Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 28.3.2008, 22:02:43
Čítaná: 1908×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Bol ešte len druhý týždeň začiatku školského roku a z nich sa stali druháci. A to znamenalo hlavne jedno. Konečne sa mohol James uchádzať o miesto v metlobalovom tíme a hrať za ich fakultu, o čom sníval od prvého ročníka. Ale to by ho museli najskôr vybrať. Večer sa zveril Remusovi, že by bol veľmi rád, keby hral na poste stíhača. Bývalý stíhač Adrien Brundy už doštudoval, rovnako tak sa uvoľnilo aj miesto strážcu a odrážača.

,,Ak mi nevyjde to miesto stíhača, ani tie dve by neboli na zahodenie," zašepkal James ležiac vo svojej posteli.

,,Vieš čo? Mám trému," priznal sa ešte potichšie. ,,Ak to pokazím a Lilly to uvidí, alebo sa o tom dozvie, tak ma porazí."

,,Myslím si, že to by ťa až tak trápiť nemalo," zahundral Remus a prevalil sa na chrbát. ,,Veď vieš, že ťa nemôže ani vystáť."

,,Áno a to ma štve zo všetkého najviac!" rozčertil sa a zovretou päsťou tresol po matraci. ,,Nie som predsa ani hlúpy a ani škaredý! Viem skvele lietať na metle a dobre čarovať! Tak prečo sa jej nepáčim?" James sa prevalil na pravý bok a skrúšene si povzdychol.

Remusovi napadlo, že práve toto je ten problém. Keby sa zrejme menej vystatoval a trošku sa zmenil, zmenila by svoj prístup aj ona.

,,Fakt by ma zaujímalo, čo vidí na tom Fňučkovi! Odporný, umastený netopier!"

Samozrejme, že James nemyslel nikoho iného ako Severusa Snapa, malého, vyziabnutého chlapca zo Slizolinu, ktorý bol Lilly stále v pätách, čo ho privádzalo občas do zúfalstva.

,,James!" zavrčal namosúrene Sirius spoza zatiahnutých závesov na svojej posteli. ,,Ak okamžite nesklapneš, urobím z teba dvoch takých netopierov! Umastenejších a oveľa škaredších!" varoval ho rozospato.

Remus sedel na tribúne, patriacej Chrabromilu s nosom zaboreným v knihe, keď doňho štuchol Sirius.

,,Už pôjde James," upozornil ho a sledovali, ako ich priateľ vysadol na svoju novučičkú metlu a vzniesol sa do vzduchu.

Uchádzačov bolo naozaj veľa a tak ich rozdelili do dvojíc. Lepší z dvojice potom postúpil, až sa vo finále stretli poslední dvaja, medzi ktorými sa malo rozhodnúť. A teraz sedel na metle vo vzduchu James a nejaký pehavý tretiak menom Boyd Bridges.

,,Ten chalan je celkom dobrý," poznamenal Remus zadumane. Napriek tomu, že mal otvorenú knihu, veľmi pozorne si všímal výberové konanie, v ktorom bol aj James.

,,Možno. No James je lepší a nezabúdaj, že má novú metlu," podotkol Sirius.

,,Áno, jeho kométa na Bridgesovo stredoveké ometlo nemá," pritakal aj Peter, hoci kométa sa objavila v predaji len nedávno. Sám sa lietať bál, ale to neznamenalo, že by sa mu nový typ metly nepáčil alebo, že by nevedel oceniť jeho prednosti pred zastaralým ometlom.

Stíchli, keď kapitán chrabromilského družstva vypustil do vzduchu ohnivú strelu. Tá roztiahla svoje zlaté krídelká a zmizla im z dohľadu v priebehu pár sekúnd, zatiaľ čo dvaja súperi sediaci na svojich metlách po nej ostražito jastrili pohľadmi. Dobrých päť minúť sa nedialo celkom nič, až potom zrazu James strhol svoju metlu prudko doprava a vyštartoval s Boydom v tesnom závese za sebou, lebo aj on zbadal drobnú, žiarivú loptičku. Lenže ona bola akoby nepolapiteľná. Stále im unikala. Raz vyletela dohora a znova sa stratila v oblakoch, potom zahla prudko doľava, až skoro Boyd spadol z metly, keď chcel vybrať ostrú zákrutu. No James bol šikovnejší. Vrhol sa strmhlav oproti stene tribúny a v poslednej chvíli stočil metlu nabok. No to mu už na tvári sedel víťazoslávny úsmev a za búrlivého potlesku konečne pristál na ihrisku s trepotajúcou sa ohnivou strelou v ruke.

,,Vedel som, že to dokážeš," skríkol Sirius a potľapkal ho po pleci, keď k nemu spolu s ostatnými dobehli z tribúny.

,,Vitaj v družstve," podal mu ruku ich kapitán Derek Mallory a vzal si od neho Ohnivú strelu. ,,Tréning je zajtra o štvrtej," pripomenul mu a odkráčal k ďalšej skupinke, spomedzi ktorej mali vybrať nového odrážača. Ostali už len poslední štyria kandidáti.

,,Bol si skvelý!" odvetil nadšene Sirius a uchechtol sa. ,,Tak ma napadlo, James, vieš ako spoznáš veselého stíhača?"

,,Má mušky medzi zubami!" vybafol a rozosmial sa na celé kolo, až sa chytal za brucho.

,,Ha-ha-ha," zabručal James. ,,Ozaj veľmi vtipné." Otočil sa k Remusovi s nevypovedanou otázkou v očiach.

,,Odišla skôr, ako si ju chytil. Nevidela to," odvetil mu priateľ súcitne a snažil sa ho povzbudiť. ,,Veď počkaj, až ťa uvidí hrať."

Ich prvý zápas mal byť už zajtra. Lenže celé dva dni lialo ako z krhly a ani zajtra to nemalo vyzerať inak. Sobota potichu klopala na dvere, keď hodiny v klubovni odbili dvanástu v noci.

