Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 3.8.2008, 12:49:30
Čítaná: 1916×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Albus Potter, Harry Potter, Neville Longbottom, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Nastala doba, kedy na Rokfort nastupujú deti hlavného tria. Všetko je v poriadku, v rodinách vládne pohoda, na Rokforte zvyčajný ruch, len Harry sa zdá byť zadumaný. Akoby ho niečo trápilo... Všetko sa zmení, keď bývalí predstavitelia Rádu zistia, že ON sa vrátil - v celkom novej podobe. Ich deti sú teda v nebezpečenstve.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola:

Deň pred pohrebom Artura Weasleyho bolo Harrymu celkom jasno, čo má robiť. Sám na seba nadával. Ako mohol dopustiť, aby sa to stalo? Tušil, čo hľadal útočník za barom Deravého kotlíka. Avšak, nebol si istý, či myslí správne.

Otvoril oči. Ležal vo svojej posteli a keď sa pozrel na hodinky na svojom nočnom stolíku, zbadal, že je už pol dvanástej pred obedom.

„Á, do paroma,“ zanadával potichu, vstal, utrel si oči, aby sa prebral a myslel na Toma, ktorému sľúbil, že pre neho príde do nemocnice.

Narýchlo si ustlal perinu a vankúš. Ginny sa zrejme už dávno starala o Lily, pretože ju nikde nebolo počuť. Rýchlo otvoril šatník a uvidel sa v zrkadle.

Vlasy mu na temene stáli dupkom. Jeho dlhšia čierna ofina bola neposlušne pokrútená, akoby sa už nikdy nedala vyrovnať a vlastne celá jeho pokrývka hlavy bola v hroznom stave. Teraz mu však na tom nezáležalo.

Keďže musí zájsť aj na poštu v Londýne, musel si obliecť niečo prirodzené. Vlastne, pre neho by to malo byť nezvyčajné, lebo je čarodejník. Vytiahol si teda dlhé modré nohavice, čiernu košeľu a sýtomodrý golfový svetrík, ktorý mu dal pán Weasley na posledné Vianoce.

Keď si ho obliekal, chvíľu sa zastavil. Pozeral na neho akoby ho tam videl. Nemal však toľko času spomínať na staré časy. Rýchlo si ho obliekol, z puzdra si vytiahol okuliare a nasadil si ich.

Bežal do kúpeľne na poschodí. Vlasy si skúsil nagelovať, aby až tak zle nevyzeral. Z pohárika na umývadle si zobral svoju kefku, natlačil pastu, až mu kvapla na nohavice.

„To snáď dnes ani nie je pravda,“ hodil zubnú kefku do umývadla, zobral utierku a fľak na stehne sa snažil odstrániť. No nepomohlo to. Ostala mu tam biela machuľa.

Pokrútil hlavou a musel sa ísť prezliecť. Zobral si druhé, tentoraz čierne nohavice, modré hodil na kraj postele, a radšej si zatiaľ neobliekol.

Rýchlym krokom prešiel naspäť do kúpeľne, rýchlo si podrhol zuby a studenou vodou si umyl tvár. Zrakom v zrkadle spočinul na svojej jazve. Zdalo sa mu, akoby ho šteklila, ako už dlho nie...

Pokrútil hlavou a utrel sa do uteráka. Zrejme ho len trocha pobolieva hlava, veď to ho prejde. Takto sa upokojoval, po schodoch zišiel do jedálne. Dom bol prázdny. Pozrel sa, čo si môže narýchlo zajesť. Na chladničke bol narýchlo napísaný odkaz.

Harry celkom zabudol, že sa do nemocnice nemá ako dopraviť. Autobusom by to trvalo strašne dlho. To mu pripomenulo, že v sobotu je pošta otvorená len do jednej, musí ísť teda najskôr tam. Teraz sa upokojil, zobral pero položené na stolíku, zo šuplíka vybral čistý papier s obálkou a hľadel na ňu.

Nevedel, čo má napísať. Po dvadsiatich rokoch sa len tak ozve s takou hroznou správou? No musel sa prekonať. Teraz to už urobiť musí.

Zobral obálku a na jednu stranu napísal adresu prijímateľa: p. Dursley, Privátna cesta č. 4, Veľké Neradostince, Surrey, Londýn.

No počkať. Čo ak sa už Dursleyovci presťahovali. V tom dome mohol teraz bývať hocikto iný. Museli ich síce vysťahovať, keď Harrymu začína siedmi ročník, no že by sa tam nevrátili? Bolo to len pre ich dobro. Po Voldemortovej smrti sa predsa, ako vedel, vrátili späť.

