Kapitola:
Pridaná: 21.11.2008, 22:08:03
Čítaná: 4138×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Sayuri
Stručný dej: Sayuri nikdy neverila, že mágia existuje. Až do chvíle, kedy u svojej babičky objavila podozrivo čarodejné predmety...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prológ 2 » „Rokfort je prekrásny, však?“ 3 » „Chcem byť rovnako dobrá čarodejnica ako ty.“ 4 » „Qi Shu je v Japonsku a tebe tak chýba, že ju vidíš všade...

„Qi Shu je v Japonsku a tebe tak chýba, že ju vidíš všade, kde je to len trocha možné.“

Sayuri zamyslene kráčala Šikmou uličkou.

„Kotlík mám, habity mám, brká mám, knihy skočím kúpiť až poobede, zviera nechcem, prísady na elixíry- no, to niekde nájdem, plus ešte prútik,“ mrmlala si s nosom zaboreným do rokfortského zoznamu vecí, potrebných k štúdiu. Dostala ho približne pred troma týždňami. Za tie dva roky, čo prešli od doby, keď zistila, kým je, skúšala kúzla využívať, no veľmi sa jej nedarilo. Vedela napríklad odomknúť zamknuté dvere alebo pohnúť niečím bez toho, aby sa toho dotkla, ale stalo sa to len párkrát a nikdy nie vtedy, keď to chcela alebo sa sústredila. Vždy musela mať myšlienky úplne inde a cielene svoju moc ovládať nevedela.

Samozrejme nakupovanie si nechala na poslednú chvíľu. Bolo totiž tridsiateho augusta, neznesiteľné teplo a v Šikmej uličke neuveriteľne veľa ľudí, prevažne pubertiakov. Mala čo robiť, aby medzi davom ľudí rozoznala jeden obchod od druhého.

Napriek tomuto nepohodliu si však nakupovanie vychutnávala. Babička jej vytvorila v Gringottbanke samostatný trezor a pravidelne jej doň prúdili galeóny. Samozrejme, bola jej zato vďačná, pretože aj keď mali Sayurini rodičia teraz viac peňazí, museli šetriť. Jej mama sa chystala odísť z práce koncom septembra, lebo sa jej blížil termín pôrodu a všetky peniaze sa teraz točili okolo toho malého. Najprv nová detská izba, potom postieľka, hračky, oblečenie... V dome sa v kuse niečo riešilo, a keď Say povedala rodičom, že chce ísť na internátnu školu, vôbec neprotestovali. Dokonca sa jej zdalo, že sa im uľavilo, že bude v dome o jedného menej. Budú mať viac času na malú. A Sayuri si bola istá, že nie práve najlacnejšie knihy a habity by jej rodičia nezaplatili, preto požiadala o pomoc babičku, ktorá súhlasila, že jej na vzdelávanie prispeje.Vysvetlila vnučke, ako sa dostane do Šikmej uličky a kde nájde veci, ktoré potrebuje. Lenže babička bola v Šikmej uličke naposledy pred štyridsiatimi piatimi rokmi, a odvtedy sa veľa zmenilo, preto mala Say problém nájsť niektoré obchody. Ale aspoň sa mohla potulovať po uličke dlhšie, poobzerať si výklady a dozvedieť sa o jej novom svete niečo viac. Zámerne si na nakupovanie vybrala deň, keď jej rodičia mali na pláne vyberať meno pre jej sestru. Bola si istá, že na ňu si ani nespomenú.

Po tom, čo si kúpila prútik (dvadsaťštyri a pol centimetra, málo ohybný, vinič a jadro z dračieho srdca- vraj výborný na duely), zašla na obed do jednej z čarodejníckych reštaurácií. Objednala si tekvicové pirôžky, po ktorých usúdila, že si práve našla svoje obľúbené jedlo a konečne sa vybrala nakupovať knihy. Dúfala, že popoludní už bude v obchode menej ľudí, ale prerátala sa. Pravdepodobne všetci premýšľali ako ona, a teda sa im nechcelo vláčiť so sebou knihy celý deň, preto ich nakupovali na koniec. Ledva sa vmestila do rozľahlého kníhkupectva. Zanadávala. Jej dobrá nálada klesla o pár stupňov. Čakanie bola jej najneobľúbenejšia činnosť na svete.

„To ti nepomôže,“ ozvalo sa za ňou. Otočila sa a zbadala tmavovlasé dievča asi v jej veku, ako sa na ňu usmieva.

„Ja tu stojím už pol hodinu a stále som na konci radu,“ dodala a ukázala na masu ľudí pred nimi.

„Ahoj,“ pozdravila ju Say. Nikdy nezačínala konverzáciu bez pozdravu, bez ohľadu na to, či dotyčného poznala, alebo nie.

