Kapitola:
Pridaná: 16.11.2008, 11:24:54
Čítaná: 1278×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Pat, Philip
Stručný dej: Pat je šmukelka.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Zavesený telefón 2 » Zdravý rozum 3 » 3 4 » 4 5 » Kruté podmienky 6 » 6 7 » 7 8 » 8 9 » 9 10 » 10 11 » 11 12 » 12 13 » 13 14 » 14

Tak, teraz mi to už tak dlho netrvalo, lebo to nie je veľmi dlhé. Ale ďalšia kapitola bude naozaj celkom dlhá, aspoň myslím.

Venované Yvainne, ktorá mi zložila takú poklonu, ako ešte nikto...

Ver, Yv, že keby som mala vybrať meno pre poriadne návykové cigarety, volali by sa po tebe :-).

Remus býval na Totenham Court Road. Mal málo (hoci viac ako ona) zariadený byt, ktorý sa skladal z kuchyne (zamknutá), obývačky (starý gauč, to bolo jediné jej zariadenie), kúpeľne (jediná čistá) a izby, ktorá mala predstavovať spálňu, čo signalizoval len veľký matrac, na ktorom bolo pohádzaných mnoho diek. Veci mal všetky provizórne „naukladané“ pri stene. Byt to bol o ničom, Pat si ešte spomínala na svoju temnú, no nádhernú izbu u Blackovcov a svetlú izbu u Weasleyovcov, no nezabudla tiež na byt, kde roky bývala a kam sa ešte pred hodinou chcela vrátiť (chcela? To ťažko...).

Ona mala spať na pohovke. Okrem toho, že vyzerala, akoby sa mala rozpadnúť, bola celkom pohodlná.

Pat sedela na pohovke vedľa Remusa a vybaľovala sa. Hoci nemala veľa vecí, batoh bol poriadne napchaný. Vytrieďovala si veci na tie, ktoré chcela a ktoré už neobliekla alebo nemala prečo.

„Toto ešte vôbec oblečieš?“ pobavene Remus ukázal na kožené nohavice a podprsenku, ktorú nosila v bare, v ktorom robila.

„Čo ja viem?“ mykla plecom, keď na ne pozrela.

„Mala si šestnásť.“

„No,“ začala s úmyslom dostať ho do rozpakov. „Možno mám väčšie prsia.“

„Tak ja idem,“ postavil sa rýchlo a ona na neho prekvapene pozrela.

„Kam ideš?“

„To sa ťa netýka. Je jedno, kedy pôjdeš spať aj kedy vstaneš, len ma nebuď, ak vstaneš skôr.“

„A keď budem hladná?“ zavolala za ním, keď už otváral dvere.

„Niečo donesiem.“

A odišiel.

„Tak on niečo donesie... sila.“

Zobudila sa, keď už slnko bolo dosť vysoko na oblohe. Nemala pojem o čase, ale predpokladala, že je tak desať hodín. Vstala a vedľa postele si našla nejaké čerstvé pečivo. Bolo ešte teplé, zrejme ho Remus doniesol len teraz.

Pozrela na dvere do spálne - boli otvorené. Remus ležal oblečený na kope prikrývok. Možno ju zobudil práve jeho príchod.

Nemala čo robiť. Neboli tu knihy ani nič, čím by si skrátila deň, a vedela, že Remus bude spať ešte dosť dlho.

Obliekla si džínsovú sukňu len tak dlhú, že jej končila v strede stehien, čo bolo v tej dobe dosť nezvyčajné, a mnohé staré dámy to pohoršovalo. Rozhodla sa aspoň navrch si dať niečo menej vyzývavé, a tak si obliekla zelenú mikinu.

Najedla sa pečiva a počas jedla rozmýšľala nad dnešným dňom a zbytkom jej života. Má sa skryť a zároveň si nájsť prácu? To znamená, že sa bude musieť zamaskovať a zamestnať tam, kam by Blackovci nikdy nevkročili. A nie len Blackovci - aj Barty a všetci tí „vážení ľudia“, inak odporní smrťožrúti, ktorých spoznala za tých päť mesiacov v ich dome.