Ak by sa však nič nedialo, ak by Dursleyovci bývaly na svojej starej adrese, prijali by ho? Dudley, jeho zavalitý bratranec, ktorý ho od začiatku jeho príchodu na privátnu cestu nenávidel, sa však pri ich poslednom stretnutí zachoval, ako správny muž. Po prvý raz v živote ho Harry takého videl. Rozhodnutý, postaviť sa svojim rodičom.

Hádam, pomyslel si Harry nádejne, hádam by ich Dudley presvedčil o tom, že Harry a čarodejníci, ktorých stretli, im vždy želali len to najlepšie. Aj ke´d to tak nevyzeralo.

Usmial sa, keď si spomenul, ako im celú obývačku zasypalo listami z Rokfortu, ktoré Harrymu dávali dôkaz, že je čarodejník.

Spomínal na prvé stretnutie s Hagridom. Jeho návšteva však skončila tak, že Dudley musel postúpiť chirurgický zákrok, za ktorý jeho strýko Vernon, zavalitý chlap, ktorý, ako sa pamätal, obchodoval s vŕtačkami a vlastnil svoju vlastnú firmu, a jeho chudá teta Petunia, ktorá nepracovala a namiesto toho celé dni upratovala dom, museli zaplatiť veľké peniaze.

V Harryho druhom ročníku ho navštívil domáci škriatok, slúžiaci rodine Malfoyovcov. Len on mohol za to, že strýko Vernon prišiel o, ako vravel, najväčší kšeft života. Dobby, tak sa volal škriatok, ktorý sa neskôr ukázal ako veľký hrdina, že Harrymu zachránil dvakrát život, pani Masonovej, manželke pána, s ktorým Venron obchodoval, rozpleštil tortu, s ktorou sa teta toľko piplala, priamo na hlave.

O rok neskôr, návšteva Vernonovej sestry, ktorá sa podobala na zviera, ktoré tak obľubovala, buldoga, skončila nafúknutá ako balón. Avšak, čarodejníci z oddelenia nápravy náhodných kúzel ju dali do poriadku a upravili jej pamäť. Teraz je však už mŕtva. Práve toto bol ten problém. Ako mohol teraz Harry povedať Dursleyovcom, že teta, ktorý tak neznášal za jej hlúpe reči o jeho rodičoch, je teraz mŕtva? Vyzeralo by to, akoby chcel on jeho smrť. Vedel si predstaviť, akoby zareagoval strýko Vernon. Kričal by a nadával na všetkých čarodejníkov, aj keby vedel, že Harry, ani nikto z čarodejníckej komunity za jej smrťnemôže. Bola to vražda, na ktorú doplatili nevinní muklovia.

V deň, keď si Weasleyovci pre Harryho prišli, aby ho odviedli k sebe a zobrali ho na Svetový pohár v metlobale, im zbúrali celú obývačku. Akoby to nestačilo, Dudley sa z jazykoplazých karameliek, ktoré mu podstrčili dvojičky Fred a George, deti Weasleyovcov, sa zväčšil ešte viac tak, že mu z úst začalo loziť niečo veľké. Bol to jeho jazyk, ktorý sa mu predĺžil o necelý meter.

Dursleyovci vtedy zúrili. Očami preklínali pána Weasleyho, ktorý im však chcel zase len pomôcť a veľký Dudleyho jazyk prútikom odstrániť.

Čarodejníci robil Dursleyovcom len dobre. Mohli pokojne zomrieť. Keby nebolo Dudleyho, za čo si ho už dnes Harry veľmi cení, ostali by bývať v dome, ktorému ochrana, ktorá pri Harryho pobyte v dome pretrvávala, vypršala. Boli by v smrteľnom nebezpečenstve. Skôr či neskôr by padli pod rukou Voldemorta.

Keď výprava čarodejníkov oddelenia aurorov z ministerstva Harryho zachránili od Dursleyovcov, čo oni nevedeli, inak by zúrili ešte väčšmi a odniesli ho na Grimmauldulovo námestie, kde po vyše roku stretol Siriusa, svojho krstného otca, bol šťastný. Avšak, pár dní pred tým spoločne s Dudleym zažil nepeknú situáciu. Ako večer išli domov, v podchode narazili na dementorov, strážcov Azkabanského väzenia. Dudleymu takmer vysali dušu. Po inej stránke, podľa Harryho, sa Dudley videl taký, aký je. Premietali sa mu všetky spomienky a uvidel, ako drzo a povýšenecky sa k Harrymu od stretnutia správal. To ho zrejme prinútilo zmeniť sa.

Harry ho odpudzujúcim kúzlom proti dementorov zachránil, za čo mal problémy. Takmer ho vylúčili z Rokfortu. No vďaka profesorovi Dumbledorovi, Harryho najlepšiemu spoločníkovi, Harry ostal ako študent a ďalej bol zaradený v Chrabromile.

