Kapitola:
Pridaná: 14.5.2008, 14:10:50
Čítaná: 887×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Canis, Sirius Black, James Potter, Remus Lupin, Severus Snape ...
Stručný dej: Keď si myslíte, že vaše prekliatie je najhoršie na svete, keď máte pocit, že ste jediný v celom šírom okolí, keď sa nemáte s kým porozprávať ani o bežných veciach, ktoré váš pozmenený život prináša, dosť vás prekvapí, keď zistíte, že veľmi blízko vám žije osoba tak podobná, ako vy. Remus Lupin nájde spomedzi všetkých svojich nepriateľov jednu priateľku, s ktorou ho zblíži náhoda, osud, možno len spoločná kliatba. Ale ako to už býva, dvaja vlkolaci v šírom svete to nemajú jednoduché.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Stretnutie 2 » Záškodnícke problémy 3 » Pomsta 4 » Vyhláška 5 » Táravá tinktúra 6 » Veľký objav 7 » Stávka 8 » Útok upíra 9 » Nedostatok mäsa 10 » Hrozný spln 11 » Odhalenie a pomsta 12 » Jamesova veľká chyba a Siriusova pomsta 13 » Stávka 14 » Bitka má aj následky 15 » Jamesovo víťazstvo vďaka Snapeovi 16 » Desiate poschodie 17 » Aj Sirius je muž... 18 » Najkrajšie Vianoce 19 » Najhorší spln 20 » Návšteva

Takže ani dnes by to nemali čítať tie slabšie duše... tak do tých dvanástich určite nie, ako to platí aj pri predchádzajúcej...

Na raňajkách na nich pozerali ako na nejaký zjav. Obaja boli ticho a sem tam sa na seba usmiali. Kamaráti sa na seba dívali. Nechápali, čo sa deje. V noci čakali, až kým nezaspávali v kreslách a ráno sa zobudili a kamaráti sa tvária, akoby nič.

Bola sobota, a tak spolu tí dvaja chceli stráviť viac času. Keď však prišli do klubovne, chalani Remusa zdrapli a viedli ho do spální. Ešte na ňu bezradne pozrel a zmizol za kamennou stenou.

„Tak čo?“ Sirius si sadol na posteľ.

„Čo sa stalo?“ súril ho James a tiež si sadol.

„Čo sa malo stať?“ Remus sa snažil tváriť normálne, ale kútikmi úst mu mykalo.

„No s Canis predsa! Kde bola? A prečo ste sa vrátili až tak neskoro?“ James skoro vybuchol.

„Len mi nepovedz, že si s ňou... ty si s ňou...“ Sirius vypúlil oči.

„Ty si s ňou spal?“ zašepkal James.

„Prečo by som s ňou mal spať?“ snažil sa tváriť prekvapene.

„No... je to... je to na vás vidieť... teda, že sa niečo stalo...“ jachtal James.

„A preto si hneď myslíte, že som sa s ňou miloval?“ nevedel, či im to má povedať. Čo by urobila Canis?

„No...“ Srius sa ošíval. Nevyzeral, že je mu dobre.

„A uhádli ste.“ Zašepkal Remus.

„ČOOOOOOOO?“ vykríkli tak, že Remusovi zaľahlo v ušiach.

„Ty si... ty si...“

„Spal s Canis, áno.“ Usmieval sa Remus.

Pozerali na neho ako na prízrak. Sirius mal na tvári takú grimasu, že Remus ani nedokázal identifikovať, na čo myslí. Prvý sa na slovo zmohol James.

„A aké to bolo?“

„Bože, James, ty si na takéto otázky expert. Aké to asi mohlo byť?“ smial sa Remus.

„No to neviem, preto sa pýtam.“

„No... bolo to... nikdy som nič podobné nezažil. Bolo to také... to sa nedá opísať. Nedá.“

„Určite sa to dá. Čo si prežíval?“

“Zisti si,“ zasmial sa Remus.

