Kapitola:
Pridaná: 13.9.2008, 10:55:59
Čítaná: 1950×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Hermiona Grangerová, Ron Weasley
Stručný dej: Severus mi ako inak prežil, Hermy a Ron netvoria pár, ale inak je všetko pri starom a pri faktoch ... Severus prežil, avšak nie je v poriadku. Odmieta akúkoľvek pomoc, hoci by sa mohol vyliečiť úplne. Svoju chorobu berie ako trest za všetko, čo vykonal. Preto poprosí Harry svoju najlepšiu priateľku, aby sa pokúsila oňho postarať ona a presvedčiť ho, aby sa vyliečil, a nielen preto, že aj ona je taká tvrdohlavá, ale aj šikovná v svojej profesii ošetrovateľky, ktorú si nakoniec zvolila. Podarí sa jej to? Ja viem, zasa Severus, ale mám naňho slabosť, sorry :D Prajem príjemné čítanie!

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Tajomný pacient 2 » Ťažké rozhodnutie 3 » Spoločenská rubrika

Hermiona stála pred bránou veľkolepého sídla a rozpačito si prezerala budovu črtajúcu sa v diaľke. Znova sa pozrela na pokrkvaný papierik v ruke. Stálo tam čierne na bielom: „Kamenné nádvorie č. 7, Brighton.“ V ruke zovrela kŕčovito svoju čiernu cestovnú kabelu. Vzduch, ktorý vydychovala ústami sa v zimnom decembrovom počasí menil na obláčiky pary. Z tohto dobrodružstva vôbec nemala dobrý pocit. Všetko tu vyzeralo tak pochmúrne, neveselo a skľučujúco, až to verne kopírovalo jej náladu a pocity, ktoré sa v nej krútili a miešali. Zachvela sa a s nazbieranou dávkou novej odvahy stlačila kľučku postriebrenú inovaťou. Brána siahajúca do výšky skoro dvoch metrov sa otvorila a ona vkročila na príjazdovú cestu. V hlave jej víril roj myšlienok a stále v nej bojovalo odhodlanie splniť sľub, ktorý dala svojmu kamarátovi so zmätkom a tiesňou, ktorú pociťovala. Protichodné city sa v nej búrili divšie ako rozbúrené more. Veľmi dobre si uvedomovala, že mala odmietnuť, keď jej Harry neprezradil o akého pacienta sa jedná, ale nestalo sa tak. Vypočula Harryho a zvážila jeho žiadosť, hoci nevedela, čo ju tu môže očakávať. Zastala pred mohutnými kamennými schodmi vedúcimi k dverám, znova si obzrela to desivo veľké sídlo z bezprostrednej blízkosti. Vzdychla si a vykročila k dverám. Uchopila mosadzné klopadlo v tvare hadej hlavy a pár krát ním zabúšila.

Dvere sa po chvíli otvorili a vykukla z nich ušatá hlava domáceho škriatka.

„Dobrý deň, čo vy si želať, slečna?“ opýtal sa jej zdvorilo len čo sa svižne uklonil a ona si ho prezerala. Milo ju prekvapilo, že škriatok bol nielen obutý, ale i slušne a vzhľadom na toto ročné obdobie i teplo odetý.

„Dobrý deň, som nová ošetrovateľka vášho pána,“ odvetila a celá zrumenela. Stále si na tú myšlienku nemohla zvyknúť. Byť v cudzom dome a s cudzím mužom. Zachvela sa ako osika.

„Poďte ďalej,“ kývol škriatok hlavou a ona vošla dnu. „Môj pán vás už očakávať. Ja vás k nemu zaviesť,“ oznámil jej a viedol ju cez dlhú dláždenú chodbu, kde sa ich kroky hlasno ozývali, kým neprešli na schody, ktoré boli pokryté drahým, zeleným, perzským kobercom. Sledovala škriatka, ktorý zastal pred akýmisi dvermi, odkiaľ len pred chvíľou vyšiel iný škriatok s naloženým podnosom a s miernym úklonom hlavy na pozdrav hosťovi prešiel okolo nich.

„Vy počkať slečna, ja vás ohlásiť,“ zapišťal jej malý sprievodca a zaklopal na ťažké, dubové dvere. Hermiona nikdy predtým nevidela taký skvost. V dverách boli vyrezávané ornamenty a dokonca bucľaté tváre akýchsi bytostí s malými rožkami na hlavách. Mala podozrenie, že to boli fauni. Keďže škriatok dvere nezavrel celkom, počula ako ju ohlasuje a počula, ako mu jeho pán odpovedá tlmeným hlasom.

„Pán vás prijať, slečna,“ oznámil jej po chvíli a vpustil ju dnu. Vzápätí za ňou dvojkrídlové dvere zabuchol a Hermiona od ľaku uskočila.

„Vari sa ma len nebojíte?“ ozvalo sa podráždene z veľkej postele a ona sa otočila za tým známym hlasom, hoci ho zatiaľ nevedela priradiť k tvári.

„Nie,“ odvetila už celkom pevným hlasom. Jej hnedé oči zablúdili k posteli s vyrezávanými stĺpmi a s baldachýnovými závesmi. Muža, ktorý v nej ležal však stále nevidela, pretože bol z väčšej časti schovaný za závesmi. Strhla sa, keď príliš hlasno zabuchol rozčítanú knihu a viac – menej ju hodil na nočný stolík stojaci vedľa postele.

„Do čerta, Harry, kam si ma to poslal?“ uvažovala v duchu stojac priklincovaná na miesto.