Keď si tak teraz Harry zaspomínal na dávne časy, na život s Dursleyovcami, prebudilo to v ňom akýsi smútok. Nie žiaľ, bol to šťastný smútok. S Dursleyovcami síce zažil niekoľko škaredých a nepríjemných chvíľ, no po druhej stránke ich mal aj celkom rád. Neveril tomu, ale vedel to. Inak by ich nezachránil, nepovedal im o ochrane, ktorá visela nad domom.

Zapol si pero a na papier, dúfajúc, že Dursleyovci sa nepresťahovali, začal písať.

Harry si list prečítal asi zo trikrát. Potešil sa, keď tam neuvidel ani zmienku o čarodejníkoch. Nechcel Dursleyovcov vyľakať ešte pred tým, ako sa objaví spolu s Ronom, Hermionou a Ginny, pretože tie ho prosili, aby ich tam zobral so sebou, v myšlienke pomôcť mu, na prahu ich dverí.

List poskladal, aby sa vošiel do obálky. Na jej druhú stranu ešte dopísal svoju adresu Godricovej užľabiny a zalepil ju. Zo šuplíka ešte vytiahol vopred nakúpené známky. Dursleyovci bývajú v predmestí Londýna, preto do rohu obálky nalepil len jednu známku.

Z vešiaka si pre istoty, že by sa pokazilo počasie, zvesil tenkú šušťákovú bundu a vyšiel von. Zamkol dvere od domu a hneď ako sa otočil, zrak mu padol na cintorín po ľavej strane asi sto metrov od ich záhradky. Už zajtra sa tam bude konať posledná rozlúčka s jeho priateľom a otcom ich najlepších priateľov. Artur bol v skutku kľúčová postava, ktorá všetkých spájala.

Prešiel po chodníku pri príjazdovej ceste a videl, že v Ronovom dome sú otvorené dvere. Otvoril ich bránku, prešiel po kamennom chodníku popri kvetoch a uvidel, že vo dverách stojí pani Weasleyová zohnutá k topánkam, zrejme je na odchode.

„Molly,“ prišiel k nej Harry. Od smrti Artura ju uvidel prvá krát. Mala kruhy pod očami a červený nos. Zrejme práve plakala.

„Harry, zlatko,“ vystrela sa a kývla mu, aby šiel bližšej, lebo ho chcela objať.

„Je mi to tak ľúto,“ objal ju pevne Harry, „Artur bol dobrý človek,“ šepkal jej do ucha.

„Ja viem, ja viem,“ uvoľnila zovretie jej pracovitých rúk, pozrela sa s malým slzami v očiach na Harryho a zakričala na Rona. „Ronald, no poď už, je tu aj Harry,“ zavolala na poschodie.

„Vy idete tiež s nami, Molly?“ čudoval sa Harry, lebo sa mu zdalo, že by to bolo zbytočné.

„Ach, nie,“ mávla rukou, „hodíte ma len k stanici. Musím navštíviť moje sesternice a tety z druhého kolena a povedať im, no,“ preglgla, „čo sa stalo.“

Harry vedel, že rodina Weasleyovcov zostalo obrovská aj po strate skvelých ľudí. Pri bitke o Rokfort ku koncu jeho siedmeho ročníka zabili Freda, jedno z dvojičiek a teraz ich opustil aj Artur. Na svadbe Billa s Fleur, rodičov Victorie, videl asi všetkých členov ich veľkej rodiny. Bolo ich vyše sto. Toľko pokolení Harry ešte nikdy nevidel.

„Čauko, Harry,“ povedal Ron trochu sklamane, Harry vedel prečo. Strata otca ho zasiahla omnoho viac ako Ginny, „tak, môžeme?“ spýtal sa, zrejme či môžu vyraziť.

Harry prikývol a doprevadil pani Weasleyovú k autu, ktoré už Ron diaľkovo cez kľúč otváral. Otvoril jej zadné dvere, nikdy nechcela sedieť pri vodičovi a zavrel ich. Potom nasadol aj on a nakoniec Ron. Naštartoval a trochu rýchlejším tempom, Ron zrejme vedel, že majú časový sklz, a uháňal po diaľnici, na ktorú vedie z užľabiny cesta do Londýna.

Išli asi desať minút a nikto nič neprehovoril. Až napokon, keď zabočili na smer vlakového nádražia, Ronova mama prehovorila.

„Harry,“ oslovila ho, „vieš, čo povedal Artur pred smrťou?“ vzlykla, „on totiž zomrel až v nemocnici, odkázal, aby sme ti za neho poďakovali. Len vďaka tebe zomrel až na druhýkrát, mohol už pred vyše dvadsiatimi rokmi.“

Molly sa odmlčala a Harry rozmýšľal, čo tým mal Artur na mysli. Až potom si spomenul.