Dievča sa znovu usmialo. Vyzeralo, že napriek dlhému čakaniu má stále dobrú náladu.

„Ahoj. Tiež kupuješ knihy do školy? Ktorý si ročník? Inak, volám sa Carmen.“ Meno povedala akoby mimochodom.

„Ja som Sayuri. Hej, potrebujem knihy do školy, do prvého ročníka,“ odvetila zo slušnosti. Ešte nevedela, čo si má o tom dievčati myslieť, hoci jej pripadalo celkom sympatické.

„Tak to budeme spolužiačky. Odkiaľ si? Nemáš európske meno.“

„To meno je japonské. Narodila som sa tam.“

„Nevyzeráš ako Japonka. Myslela som, že máte šikmejšie oči.“

„Ja som miešanka. Mama je odtiaľto,“ dodala na vysvetlenie.

„Aha. No, ale, máš krásne meno. Nie ako moje,“ povedala so závisťou v hlase.

„Čo sa ti nepáči na Carmen? Podľa mňa je to pekné meno.“

„Iste, kto by sa už nechcel volať podľa opery?“ zasmiala sa, načo sa k nej Sayuri pridala. Vyzeralo to, že si budú rozumieť.

Vďaka tomu, že sa s Carmen poriadne rozrozprávali, takmer dvojhodinové čakanie v rade im ubehlo ako voda, a z kníhkupectva sa vynorili s náručou ťažkých kníh. Bolo už takmer pol piatej popoludní a Šikmá ulička sa vyprázdnila. Obe dievčatá mierili k deravému kotlíku, rady, že už majú tento náročný deň za sebou a zároveň sa tešiac na pozajtra. Ani jedna z nich nečakala, že si tak rýchlo nájdu kamarátku a hoci Carmen sa tešila, Say premkol zvláštny pocit, keď si spomenula na jazvu, ktorú má na ruke. Niežeby za tie dva roky nemala žiadnu kamarátku, ale s nikým nemala toľko spoločného. Carmen bola vlastne prvá čarodejnica, ktorú odvtedy stretla.

Rozmýšľala, ako je na tom Qi. Téme priatelia sa v listoch akosi podvedome vyhýbali.

Po dnešku si však už nebola taká istá, či Qi predsa len nemala pravdu, keď tvrdila, že ich listov bude pomaly ubúdať.

„Mami! Pusť ma už, lebo nestihnem vlak,“ povedala a úzkostlivo pozrela na veľké hodiny na stanici King’s Cross. Bolo o desať jedenásť a stála na nástupišti s číslom deväť.

Mama ju neochotne pustila a znova jej vyhŕkli slzy. „Moje dievčatko je už také veľké! A budeš tam úplne sama! Uvidíme ťa tak raz do roka, úplne sa nám odcudzíš!“ nariekala. Sayuri sa musela poriadne ovládať, aby neprevrátila oči. Jej matke dosť skoro zaplo, čo všetko obnáša internátna škola.

„Nepreháňaj. Už ste sa dohodli na sestrinom mene?“ položila tú otázku akoby mimochodom, no v skutočnosti sa za ňou skrýval premyslený plán.

„Nie, zlato. Tvoj otec chcel Emmu, ale tak sa predsa naše dieťa volať nebude.“

„Čo máš proti anglickým menám?“ zavrčal na ňu otec.

„Nič, ale keď už má japonské meno naša prvorodená, mali by sa tak volať obe,“ trvala matka na svojom.

„Prosím ťa, kde si na to prišla? Veď sú s tým len ťažkosti v škole.“

„Je to pekné a tradičné. Neviem ako tebe, ale mne Japonsko predsalen chýba.“

„A čí to bol nápad presťahovať sa do tejto strašnej krajiny plnej rôznych živlov a s nehoráznym počasím?“

„Nehovor tak o Anglicku!“ zahriakla ho.

Sayuri sa zaškerila. Presne takto si to predstavovala. Teraz na ňu úplne zabudli, a tak mohla pokojne prejsť tehlovou stenou k purpurovej lokomotíve, ktorá už pískala na odchod a dievča si bolo isté, že nie po prvý raz, keďže bolo o minútu jedenásť. Rýchlo nastúpila, ťažký kufor vlečúc namáhavo za sebou, a predierala sa uličkou plnou ľudí, keď do niekoho narazila. Vysoký chlapec, s odznakom na hrudi a v školskom habite. Čakala, že sa na ňu oborí, ale len sa zasmial a ospravedlnil.

„Ukáž, pomôžem ti s tým,“ ponúkol sa milo a zbavil ju kufra.

„Si prefekt?“ spýtala sa úplne zbytočne, podľa veku, habitu a odznaku to bolo predsa jasné.

Chalan prikývol.

