Kapitola:
Pridaná: 24.5.2008, 20:24:55
Čítaná: 2297×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Elizabeth, Ginny...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » „Som Elizabeth." 2 » Vyučovanie 3 » „Rokville?“ 4 » Nemocničné krídlo a nepriateľky 5 » Stráca Ginny pamäť? 6 » Hľadá sa Ginny a Sarah 7 » Zaľúbený......

Elizabeth si to ani neuvedomila ale keď sa raz ráno pozrela do kalendára zistila, že už je na Rokforte viac ako mesiac. Rokfort sa je páčil. Páčil sa jej obed vo Veľkej sieni, Chrabromilská klubovňa, aj vyučovacie hodiny sa jej páčili. Zatiaľ si obľúbila transfiguráciu i keď, doteraz písali len kilometrové poznámky. Nemala rada elixíry, aj vďaka profesorovi Snapeovi a jeho uštipačným poznámkam, ale aj vďaka Slizolinčanom. Podľa nej najnudnejšou hodinou boli Dejiny mágia, a keď vedela za nudné ich považovali takmer úplne všetci. Astronómia sa jej páčila, ale nikdy sa jej nechcelo vyjsť v stredu o polnoci do Astronomickej veže, lebo vtedy už bola zvyčajne unavená. Po celkovom zhodnotení by sa dalo povedať, že Rokfort mala naozaj veľmi rada.

Bol utorok a práve sa začínalo stmievala. Elizabeth a Ginny sa prechádzali po areáli školy.

„Pozri,“ povedala Ginny a zastala, „majú metlobalový tréning.“ Rukou ukázala na metlobalový štadión.

„Poďme sa pozrieť bližšie,“ navrhla Elizabeth.

Prešli ešte kúsok a sadli si a pozerali sa na tréning Chrabromilu.

„Tam sú tvoji bratia, však? Fred a George,“ ozvala sa po chvíli Elizabeth.

„Áno,“ odpovedala Ginny. „A tam je Harry Potter.“ Obe sa pozreli na čiernovlasú postavičku vysoko vo vzduchu.

„A tam, je aj Sophina sestra, Katie,“ pokračovala Elizabeth.

„Uhm,“ pritakala Ginny. „Vieš hrať metlobal?“

„Áno, s Tobym a Kevinom ho občas hrávame. Sarah metlobal nemusí, ale tiež si s nami občas zahrá. A ty?“

„No viem, ale bratia ma nikdy nepustia hrať s nimi,“ povedala smutne, „ale, vieš ja si vždy zoberiem metlu niekoho z nich a tak...“ dodala.

„Melobal je krásny no nie?“ nadchýnala sa Elizabeth.

„Áno, je to tá najkrajšia a najúžasnejšia hra na svete,“ súhlasila s ňou Ginny.

„Nejdeme už späť? Pozri ako sa zotmelo,“ navrhla a pozrela sa na tmavnúcu oblohu.

„Keď chceš, môžeš ísť ja ešte chvíľu zostanem,“ neprítomne povedala Ginny.

„Naozaj? Ostaneš tu sama? No dobre, ako chceš...“

Nechala Ginny samú a pobrala sa do Chrabromilskej veže. Cestou rozmýšľala, či bolo rozumné, nechať Ginny vonku samú ale potom si pomyslela, že asi áno. Ani si neuvedomila a stála pred obrazom Tučnej panej, zamumlala heslo a vošla dnu. Pohľadom rýchlo prešla po klubovni a potom si prisadla k Sophie, Lucy a Ariane.

„Ahojte,“ pozdravila ich.

„Och, ahoj El,“ pozdravila aj ju Lucy.

„Nehovor mi El, prosím,“ poprosila Lucy lebo hocijaké skrátenie jej mena nemala rada.

„Jasné, prepáč. Ale keď chceš, môžeš ma volať Lu,“ usmiala sa a pokračovala v úlohe na ktorej aj so Sophie a Arianou pracovala.

„A kde máš Ginny?“ opýtala sa Ariana a odložila brko a zavrela atrament.

„Ešte ostala niekde von. Mne už začínala byť zima tak som ju tam nechala...“

Aj Lucy a Sophie si odložili knihy a Sophie neprítomne zívla.

