Kapitola:
Pridaná: 23.7.2008, 17:25:15
Čítaná: 2049×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Synovea, Sirius, James, Remus.
Stručný dej: Synovea jedného dňa dostane nečakaný list od milovanej mamičky, že sa bude vydávať. A za koho iného, ako odporne úžasného Siriusa Blacka? Z počiatočnej nechuti voči tomuto zväzku sa po vzájomnom spoznávaní možno stane niečo viac.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: Prológ 1 » Utečenci 2 » Azyl 3 » Zoznamovačka 4 » Podmienky 5 » Miluješ, milujem 6 » Novomanželia Epilóg

Ospravedlňujem sa za svoju abstinenciu. Nič ma totiž nenapadalo. Je pravda, že som písala inú poviedku, no tá išla zo mňa akosi sama. S touto kapitolou som sa dosť dlho trápila a... mne sa nepáči. Vôbec sa mi nepáči. No musela som ju pridať. Je trochu dlhšia, no vážne neviem, či sa bude páči. Ja úprimne dúfa, že áno :)

„Tak ako?“ Spýtal sa.

Žiadny pozdrav, proste nič. Ale úprimne, bolo mi to jedno.

„Koho chceš za svedka?“ Odpovedala som mu otázkou a zvalila sa vedľa neho na gauč.

„To znamená, že je všetko okey? No super, takže Jamesa.“ Rozhodol sa.

Nie, Siriusko, nič nie je okey. O pol roka mám svadbu. A hádaj s kým? S tebou! My dvaja budeme musieť spolu stráviť celý život! Dva živly. Oheň a voda. Anjel a diabol. Teraz neviem kto je anjel a kto diabol. To nebolo dobré prirovnanie. A je to vlastne jedno. Sme úplne odlišní a v podstate rovnakí. Toho sa bojím.

„Pottera? Nezdá sa ti, že Lupin by bol vhodnejší? Môžem mať istotu, že nestratí obrúčky.“ Zatvárila som sa kyslo.

„Nie, chcem James. A ty?“ Spýtal sa zvedavo.

Mala som pocit, že tú svadbu berie len ako hru. Ako divadlo, ktoré bude na celý život. To sa mi nepáčilo. Ak spolu máme do šľaka žiť celý život, nech sa správa aj trochu rozumne a nie ako pojašený pubertiak.

„No ja nemám moc kamarátok. Ja vlastne nemám žiadne kamarátky. Zdravím sa len s Evansovou, Brawnovou a budúcou Longbottomovou. A to iba preto, lebo som s nimi na izbe.“ Tou budúcou Longbottomovou som myslela Alice. Už tri roky chodí po Rokforte a prehlasuje, že sa zamilovala. Do Franka, prirodzene.

„Ked mne ide James, tebe by mohla ísť Lily.“ Mudroval. „Koľko pozvánok pre priateľov ti dala matka?“

„10. Pre oboch.“ Zamračila som sa. „Takže Potter, Lupin, Evansová, Brawnová, Flemingová Alice, Potterovi rodičia. Ostávajú tri.“

„Nespomenula si Petra.“ Pripomenul mi.

„Toho na svadbe nechcem. Nie je mi sympatický. Mám pocit, že vás, teda už nás, každú chvíľu zradí.“ Povedala som potichu.

„No dobre. Je to tvoja svadba...“

„... s tebou.“ Doplnila som ho. „Inak ked už budeme tí manželia, nechceš mi niečo povedať?“

„Čo?“ Stuhol.

„Black, viem že niečo tajíš. Ty a tvoji priatelia. Ale kašli na to, zmierim sa s tým, že to neviem.“ Povedala som na jeho prekvapenie a pobrala sa do mojej a Lupinovej izby.

Hlasno som otvorila ale potichu zatvorila dvere. Ked Lupin videl výraz moje tváre, vyskočil na nohy. Vytiahla som prútik, namierila naňho a neviditeľná ruka ho chytila pod krk. Pomocou prútika som ho pritlačila k stene a pristúpila k nemu. I ked som bola dosť vysoká, musela som sa postaviť na špičky aby som mu hľadela priamo do očí. V tvári sa mu zračil strach.

„Čo tajíš?“ Precedila som cez zuby.

„Neviem o čom hovoríš.“ Povedal priškrtene.

„Každý mesiac na dva dni zmizneš. A Potter s Blackom vtedy nie sú v posteliach.“ Priblížila som mu situáciu.

„Nemôžem ti to povedať.“ Hovoril šepky.

„Nehovor...“ Usmiala som sa a mávnutím prútika ho neviditeľná ruka priškrtila ešte viac.

„Som vlkolak.“

Pustila som ho a trochu roztrasene zložila prútik.

„Prepáč.“ Mumlala som. „Správala so sa hlúpo, len som chcela vedieť to tajomstvo. Nechcela som ti ublížiť.“ Mlela som ked si šúchal krk a on prikývol na znak odpustenia.