Takmer všetci už spali, okrem štyroch druhákov, sediacich pred kozubom, ticho sa zhovárajúcich nad akýmsi kusom pergamenu, ktorý mali rozložený pred sebou.

,,V nedeľu je spln," povedal veselo James a prezeral si pergamen, na ktorom sa zjavovali atramentové chodby a chodbičky (vrátane tých tajných), nápisy s menami, alebo aj drobné stopy. Teraz však každý spal a po chodbách snoril len Filch a jeho mačka, pani Norrisová.

,,Áno, no a?" zamračil sa Remus. Znova príde tá strašná noc. Zas bude trpieť sám zavretý medzi štyrmi stenami a bude ubližovať sám sebe, pretože ho bude nutkať hrýzť. A ráno sa prebudí unavený a dodriapaný a pobeží rovno do nemocničného krídla.

,,Ale nič," dodal hľadiac na mapu, ktorú pred sebou držal. ,,Stále to podľa mňa nie je ono. Niečo by to ešte chcelo."

,,Veď už na niečo prídeme," odvetil Sirius a zívol si. ,,Som strašne unavený. Zajtra máš zápas a mal by si sa vyspať. Ak prehráme kvôli tebe, budem nútený zahlušiť ťa. Alebo ťa premením na niečo ako trolí sopeľ. Za trest."

,,To by si musel najprv vedieť také kúzlo," uškrnul sa James. ,,Mimochodom, už dlho sme neskúšali premieňanie. Stať sa animágom je fakt riadna fuška," povzdychol si, keď si spomenul na to, ako mu hlave vyrašili poriadne parohy a mal potom čo robiť, aby ich do rána odstránil.

,,Ja neviem," spätkoval Remus. ,,Naozaj si myslíte, že je to dobrý nápad? Veď viete, že to nemusí skončiť dobre. Nechcem potom niektorého z vás chodiť navštevovať k sv. Mungovi. Nemocnice práve v obľube nemám."

,,Ty si mi teda priateľ," zachmúril sa James, no potom ho zo špásu štuchol do ramena. ,,Neboj sa, nič také sa nestane. Však Sirius?"

Nasledujúci deň čakal Jamesa jeho prvý metlobalový zápas. Počasie bolo viac ako hrozné. Bolo chladno, fúkal silný vietor a pršalo. Dažďové kvapky boli ako malé, ostré, ľadové ihličky, ktoré sa zabárali až do špiku kostí.

James sedel vo Veľkej sieni ako pripečený škrot. Bol bledý ako stena a stále dookola opakoval: ,,Ja to nezvládnem."

Remus si všimol Lillyn kradmý pohľad, keď ho kútikom oka pozorovala. Možno by s ním aj bola súcitila, keby sa znova neprejavilo jeho občasné, nadrozmerné sebavedomie hraničiace azda s drzosťou.

Lenže ona si jeho poznámku akoby ani nevšimla a odkráčala preč aj s kamoškami.

Do šatne šiel s Jamesom len Remus, lebo Sirius odmietol počúvať tie jeho odrhovačky.

,,Leje ako z krhly! Veď nič neuvidím! Budem slepý ako krt! Prehráme kvôli mne! Ja sa asi zabijem! Načo som sa sen len hlásil?"

,,James, upokoj sa. Nebuď baba. Zvládneš to," povzbudzoval ho Remus s božskou trpezlivosťou.

Keď potom kapitán zvolal svoje družstvo na krátku poradu, rozlúčili sa a Remus sa poponáhľal na tribúnu, kde mu Sirius s Petrom držali miesto.

Z rozhlasu sa ozval hlas komentátora, len čo píšťalka rozhodcu zahvízdala a obe družstvá sa vzniesli do vzduchu. Chrabromil hral proti Bifľomoru.

Stav hry sa menil, len počasie nie. Raz viedli jedni, potom zas druhí. Posledných desať minút bol stav nerozhodný, kým Bifľomor neskóroval a na tabuli sa ukázal stav 50:40 a po ohnivej strele stále ani stopy.

Remus videl, ako sa James snaží utrieť si okuliare od kvapiek dažďa, aby lepšie videl, no snažil sa zbytočne, pretože dážď neustával. V tom ho niekto poklopal po pleci.

,,Lilly, čo je?" ozval sa prekvapene a ona sa k nemu nahla a niečo mu pošepkala do ucha. Usmial sa. Nebol jediný, kto si všimol, že James má malý problém.

Vtedy sa ozvala píšťalka rozhodcu, aby na chvíľu prerušila zápas, lebo jeden z bifľomorských odrážačov spadol z metly po zasiahnutí odrážačky do chrbta. To Remusovi stačilo na to, aby zbehol do šatne, kde sa hráči na krátku chvíľu zhromaždili.

,,James, poď sem!" zavolal naňho Remus. ,,Daj mi svoje okuliare, rýchlo!" žiadal ho chvatne.

,,Je to kúzlo, ktoré odpudzuje vodu," odvetil mu Remus a James ho bleskovo objal.

Remus sa len usmial a spokojne odkráčal na tribúnu. Zápas vyhral Chrabromil. Stav bol 200:80. Remus sa otočil k Lilly a žmurkol na ňu. Aj ona tlieskala a vyvolávala na slávu chrabromilskému tímu. Svoje správanie sa voči Jamesovi však nezmenila a Remus ju tak trochu chápal.

,,Tak, zajtra pôjdeme s tebou Remus," oznámil mu James sediac na posteli v ich spálni.

,,Ja neviem. Nemám z toho dobrý pocit. Vážim si, čo pre mňa robíte, ale ... je to nebezpečné," zašepkal Remus a pozrel na všetkých troch. No mal dojem, že už boli pevne rozhodnutý. Teda, až na Petra, ktorý sa tváril trochu ustráchane.

,,Možno," Siriusovi sa na tvári zjavil šibalský úškrn. ,,A to sa mi páči najviac."