Lily viedla Canis do svojich spální. Usadila ju a čakala.

„Tak? Čo? Čo sa dialo?“

„No... ja... neviem...“

„Ja to nikomu nepoviem. Kedy ťa našiel? A kde?“

„Neviem, kedy. Ale viem, že to bolo na desiatom.“

Lily sa zhrozila.

„Tam ťa zavrel Severus?!“

„Áno. No a prišiel Remus. Severus mi dal nejaký elixír. Bola som na tom dosť zle. Veľmi zle. No a Remus mi chcel pomôcť. A nejako sa nám to... vymklo z rúk.“ Začervenala sa.

Lily otvorila ústa.

„Ty si sa s ním vyspala?“

„No, tak veľa sme nespali,“ poznamenala.

„Ja sa zbláznim!“

„A ty a James?“

„Ach, James sa stále nezmôže viac ako na bozky. Asi sa bojí, že dopadne ako naposledy...“

„A nedopadne?“

„Vieš, myslím, že nie. Spoznala som ho. Bol úplne iný, keď som mala predsudky. Asi ho milujem.“ Pozrela na Canis zúfalo. Tá sa zasmiala.

„A to je zlé?“

„Ja neviem. Bojím sa.“

„Nemáš čoho.“

„Tak a teraz trest pre Snapea. Mám nápad. Ak sa chce náš milý Severus pliesť s vlkolakmi, tak mu môžeme dopriať.“

„Čo tým myslíš, Tichošľap?“

„Čo keby sa zúčastnil splnu?“

„Ty si sa zbláznil! To je prisilné! Mohol by som ho zabiť!“

„Ale no tak...“

„Nie!“ zamiešal sa do toho James. „Naozaj je to prisilné.“

Sirius chcel namietať, ale vo dverách sa zjavila Canis. Sadla si vedľa Remusa, ktorý ju objal.

„Chcem sa zúčastniť splnu s vami.“ Povedala bez okolkov.

Chalani na seba pozreli.

„Dobre.“ Povedal Remus. Takto bude menej trpieť a Sirius si nedovolí namietať proti nesúhlasu s jeho plánom.

Canis sa usmiala a pobozkala ho. Pohladil ju po vlasoch. Sirius vyzeral, že má naozaj zlú náladu, čo nebolo nič neobvyklé. Zpdvihol sa a odišiel. Peter chvíľu váhal, potom pochopil a odišiel tiež. Zostali sami.

„Už to... vedia to?“

Prikývol.

„Povedala si to aj ty niekomu?“

„Lily. Sľúbila, že to niomu nepovie.“

Zodvihol jej nežne bradu a pobozkal ju. Miloval ju. Nikdy to takto silno necítil. Pohladil ju po líci a užíval si jej krásu, vôňu, tajomnosť.“

Rysovala sa ďalšia vychádzka do Rokvillu. Remus a Canis sa rozhodli zostať v hrade, aspoň budú sami. James a Lily išli, tak isto Sirius a Alice. Peter musel ísť sám, čo ho síce nepotešilo, ale podvolil sa.

Ráno, keď odišli, Remus sa niekam vytratil. Keď sa vrátil zaviazal jej oči. Viedol ju niekam. Otvoril dvere a vstúpil do nejakej miestnosti. Dal jej dole šatku.

Boli v Núdzovej miestnosti, ale takúto ju ešte Canis nevidela. Bola oveľa menšia, asi 5x5 metrov, v strede bolo veľa diek a okolo nich plno vznášajúcich sa sviečok. Vydávali jediné svetlo v miestnosti. Obrátila sa k nemu. Od vtedy, od toho Snapeovho podrazu, spolu neboli. Pobozkal ju a pomaly prechádzal k jej krku. Pritom jej rozopínal košeľu. Položil ju na deky a vyzliekol ju. Sviečky už dohárali.

Ležali po tme na zemi, prikrytí len dekami. Remus sa postavil a začal sa obliekať.