„Asi sa idem okúpať,“ vyhlásila po chvíli Ariana a vstala.

„Aj ja.“ Aj Lucy a Sophie sa postavili.

„A ja tu ostať sama?“ opýtala sa Elizabeth.

„No asi áno ak sa nejdeš okúpať aj ty...“

„Nejdem, počkám na Ginny.“

„Dobre, tak mi ideme.“ Všetky tri odišli a Elizabeth osamela.

Vybrala si úlohy, ale kedže sa jej samej nechcelo písať si ich presunula sa k Samuelovi Frobisherovi ktorí tiež sedel sám. Bol to vysoký čiernovlasý chalan s krásnymi svetlo modrími očami.

„Môžem, však?“ opýtala sa a ani nečakala na odpoveď a hodila veci na stôl.

„Jasné pravdaže,“ odvetil Samuel a odtrhol pohľad od práce pre profesorku McGonagallovú.

„Ďakujem,“ povedala a hodila sa do kresla.

„Tak sa mi to nechce robiť...“

„Ale veď si minule vravela, že máš transfiguráciu rada.“ Udivene naňu pozrel Samuel.

„Transfiguráciu áno, ale úlohy nie,“ usmiala sa Elizabeth.

„Keď chceš, opíš si to.“ Dopísal posledné slovo a posunul jej svoju prácu.

„Fakt si to môžem opísať?“

„Jasné, ak chceš.“ Samuel si podoprel hlavu rukou a uprene sa pozeral na Elizabeth. Tá si vybrala brko, kalamár a pergamen a pustila sa do opisovania.

„Máš už úlohu pre Snapea?“ spýtala sa ho a otvorila tašku a vytiahla svoju, už dokončenú úlohu z Elixírov.

„Nie.“ Pokrútil hlavou.

„Tak si píš moju. Ty si mi dal transfiguráciu a ja ti dám elixíry,“ navrhla a podala mu svoju prácu.

„Súhlasím, tiež sa mi už nechce.“

A tak si hodnú chvíľu v tichu opisovali domáce úlohy a pritom sa občas na seba pozreli.

„Tak,“ povedala Elizabeth keď dopísala, zrolovala si úlohu a odpratali si zo stola ostatné učebnice.

„Tak,“ zopakoval Samuel a aj on si odpratal školské veci.

„Vieš, že sa s tebou dá celkom dobre rozprávať?“

„Naozaj? A čo si si myslel, že sa nedá?“ Elizabeth na ňho skúmavo pozrela a ticho dodala: „Alebo ti o mne niečo natáral? Ako, že som blbá a tak?“

„Nie jasné, že nie, ale ešte sme sa spolu nebavili.“

„No vidíš všetko treba raz skúsiť...“ Elizabeth naklonila hlavu a zívla. „Som unavená.“

„Tak prečo nejdeš spať?“ logicky sa opýtal Samuel a aj on zívol. „Vidíš, zívanie je nákazlivé.“ Obaja sa zasmiali.

„Nemôžem, ešte sa nevrátila Ginny. A chcem ju počkať.“ Celkom zabudla, že Ginny ostala niekde vonku a teraz si na to spomenula a trochu sa o ňu obávala.

„Aha.. Tak ja teda idem spať.“ Prehodil si tašku cez plce. „Dobrú.“

„Dobrú,“ odvetila Elizabeth a Samuel sa pobral do chlapčenskej spálne.

„Ach to je zlatí chalan,“ potichu si vravela sama.

Na to sa obraz Tučnej pani otvoril a dnu vliezla Ginny.

Elizabeth vyskočila. „Kde si prosím ťa bola?“

Ginny sa zvalila do kresla neprítomne sa zapozerala do ohňa.

„Ja naozaj neviem,“ akosi veľmi ticho zamumlala Ginny. „Neviem, pamätám si, že si odišla a potom už neviem...“

„Dobre, ráno keď sa poriadne vyspíš mi to povieš,“ povedala Elizabeth a široko zívla. „Poď ideme späť!“ Postavila Ginny na nohy a vliekla ju hore schodmi do spálne.

