Kapitola:
Pridaná: 15.9.2008, 14:38:26
Čítaná: 1257×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Carmen McGreen, Alan McBeal, Kingsley, Martin, Johanna, Potter
Stručný dej: Príbeh o aurorke, ktorá sa nechtiac zaplietla do vyšetrovania vraždy mukelskou políciou. Spozná policajta Alana a udalosti naberú nový smer.. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Obvinená 2 » Prenasledovanie 3 » Lupienky z ruže 4 » Prijatie 5 » Hrebeň a päť pencí 6 » Osudná strata 7 » Úraz 8 » Večera 9 » Zlý sen alebo skutočnosť? 10 » Výkrik do prázdna 11 » Duch čarodejnice

„Mami? Otec? Čo tu robíte?“ spýtala sa Carmen prekvapene, keď ich zočila.

Matka na ňu pozrela a potom so slzami v očiach sa k nej rozbehla vzlykajúc: „Carmen, zlatko!“

Carmen zdvihla obočie, keď ju matka objala.

„Ako si sa dozvedela, že som tu?“

Mama ju pustila a odstúpila od nej, aby si ju mohla prezrieť. Otec medzitým nepovedal ani slovo, len sa usmieval na svoju dcéru.

„Dozvedeli sme sa to pred troma dňami, ale skôr sme nemohli prísť. Mali sme veľa práce a tiež nám dlho trvalo, kým sme sa sem dostali.“ Povedala mama a utrela si oči.

„Nevyhýbaj sa otázke, mami.“ Povedala Carmen napomínajúcim hlasom.

„Dozvedeli sme sa to od akéhosi policajta, tuším sa volal...“

Alan si odkašľal. Carmen na neho škaredo pozrela.

„Vlastne, nepamätáme si, ako sa volal.“ Rýchlo sa ozval otec.

„Nezapierajte ho! Podozrieva ma z vraždy!“ vybuchla Carmen.

Obidvaja pozreli na Alana, ktorý sa tváril, akoby tam ani nebol. Carmen na neho pozrela s nadvihnutým obočím, ale pohľadom „ešte si to vybavíme!“

„A ako sa máš?“ spýtala sa mama.

„Mám sa dobre, je mi fajn.“ Zavrčala Carmen a zapla si tašku.

„Nie je to čudné, že si sa nejako rýchlo vyliečila?“ spýtal sa otec, podišiel k nej, pohladil ju po líci a ustarostene pri tom na ňu hľadel.

„Otec, je mi fajn! Tak nemyslime na to, čo bolo.“ Povedala Carmen a zavesila si tašku cez plece, ale Alan jej ju zobral.

„Aký si galantný.“ Pochválila ho mama a pohladila ho po líci, „Vy dvaja ste spolu?“

„Nie!“ zavrčala Carmen a tašku si s trhnutím vzala späť.

Alan sa pobavene usmial, ale to Carmen nevidela, lebo sa pobrala k dverám, pri ktorých sa ešte otočila: „Ďakujem ti, Alan!“ zavrčala a vyšla von.

Jej rodičia ešte raz ospravedlňujúco pozreli na Alana, ktorý sa spýtavo na nich pozrel.

„Nechceli by ste prísť dnes na večeru? O siedmej?“ spýtala sa mama s nervóznym úsmevom.

„Samozrejme, prídem.“ Súhlasil Alan.

Obaja rodičia sa usmiali a potom sa pobrali za svojou dcérou.

„Carmen, nemala by si sa k tomu chlapcovi tak správať!“ napomínala ju mama, keď sedeli v aute.

„Nechaj ma, mami! Budem sa správať ako chcem a ku komu chcem! Prosto ho nepoznáš!“ škrípala zubami Carmen.

„Ale je veľmi milý!“ nedala sa mama.

„Boli by ste veľmi pekný párik.“ Pritakal otec zamyslene.

Toto Carmen už nezniesla. Prudko zabrzdila, až si rodičia narazili nosy. Predtým obaja trvali na tom, aby šoféroval otec, lebo mama nemala preto trpezlivosť a tak nemala vodičák. Okrem toho, bolo to rodičovské auto.

„Carmen čo to vyvádzaš? Prečo si zastala uprostred križovatky?“ začala mudrovať mama.

A naozaj okolo nich začali trúbiť autá a nechýbali ani rozhorčené výkriky vodičov.

„Už to nikdy nehovorte! Ja a Alan? Nie! To v žiadnom prípade!“ vybuchla Carmen ignorujúc rodičov.

Oni na ňu pozerali, akoby prišla o zdravý rozum. Otec sa chytil za srdce, odjakživa ho mal slabé. Zrejme bol v šoku z toho prudkého zabrzdenia. Carmen sa na neho previnilo pozrela.