„Dala si si na čas, všade je už plno.“

„Nejaké miesto sa predsa musí nájsť.“

„Určite, ale bude to trochu trvať,“ povedal. V tom v jednom kupé zbadala povedomé tmavé vlasy. Bola to Carmen a smiala sa na plné hrdlo.

„Tam mám kamošku!“ povedala rýchlo a ukázala na kupé, v ktorom boli okrem Carmen ešte štyria ľudia, dve dievčatá a dvaja chlapci. Vtedy ju Carmen zbadala.

„Say! Ahoj! Všade som ťa hľadala! Už som si myslela, že si zmeškala. No šmýkaj dovnútra!“ privítala ju natešene a ťahala ju dnu.

Prefekt sa znova zasmial, vyložil jej kufor na policu a už ho nebolo.

„Toto sú Chris, Ted, Lisa a Christiana,“ vychrlila zo seba mená spolucestujúcich. Christiana bola vysoká blondína, ktorá mala na tvári ešte stále úsmev po niečom, na čom sa spolu s Carmen smiali, a jediná z tých všetkých jej pripadala aspoň trocha sympatická. Lisa ani nezdvihla hlavu od svojej knihy. Tmavovlasý chalan menom Chris si ju len premeral od hlavy po päty a ďalej sa venoval krajine, ubiehajúcej za oknom. A Ted na ňu hodil pohľad, akoby sa práve díval na niečo vyslovene odporné.

„Je nás tu už dosť,“ skonštatoval sucho, oči zabodol do Sayuriných, dávajúc jej jasne najavo, kto je tu navyše.

Pozorne si ho prezrela. Bol dosť chudý, s dlhšími svetlými vlasmi a tými najchladnejšími zelenými očami, aké kedy videla. Vlastne chlad vyžaroval z celej jeho osoby. Akoby sa ju rozhodol znenávidieť len preto, lebo práve prišla. Ľahký úsmev, ktorý jej pohrával na tvári, zmizol. Tie oči ju úplne ochromili. Nebola schopná nič, len pozerať naňho.

„Čo čumíš?“ vyštekol nahnevane. V tej chvíli sa spamätala, nadhodila kyslý výraz a poznamenala: „Ó, áno, naozaj je nás tu veľa. Ale nech sa páči, dvere sú tam, ak s tým máš problém.“

A pohodila hlavou smerom k nim.

„Bol som tu prvý.“

„To možno, ale nikomu okrem teba nevadím, takže sa odtiaľto nemienim pohnúť.“

„Fayn!“ odvetil a odvrátil pohľad.

Say sa rozhodla, že si ho nebude všímať a otočila sa ku Carmen a Christy.

„Aké ste mali prázdniny?“ spýtala sa milo, ale odpovediam vôbec nevenovala pozornosť. Hnev jej to nedovolil.

„Nevšímaj si ho,“ žmurkol na ňu Chris. „Je taký odkedy ho poznám, a to sú už štyri roky.“

Neodpovedala. Postupne skĺzla do rozhovoru s ním a s dievčatami a k Tedovi sa už nik neozýval. Aj keď jej sa zdalo, že vzduch v kupé je stále trochu ťažký.

Rozhodla sa, že sa prezlečie hneď, ako zbadala prvé známky súmraku. Cesta už nebude trvať dlho.

Radšej by si nechala odrezať nohu, ako prezliekať pred všetkými, preto uprednostnila toaletu. Keď sa vracala, zbadala záblesk zvláštnych červenočiernych vlasov miznúť v kupé.

Napadla ju len jediná osoba a bola si istá, že je to Qi, ale to predsa...

Pritlačila tvár na dvere kupé, lenže rolety boli stiahnuté, takže nevidela nič. Postupne však jej presvedčenie chladlo.

„Qi Shu je v Japonsku a tebe tak chýba, že ju vidíš všade, kde je to len trocha možné,“ zašepkala si sama pre seba a pokračovala v ceste. Určite to nebola ona. Určite. Veď napokon, čo by tu len robila, no nie?

* * *

Štvrťročné písomky a seriály by mali zakázať. Kvôli nim mi potom ostáva málo času na toto. Ale dúfam, že aj tak som vás dnes potešila. Ak nie, vaša smola. Mohli ste mať radosť z novej kapitoly. :P

A ďakujem svojej beta-readerke, ako sa dnes volá ten človek, čo vám preloží poviedku do gramaticky a pravopisne správnej podoby. Odkaz pre ňu: s tým pozdravom máš pravdu, to „fayn“ nikdy nezmením a Ted je prvák. ;)

Inak, tekvicové pirôžky som síce nejedla, ale tekvicové halušky áno. V Polynézii. A fakt boli vynikajúce. :)

PS: Dúfam, že tam neostala žiadna poznámka medzi riadkami...:P

[ » na začiatok « ]