Kapitola:
Pridaná: 26.10.2008, 19:03:42
Čítaná: 2987×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Sayuri
Stručný dej: Sayuri nikdy neverila, že mágia existuje. Až do chvíle, kedy u svojej babičky objavila podozrivo čarodejné predmety...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prológ 2 » „Rokfort je prekrásny, však?“ 3 » „Chcem byť rovnako dobrá čarodejnica ako ty.“ 4 » „Qi Shu je v Japonsku a tebe tak chýba, že ju vidíš všade...

Sayuri vošla do malého bytíku a dala si záležať na tom, aby poriadne tresla dverami. Vedela, že jej to absolútne nepomôže, ale akosi ju ten zvuk upokojoval. Ani poriadne nevedela, ako sa cíti. Bola smutná, lebo si uvedomovala, že nemá takmer žiadnu šancu dostať sa na školu, ktorú chce, a zároveň nahnevaná, že jej to Qi dala takto jasne pocítiť. Netušila, ktorému z pocitov dať prednosť, ale usúdila, že vrieskať na všetkých a všetko, jej teraz nepomôže. Akurát ju rozbolí hrdlo. Takže sa zvalila na posteľ, schúlila sa do klbka a nechala dotieravé slzy, aby jej stekali po lícach.

Čo ju vlastne viaže s Japonskom? V podstate nič. Jediným človekom, ktorý by jej chýbal, bola Qi, a tá by mohla ísť do Británie s ňou. Bez rodičov by to nejako zvládla. Vlastne s nimi nemala žiaden bližší vzťah, pripadali jej ako cudzí ľudia. Pracovali veľa za málo peňazí, preto robili všetko možné, aby svoju finančnú situáciu zlepšili, čo malo za následok, že ich cez deň takmer nevidela.

Ani medzi japonské decká nijako nezapadala. Jej mama bola typická Japonka, celá po svojom otcovi, ale na Sayuri sa prejavili skôr babičkine črty. Európske. Bledá tvár, zelené oči, pery, ktoré červenou farbou prudko kontrastovali s pokožkou, ktorá miestami vyzerala až priesvitne. Jediné, čo bolo na nej viac-menej japonské, bolo to, že jej oči boli trošičku zošikmené, nie natoľko, ako u jej rovesníkov, ale dosť na to, aby bolo vidieť, že je miešanka. A ešte farba jej vlasov. Boli čierne ako najtmavšia zimná noc, ale nie rovné, ako bolo zvykom medzi Japonkami, ale prudko kučeravé a nepoddajné. Preto si ich nikdy nemohla vyčesať do uzla, aký mali v škole predpísaný. Aj keď to skúsila, jednoducho jej vykĺzli. Ale jej sa to páčilo, nič jej vlasy neťahalo a mala rada, keď jej splývali voľne na plecia.

Ďakovala školskému poriadku, že do školy musí chodiť v uniforme a nie v kimone. Neznášala kimoná, boli ťažké, ťahali ju dozadu a bolel ju od nich chrbát. Navyše jej v nich vždy bolo horúco, dýchalo sa jej ťažko ako v korzete, no napriek tomu sa cítila, akoby jej mali každú chvíľu spadnúť.

Hoci jej rodičia si radi potrpeli na tradície, postupne si zvykli na jej európsky charakter. Zvykli si na to, že jej na večeru musia uvariť niečo iné, ako jedli oni, aj na to, že sa oblieka európsky, dokonca s ťažkosťami pretrpeli aj to, že s nimi rozprávala po anglicky a japončinu používala len v škole a na verejnosti. Proste pochopili, že je iná, a s tým už nič nespravia. Ale bola si istá, že to, že je čarodejnicou, by zvládli len veľmi ťažko, rovnako ako to, že nechce študovať v Japonsku.

Dočerta, ale veď nejaký spôsob predsa existovať musí! Vždy si predsa vedela presadiť všetko, čo chcela!

Počkať. Babička jej spomínala, že čarodejnícke deti sa zapisujú do škôl v okamihu narodenia. Je to rovnaký systém vo všetkých školách mágie na svete. Ak by bola zapísaná v Kjótskej škole, určite je nejaké kúzlo, ktoré by ju zo zoznamu dokázalo vymazať a zapísať na Rokfort. Babička by jej s tým pomohla, tým si bola istá. Brko je len čarovný predmet a hoci o mágii vedela veľmi málo, predpokladala, že by sa dalo oklamať, prípadne by mohla kúzlo obísť, tak ako sa dajú obísť zákony. Teoreticky.

Asi o dve hodiny sa už šeptom rozprávala s babičkou cez telefón. Šeptom preto, lebo nechcela, aby jej rodičia mali len náznak podozrenia, že niečo chystá, pretože so starkou telefonovať nezvykla. Do detailov jej porozprávala, o čom premýšľala. Na druhom konci telefónu sa ozval ťažký povzdych.

