Kapitola:
Pridaná: 6.1.2008, 21:04:08
Čítaná: 2218×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Kewan Reen sedel v prítmí jednej nenápadnej malej krčmičky. Misku s kašou, ktorá ešte stála pred ním zjedol skoro na jeden hlt. Rovnako ako aj grilované stehno z kuraťa a zapekané zemiaky. Už dávno nemal v ústach nič tak dobrého. Polotovary mu už liezli hore krkom. Ešte raz sa poobzeral okolo seba. Medzi muklami sa cítil nesvoj, ale za to bol celkom nenápadný. Už dosť dlho sa skrýval. Uplynulé dni prestal rátať po mesiaci. Aspoň, že bol taký ohľaduplný k svojim rodičom, že im napísal krátku správu, aby sa oňho nebáli. Šiltovku si stiahol hlboko do tváre a na chrbát vyhodil svoj plecniak. Zastavil sa pri pulte, aby mohol zaplatiť a pobral sa preč.

Vonku bolo pekne, hoci oblohu zakrývali sivé mraky. Slnečné lúče sa cez ne aj tak predrali. Kewan sa zadíval na zalesnené kopce, ktoré sa črtali za malým mestečkom, v ktorom sa práve nachádzal. Greta bolo vskutku pekné miesto. Spomenul si na Olivian. Napriek tomu, čo sa stalo, ešte stále ju ľúbil. Tak naozaj. Z celého srdca. Kewan si sťažka vzdychol. Možno keby bolo jeho správanie iné ako vtedy, keby sa ju nepokúšal dostať nasilu, bola by teraz jeho. Všetko mohlo byť iné, len keby nebol taký nadutý, zaslepený a samoľúby. Keby bral ohľad aj na city iných.

Tento jeho ,,výlet" ho zocelil. Nebolo to vôbec jednoduché ukrývať sa, keď po vás pátrali tí najlepší aurori a okrem toho, keď zmizol, ešte nebolo najteplejšie počasie. Navyše zistil, že jeho podarený priateľ a spolužiak, o ktorom si myslel, že je jeho priateľstvo skutočné, sa naňho vykašľal vo chvíli, keď najviac potreboval pomoc. Lenže mohol to predpokladať. Nebolo práve jednoduché vypátrať Faethona. Ale keďže bol už v jedenástich zaradený do Bystrohlavskej fakulty, o niečom to predsa svedčilo. O tom, že Faethon kedysi býval práve tu, sa dozvedel čistou náhodou. A to priamo z Denného proroka, keď po ňom vyhlásili pátranie. Skvela sa tam nielen jeho fotka, ale aj celkom podrobný životopis. Bolo ľahké, premiestniť sa sem a zistiť si, ktorý dom patril Rumourovcom. Lenže prišiel neskoro. V tú daždivú noc sa skrýval vo vedľajšom dome. Do toho domu sa nemohol už pár dní dostať cez silné ochranné kúzla. A potom tu boli aj ďalší, pred ktorými sa chcel ukryť. Predpokladal, že sú to aurori. Nádej mu svitla, keď zbadal k domu zakrádať sa iné dve postavy. A tie sa dostali dnu! Podarilo sa im to. Vtedy sa rýchlo zbalil a tak, aby ho tí traja stojaci hneď oproti sledovanému domu nezbadali, prebehol dnu. Lenže neskoro. Práve sa totiž odmiestnili, ale aspoň si vypočul kúsok z rozhovoru. Vedel, že Faethon je chorý a vedel už, že to bola Olivian, koho zazrel v tom hustom lejaku. A niekto menom Tingle. Ale to ho netrápilo. Podstatné bolo, že naznačila, kam sa ukryjú. Takže niekde, kde to veľmi dobre poznala. To mu stačilo, aby po nich mohol pátrať ďalej a veril, že skôr, či neskôr bude úspešný. Lenže potom počul krik a dupot a mal čo robiť, aby sa ukryl pred aurormi, ktorým práve došlo, čo sa v dome stalo, keď z cesty videli záblesk svetla. Vbehli do vnútra, ale nenašli tam nikoho. Ale bolo to chlp.

Kewan si ešte raz pozorne prezrel svoje okolie, zbehol dole schodmi a pobral sa z mestečka preč. Keď zašiel hlbšie do lesa, odmiestnil sa.