Kam by nikto taký nevkročil? To sa dalo len ťažko povedať. Možno tak na kolotoče alebo do nejakého muklovského hračkárstva. Len keby mala rada deti... čo veľmi nemala. Veď v hračkárstve hádam nie je veľa detí, skôr nadšených rodičov.

Ešte včera prehrabala vrecká všetkých svojich nohavíc a našla pár libier. S tým, čo mala, to robilo takých trinásť libier. To bude stačiť - zatiaľ. Aspoň že má priateľku kaderníčku.

Keď sa vrátila, Remus ešte dospával. Sadla si na gauč a čakala, čo ju nudilo vaic než Binnsove prednášky spred rokov. Po pol hodine si ľahla a zavrela oči. Možno zaspí...

„Patricia?“

„Hm...“

„Patricia!“

Otvorila oči. Ležala na boku s jednou rukou prehodenou k zemi a druhou pod bruchom a pred sebou videla len podlahu, vo svetle zapadajúceho slnka oranžovú, hoci inak bola odporne hnedá.

„Žiješ?“ ozval sa znovu Remusov hlas. Horko ťažko sa pozbierala a neodoprela si povystierať sa. Remus stál za gaučom rovno nad ňou a vyzeral byť pobavený aj prekvapený zároveň.

„To čo znamená?“ ukázal na jej vlasy, kedysi čierne a dlhé, teraz blond a krátke. Teraz mala účes ako kedysi Sirius, strapatý, vlasy mala na dĺžku prsta.

„Povedal si, že sa mám skryť, tak kým si spal, bola som vonku. Už mám aj prácu. A ako si si možno všimol, zmenila som si kúzlom oči aj tvár.“

Áno, to si všimol. Rysy tváre mala trochu iné, a oči sa jej zmenili na zelené. Prekvapujúco mu to nevadilo.

„Všimol,“ potvrdil.

„Nie si zvedavý na prácu?

„No nie, ale čo robíš?“ obišiel gauč, sadol si vedľa nej a z tašky pri gauči vybral bagetu, do ktorej sa pustil.

„Budem robiť pokladníčku v kine. Každý deň od piatej do desiatej, sedem libier na deň. Vypočítala som si to - 210 libier na mesiac, na garzónku budem potrebovať 20 libier na mesiac, ak si ju však kúpim, bude ma stáť tak tisíc libier a každý mesiac 10 libier na údržbu. Na jedlo mesačne budem potrebovať tak... 5 libier, a kým som tu, budem potrebovať tiež toľko. Takže to by znamenalo...“ chvíľu v duchu rátala. Keď to zistila, pozrela na neho.

„Ale to by som tu musela byť ešte päť mesiacov.“

A narazila kosa na kameň. Teraz jej povie, že má vlastný život a ju tam nechce.

„Tak fayn,“ mykol plecom. Vypleštila na neho zelené oči. Fayn? Fayn???

„To vážne?“ nechcela veriť vlastným ušiam. On ju tu len tak nechá?

„Ale bude to pre teba nepohodlné, takto budeš musieť stráviť celý ten čas, tak ako v túto noc.“

„Lepšie než na ulici...“ pokrčila plecom, ešte stále ohromená.

Pat chodila každý večer preč, tak, ako chcela. Cez deň, kedy Remus spal, sa tak neskutočne nudila, že si začala z jednej knižnice požičiavať čo najhrubšie knihy, aby tam nemusela chodiť často. Všetko, čo mala robiť, bolo sedieť na gauči, a tak sa aspoň snažila spríjemniť si každodenný stereotyp. S Remusom sa už ani veľmi nestretávala - vstával nanajvýš pol hodinu predtým, ako ona odchádzala, a to bolo naozaj jediný krát za deň, čo sa videli.