„Sayuri,“ začala starká prísne, „nemôžeš to jednoducho nechať tak? Systém v Kjóte možno nie je najlepší, ale pre život ti bude dokonale stačiť. Pochop, že študovať na Rokforte by bolo pre teba náročné, aj pre tvoju rodinu. Už sa zmier s tým, že si sa narodila tu, teda sem patríš.“

„Dopekla, čo je zlé na tom, že chcem lepšie vzdelanie? Dobre vieš, že to tu neznášam a najradšej by som žila niekde inde. Tebe nikdy nebolo smutno za domovom?“

„Bolo, ale to je niečo celkom iné. Tvoj domov je tu, aj keď to tak možno nevnímaš.“

„Starká, chcem od teba zatiaľ len jednu vec. Zisti, či som zapísaná v Kjótskej škole. Zvyšok doriešime potom.“

„Sayuri, nerob si nádeje. Čo čakáš, že nejakým zázrakom ťa zapísali na Rokfort?“

Ticho.

„Say? Si tam?“

„Som. Nie, nečakám...Ja len... neviem... Možno. Nie je to až také nepravdepodobné, ak vezmeš do úvahy, že som po tebe jediná, kto vie čarovať a ty si tam predsa študovala.“

„Say, prečo tam vlastne chceš tak veľmi ísť?“

„Chcem byť rovnako dobrá čarodejnica ako ty,“ odvetila jej vnučka. V skutočnosti sa chcela dostať z Japonska, ale to jej predsa nebude vešať na nos.

Teraz bolo pre zmenu ticho na starkinej strane.

Sayuri to skúsila posledný raz. „No ták, babi, urobíš to pre mňa? Prosííím.“

Babička si znovu vzdychla. „Tak dobre. Ale to bude jediné, čo pre teba v tejto veci urobím,“ povedala prísne.

„Jasné,“ odpovedalo dievča pokorne, ale uškrnulo sa. Dobre vedela, že stará mama ju zbožňuje a urobila by pre ňu všetko na svete.

Babička to vedela tiež, hoci si to nerada priznávala. A tiež si uvedomovala, že tvrdohlavosť má jej vnučka po nej, rovnako ako ambície. Stále jej znela v hlave jej veta. „Chcem byť rovnako dobrá čarodejnica, ako ty.“ Pousmiala sa, podišla ku kozubu a nabrala si z misky vedľa neho sypký prášok. Mala pár priateľov na tých správnych miestach.

„Ľutujem, Linn, ale tvoja vnučka tu nikde nie je. Vravíš, že sa narodila v roku 1997, nie?“ povedal tichý hlas staršieho muža sediaceho v malej kancelárii.

„Áno. Počkaj, ako to, že nie je v zozname? Veď je predsa čarodejnica.“

„Linn, pýtala si sa na zoznam školy, nie na zoznam čarodejníkov. K tomu ja, žiaľ, prístup nemám. A ako som vravel, v zozname školy nikde nie je, prezrel som pre istotu aj rok 1996 a 1998. Nič.“

„Tak na akú školu potom pôjde? V Japonsku je len táto jediná, však?“

„Tak to logicky znamená, že nebude študovať tu. Kde, o tom nemám ani poňatia, ale myslím, že sa to včas dozvieš. A teraz ma, prosím ťa, ospravedlň, mám veľa práce,“ odvetil jej netrpezlivo.

„V poriadku. Prepáč, že som ťa vyrušila.“

Linn sa zamyslene vynorila z plameňov. Toto Sayuri poteší. Bola si istá, že bude na rokfortskom zozname. Ako a prečo sa tam dostala, a ako sa dostane do Británie, to netušila, ale isté je, že sa tam dostane. Veď za dva roky sa môže udiať všeličo, nie?

Na ďalší deň Sayuri doslova poletovala po byte. Pôjde, pôjde na Rokfort! Vypadne z tejto krajiny a pôjde na jednu z najlepších škôl mágie na svete! Momentálne to bolo to najlepšie, čo sa jej mohlo stať. Aj s Qi Shu sa už pomerila a snažila sa pochopiť aj to, že ani jej rodičia ani ona na Rokfort ísť nechce. Trocha to síce jej náladu zhoršovalo, ale nie natoľko, aby si tým nechala zničiť deň. A bola si istá, že priateľstvo, ktoré ju a Qi Shu spájalo, vydrží aj dvanásťtisíc kilometrovú diaľku. Listy a telefóny predsa existujú a do dvoch rokov sa možno názor jej priateľky na Rokfort zmení. V kútiku duše v to dúfala.

Z premýšľania ju vytrhol až mamin hlas.