„Už ideme?“ zarazila sa Canis.

„Ty tu môžeš zostať. Ja musím ísť, za chvíľu je obed, musím dať pozor na menších študentov.“

Canis hľadela na jeho siluetu. On len tak odchádza?

„To si si užil a teraz ideš? Teraz to bude takéto?“

„Canis, teraz naozaj nemám čas. Ľúbim ťa.“ Zohol sa a pobozkal ju na nos.

Asi áno. Asi to teraz bude takéto. Asi má šťastie, že nie je hlavný prefekt. Asi...

A čo bude teraz? Rok... len pár mesiacov. A potom rok bez neho. Celý jeden rok.

Ľúbim ho... po líci jej stiekla slza.

Ale ľúbi aj on mňa?

Otvoril sa portrétový otvor. Canis čakala, že to bude Remus. Bol to však Sirius... nie, to bol OPITÝ Sirius.

„Sirius, preboha““ zvolala.

„Ahoj, Canis, ako sa máš?“ povedal neprítomne.

„Alice nie je s tebou?“

„Alice nie je so mnou. Asi by som mal byť rád. Ale nie som. Radšej by som ju bol odkopol ja.“ Mrmlal.

„Alice ťa opustila? To mi je ľúto.“

„Mne nie.“ Zasmial sa. „A vieš, čo je na tom najlepšie? Zaslúžila sa o to moja úžasná matka. Regulus bol pýchou bez seba, keď jej klamal v matkinom mene.“ Vytiahol akúsi malú fľašku a logol si z nej.

„Chceš?“ otrčil jej ju. Canis nikdy nepila, ale prijala fľašku. Bolo to skoro také pálivé ako ten elixír od Snapea. Logla si znovu a rozkašľala sa.

„Nie si zvyknutá,“ podnapito jej povedal Sirius a klesol na kreslo vedľa nej. Prikývla a znova si odpila. Začínalo jej to chutiť. Ale naozaj nebola zvyknutá. Začala vidieť trochu rozmazane.

„Matka splnila sľub. A splní ho znovu. Zničí ma. To ona robí rada. Veľmi rada.“

Canis sa znovu napila.

„A čo Remus? Kde je?“

„Neviem,“ pokrčila plecami. Jazyk sa jej plietol.

„On nevie byť dlho s niekým. Potrebuje ticho a samotu. Ale to ty tiež.“ Ukázal na ňu.

„Budem rada, ak to bude len to.“ Postavila sa.

„Poď, inak tu zaspíš. To budú problémy...“ chytila ho a postavila. Bol riadne ťažký. Pod jeho váhou a váhou alkoholu sa zatackala. Podoprela ho a viedla ho do spální. Zhodila ho na posteľ a klesla vedľa. Musela nabrať silu, kým odíde. Snažila sa postaviť. Zdivhla sa na rukách, ale hneď klesla. Rovno na Siriusa.

Cítila jeho teplý dych na pokožke. Pobozkal ju. Neuhla. Nemala silu. A ani nechcela. Bozkával sa naozaj dobre. Alebo to bol len alkohol? Ach, to je jedno. Bolo to tak krásne... nádherné.

Vkĺzol jej rukami pod košeľu. Hladil ju po bruchu a postapoval vyššie.

Nie... Remus...

„Remus...“

Stŕpol. Ona tiež. Odtiahla sa od neho. Vystrašene mu pozrela do očí. Ako to mohla urobiť?

Vstala. Do očí sa jej nahrnuli slzy.

„Sirius... prepáč... ja nemôžem.“

A rýchlo vyšla z miestnosti.

Tak... začína sa nám rysovať myslím niečo viac... dúfam, že vás ešte Canis baví.

Ďakujem všetkým, ktorí čítajú Canis a chcú ju čítať ďalej. Ani som si nepredstavovala, že by mala taký úspech aký má. ĎAKUJEM!

[ » na začiatok « ]