Kapitola:
Pridaná: 26.11.2008, 15:04:20
Čítaná: 1823×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Corona Reedová
Stručný dej: Corona chodí na Rokfort, často si pripadá ako neviditeľná. Ak chcete vedieť či sa to zmení čítajte túto poviedku

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » Moje teritórium 5 » Dobrá správa 6 » 6

°°°°°°°°

„Už tam fakt nič neni?“, spýtal sa Michael z druhej strany stola.

„Absolútne nič. Pozri.“, povedala Corona a obrátila tubu smerom k nemu. Zmačkla, a na jej prekvapenie a na zdesenie ľudí sediacich oproti z tuby vyletel zvyšok kečupu a pristál Brianovi na tvári.

„REEDOVÁ, JA ŤA ZABIJEM!!!!!!!!“

°°°°°°°°

„Prepáč, naozaj som nechcela.“, povedala Corona a statočne v sebe dusila smiech. Celý stôl sa otriasal od smiechu, keď si rozhorčený Brian servítkou utieral z tváre kečup.

„Krava sprostá, mala si dávať pozor!“, zrúkol na ňu. Jeho priatelia stíchli a Corone prestalo byť do smiechu a vyraz tváre jej zamrzol.

„Brian kroť sa...“, ticho ho upozornil Jonathan.

„Pozri ja som to neurobila zámerne. Keď si myslíš, že si natoľko dôležitý, aby boli na teba páchané takéto úmyselné atentáty, je mi ťa ľúto!“, povedala nahnevane Corona.

„Vieš čo, čudujem sa sám sebe, že tu márnim čas hádkou s tebou.“, nervózne zahundral, hodil kečupové servítky do taniera so zvyšnou praženicou a namrzene odišiel.

„Corona, ospravedlňujem sa za neho. Dnes zrejme nemá svoj deň.“, povedal Jonathan.

„Neospravedlňuj sa. Ja si to rada jedného dňa vypočujem z jeho úst.“

„No, v to dúfam, napriek tomu o tom pochybujem.“, povedal Jonathan.

Celé dopoludnie Corona frflala na Briana a zdalo sa, ža aj on je stále nahnevanný. Na dejinách mágie ho počula viec krát vysloviť vety typu: „Chcela tým na seba upútať pozornosť?“, alebo „Však ja jej to raz vrátim“, pričom adresátom týchto slov bol Jonathan, no dal si záležať na tom, aby to počula aj Corona.

„Nevedela som, že aj takéto banality vedia ľudí tak rozladiť.“, povedala Alpheke, sediacej vedľa nej.

„Veru, ktovie, prečo sa tak urazil.“, zamyslene odpovedala.

Corone sa Alpheka vlastne celý deň zdala nejaká zamyslená a nezvyčajne mĺkva. Občas sa jej zdalo, že jej spolubývajúca jedným okom stále pokukuje po Jonathanovi a sleduje čo robí. Mohlo by to byť celé také jednoduché, pomyslela si Corona. Stačilo by, aby mu Alpheka aspoň niečo naznačila. Lenže ona je príliš hanblivá...

„Počuj, Alpheka, zdá sa mi to, alebo naozaj stále pozoruješ Jonathana?“, zašepkala so zdvihnutou učebnicou tak, aby ju za ňou nebolo vidieť.

„Och! Vidno to?“, zdesene sa spýtala.

„Trochu.“, popravde poznamenala Corona. „Páči sa ti, však?“, opýtala sa so šibalským úsmevom.

Alpheka zdvihla pred seba učebnicu, tak ako Corona, aby ju nebolo zpredu vidieť.

„No, poravde, je mi sympatický...“, povedala a začervenala sa.

„Len sympatický?“

„No dobre, páči sa mi.“, priznala Alpheka s úsmevom. „Vedela si že spravil 11 VČÚ? A je taký milý a pozorný a vie sa slušne chovať a...“

„Chahá, ja som to vedela.“, víťazoslávne povedala Corona. Zvyšok hodiny strávila počúvaním Alphekinho opisu Jonathana, kde prevládali samé superlatívy.