,,Ty nie si normálny!" zlostil sa Remus. Sirius bol odjakživa veľmi ľahkovážny a nikdy nepomyslel na dôsledky.

,,To sa nestane," ubezpečil ho James pokojne. ,,Budeme predsa premenení. Už nám to ide perfektne. Sám si to videl," rozhodil James rukami.

,,No hej. Máš tie najkrajšie parohy, aké som kedy videl," uškrnul sa pobavene Remus.

,,A čo moja desivá podoba? Krvilačné oči a tie obrovské tesáky?" Sirius sa zaceril a predviedol zlostné vrčanie.

,,Občas ma napadá, že by si tým psom mal ostať natrvalo. Ako pes si totiž oveľa milší, Sirius," podpichol ho James a hneď na to ním šklblo a ostal visieť vo vzduchu dolu hlavou nad svojou posteľou. Teraz sa Sirius bavil na jeho účet.

,,Ako si praješ," usmial sa Sirius a mávol svojím prútikom. ,,Liberacorpus."

James dopadol do perín a rozpleštil sa nedôstojne ako kus trolieho trusu. Hneď na to sa vrhol na Siriusa a začali sa mlátiť hlava - nehlava.

Peter na nich len nechápavo civel a Remus zúfalo prevrátil očami, berúc zo stola vzácny kus pergamenu. Poklopal po ňom prútikom a zašepkal. ,,Darebáctvo sa podarilo." Atramentové chodby zmizli, rovnako aj stopy Filcha a jeho mačky, nachádzajúce sa niekde na štvrtom poschodí. Aj Dumbledore sa práve vrátil z nočnej vychádzky a teraz bol vo svojej pracovni. Bodka sa nehýbala, takže pravdepodobne sedel za pracovným stolom zavalený povinnosťami riaditeľa. Remus mapu zložil a bezpečne si ju vložil do vrecka.

,,Prestaňte, lebo všetkých pobudíte!" upozornil ich. ,,Radšej rozmýšľajte, ako sa v nedeľu v noci vykradnete z hradu."

,,To je predsa jasné. Pod Jamesovým plášťom," odvetil Sirius stále sa chichotajúc. Ale potom zvážnel. Niečo ho napadlo. ,,Nemali by sme mať nejaké prezývky?"

,,Veď máme," ozval sa znova Peter a pohladkal svoju krysu Spika po hlavičke. ,,Sme Záškodníci. A máme aj svoju mapu. Záškodnícku mapu."

Tá mapa bola unikátnym skvostom, ktorý sa im podarilo spraviť v druhom ročníku počas bezsenných nocí, keď vymýšľali, aké darebáctva a komu vyparatiť. Ich obľúbeným terčom bol samozrejme školník a jeho mačka, no nevyhli sa ani spolužiakom a najradšej zo všetkých sa odreagúvali na jednom slizolinčanovi, ktorého James nemohol vystáť. Severus si od nich toho užil naozaj viac ako dosť.

,,Áno, ale tá mapa je prísne tajná! Pamätáš si to však?" opýtal sa James, aby sa ubezpečil, že to Peter dostatočne chápe. Bol spokojný, keď prikývol.

,,No hej. Lenže ja som myslel, že každý z nás by mal mať ešte svoju vlastnú prezývku. Niečo, čo súvisí s tým, na koho sa premieňame. A keďže nikto nevie, že sme animágovia, nebude to ani nápadné. Mne by sadlo Tichošľap, lebo nikto nepočuje, keď sa k nemu približujem. Viem byť strašne tichý a nehlučný."

,,Predpokladám, že si sa s tým musel poriadne natrápiť, kým tvoj mozog vyprodukoval na náš údiv takú úžasnú myšlienku," podpichol ho James, ešte stále trochu naštvaný na to, že ho zavesil dolu hlavou vo vzduchu. Ale Siriusa to nerozhodilo.

,,No, áno. Ale to len preto, že som rozmýšľal aj nad tvojou prezývkou, Paroháč. To ti sadne skvele," znova sa rozrehotal a James sa naňho znova vrhol, snažiac sa svojho kamoša aspoň uškrtiť, keďže boli neodpustiteľné kliatby zakázané.

,,James, upokoj sa. Podľa mňa je tá prezývka skvelá. Presne ako Siriusova - Tichošľap. Ale čo ja a Peter?" otočil sa k Siriusovi a ten zmĺkol a poškrabal sa zadumane po hlave.

,,No, pre Petra ma napadlo len Červochvost, ale pre teba nemám nič. Uvažoval som nad niečím ako Sivý kožuch, Sivý tesák alebo Podvŕbovec."

,,Podvŕbovec? To si mohol vyryť do Zúrivej vŕby epitaf: ,,Sem sa chodím ukrývať na jednu noc v mesiaci. S láskou, váš vlkolak," posmieval sa James s vytreštenými očami a poklopkal si po čele, aby jasnejšie naznačil, že jeho priateľovi zrejme načisto preskočilo. ,,Sirius, vážne uvažujem o tom, že lepšiu prezývku ako Trubiroh by si nenašiel. Jedno je horšie ako druhé," hundral James.

,,A čo tak Námesačník?" spýtal sa Peter odvrátiac svoju tvár od okna a od bledožltého mesiaca, ktorý sa vznášal na oblohe schovaný za mrakom.

Chvíľu bolo v miestnosti úplné ticho, akoby tí traja uvažovali, či to naozaj vyslovil Peter.

,,Námesačník?" zopakoval Remus a spokojne sa usmial. ,,Tak dobre. Sme Paroháč, Tichošľap, Červochvost a Námesačník. Znie to skvele."

,,Vyber tú mapu," poprosil ho James so šibalským úsmevom. ,,Trochu ju upravíme."

Remus ju vybral a James ju znova začaroval. Potom po nej poklopkal prútikom a zamrmlal: ,,Slávnostne prisahám, že nič dobré za lubom nemám."