„A Potter s Blackom?“ Pokračovala som s nadvihnutým obočím.

„Sú animágovia. James sa mení na jeleňa a Sirius na veľkého čierneho psa.“ Odpovedal bez okolkov.

„BLACK!“

O necelú minútu dnu vtrhol vystrašený, v tú chvíľu z mojej strany nenávidený, Black.

„Čo je?“ Spýtal sa preľaknuto.

„Ja ťa zabijem! Zabijem, zabijem, zabijem! Ja som tomu psovi verila...a...a...“ Zlomil sa mi hlas.

„A povedala si mu svoje najtajnejšie tajomstvá a túžby. Viem.“ Prikývol a podišiel ku mne. „Ale nikdy som ich nikomu nepovedal.“

„Tomu mám veriť? Tomu mám veriť?! Tebe mám veriť?! Si si istý, že to dokážem po tom všetkom?“ Nadvihla som obočie.

„Bol by som rád keby áno. Uvedomujem si ale, že som ti ublížil a úprimne to ľutujem. Chcem to napraviť.“ Chabo sa usmial.

„Snaha sa cení, ale toto nenapravíš.“ Usmiala som sa.

Toto som na sebe nenávidela. V jednej chvíli som chrlila plamene a v druhej som bola úplne vyrovnaný človek rozdávajúci úsmevy. Neznášala som túto vlastnosť a snažila som sa ju potláčať ako sa dalo, lenže sa mi to nedarilo.

„Ale nemysli si, že tomu psovi dovolím čumieť na mňa, ked sa budem sprchovať!“ Zdvihla som prst.

„Nemyslím. Ale chcem aby si vedela že v tej sprche vyzeráš strašne sexi.“ Zazubil sa a zdrhol skôr ako som doňho stihla niečo hodiť.

„Chcem aby aj mňa miloval niekto tak ako ty miluješ Siriusa.“ Prehovoril Lupin už z postele.

„Ale ja ho ne...milujem.“ Povedala som zamračene.

„Nie? Si si tým istá?“

„Nie som.“ Vzdychla som s úsmevom. „Možno máš pravdu. Možno ho milujem. Ale to sa nesmie nikdy dozvedieť. Nikdy. Je ti to jasné?“

„Neručím za seba.“ Zdvihol ruky na obranu.

Tiež som si ľahla do postele. Do svojej postele! Prútikom som zatiahla závesy a položila ho na nočný stolík.

„Ak sa to dozvie, tak jedine odo mňa. Ty budeš čušať ako voš pod chrastou, rozumieš?“ Poúčala som ho.

„Ako myslíš.“ Povedal poslušne.

Asi sa nechcel hádať. Po tom mojom výstupe, môžem mať podozrenie, že sa ma aj bojí.

„No, áno, myslím.“ Prikývla som.

„Tak mysli.“ Povedal s úsmevom.

„A myslím!“ Zvýšila som hlas.

„Môžeš, toto je demokratická krajina.“ Uškrnul sa a ja som vybuchla do smiechu.

Nikdy by som si nepomyslela, že ten chudák Remus Lupin, oblečený večne v starom ošúchanom habite a s učebnicami z druhej ruky, môže byť taký vtipný. Vždy som ho považovala za nudného bifľoša, ktorého dievčatá poznali len vďaka Potterovi s Blackom. Teraz som zistila opak. Oni mohli byť radi, že majú takéhoto priateľa. Skromný, milý, múdry a ešte aj vtipný.

„Ako si sa stal vlkolakom?“ Ozvala som sa nečakane.

„Pohrýzol ma Greyback.“ Povedal jednoducho.

„Fenrin Greyback? Ten hajzel! S mojou rodinou je známy. Asi štyri krát do roka k nám chodí na večeru. Má na mňa zálusk. Už pár krát na mňa ceril zubiská.“ Povedala som spomínajúc na naše posledné stretnutie.

„Zaprisahal som sa, že sa mu pomstím.“ Povedal potichu.

„Lupin?“

„Angelová?“

„Kto sa ti páči?“

„Mne?“ Zasmial sa. „Angelová, kto by už chcel mňa? Nudného, zatrpknutého vlkolaka?“

„By si sa čudoval.“ Usmiala som sa. „Nikdy si si nevšimol ako sa na teba Brawnová pozerá? Žerie každé tvoje slovo. A vôbec nie je škaredá. A je aj múdra.“

„Brawnová?“ Zabehla mu slina.

„Jo, Brawnová.“ Prikývla som. „Po prázdninách by si ju mohol pozvať na rande. Na štvrtom je voľná...“

„Nie som Sirius.“ Zastavil ma.

„Tak pôjdete napríklad k jazeru. Ale opováž sa ju zobrať do kuchyne!“ Zvýšila som hlas.