Keď bol piatak, sníval sa mu živý sen. Videl, ako mu pred očami zomiera pán Weasley. Ako do neho bodal had. Lenže, Harry bol ten had. Povedal to len Siriusovi. Mal nutkanie to povedať svojej svokre, no radšej sa umlčal. V takejto atmosfére to nechcel vyťahovať. Tým, že svoj sen oznámil riaditeľovi Dumbledorovi, Artura mohli včas previezť do nemocnice.

Harry sa nad odkazom usmial, no nemohol povedať ako nič viac, len: „To nebola moja zásluha.“

O päť minút Ronove auto zastalo pred stanicou King´s Cross. Ron vystúpil, otvoril mame dvere, tá sa s Harrym rozlúčila, oznámila, že pohreb sa bude konať zajtra o šiestej, Harry ju pobozkal na obe líca, potom ju objal Ron a chcel ju doprevadiť až ku vlaku, Molly však protestovala, ešte raz cez okienko na aute zakývala Harrymu a vošla do haly.

Keď auto znova vyštartovalo, Harry ešte pripomenul, že musí skočiť na poštu, aby poslal list Dursleyovcom.

„Á, poviem ti, znáša to lepšie ako keď zabili Freda. Je síce taká tichá, menej šikovná, všetko jej padá z rúk, no otca vôbec nespomína.“

Harrymu bolo Weasleyovcov ľúto. Bola to dobrá rodina. Starala sa o neho, dá sa povedať, celé letá cez prázdniny. Nezaslúžia si takéto trápenie.

Harry vyšiel z pošty a pripojil sa k Ronovi. Do auta už nastupovať nemuseli, vchod do Nemocnice Svätého Munga bol cez križovatku.

„Čo si im vlastne napísal,“ spýtal sa Ron, keď prechádzali cez prechod.

„Že by som bol veľmi rád, keby nás prijali a počúvali,“ odpovedal trocha skreslene.

Ron sa pri spomienkach, kedy sa s Dursleyovcami stretol, musel rozosmiať. Ani náhodou si nemyslel, že by dokázali počúvať čarodejníkov.

Do Nemocnice sa vchádzalo cez výklad muklovského obchodu, ktorý bol už roky zavretý. Ani sa nenazdali a ocitli sa v rušnej vstupnej hale nemocnice. Tom ich tam už čakal aj s balíkom vecí, ktoré mu poslal Harry po útoku.

„Tom, zdravím ťa,“ potriasol rukou staručkému zhrbenému barmanovi, ktorý sa len zaškeril a tak odkryl ďasná bez zubov, „všetko OK?“

Tom zaďakoval, že pre neho prišli a odviezli ho domov. Býval v jednej z izieb hotela nad Deravým kotlíkom, vchodom do Šikmej uličky.

Tom chvíľu rozmýšľal, rozpamätával sa. „Bol zrejme neviditeľný,“ odpovedal rázne.

Harry sa plesol po čele. Ešte stále neskontroloval, či mu nezmizol neviditeľný plášť, ktorý mal odložený na bezpečnom mieste, ako si doteraz myslel. „A Tom, čo bolo také zvláštne, prečo by chcel útočník niečo, čo bolo pri vchode do Šikmej uličky?“

Tom sa tváril nesvoj, akoby uvažoval, či to má prezradiť, alebo nie. Napokon sa rozhodol správne.

„Dumbledore, teda aj Flamel...,“ začal, no Ron ho prerušil. „Flamel? Čo s tým má Flamel? Veď ten je predsa už dávno mŕtvy. To je ten alchymista, ktorý vynašiel kameň mudrcov, nemýlim sa?“ pokukoval na Harryho, ten však zdvihol, ruku, zakýval, že mal pravdu, no radšej by počúval výpoveď Toma.

„...rozdrvili Kameň mudrcov, po tom, ako sa ho Ten-Koho-Netreba-Menovať pokúšal zmocniť, keď ste boli malé dieťa, pán Potter,“ pokračoval Tom.

„Nevedeli však, čo s rozdrvenými časťami kameňa. Ak by ich niekam zahodili, niekto by ho našiel a po čase by zistil, čo to je. Ak by sa ho zmocnil mukel, čarodejníci by boli vo veľkom nebezpečenstve, vlastne aj muklovia. Kameň sa vraj spáliť nedá. Museli ho ukryť na bezpečné miesto.“

„Ukryli ho sem, do Deravého kotlíka, práve do priehradky v dlážke, na ktorom stojí väčšinou kopa sudov.“

Harry pozrel na Rona a ruky sa potili. Ron akoby vedel, čo chce Harry urobiť, zbehol dole do hostinca. Chvíľu ostalo napäté ticho a potom hlasné: „NIE!“

Áno, prekonávam sám seba. Dúfam, že sa vám teda ďalšia kapitola páčila, sná´d rovnako, ako predošlé. Už som ticho! Prosím bodujte a komentujte, všetko, aj sovy, potešia. ;)

Začína sa druhá éra