. To presne aj povedala . Sľúbil som to svojou vetou , aj keď neviem , či tomu porozumela. Chcel som však niečo na oplátku – nech sa už nepokúsi zabiť sa!

Odpovedala. Dobre , dnes sa nepokúsim zabiť. To boli jej slová . Intonovala skutočne obdivuhodne. Zvýraznila dobre aj nepokúsim . Podarilo sa mi však všimnúť si zložito maskované slovo dnes. Uvedomil som si , a mohlo mi to dopnúť , že sa ešte pokúsi zabiť sa. Dnes však nie. Povzbudivé , ak je ešte vôbec piatok...

Nechápem nielen ju , ale aj sám seba. Tie ochranárske myšlienky z toho útesu ma stále neopúšťajú. Stále mám chuť ju chrániť. Prečo? Nie je už tých otázok prečo nejako priveľa?!

Dobre , nevadí. Podstatný je ale fakt , že ju chcem nechať nažive. Nechcem ju nechať zabiť sa. Moje mozgové závity pracovali na plné obrátky. Chcel som vymyslieť , ako jej vrátim nebadane chuť do života. Rekapituloval som si všetko , čo som o nej vedel. Takmer nič ... Elixíry , Bystrohlav , chuť zabiť sa ... To všetko bolo strašne málo.

Až kým mi nenapadlo , že už som od nej pár krát odháňal odporných štvrtákov , ktorí si z nej robili srandu. Uvedomil som si , že bola ponižovaná a bez priateľov.

Jedno leto mi nikto z našej partií nepísal. Všetci boli niekde na dovolenkách , u starých rodičov , niekomu ochorela sova , ďalší bol zas vyťažený ... Cítil som sa vtedy neuveriteľne osamelý. Bol som apatický a smutný. Všetci mi chýbali a mrzelo ma , že mi neodpisovali na listy. A keď som sa vrátil do školy a videl som ich všetkých v poriadku , šťastných a hravých ako vždy , bol som opäť sám sebou.

Aj jej určite chýba niekto , koho by mohla pokladať za priateľa. Očividne nikoho takého nemá a vyzerá ešte horšie ako ja to leto. A to leto bolo fakt jedna príšerná mučiareň. Neostáva mi nič iné , len sa s ňou spriateliť ...

Z chodu myšlienok ma vytrhlo pravidelný zvuk - kroky. Začul som bosé nohy schádzať po kamenných schodoch. Niekto sa blížil do klubovne .

V oblúkovom vchode som zbadal svojho priateľa , jedného z členov našej grupy - Anthonyho. Jeho príchod ma potešil. Bol to môj najlepší priateľ , dôverník a skvelý človek. Pochádzal z Kostariky a preto má trochu tmavšiu pleť než my , klasickí Angličania. Čierne vlasy zdedil po otcovi a tmavé oči vraj tiež. Nikdy sa však nechváli po kom má ten úsmev , ktorý vždy každého uvoľní a rozveselí.

„ Tak ako?“ Pribehol ku mne , sadol si do najbližšieho kresla a zvedavo sa pýtal.

„ Aké bolo rande? Už si ju konečne pretiahol?“ Vyzvedal.

„ Nie , neboli sme na rande.“ Pripustil som.

„ Nie?! Veď ste boli dohodnutí , čo sa stalo?“ Nechápal. Vedel som prečo. Vždy mi závidel Violu. Nezávidel mi ju však tak hnusne , žeby sme sa kvôli tomu pohádali. Prial mi ju a len ticho po nej túžil. Aj tak sa však nikdy neubránil nádeji v hlase , keď to vyzeralo tak , že sa s Violou rozídeme.

„ Vymklo sa to trochu z rúk ...“

„ Čo sa stalo?“ Chytil ma priateľsky za plece.

„ Nebol som s ňou vonku.“

„ Ty žartuješ kamoško!“ Zvolal trochu prihlasno. Bolo na ňom zjavné , že on by si takúto príležitosť nenechal ujsť.

„ Kde si teda trčal? Sú tri hodiny ráno!“ Ozrejmil mi.

„ Dohadoval som nám tretieho člena do tímu na olympiádu , tú Clades ...“

„ Preboha , ty si nejaký vadný ... A to ti je dôležitejšie ako Viola?! Bola aspoň dobrá ?“ Vyzvedal. Posledné roky nemyslel na nič iné , iba na sex. A bolo to s ním teda ťažké , keď sme bývali na jednej izbe.

„ Nespali sme spolu.“ Zavrtel som hlavou.

„ Ako si ju teda prehováral?“ Neveriacky zavrtel hlavou pre zmenu on. Aj keď bol Anthony môj najlepší priateľ , toto som si chcel nechať len pre seba. A okrem toho , sľúbil som to Clades.

„ Má štrnásť , nespal by som s ňou... A ešte sa nerozhodla , či bude s nami v tíme.“

„ Ale aj tak , ako si ju teda prehováral? Do tretej rána ...“ Uškrnul sa.

„ Uf , stačí ti povedať toľko , že som kvôli tomu zajtra po škole?“ Pozrel som sa na neho. Pokývol hlavou. Pre toto bol môj najlepší priateľ , vedel , kedy sa má vypytovať a kedy už nie.

[ » na začiatok « ]