Po vyučovaní sa dievčatá rozdelili, lebo Alpheka chcela skočiť do soviarne, aby poslala rodičom list. Corona sa zatial ako zvyčajne pobrala do knižnice svojou obľúbenou trasou vedúcou popri všetkých obrazoch ktoré sa jej páčili. Koktavý Redigle na druhom poschodí, obraz bosorky z Bourbonu pri dievčenských záchodoch na treťom poschodí alebo Rokfort za západu slnka, najnovší obraz na Rokforte, ktorý pripevňovali len nedávno na chodbe na piatom poschodí. Ako sa tak prechádzala a hádala akou technikou sú jednotlivé obrazy kreslené, počula za sebou hlasy. Otočila sa, a zistila, že vychádzajú z neďalekej učebne.

„Nabudúce, pán Bosworth, si veľmi dobre premyslite čo poviete a komu to hovoríte. Trest si odpykáte v sobotu večer v mojej pracovni.“, počula pišťať profesora Flitwicka.

„Dobre...“, odpovedal Brian a namrzene vyšiel z učebne.

Corona sa otočila a pokračovala svojím pôvodným smerom, ktorý viedol ku schodisku.

„Uhni!“, arogantne na ňu odzadu vybafol Brian, ktorý sa zrejme rozhodol ísť rovnakým smerom. Ako okolo nej prechádzal štuchol ju, aby sa uhla.

„Čo robíš? Máš málo životného priestoru alebo čo?“, spýtala sa Corona a zostala na neho civieť.

„Neser ma aj ty... dnes ťa už mám plné zuby.“, fľochol na ňu poľadom a pokračoval v ceste.

„Ja teba tiež! Myslíš si že si strašne dôležitý, že?“, zakričala ze ním, ale zvyšok toho, čo mu ešte v tej chvíli chcela povedať už nestihla, pretože zrýchlil a o chvíľu ho nebolo.

/Neuveriteľné, ako vedia niektorý ľudia zdvihnúť náladu/, nahnevane si pomyslela Corona a pomaly pokračovala vo svojej ceste do knižnice. Plánovala si tam požičať zopár kníh, potrebných na svoju prácu z dejín mágie. Na poslednej hodine dostali za úlohu do týždňa vypracovať projekt o ľubovoľnom významnom čarodejníkovy z dejín. Corona nemala ani šajnu o kom bude písať, preto si vyhradila na tento projekt viac času. Predpokladala, že kým sa rozhodne, chvíľu to potrvá. Je tak veľa významných čarodejníkov o ktorých už čítala knihy... koho si len vybrať.

Ako tak cestou rozmýšľala, nohy ju automaticky viedli do knižnice. Ani veľmi nemusela vnímať či kráča správnym smerom. Odovzdala madam Fiodorovej knihy a vybrala sa k svojmu obľúbenému kreslu. Madam Fiodorová, nástupkiňa madam Pinceovej, bola prívetivá postaršia pani s okuliarmi. Prijali ju len tento rok, pretože stará knihovníčka dala výpoveď a odišla z Rokfortu spolu so školníkom Filchom. Dlho z toho bola senzácia číslo jedna.

/Pinceová a Filch... kto by to bol povedal./, pomyslela si Corona keď zašla za roh posledného radu políc v knižnici s úmyslom sadnúť si na svoje kreslo. No akonáhle pozrela tým smerom, znova v nej vzplanul hnev. Ako sa niekto opovažuje sadať si na to jediné kreslo, na ktorom sedáva, navyše keď sú všetky ostatné aj tak voľné?

/Kľud Cori, už sa s ním nehádaj, nestojí ti za to./, ukľudňovala sa v duchu.

Brian zdvihol oči od knihy a vzápätí ich prevrátil.

„My máme na seba ale šťastie.“, uštipačne podotkol, zdvihol sa a odišiel študovať do opačného konca knižnice.

/Cha! Chlapec si je asi vedomí, že toto je moje teritórium/, pousmiala sa Corona a s radosťou si sadla do svojho obľúbeného kesla. Dúfala, a mala dojem že v to dúfa aj on, že sa dnes už nestretnú.

_________________________________________________

Mno, takže je tu 4. kapitola. O5 je taká kratšia, ale dúfam, že sa aj tak bude loobiť. Ocením komenty :) Ďakujem

[ » na začiatok « ]