„Je to len pre tvoje dobro.“ Povedala mama.

„Moje dobro teraz je, aby som nezrazila týchto ľudí!“ zavrčala Carmen a namrzene sledovala prechádzajúcich ľudí.

Zrazu tam zazrela známu tvár. Bola to modrooká blondýna, ktorá práve pozrela na ňu trochu smutne a ustarostene. Poznala tú tvár, ale nevedela odkiaľ. Žena sa obrátilo a akoby nič pokračovalo v ceste. Carmen za ňou pozerala. Celé to trvalo ako spomalený film.

„Carmen, je zelená!“ upozornil ju otec.

„Ach, jasné.“ Prebudila sa Carmen.

Prehodila rýchlosť, ešte raz venovala krátky pohľad zhrbenému chrbtu tej ženy a odišla z križovatky. Celú cestu rozmýšľala nad tým, odkiaľ tú ženu pozná a tak nepočúvala, čo do nej hustili rodičia o vzťahoch.

Keď o pár minút prišli do domu, kde bývala Carmen, tak mama hneď prinútila svoju dcéru oddychovať a ona začala upratovať a variť.

„Mami, načo toľká starostlivosť?“ spýtala sa Carmen, ktorá sa cítila ako na smrteľnom lôžku.

Ležala v obývačke na gauči, aby mala pri sebe spoločnosť a tiež, aby videla, čo jej rodičia robia. Pri nej bol čaj a keksíky a bola prikrytá dekou.

„Musíš odpočívať, máš za sebou ťažké dni.“ Povedala mama a nazrela do hrnca, z ktorého sa parilo.

Otec sedel oproti Carmen a opravoval starodávne hodiny, ktoré odjakživa stáli na kozube a odjakživa stáli.

„Zas také zlé, to so mnou nie je.“ Bránila sa Carmen a už chcela vstať, ale to už rýchlosťou svetla bola pri nej mama a vtlačila ju do späť do pôvodnej polohy.

„Dnes máme návštevu.“ Povedala akoby nič, keď jej upravovala deku.

V tom sa Carmen prudko posadila.

„Prosím? Akú?“ spýtala sa šokovane a vypleštila oči.

Mama ju však znova vtlačila do postele a upokojovala.

„Neboj sa, všetko máme pod kontrolou.“ Pohladila ju po tvári, kým Carmen na ňu šokovane pozerala.

„NIČ NIE JE POD KONTROLOU, AK NEVIEM O TOM, ŽE SEM DO MÔJHO DOMU PRÍDE NÁVŚTEVA!“ vybuchla Carmen znova a tentoraz vyskočila z gauču na rovné nohy.

„Neboj sa, všetko je v poriadku.“ Povedal otec, pozerajúc na hodiny, ktoré stále opravoval.

„A ja už ťa do toho gauču nebudem vtláčať! Buď si ľahneš a budeš v pokoji alebo budeš aj naďalej vyvádzať a tak sa ti môže niečo stať.“ Hundrala mama znova pri hrncoch.

„Idem sa pripraviť!“ zamrmlala Carmen a odišla do svojej izby.

Bola dosť nahnevaná. Jej rodičia si len tak prídu a len tak budú za ňu rozhodovať v JEJ dome? Prečo im to len Alan povedal? Nemusela mať teraz takéto starosti...

Otvorila skriňu a dala si na seba červené šaty na ramienka, ktoré zostali neroztrhané. Mali šikmý strih sukne a tiež primeraný výstrih. Zamierila do šperkovnice a tam si dala nenápadné perlové náušnice a tiež striebornú sponu do vlasov. Napokon sa namaľovala a celkove upravila a vošla do kuchyne. Bolo akurát krátko pred siedmou. Jej rodičia boli tiež oblečení dosť slávnostne. Mama ešte kontrolovala chuť jedla a otec si naprával kravatu pri zrkadle v hale.

„Zlatko, vyzeráš úžasne!“ podišla k nej mama s úsmevom a trochu ju ešte uhladila.

„Ďakujem. Je to to najlepšie, čo som našla.“

„A čo ti perfektne sedí.“ Pritakal otec.

Ozvalo sa klopanie.

„Už je tu!“ zvolala mama a utekala k dverám.

„Ale kto vlastne príde?“ spýtala sa Carmen.

Ale to už mama otvorila dvere a Carmen spoznala odpoveď.

/No super! Ja sa ho asi nikdy nezbavím!/

„Čo tu ten robí?“ spýtala sa mamy nepozerajúc na Alana.