„Dobrú,“ zaželala Ginny, ľahla si do postele a v tom okamihu zaspala.

„Tak ako to bolo?“ dožadovala sa Elizabeth vysvetlenia, hneď ráno pri raňajkách vo veľkej sieni.

„Veď som ti včera povedala. Pamätám si ako si odišla a potom už neviem. No a potom si ešte spomínam, že som mala habit od kohútích pier,“ utrápene povedala Ginny.

„Od kohútích pier? Kde by si prosím ťa vzala kohútie perá?“ začudovane sa spýtala Elizabeth a takmer rozliala svoj čaj. Práve ju napadlo, či Ginny nestráca pamäť...

„Ja fakt netuším. Prosím ťa nechaj to už tak. Čo máme prvé?“ rýchlo menila Ginny.

Elizabeth si vzdichla. „Tak dobre, dobre. Prvú máme transfiguráciu. Máš úlohu?“

„Jasné, jasné mám,“ zamumlala Ginny. „A ty?“

„Pravdaže. Včera som si ju odpísala...“

Ginny jej skončila do reči „Od koho?“

„Od Samuela.“

„Samuela Frobishera?“

„Áno, toho. On mi dal opísať transfiguráciu a ja jemu elixíry.“

„Dojemné,“ uškrnula sa Ginny.

Rýchlo dojedli a pobrali sa na prvú hodinu.

Transfigurácia prebehla celkom dobre, až nato, že jej profesorka McGonagallová strhla tri body zato, že vôbec nedávala pozor.

„Celkom fajn hodina,“ povedala Elizabeth keď zazvonila.

„Áno, máme síce o tri body menej ale veď to je super, no nie?“ usmiala sa Ginny.

„Ale, veď to sú len tri body.“

„No veď sú...“

„Teraz máme obranu. No zbohom,“ vzdychla si Elizabeth keď natrela do rozvrhu.

„Ale čo, dúfam, že to nebude také strašné ako minule.“

„Áno, minule to bolo hrozné, keď chcel aby som hrala vílu banší.“

Ginny sa zasmiala. „No bolo super. Tak som sa nenasmiala už dávno.“

„No to bolo také smiešne až ma šlo rozpučiť. Vieš, skoro som sa od hanby ,“ trpko povedala Elizabeth.

Stály pred triedou a prišla k nim Ariana. „Máte tú blbú báseň o bánší?“

Ginny prikývla ale Elizabeth na ňu vyvalila oči. „Čo???“

„No veď báseň, čo som si písala minule a ty si mi povedala, že si to napíšeš potom,“ povedala Ginny.

Elizabeth si plesla do čela a zanadávala. „Ja som celkom zabudla.“

Vtedy sa objavil Lockhart, v bledo zelenom habite, otvoril učebňu pustil ich dnu. Keď si všetci sadli na svoje miesta Lockhart začal zbierať úlohy.

„Pán profer, prepáčte,“ ospravedlňovala sa Elizabeth rýchlo, „ja som na to zabudla.“

Lockhart sa zaceril. „Ale, ale moja milá. Toto už viac nerobte.“

„Uch,“ zašepkala keď Lockhart prešiel ďalej.

Pozbieral si úlohy, úhľadne si ich uložil na stôl a začal hodinu.

„Vieš čo? Kedy konečne pôjdeme s Fredom a s Georgom do toho Rokvillu?“ spýtala sa Elizabeth Ginny.

„Neviem,“ zamumla Ginny,

„Už by nás tam mohli vziať, no nie? Dávno nám to sľúbili.“ Ani si nevšimla ako na ňu Lochart pozerá a ďalej vykladala Ginny.

„Slečna Lannystonová. Najprv si nespravíte úlohu a teraz ešte aj vyrušujete! Ostávate po škole!“ Prešiel do predu triedu a opäť sa zaceril. „Zajtra o pitej, slečna. Rozumiete?“ A ďalej pokračoval v hodine.

„Do kelu,“ po šepky zanadávala Elizabeth. „Ja mám byť po škole? Hrozné!“ Ale čo mohla proti tomu robiť? Len to, že zvyšok hodiny dávala pozor.

______________________________________________________________

[ » na začiatok « ]