Na mape sa začali zjavovať písmená a vytvorili súvislí odstavec. ,,Páni Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč. Dodávatelia pomôcok pre čarovné darebáctva s hrdosťou predstavujú ZÁŠKODNÍCKU MAPU."

,,Si fakt dobrý," povedal s uznaním Sirius, keď James mapu znova odložil. ,,To je pre nás skvelá reklama."

,,A to nie je všetko. Ak to objaví niekto iný, tá mapa mu môže odpovedať. Samozrejme posmešne," odvetil hrdo. ,,Bol to fakt dobrý nápad, urobiť niečo také. Aj vďaka nej sa budeme môcť ľahšie vykradnúť z hradu za Remom."

,,To je síce pravda, ale bez teba by som na to neprišiel," uzavrel zmierlivo James. Vlastne to bola viac ako pravda. Napadlo to Jamesovi, ale Sirius mu veľmi pomohol. Už v prvom ročníku spolu prekutali všetky zákutia Rokfortu a poznali všetky tajné chodby. Takto len využili všetky svoje vedomosti a poznatky.

Sirius sa spokojne usmial. James bol jeho najlepší priateľ. Síce sa niekedy poškriepili, ale rýchlo sa znova udobrili.

Dumbledore sedel za svojím stolom v riaditeľni a spokojne odpočíval, keď sa zrazu dvere v riaditeľni rozleteli dokorán a dnu vstúpila Minerva, trochu strapatá a s klobúkom mierne nakrivo.

,,Ja sa z nich asi zbláznim!" zvolala rozhorčene. Albus otvoril oči a lenivo zívol. Až potom si všimol, že jej z klobúka i z habitu kvapká voda.

,,Čo sa stalo tentoraz?" opýtal sa, snažiac sa potlačiť úsmev, ktorý sa mu dral na pery. Minerva si zatiaľ kúzlom vysušila odev.

,,Čo s nimi mám robiť Albus? Sú z roka na rok divokejší," zúfala si profesorka. Už im ani nestačila stŕhať body, pretože pomaly nebolo z čoho.

Keď došli obaja pred spomínanú učebňu, školník Filch už na nich čakal s vedrom a handrou v ruke, tváriac sa hrozivejšie ako ten sivý mrak, ktorý visel nad stropom, a z ktorého husto lialo.

,,Pozoruhodné," poznamenal Albus, keď si zvedavo obzrel výtvor Záškodníkov. Z mraku neustále lialo a na zemi sa vytvorila kaluž vody. Albus nechal mrak zmiznúť jediným švihnutím prútika a Filch s nespokojným vrčaním zlikvidoval tú kaluž vody.

Podľa Dumbledora to bolo vždy lepšie ako to ohnivé koleso, ktoré prehnali Veľkou sieňou na deň svätej Kataríny. A vyrovnalo sa to aj šálu s dusiacim objatím, ktorý pri jednej príležitosti darovali Snapovi. A to bolo od nich fakt veľmi nerozumné a vyslúžili si pokarhanie samotným riaditeľom. Hoci ani od podmienečného vylúčenia neboli vtedy ďaleko.

Minerva však teraz uznala, že by bolo najvhodnejšie, keby za trest pomáhali školníkovi celý mesiac. Aby sa naučili vážiť si jeho prácu a získali pred ním aký - taký rešpekt. Hoci vážne pochybovala o tom, že to môže niečo napraviť, no dúfala, že tak aspoň trochu zabudnú na tie svoje huncútstva.

Bol piatok poobede, posledný deň školy. Skúšky mali za sebou a teraz len oddychovali. Remus si ako vždy čítal, Peter pozoroval nejakú skupinku dievčat a Sirius sa niekde flákal. Vraj mal mať rande s nejakou Bystrohlavčankou. A James robil svoju obľúbenú činnosť. Ukrytý pod neviditeľným plášťom pozoroval objekt svojej túžby.

Lilly sedela na koberci z hustej zelenej trávi pod stromom pri jazere a on pár metrov od nej a pozoroval ju. Nebolo to prvý raz. Povedal si, že keď už nechce, aby s ňou bol naozaj, tak bude aspoň takto. Vedel o tom len Remus. Sirius by si ho za to ustavične doberal. Aj tak mu húdol do hlavy, že sú aj iné dievčatá, tak nech nechá tú ryšaňu na pokoji. Ale on mal oči len pre ňu. Remus ho vedel pochopiť. Hoci on sám nebol nikdy zaľúbený. Vlastne on sa dievčatám vyhýbal. No aj tak bola jedna, ktorá sa mu vždy páčila. Volala sa Jinzy Speederwicková, bola v tom istom ročníku ako oni, akurát, že bola Bifľomorčanka. Ale páčila sa mu. Nikdy by to síce nebol priznal a už vôbec nie pred priateľmi, ale naozaj sa mu páčila. Mala jemné hnedé vlasy, tie najkrašie zelené oči a pleť jemnú ako zamat. Bola milá a zdalo sa, že rovnako hanblivá ako on. Za celý čas si vymieňali len občasné a náhodné kradmé pohľady.

James tam stál možno aj pätnásť minúť, keď sa k Lilly pridal Severus. Vzhliadla od rozčítanej knihy a rukou si zatienila oči.

Severus sa len zamračil a zneistel ešte viac. No aj napriek tomu si prisadol. Chvíľu boli obaja ticho, až potom prehovoril.

,,Prišiel som sa ti ospravedlniť. Prepáč mi to. Nemal som to povedať, no Potter ma naštval."

,,Ale aj tak to od teba nebolo pekné. Chcela som ti len pomôcť. Poznáme sa predsa už tak dlho, Severus. Myslela som si, že sme kamaráti."

,,Veď sme, sme Lilly," ponáhľal sa Severus s odpoveďou a jeho pohľad sa zmänil.