Ten vošiel dnu a podišiel k nej. Pobozkal jej ruku a podal jej ružu.

„Vyzeráš nádherne.“ Povedal jej, pozerajúc na ňu.

Carmen sa podlomili kolená, keď ju Alan tak jemne držal za ruku a hľadel jej do očí.

„Tak poďme sa navečerať.“ Ozvala sa mama s úsmevom.

Všetci sa pobrali k stolu a Carmenina mama začala nakladať. Počas večere Carmen celý čas mlčala. Rodičia sa pýtali Alana, čo robí a vôbec celkove o jeho rodine.

Po večeri Carmen vstala a vzala riad.

„Idem to upratať.“ Povedala a vyparila sa do kuchyne.

Alan vstal tiež a išiel jej pomôcť.

„Hneváš sa na mňa?“ spýtal sa jej, keď boli sami v kuchyni.

Carmen mlčala.

„Povedz niečo!“ poprosil Alan smutne.

„Áno, hnevám sa na teba. Rodičia mi odjakživa plánovali život. Okrem toho otec má slabé srdce a nechcem aby dostal infarkt. Máš štastie, že to tak nebolo! Okrem toho, dúfajú, že sa dáme dokopy!“ zavrčala Carmen, stále umývajúc taniere.

Alan k nej podišiel.

„Máme niečo nevybavené.“ Zašepkal jej do vlasov.

Carmen sa k nemu prudko otočila.

„MY nemáme nevybaveného nič! V nemocnici sa nič nestalo a pochybujem, že sa niekedy niečo stane!“ zavrčala potichu.

Bola však v pasci. Alan ju priam hltal pohľadom. Oprel sa o ruky o kuchynskú linku a tak sa trochu aj nahol. Ich pery boli nebezpečne blízko.

„Povedz, že nechceš, aby sa to stalo.“ Zašepkal jej.

Carmen vedela, že je už neskoro utekať. Milovala Alana odkedy ho spoznala, ale nechcela si to priznať. Pri ňom cítila túžbu, aj v nemocnici. Snažila sa to ignorovať, ale nedalo sa to.

„Nechcem!“ zašepkala Carmen, ale to už sa obaja vrhli do pier toho druhého.

Obaja sa začali vášnivo bozkávať. Ich pery boli ako z cukru, obaja bozkávali toho druhého tak opatrne a zároveň vášnivo, aby sa ten cukor neroztopil. No vášeň čoraz viac prechádzala do túžby. Carmen začala Alana hladiť po šiji a vlasoch a opätovala mu všetky bozky. Alan jej začal hladiť chrbát a vlasy a všetky bozky jej vracal dvojnásobne. Vyložil Carmen na kuchynskú linku a ona inštinktívne rozkročila nohy. Vyhrnul jej sukňu, kým ona mu rozopínala nohavice. Vyvrátila hlavu dozadu a vzdychala, kým Alan jej bozkával krk a prsia. Obaja už boli nedočkaví. Chceli byť svoji. Hneď, tu a teraz...

Alan ju znova začal vášnivo bozkávať na pery. Prisunula sa bližšie k nemu a zároveň si ho ona priťahovala. V tom sa ich telá spojili. Pomaly našli svoj rytmus a zároveň slastne vzdychali, až kým neprišli do toho najlepšieho. Obaja potichu vykríkli a znova sa pobozkali. Nakoniec to všetko krásne skončilo. Obaja na seba iba pozerali.

„Čo tam tak dlho robíte?“ ozval sa mamin hlas z jedálne.

Carmen a Alan, obaja šťastní a usmiati sa rýchlo upravili.

„Už ideme!“ ozvala sa Carmen s úsmevom.

Pozrela sa na Alana a znova ho pobozkala. Obaja sa potom pobrali do obývačky, akoby sa nič nestalo. Samozrejme úsmevy na tvárach im nechýbali...

_______________***_______________

Ahojte! Tak som tu! Dúfam, že vás táto kapitola potešila...viem, že máte radi takéto kapitoly, ja sama ich mám strašne rada:). Samozrejme venujem túto kapitolu Anjeličkovi, lebo mi pomohol s jedným písmenkom a bez neho by som sa nemohla pohnúť ďalej...

Potom Ensy Rickman, za to že je...

Petraele Rime Rickman, neobjavila sa tu niekoľko dní a tak som jej nemohla dať kapitolu na betaread:(...prepáč mi to mami...ale ja som nedočkavá...dúfam, že mi to odpustíš...:-*

Ďalej Sayuri Rickman na jej počesť vrátenia sa z japonska:D, lebo mi tu už dosť chýbala..

Vaša Bern:):-*

[ » na začiatok « ]