„Ty vieš kde je kuchyňa? Ale to vieme len my, profáci...“

„...a ja. Nie som až taká tupá.“ Zazubila som sa. „Bolo ľahké ju nájsť.“

„Fakt neprekonateľná. Sirus má šťastie.“ Hovoril s úsmevom. „Škoda že nechce priznať ako veľmi ťa miluje. Hádaj, kto ti na Valentína posielal každý rok presne 100 valentíniek? Alebo kto zo spánku vykrikuje tvoje meno? A kto ti poslal ten prívesok s retiazkou čo v kuse nosíš? Skúšala si ho otvoriť?“

„Nie.“ Zvraštila som čelo a zobrala do prstov prívesok.

Skôr to bol medailón v tvare srdca. Otvorila som ho a pozrela na fotku Siriusa. V druhej polke bola moja fotka a vzadu na medailóne sa objavili tri slová: Sirius a Synovea.

„On... on...“ Koktala som. „On ma vážne miluje!“

„To sa ti tu snažím povedať.“ Usmial sa môj spolubývajúci.

Skopala som zo seba perinu a skôr ako ma Lupin stihol zadržať, vybehla som na chodbu. V Potterovej izbe nebol. Prekvapujúce. Našla som ho vyvaleného na gauči. Zastala som vo dverách, ruky aj nohy som si prekrížila a bokom som sa oprela o zárubňu. Spal ale i tak vytušil moju prítomnosť. Strhol sa a zdvihol hlavu. Ležérne sa chytil operadla a cezeň na mňa hľadel. Miestnosť osvetľovali len dve malé sviečky.

„Prepáč, že som zničila všetky tie valentínky. Ale medailón nosím.“ Povedala som potichu a pomaly som sa k nemu priblížila. „Nervózny?“ Provokatívne som nadvihla obočie.

„Trochu.“ Priznal sa, nadvihol sa ešte trochu a pobozkal ma.

Jeho pery chutili božsky. Prehupla som sa cez operadlo, ruky som si položila na jeho ramená stále sa venujúc jeho perám. Odtrhol sa odo mňa a zahľadel sa mi do očí. Jeho búrkové oči ma doslova rengenovali. „Si prekrásna.“ Zašepkal.

„Ja som si myslela že som aj vtipná, inteligentná, mocná čarodejníčka. Ale od teba stačí aj to.“ Usmiala som sa.

„Hmm, si aj vtipná, inteligentná a mocná čarodejníčka ale...“ Prerušila som ho.

„... ale Black sa nemení.“ Usmiala som sa. „ No mne to tak vyhovuje.“

„Naozaj? Vernosť ti nič nehovorí?“ Spýtal sa a objal ma ešte tuhšie.

„Verčo?“ Nadvihla som obočie.

„A čo tak podvod?“ Spýtal sa znovu.

„Tak toto mi už čo to hovorí. Teda veľa mi to hovorí. Ja som s podvodom doslova zžitá Presne ako ty.“ Ďobla som mu prstom do hrude.

„Takže ty máš o mne takúto mienku, hej?“ Zvalil ma na chrbát, pričom som zvýskla a ľahol si na mňa.

„No...“ Naoko som sa zamyslela a pohrávala som sa mu s uhľovočiernymi pramienkami.

„Si zlatá ked sa snažíš rozmýšľať.“ Usmial sa a ja som odula líca. „Ja som to tak nemyslel.“ Dodal, ked si uvedomil čo povedal.

„S koľkými si spal?“ Spýtala som sa ostro. Zas som zmenila náladu.

„Čo je to za otázka?“ Nadvihol obočie.

„Pýtam sa s koľkými si spal. Ktorému slovu z tej vety nerozumieš?“ Pokrútila som hlavou.

„Nerátal som ich. Trofeje sa rátajú, ja som ich ako trofeje nebral.“ Odpovedal pokojne.

„A ako si ich bral?“ Zvedavosť som nezakrývala a ked neodpovedal, odpovedala som zaňho. „Ako spoločníčky na jednu, dve noci.“

„Bol som mladý a hlúpy.“ Povedal a ja som naňho spýtavo pozrela. „Dospel som a uvedomil si, že krása nie je dôležitá.“

„Krása nie je dôležitá? Tak prečo si uťahuješ zo Severusa?“ Spýtala som sa so sladkým úsmevom.

„Ty vieš ako sa Usmrkanec volá?“ Zvolal prekvapene.

„Niektorí ľudia sa menia. Ty sa však nezmeníš, Black“ Povedala som chladne. „Uvedomil si si niekedy, že je to človek so srdcom? Vníma krásu, lásku, nežnosť, vášeň presne ako ty alebo ktokoľvek iný. Kvôli jeho duši by som si radšej zobrala jeho ale škoda že to nie je možné.“

[ » na začiatok « ]