,,Tak on jej povie, že je špinavá humusáčka a ona mu len tak odpustí?!" čudoval sa v duchu, ale ani nepípol, hoci mal chuť strhnúť zo seba plášť a začarovať Fňučka tak, že by ho vlastná mater nespoznala. No ovládol sa a radšej sa znovu započúval do ich rozhovoru.

,,Ja naozaj neviem, Sev. Niekedy mám pocit, že sa v tebe nevyznám. Že ťa nepoznávam," povedala smutne skúmajúc mu pohľadom bledú tvár.

Severus si vzdychol. ,,To nie je pravda. Poznáš ma lepšie ako sa poznám sám," uškrnul sa.

Mal pocit, akoby ho niekto začaroval, lebo vzápätí stŕpol. Severus sa zasnene načiahol k Lilly a jemne ju pohladil po tvári. Jamesovi spadla sánka, keď videl, ako sa k nej nahol a pobozkal ju na líce.

V očiach sa mu odrážala akási posvätná úcta. Obom im horeli líca od rozpakov, len Jamesovi tleli od hnevu.

,,Prepáč, ale nemôžem si pomôcť. Ľúbim ťa, Lilly," zašepkal s hlavou sklonenou, akoby robil podrobnú analýzu zelene trávy.

,,Aj ja ťa mám rada, to dobre vieš, ale len ako priateľa. Už sme sa o tom predsa rozprávali. Myslela som si, že si to pochopil," dohovárala mu citlivo, snažiac sa, aby ho neranila.

,,Ale áno, neboj sa. Možno som slizolinčan, ale nie som nechápavý hlupák. Myslíš si, že neviem, kto sa ti páči? Je to obyčajný somár, ak to chceš vedieť a nezaslúži si ťa!" zlostil sa ohrdnutý Severus.

,,Súhlasím jedine s tým, že je to somár!" paprčila sa Lilly. ,,A nepáči sa mi! Mimochodom, už znova si protivný!" napomenula ho a zdalo sa, že to zabralo. ,,Radšej mi povedz, či sa ti páčil ten darček, čo som ti kúpila k narodeninám," dodala zmierlivo.

James to už ďalej nevládal ani len počúvať. Keď sa potom so všetkým (teda, skoro so všetkým) zdôveril Remusovi, ten mu zadumane nadhodil, že tým ,,somárom" mysleli možno aj jeho a jemu to normálne nedalo spať, pretože ak mal Fňučko pravdu, páčil sa Lilly. Lenže jeho srdcovému trápeniu to sotva pomohlo.

Remus niekedy premýšľal, čo je vlastne lepšie. Jeho, ale Jamesova situácia. Zatiaľ čo on bol na samotu odsúdený, James sa na ňu odsúdil sám svojím správaním.

Severus stál pri okne na druhom poschodí, vedľa učebne Čarovania a hľadel, ako madam Pomfreyová odvádza z hradu Remusa Lupina. Zas. A toto sa opakovalo každý mesiac. Vždy len jednu noc.

,,Kam ho vedie teraz v noci?" uvažoval potichu. Znova sa pozrel na hodiny. Remienok mal na nich už dosť ošúchaný a čierna koža bola na viacerých miestach popraskaná, ale napriek tomu išli bezchybne. Bolo niečo po ôsmej, keď sa mu za chrbtom ozvalo: ,,Hm, hm. Čo tu robíš Fňučko? Vari zase fňukáš a plačeš za mamičkou?"

Severus ten hlas veľmi dobre poznal. Toho chlapca nenávidel rovnako ako Pottera.

,,To by si chcel, čo, Black?" otočil sa a vrhol naňho posmešný úškrn. V ruke už držal svoj prútik, pripravený brániť sa, alebo zaútočiť.

Black sa len naduto usmieval a Severus mal chuť zmazať ten úsmev z jeho fičúrskej tváre raz a navždy.

,,Kam odvádzala ošetrovateľka tvojho kamoša? Vyviedol niečo?" opýtal sa zrazu a Black na moment zneistel. Severus vedel, že rozmýšľa nad tým, či niečo vie.

,,Nemusíš," usmial sa sebavedome Severus. ,,Ja to aj tak zistím. Skôr, či neskôr. Prídem na to. A potom zariadim, aby vás všetkých štyroch konečne vylúčili zo školy!"

,,To neurobíš! Zase strkáš svoj nenormálne veľký nos do cudzích vecí!" zvolal Sirius a Severus nad jeho náhlou zmenou o krok ustúpil. Musel uznať, že z neho ide občas až strach.

,,Prečo by nie?" zapáral Snape ďalej. ,,Vlastne to bude pre mňa pocta, mávať vám na rozlúčku."

Sirius sa k nemu priblížil, v očiach mu nebezpečne iskrilo. Lenže potom akoby mu niečo náhle napadlo a on sa usmial.

,,Chceš vedieť, kam šiel Remus? Dobre, tak ja ti poviem, ako si to môžeš zistiť. Choď k Zúrivej vŕbe," oprel sa vedľa neho o stenu a hľadel na prekvapeného Severusa.

,,Ty si myslíš, že neviem, že si zo mňa robíš blázna?" vyštekol rozčúlene.

,,To si aj bez toho," odvetil Sirius s úsmevom. ,,Viem ako ten strom znehybniť," dokončil Sirius a už bol na odchode, keď ho Severus zastavil.

,,Ale dá. Stačí ak štuchneš do tej hrče na strome dlhou palicou," odvetil a premeriaval si Snapa opovržlivým pohľadom.

,,Aj tak ti neverím," povedal Severus po chvíli, no aj tak bol rozhodnutý to aspoň vyskúšať.

,,Ako chceš!" Sirius sa otočil a odkráčal. No zrazil sa s Jamesom a jeho mrazivý pohľad ho pribil na miesto, kde stál.

Severus sa zamračil. ,,Žeby Black neklamal? Alebo je Potter taký dobrý herec a chcú ma znovu nachytať?" uvažoval.