„Sayuri, poď sem!“ kričala. „Máme vážnu rodinnú poradu!“

Dievča prevrátilo očami, ale okamžite poslúchlo. Jej nálada bola pridobrá na to, aby ju zničila nejaká rodinná porada.

„Čo sa deje?“ spýtala sa rodičov. Sedeli v obývačke na gauči a tvárili sa veľmi vážne.

„Sadni si. Máme pre teba jednu správu. Dovoľujem si povedať, že dobrú.“

„Akú?“ V jej hlase bolo cítiť okrem radosti aj jemný náznak obáv. Prečo sa jej rodičia tvária tak veľmi vážne? Nebola si celkom istá, koľko dobrých správ ešte dnes unesie.

Jej mama sa zhlboka nadýchla.

„Rozhodli sme sa, že sa presťahujeme. Do Anglicka. Tu je ťažké zohnať výhodnú prácu, Sayuri, a v Anglicku má tvoj otec už jednu istú a ja si určite nejakú zoženiem. Budeme mať konečne viac času, aj viac peňazí. Dlho sme nad tým premýšľali, kým sme to uzavreli ako konečné riešenie. Ani jeden z nás si nemyslel, že by si s tým mala väčšie problémy. Už dávno je vidieť, že tebe život tu tiež nejako zvlášť nevyhovuje.“

Sayuri po matkiných slovách na sekundu onemela. Mala dojem, že sa jej snáď sníva.

„To ako teraz myslíte vážne?“ opýtala sa ich s nadvihnutým obočím. Zdalo sa jej to ako príliš veľa šťastia na jeden deň.

„Smrteľne.“

Jej rodičia sa pomaly začali usmievať. Sayuri videla ako ich teší predstava, že sa budú mať lepšie, a aj to, že ona neprotestuje, ale teší ju to viac, ako ich dvoch dokopy. Usmiala sa aj ona, vyskočila z pohovky a hodila sa im okolo krku.

„Lepšie to už ani nemohlo byť!“

„Takže kedy odchádzate?“ spýtala sa Qi Shu smutne. Jej najlepšia priateľka jej práve oznámila novinku o sťahovaní.

„Už zajtra. Naši mali všetko vybavené dopredu, povedali mi to na poslednú chvíľu,“ odpovedala jej Say. Ani sa nesnažila tváriť, že je smutná, lebo odchádza. Klamanie by k ničomu neviedlo a chcela sa s priateľkou rozlúčiť v dobrom.

„Nikdy by ma nenapadlo, že sa nakoniec na ten Rokfort dostaneš. Tak si to uži.“

„Qi, neber to tak tragicky. Veď si budeme písať a možno...“

„Ja tam nepôjdem, Sayuri,“ prerušila ju, lebo dobre vedela, čo chcela povedať. „A listy... Dobre vieš, že zo začiatku to bude v poriadku, potom ich bude čoraz menej a nakoniec na mňa celkom zabudneš, lebo si nájdeš niekoho lepšieho,“ dokončila ešte smutnejšie.

„Qi, na teba sa fakt nedá zabudnúť, ani keby som chcela. Veď ma prídeš navštíviť cez prázdniny, alebo prídem ja sem,“ usmiala sa Sayuri. Ale nevyzeralo to, že by priateľke zlepšila náladu.

„Tak spáchajme pokrvné bratstvo, ak sa tak veľmi bojíš, že sa na teba vykašlem,“ povedala zo žartu. Ale Qi sa nezasmiala, zato sa jej v očiach trocha zalesklo.

„A vieš, že to nie je zlý nápad?“ povedala.

„Qi, si v poriadku? Ja si ruku rezať nemienim.“

„Veď ty si tú svoju rezať ani nebudeš. Ale vážne, Say, kedykoľvek pozrieš na jazvu, spomenieš si, že tisícky kilometrov od teba žije jedno dievča, ktoré ma na ruke rovnakú a bolo ti ako sestra.“

„No, keď to povieš takto...“ Sayuri sa nad tým zamyslela. Zrazu sa jej to nezdalo bláznivé, ale strašne romantické. To už ale jej kamarátka priniesla nôž.

„Ale začnem ja. Lebo potom ti už ruku neporežem, ani keby som chcela,“ stanovila si podmienku.

„Na.“ Qi Shu jej podala nôž. Len čo si navzájom zaryli nôž do dlaní a spojili ich, aby sa im premiešala krv, ešte naposledy sa objali.

„Ale fakt ti budem písať,“ sľúbila Say. „Sayonara, Qi Shu.“

* * *

Vážne sa ospravedlňujem, že je to tu takto neskoro po prvej, ale nedalo sa. Aj teraz som plne vyťažená, napriek tomu dúfam, že už budem pridávať častejšie, lebo nápady aj sú, len čas nie. Chcem, aby bol deň dlhší. :) Neviete to nejako zariadiť?

[ » na začiatok « ]