Ellie Llandoveryová chodila po škole bezvýraznejšia ako rokfortský duchovia. Už to bolo päť dní, čo Olivian ušla s tým škriatkom. Ellie vedela, že tu bol jej dedo hneď na druhý deň a skúšal niečo vytiahnuť s Mandy Weasleyovej. Bola rada, že nebola na jej mieste. Nemohla mu však nič povedať, lebo sama o ničom nevedela. Ona bola tou, ktorá toho vedela dosť a napriek tomu mlčala. Ani sama nevedela prečo. Keď videla pána Pottera, v jednej chvíli sa chcela za ním rozbehnúť a všetko mu vyklopiť. Ale nemohla. Dala jej predsa sľub. Lenže uvažovala, či bol ten sľub rozumný. Pretože teraz sa jej to tak už nejavilo. Riaditeľ a jeho zástupkyňa na tom tiež neboli s náladou čo najlepšie. Niall pôsobil stále zádumčivo, Kasiopeja chladne a neprístupne. Ellie včerajšiu noc preplakala. Už len to, že sa nemala komu zdôveriť bolo priveľa. Keby to povedala dvojičkám, nevedela by, či by to nebežali povedať svojmu dedovi. A to isté mohla urobiť aj Mandy. Sedela v parku pod stromom a neprítomne hľadela na pokojnú hladinu jazera. Keď sa za ňou ozvalo slabé zakašľanie. Otočila sa. Ceassario podišiel bližšie a plecom sa oprel o pokrivený kmeň stromu, ktorý sa akoby k nemu sám nakláňal.

,,Ahoj," pozdravila mu a začervenala sa, napriek tomu, že si predsavzala, že sa jej to viac nestane. Telo a jeho zmätené reakcie ju samé zrádzali.

,,Ahoj, Ellie," oslovil ju nežne, hľadiac na ňu, akoby bola zaujímavejšia ako najnovší článok v Dennom prorokovi, ktorý hovoril o pátraní po Faethonovi, Olivian a stále aj po Kewanovi Reenovi.

Ellie od neho odvrátila svoj pohľad znova na jazero. Spomenula si, že ho včera videla veselo sa baviť so svojou spolužiačkou. A ona sa po ňom bez ostychu vešala ako taká handra! Oči sa jej zúžili a priala jej, aby tej krave narástli rohy. To sa nestalo, ale Zare - tak sa volala Ceassariova spolužiačka - vyrašili na tvári škaredé pupienky. Chlpaté a zelené! S takým niečím sa ešte nestretla ani ich ošetrovateľka madam Priscila. Preto jej aj chvíľu trvalo, kým jej ich úspešne odstránila. A prísne jej zakázala používať akýkoľvek make-up celý mesiac, aby sa jej to náhodou nevrátilo, čo bolo pre Zaru viac ako trest, lebo sa strašne rada maľovala.

,,Smiem vedieť, čo s tebou je?" opýtal sa priamo Ceassario, popravde nečakajúc, že mu to prezradí. Ale povedal si, že za pokus to stojí, opýtať sa. Bolo preňho nesmierne ťažké, byť v jej blízkosti a nesmieť jej prejaviť skutočné city, ktoré k nej tak dlho prechovával. Zakaždým, keď ju videl, sa musel veľmi ovládať, aby ju nestrhol do náručia a nevybozkával do bezvedomia.

Ellie zabuchla knihu, ktorú mala rozloženú na kolenách, ale neprečítala z nej ani riadok a hodila ju vedľa seba na deku.

,,Ide o to, že ja to viem ..." odvetila tajomne. Ani ju nemusel veľmi prehovárať. Ellie si uvedomila, že mu môže dôverovať. Dokázal jej to už len tým, ako sa k nej správal. Nikdy viac ju neobťažoval, správal sa k nej čestne, pomohol jej vždy, keď to potrebovala.

Ceassariovi chvíľu trvalo, kým mu došiel význam toho, čo vlastne povedala.

,,To nemyslíš vážne!" zvolal prekvapene.

,,Myslím. Olivian mi o tom povedala. Prosila ma, aby som to nikomu nehovorila, ale ..."

,,Ja viem. Veď po nich pátrajú! A už aj po nej!" hlesol neveriaco.

,,Hej. Ale ide o to, že o ňu sa boja. Pátrajú len po Faethonovi. A Kewanovi."

,,Prečo si im to nepovedala?" opýtal sa trochu zarazene. Hoci sám nevedel, čo by spravil on, na jej mieste.

,,Neviem. V jednej chvíli som aj chcela, ale ..." zasekla sa. Len si bezradne hľadela na ruky. ,,Chcem odísť, Ceassario."