,,Neopováž sa tam niekedy dostať, Snape!" varoval ho zlostne James. ,,Je to nebezpečné. Ten strom ťa môže zabiť!" Nato sa vychytil a odkráčal preč, zanechajúc tam Snapa samotného, pretože Sirius sa rozbehol za ním, aby mu to vysvetlil. Severusovi pohľad zase zabúdil von z okna k miestu, kde stála Zúrivá vŕba. Madam Pomfreyová sa vracala do hradu sama.

,,Musím to vedieť, musím!" zašepkal si horúčkovito Severus a vykradol sa z hradu.

James kráčal zamyslene po chodbe. Dnes mal deň na figu. Najprv videl Lilly koketovať s nejakým bystrohlavčanom, potom mu strhli body za Siriusov nepodarený žartík, písomka z Aritmancie mu nedopadla práve najlepšie a teraz znova Sirius.

,,Vari si ten blázon neuvedomil, čo sa môže stať?" hundral si popod nos. Potom náhle zastal. Niečo ho napadlo a z vrecka habitu vybral biely pergamen. Roztvoril ho a poklopkal po ňom prútikom. Chvíľu ho pozorne študoval a už ho chcel zavrieť a poskladať späť, keď si všimol drobnú bodku, ktorá sa blížila k Zúrivej vŕbe. Vedľa bodky bola bublina s menom Severus Snape.

,,James, kam ideš?" zakričal za ním Sirius, ktorý ho stihol práve dobehnúť. ,,Chcem ti to vysvetliť!" volal za ním a vybehol z hradu aj on. ,,Ten somár nás chce udať a chce, aby nás vylúčili zo školy! To som predsa nemohol dovoliť!"

James na okamih zastal a Sirius si vydýchol. ,,Predsa len počúva," pomyslel si uľahčne.

,,Iste, Sirius! A tak radšej necháš Rema, nech ho zabije! Veď čo! Nebude si to pamätať! Ako si mohol niečo také dopustiť!"

,,Neviem, čo by ti na ten vtip povedal Remus! Ako by s tým žil? S pocitom, že môže za jeho smrť?!" James sa znovu otočil a rozbehol sa ako len vládal k vŕbe. Severus práve vchádzal do tunela odhodiac dlhú palicu.

,,Severus! Nie! Nechoď tam!" volal naňho, ale Severus sa len usmial a zmizol v útrobách tunela.

,,Musím ho odtiaľ dostať skôr, než bude neskoro," hovoril udýchane. Aj on vkĺzol do tunela a podarilo sa mu Severusa dohnať, ale len kvôli tomu, že ten sa nijako neponáhľal. Dokonca stál na mieste, akoby hútal, či pokračovať, alebo sa vrátiť a preskúmať to neskôr.

,,Dočerta! Povedal som ti, že tu nemáš čo hľadať!" zahučal naňho a zdrapol ho za habit, ťahajúc ho von.

,,Akurát teba budem poslúchať!" odvrkol mu Severus a pokúšal sa brániť, no James bol silnejší a tak sa vzpierajúc mu nechal vliecť.

,,A čo už by sa mi podľa teba mohlo stať?" opýtal sa posmešne a stuhol, lebo vtedy sa z druhého konca chodby tiahlo také zavytie, až mu naskočili na koži zimomriavky.

,,Do Salazara!" zanadával Severus a otočil hlavu. V diaľke zazrel desivú postavu vlkolaka a tunelom k nim doľahlo ďalšie zúrivé vytie a vrčanie.

Lenže to ho už James ťahal cez otvor a keď sa dostali do bezpečnej vzdialenosti, Sirius pohotovo štuchol palicou do hrče a strom ožil.

,,Toto ... toto poviem riaditeľovi," habkal Severus a trasľavo sa dvíhal zo zeme. ,,To vám len tak neprejde," dušoval sa.

James a Sirius ostali stáť na mieste a zazerali jeden na druhého. James vyčítavo a Sirius previnilo. Severus sa rozbehol do hradu, rozhodnutý ísť okamžite za riaditeľom, ale stretol ho v hale.

,,Pán riaditeľ," zvolal Severus a zastal. V tesnom závese za ním dobehli aj tí dvaja.

,,Všetci poďte so mnou do riaditeľne," povedal prísne. Bol očividne nazlostený. Takéhoto ho ešte nevideli.

,,Ja to veľmi dobre viem, pán Snape. A zakazujem vám o tom niekomu čo i len hovoriť. Rozumeli ste?!" opýtal sa.

,,Áno, pár riaditeľ," Severus sklonil hlavu. Naozaj si myslel, že sa ich konečne zbaví, ale prerátal sa. No vedel aspoň to, čo sa tu celé roky dialo priamo pod ich nosmi. Odhalil ich tajomstvo, hoci to tušil už dávno.

,,Môžete ísť," odvetil riaditeľ, ale zadržal Jamesa a Siriusa. ,,Okrem vás dvoch."

,,Naozaj ste ma sklamali. A nepochybujem, že ani Remus nebude nadšení z toho, čo ste vyviedli."

James sklonil hlavu, ale Sirius nie. Bol rozhodnutí priznať pravdu. ,,Ja za to môžem, pán riaditeľ. Nie je to Jamesova chyba. To ja som Severusovi prezradil, ako sa dostane do tunela."

,,Zaslúžili by ste si trest, pán Black. Ale keď vezmem do úvahy, že ste Severusa pomáhali aj zachrániť ..." zmĺkol. ,,Vlastne pre vás bude trestom hnev vášho priateľa. Sám mu zajtra oznámim, čo ste vyviedli. Bude už len na vás, aby vám začal znovu veriť."

Sirius odchádzal z riaditeľne nešťastnejší, ako kedykoľvek predtým. ,,Ja som ale blbec!"

,,Niečo už len vymyslíme. Remus je náš priateľ. Len tak by sa k nám chrbtom neotočil," snažil sa ho upokojiť James.