Aj napriek tomu, že boli spolu tak málo a mali k sebe tak Ďaleko, chtiac či nechtiac sa o ňom niečo dozvedela. Nevedela presne, prečo má tak obrátený biorytmus, ale dovtípila sa, že robí niečo pre rád. Jeho unavené oči a celkový vzhľad jej pripomínal časy, počas ktorých bola tak unavená sama. Pravý dôvod jeho strhanosti sa dozvedela až na siedmy týždeň, čo u neho bola. Bol to šok...

Nemohla vtedy spať. Bolo to už nadránom, kedy sa konečne zodvihla z gauča. Už dávno ju zaujímala zamknutá izba, ktorá nebola otvorená, odkedy tu bývala. Zobrala si spod vankúša prútik a prešla k zamknutým dverám. Ako učeň u Blackovcov sa naučila hlavne čiernu mágiu, s ktorou sa už naučila narábať, hoci jej to nebolo dvakrát po chuti. Prečítala však aj veľa iných kníh mágie, takže ovládala niekoľko kúzel na odomykanie zámkov, aj tých najnedostupnejších.

Namierila prútik na zámku a najprv sa rozhodla vyskúšať jedno z tých slabších kúzel.

„Sersinta Cormana!“ vyslovila kúzlo a niekoľko zlatých iskier rozpálilo kov zámky a pohlo mechanizmom v nej. Potešene sa narovnala a siahla po kľučke. Otvorila miernym zatlačením a potistutím.

Prekvapene ustrnula. Akoby vošla do iného sveta. Celá izba boli len štyri steny, avšak nie len tak obyčajné... roztrhané, vo vápne hlboké škrabance, na niektorých miestach fľaky krvi a srsť polepená špinou a ďalšou krvou.

Zlatisté lúče ranného slnka osvetľovali tú hrôzu, vrhali tiene na ňu.

Remus ani nemal silu poriadne zavrieť dvere, iba ich zatlačil, nech klapne zámka. Naskytol sa mu nepríjemný pohľad - Pat stojaca vo dverách práve tej miestnosti, kde prežíval spln. Nešťastne prešiel k nej, kým ona vstúpila dnu. Prešla k protiľahlej stene a prstami prechádzala po hlbokých ryhách v nedokonalom vápne. Oprel sa o zárubňu a čakal, kým si ho všimne. Keď sa ďalej obzerala po podlahe, zazrela jeho tieň a rýchlo zvrtla hlavu na neho. V očiach sa jej zračilo prekvapené pochopenie.

„Ty... ja...“ nevedela, čo povedať. Že sa sem vlámala? Že to zistila? To vedel. Že je jej to ľúto a neodsudzuje ho? Nechcela ho uraziť. Tak preto bol tak unavený... a preto prišiel pred troma týždňami taký dobitý a doškriabaný.

On však jej dilemu vyriešil.

„Tu... tu som zvyčajne... vtedy,“ povedal so stuhnutou sánkou.

„To... ja... nevedela som... je mi to ľúto,“ zašepkala. Remus zložil ruku zo zárubne a vošiel do miestnosti. Podišiel k nej

„Nevedel som, či ti to povedať. Dúfal som, že to tých pár mesiacov dokážem zatajiť.“

Ticho hľadela do zeme. Nemohla sa na neho pozrieť - ani nevedela, prečo, proste sa cítila, akoby narušila, veľmi hlboko narušila jeho súkromie.

Pocítila nutkanie dať mu najavo, že sa jej postoj k nemu určite k horšiemu nezmení. Pohla rukou a keď našla tú jeho, stisla mu ju. Neubránila sa pozrieť mu do tváre. Ich pohľady sa na chvíľu stretli, kým odvrátil tvár.

„Nevadí mi to,“ zašepkala chápavo. Naozaj jej to nevadilo - vedela, že vlkolak bol aj predtým, vedela, že tým, že sa to dozvedela, sa to nezmení.

„Ďakujem.“

Pohol sa a ona mu pustila ruku. Vyšiel z izby, ani sa neobzrel. Chvíľu ešte stála a potom vyšla tiež. Remus hne´d zamieril do svojej izby a ona prekvapivo rýchlo po tom, čo si ľahla na gauč, zaspala.

Remus bol prekvapivo dlho hore.

[ » na začiatok « ]