„Nesadnete si?“ opýtal sa jej nový pacient a hostiteľ rukou ukazujúc na kreslo stojace blízko postele. Hneď na to sa dotkol zvonka, aby zazvonil na svojho škriatka. Keď sa objavil a opýtal sa, čo si pán bude priať, hostiteľ upozornil Hermionu, aby mu dovolila odložiť si kabát, čiapku, šál i rukavice. Poslúchla, veď prečo aj nie. Aj tak jej začínalo byť dusno. Izba bola veľmi dobre vykúrená. Potom sa konečne pohla z miesta, pretože jej vybičovaná zvedavosť a nejasná predstava tváre, ktorú si už dávno vymazala z pamäte dávali dokopy dve a dve.

Len čo ho zbadala s tým arogantným a chladným výrazom v tvári rozvaleného na posteli, mala chuť schmatnúť toho škriatka za uši a vytrhnúť mu svoje veci z rúk, len aby odtiaľ mohla ujsť. Z rovnováhy ju nevyvádzala myšlienka Snapa ako jej pacienta, ale aj tá čierna maska, ktorá mu sedela na tvári a zahaľovala jej pravú polovicu.

„Harry, za toto mi zaplatíš,“ prisahala si v duchu a pery stiahla do úzkej linky.

„Tak sadnete si?“ opýtal sa jej znova a ona fľochla ohnivým pohľadom po Severusovi Snapovi. Sadla si s meravo vystretým chrbtom, ale neprestala naňho zazerať.

„Prečo ste tu?“ opýtal sa lenivo prevaľujúc slová na jazyku, akoby ho jej prítomnosť obťažovala.

„Myslím si, že to veľmi dobre viete,“ odvetila namosúrene.

„Stále taká drzá ako kedysi,“ zašomral. Skúmavo si ju prezrel od hlavy po päty. „A stále tak prekliato príťažlivá!“ pomyslel si a dotkol sa zvonca, aby zazvonil na ďalšieho zo škriatkov. Keď sa objavil a opýtal sa, čo si pán bude priať, on sa obrátil na ňu. „Dáte si čaj, alebo niečo ostré?“

„Ďakujem, dám si čaj,“ šepla a o chvíľu pred ňou stála šálka pariaceho sa nápoja a do jej nosa udrela príjemná vôňa ovocnej zmesi. Kútikom oka ho zvedavo pozorovala. Bolo to už vyše dvoch rokov, čo ho nevidela. Jediné správy, ktoré o ňom mala boli po tom veľkom boji z Denného proroka a potom to boli lekárske správy, ktoré si so záujmom prezerala. Nie preto, že by ju nejako zvlášť zaujímal on sám, ale preto, lebo jeho zdravotný stav bol pozoruhodný. Po tom, čo ho uhryzol Voldemortov Nagini a oni si mysleli, že zomrel, znova ich prekvapil. Prežil. Hoci ako sám neskôr niekoľkokrát priznal, nechtiac. Jeho stav bol vážny. Dosť dlho sa nachádzal na prahu života a smrti, akoby sa nevedel rozhodnúť, na ktorú stranu sa vybrať. Bol v bezvedomí viac ako sedem mesiacov. Keby Harry nebol trval na tej najlepšej opatere, vôbec nemusel byť dnes tu. Medzičasom sa však zistilo, že ten jed mu ochromil nervový systém a z toho dôvodu mal Severus ľavú polovicu tela nefunkčnú.

Hermione unikol spomedzi pier tichučký povzdych. Nezmenil sa. Jeho tvár bola stále rovnako zamračená a bledá, jemné vlasy vyzerali stále akoby boli mastné a úzke, pekne krojené pery boli stiahnuté do prísnej, tenkej linky. Vážne sa nezmenil.

„Netušil som, že stať sa praktikantkou je možné v tak krátkej dobe,“ zahundral pochybovačne.

„Bola som nadaná a snaživá študentka, pane,“ odvetila naschvál zdôrazniac slová nadaná a snaživá. Nemohla za to, že učenie jej nerobilo problémy, navyše ho tak dobre zvládala, že dvojročné štúdium stihla ukončiť za rok a pol.

„To sa tak na vás podobá. Som zvedavý ako dlho tu vydržíte, slečna Grangerová. A upozorňujem vás, tak ako vaše kolegyne predtým, že ja vašu opateru nestrpím! A neželám si, aby ste sa mi zbytočne miešali do života.“ Jeho čierne oči sa nebezpečne zaleskli. Naozaj myslel vážne to, čo tvrdil.

Hermiona sa ho však nezľakla. Počula, aký vie byť šarmantný. „Mňa len tak ľahko nezastrašíte, profesor Snape. Som tu, aby som si splnila povinnosť a nič ma v tom neodradí, tak to ani neskúšajte,“ povedala celkom pokojne, ba čo viac, oslnila ho svojím provokačným úsmevom. Hneď na to sa zdvihla a ospravedlnila. „Rada by som sa po ceste vybalila, ak nemáte námietky.“

„Nie, ale musím vám pripomenúť, že ja žiadnu opatrovateľku nepotrebujem,“ vychrlil zo seba jedným dychom. „Tá, čo tu bola pred vami vydržala necelé tri týždne, ako všetky jej predchodkyne.“

Hermiona sa na tú poznámku rozhodla nereagovať. Len prikývla tváriac sa tak nadnesene, až ho to viac nadurdilo. Severus tak škubol so zvoncom, že nechýbalo veľa, aby mu šnúrka ostala v ruke. Prikázal škriatkovi, aby ju zaviedol do pripravenej hosťovskej izby a s tichým škrípaním zubov sledoval, ako elegantne kráča preč a boky sa jej ladne hojdajú v rytme krokov, ktorý udávala chôdzou. Vedel, že s ňou to bude oveľa ťažšie ako s tými predošlými. Vyštve ju odtiaľ. Musí to urobiť. Nemal dovoliť Harrymu, aby sa takto zahral s jeho trpkým osudom.

[ » na začiatok « ]