,,Ako si mohol!" okríkol ho Remus. James sedel na posteli a díval sa na tých dvoch, stojacich oproti sebe uprostred spálne. Peter sa krčil za jeho chrbtom a ničomu nerozumel. Nepovedali mu to.

,,Prepáč," to bolo všetko, čo Sirius povedal. Lenže Removi to zrejme nestačilo.

,,Vysvetli mi prečo! Mohol som ho zabiť! To ti nedošlo? Mohol som zabiť aj Jamesa! Pre Merlina! Používaš ty niekedy mozog?!" zvolal a štuchol doňho.

,,Prepáč," odvetil znova Sirius. Nevedel, čo iné by povedal. Nemal čo povedať. Remus mal pravdu. Bol hlupák. To, že by sa mohlo stať niečo aj Jamesovi ho ani len nenapadlo.

Remus zreval a rozohnal sa. Vrazil mu päsťou do tváre a Sirius padol na zem. Nie preto, že by ho tá rana zložila, bol však skôr prekvapený. No nebránil sa. Zaslúžil si to a on to dobre vedel. Remus sa však vychytil a vybehol z izby.

James vstal z postele a podal Siriusovi ruku, aby mu pomohol vstať. ,,Musíš mu dať čas. Potrebuje len vychladnúť a všetko si premyslieť. A musí ti odpustiť."

Remus mu nakoniec predsa len odpustil. Nemohol sa naňho hnevať večne. Boli predsa priatelia a on v živote nemal lepších priateľov ako boli James, Sirius a Peter. Mal ich rád. A navyše, Sirius mu sľúbil, že odteraz sa zmení. Ale potom to rýchlo upravil tak, ako mu to vyhovovalo. Zmení len to, že bude uvažovať a používať pri tom aj rozum.

Posledný týždeň v škole. Remus si vzdychol, keď prechádzal ľudoprázdnou chodbou. Všetko mu tu bude chýbať. Rokfort zbožňoval. Na zábavu sa mu do Veľkej siene ísť vôbec nechcelo. Pomyslel si, že James a Lilly sú určite tam a robia svoju obľúbenú činnosť. Bozkávajú sa. Bolo im jedno, kde to bolo. Či už pri raňajkách, na chodbe, počas prestávky, na ihrisku, pri tanci ... Bozkávali sa všade. Remus sa nikdy nebozkával. Veľmi rád by vedel aké to je, ale on jednoducho nemohol. Na tému ,,dievčatá" sa rozprával s otcom už dávno. Bolo to cez prázdniny po ukončení prvého ročníka na Rokforte. Ešte teraz sa mu jasne vybavovali otcove varovania. Veľmi dobre vedel, čo všetko ,,zdedil" tým uhryznutím. Nebol by to priznal, no veľmi ho to trápilo. Bolelo ho, že nemôže byť ako iní chalani v jeho veku. Nemohol sa zaľúbiť, nemohol mať vlastnú rodinu. Pravda ho bolela viac ako by si pripustil. Nohou kopol do kamienka a ten odskočil na pár metrov. Potom si ju všimol. Stála tam, oblečená v šatách akoby utkaných z hviezdneho prachu, krásna a žiarivá ako strieborný mesiac. Tmavé vlasy mala vypnuté na temene hlavy striebornou sponou, a keď sa k nemu otočila a usmiala sa naňho, mal pocit, že sa mu roztopilo srdce.

,,Ahoj," pozdravila ho a odvrátila svoj zrak od okna. Uhladila si záhyb na šatách, len aby skryla svoje rozpaky. Tak dlho túžila po tom, aby ho raz zastihla osamote ... za celé tie roky ... no podarilo sa jej to až teraz. Najprv si myslela, že by sa možno mohol osmeliť on, ale ona ho poznala. Bol rovnako hanblivý a tajnostkársky ako ona. A to sa jej na ňom práve páčilo, že nebol ako iní chlapci.

,,Ahoj, Jinzy," hlesol a bol rád, že je chodba len matne osvetlená a ona nemôže vidieť rumenec, ktorý mu sfarbil tvár. ,,Ty nie si na večierku?"

,,Nie, nemám partnera," odvetila popravde, no zháčila sa, lebo nechcela, aby to vyzeralo tak, že tu čaká akurát naňho. Vlastne bola na ceste späť do klubovne. To, že ho stretla, považovala za šťastnú náhodu.

,,Dnes večer ti to veľmi pristane," zašepkal a potom stíchol. Akoby nemohol uveriť, že naozaj povedal nahlas to, čo si myslel.

,,Ďakujem, Remus," hlesla hanblivo. ,,Aj ty vyzeráš dobre," vrátila mu kompliment. Vždy sa jej páčil. Aj napriek tomu, že jej kamarátky húdli, že je divný a tiež sa im nepáčili tie jazvy, čo mal na tvári. Pre ňu bol dokonalý vo všetkých smeroch.

Hudba hrala dosť hlasno a vytvárala príjemnú, romantickú atmosféru. Jinzy sa nadýchla, elegantne sa uklonila a vzhliadla k nemu z úklonu.

,,Smiem prosiť?" opýtala sa nesmelo, pričom jej napadlo, že ak ju odmietne, tak sa parádne strápnila. Ale Remus to našťastie nespravil.

Pristúpil k nej so zatajeným dychom. Aj srdce mu prudko búšilo, akoby mu chcelo vyskočiť z hrude. Podal jej ruku a chytil ju okolo pása. Začali tancovať, hľadiac si do očí. Obaja boli ako zhypnotizovaný. Nevedeli sa od seba odpútať. Hudba hrala ďalej a oni tancovali na chodbe ako v omámení. Ani jeden z nich nechcel prerušiť to krásne ticho, akoby sa báli, že čaro tej chvíle raz a navždy pominie. Keď hudba dohrala, zastali aj oni, no zotrvali v tanečnom objatí.

Jinzy sa osmelila a natiahla ruku k jeho tvári. Pohladila ho a skôr ako si Remus uvedomil, čo sa deje, vypla sa na špičky a pobozkala ho.

Remus na pár sekúnd prestal aj uvažovať. Bozk trval síce krátko, ale bol preňho nezabudnuteľný. Neboli to také bozky, aké si vymieňali James s Lilly pri každej možnej príležitosti. Tento bol iný. A on to vedel. Hovoril nemými slovami tlčúceho srdca, spieval o nevypovedaných, zakázaných citoch, o nevinnosti a o odvahe.

Remus bol rád, že hneď potom utiekla. Nezvládol by, keby ju musel odmietnuť. Lenže musel by to spraviť. Nemal inú možnosť.

Pár dní pred koncom siedmeho ročníka James zistil, že niekde stratil ich Záškodnícku mapu. Ale veľmi to neľutoval, pretože mu aj tak už na nič nebola. V ten deň si dal Siriusa, Remusa, Jamesa, Lilly i ďalších zavolať Dumbledore a skúšal ich naverbovať do organizácie, ktorú pomenoval Fénixov rád. Všetci vedeli o Temnom pánovi a jeho rastúcej moci. Rovnako vedeli, že je potrebné ho zastaviť. Aj Remus podobne ako iní súhlasil. Aj tak nevedel, či sa mu podarí zohnať si inú prácu, pretože bol vlkolakom a s tými sa nikto nechcel naťahovať. Každý sa im len vyhýbal. Bol Dumbledorovi vďačný viac ako ktokoľvek iný. A nechcel ho sklamať. Ani zradiť jeho dôveru. Preto sa rozhodol hneď. Inú prácu by aj tak určite len ťažko našiel.

S Jinzy sa viac nestretol. Nezazrel ju, ani keď nastupoval do vlaku v Rokville, ani keď z neho naposledy vystupoval v Londýne. Bol sklamaný. Veľmi ju túžil zazrieť. Aspoň naposledy.

Remus sa bezcieľne túlal tichým, nočným mestom. Bolo 10. marca a on mal dnes 30 rokov. No prvý raz v živote nemal s kým osláviť svoj sviatok. Nemal už nikoho. Jeho otec vydýchol sotva pred mesiacom a pobral sa tak za matkou, ktorá zomrela pred sklonkom minulého roka. Zastal na moste vedúcom cez rieku a zahľadel sa do kalných vôd Temže, v ktorej sa na pokojnej hladine zrkadlilo celé nebo. Spomenul si na Jamesa a Lilly a ich nezmyselnú smrť. Zabil ich samotný Voldemort, sotva štyri roky po ukončení Rokfortskej školy. Skrývali sa, no niekto ich prezradil. Všetci upodozrievali Siriusa. Aj Remus vedel, že on bol strážcom ich tajomstva. A predsa ich zradil. Nikdy by si nebol ani len pomyslel, že je schopný takej podlosti. Hoci už predtým vyviedol zopár nerozvážností, všetci mu verili. Ale on ich zradil. Vtedy sa všetko zmenilo. Smrť a samota ho obklopili v svojej desivej náruči. Tieto dve veci na živote naozaj neznášal. Ostal celkom sám. James i Lilly mu veľmi chýbali. Koľkokrát si povedal, že navštívi malého Harryho, ale vždy to zamietol. Nevedel, ako by zniesol pohľad naňho. Zlomilo by ho to? Netušil. Vedel však, že sa raz stretnú. Cítil to kdesi hlboko vo svojom vnútri.

Dnes to bolo tiež aj pár rokov, čo zomrel Peter. Vlastne, čo bol zavraždený. Nikým iným ako Siriusom. Pravda, všetko sa to stalo v neskorej jeseni, ale Remus si na priateľov vždy najradšej spomínal práve v tento svoj sviatok. Vždy sa rozpamätúval, aké s nimi stváral bláznovstvá, počítal, koľkokrát boli po škole a uvažoval, aké všelijaké tresty dostávali. Koľko bodov im strhávali. Nepomohlo ani to, že ho v šiestom ročníku spravili prefektom, aby im šiel príkladom.

Remus sa smutne usmial. Nikdy by si nebol pomyslel, že príde o všetkých naraz. Sirius, hoci ešte žil, bol preňho mŕtvy. Navždy. Nielen, že mohol za smrť Jamesa a Lilly, ale zabil aj Petra. Našli len jeho prst. Jeho vražda bola najbrutálnejšia. A teraz hlivel v Azkabane. Remus o tom mieste počul veľa chýrov. Nikdy tam nebol, ani Azkaban v živote nevidel, ale vedel, že ho strážia odporné bytosti - dementori, a že sa nachádza niekde v Severnom mori. Muselo to byť desivé miesto. Ale veril, že Sirius bol spravodlivo odsúdený.

Jeho pohľad zablúdil k mesiacu. Zajtra mal byť spln. Preto sa cítil taký slabý. A aj v práci mu padali z rúk i tie najľahšie knihy. Šéf mu dal našťastie voľno a tak sa zvyšok dňa len túlal. Svoju prácu mal rád. V čarodejníckom svete si dlho nemohol zohnať platenú robotu a tak sa rozhodol, že to skúsi v svete muklov. A podarilo sa. Majiteľ jedného antikvariátu sa nad ním zrejme zľutoval. Ale neoľutoval to, pretože Remus bol naozaj sčítaný a bol preňho osožný.

Premiesnil sa domov a z malej skrinky si vybral úzku fľaštičku s modrastou tekutinou. Protivlkolačí elixír. Pánovi Damoclesovi Belbymu sa po dlhých rokoch skúmania podarilo to, čo sa nepodarilo jeho mame. Vyrobil protivlkolačí elixír. Bola to modrastá tekutina s horkou chuťou. Premenu na vlkolaka síce zastaviť nedokázala, ale aspoň poskytovala úľavu pri premene. Po jej požití strávil pokojnú noc, bez ďalších rán a bez toho, aby musel ubližovať sám sebe. Jeho myseľ bola čistá a pokojná.

Svetlo v tme