,,Čože? A kam pre Merlina!" zvolal s vytreštenými očami.

,,Za nimi," odvetila zamyslene.

,,Ale prečo? Kde ich chceš nájsť? Prečo to radšej nepovieš riaditeľovi, alebo zástupkyni?" vychrlil zo seba, pochodujúc hore dolu povedľa stromu, rozhorčene gestikulujúc rukami.

,,Lebo nechcem, aby sa niečo stalo!" zvolala rozhodne. ,,Bojím sa, aby niečo nespravili Faethonovi, alebo Olivian, keď ich chytia. Hoci len nechtiac. To by som si nikdy neodpustila!"

Ceassario zastal a prenikavo sa na ňu zahľadel.

,,Kedy chceš odísť?" opýtal sa a ona mu zmätene odvetila.

,,Už zajtra večer."

Bol ticho, rozmýšľal.

,,Dobre, ale samu ťa nepustím. Pôjdem s tebou."

Ani nevedela prečo, ale ani jej nenapadlo protestovať. Prikývla a venovala mu neistý úsmev. Vlastne bola rada. Tak trochu sa toho svojho rozhodnutia obávala. Olivian jej toho vtedy povedala dosť. Dokonca jej tak trochu naznačila, kde by sa mohol Faethon skrývať a potom jej povedala, že ho chce presvedčiť, aby sa s ňou vrátil.

Faethon ležal v posteli, nepokojne sa prehadzujúc. Horúčka ho opustila len ráno, ale stále mal trochu zvýšenú teplotu. Olivian bola pri ňom. Takže sa mu to nesnívalo. Bola to ona, kto sa oňho postaral. Aj teraz sedela pri ňom, začítaná do nejakej knihy, ktorú si doniesla zo svojej izby na poschodí, ale nečítala ju ktovie ako sústredene. Stále sa očami zatúlala k posteli, lebo Faethon nemal pokojný spánok. Už znova. Trvalo to už niekoľko nocí. Najprv si myslela, že je to z tej vysokej horúčky, ale pomaly o tom začínala pochybovať. Spomenula si, ako jej v liste písal, že už to nie je on, ale že stále máva svetlé chvíľky. Olivian sa trochu bála. Bála sa, čo sa stane, keď sa celkom uzdraví. Bude rád, že ho s Tinglom našli, alebo im nebodaj ublíži? Ani to len netušila. Ale nevzdávala sa svojho pozitívneho myslenia a optimizmu. Snáď raz bude lepšie. Len tomu musí veriť. Nahla sa k nemu a vymenila mu studený obklad.

Faethon však teraz o sebe vôbec nevedel. Akoby ani nebol vo vlastnom tele. Už ani nevedel, koľkú noc v poradí za sebou sa mu sníval ten istý sen. Sen, ktorý ho mučil v tú prvú noc, keď v lese objavil čírou náhodou ten podivný kameň. Sen, ktorý sa odvtedy už niekoľkokrát opakoval a neprinášal mu pokoj, ale strach, zmätok, zlobu, nenávisť. Kráčal hustým, tmavým lesom, až sa ocitol na nejakej čistinke. Noc bola chladná a on sa striasol od zimy. V ruke držal nejaký zvláštny kameň, ktorý raz, úplnou náhodou našiel v tom lese, na tom mieste, kde sa v snoch ocitol. V diaľke sa črtali nejaké postavy. Boli štyri. Aspoň si to myslel. Dve svetlejšie a dve tmavšie. A on k nim postupoval.

,,Mama, otec," zvolal prekvapene, keď ich zbadal stáť ruka v ruke na tom strašnom mieste. ,,Čo tu robíte?" spýtal sa, ale oni mu neodpovedali. Videl, ako jeho matke vypadla z oka slza, pri pohľade naňho. A jeho otec sa len smutne usmial.

V tom jedna z temných postáv prehovorila sykavým jazykom. A on jej rozumel. Znelo to, akoby s ním hovoril sám had. Poznal ten jazyk. Zistil si o ňom niečo, hneď ako spoznal, že ho dokonale ovláda a ani o tom netušil.

,,Faethon," zasyčala tmavá postava, ktorá sa akoby vznášala vo vzduchu. Keď k nemu obrátila svoju tvár, zbadal netvora s haďou hlavou a odpornými červenými očami, ktoré ho akoby prepaľovali.

,,Kto ste?" ozval sa, hoci to začínal tušiť. Tú tvár, krutú a bezcitnú poznal predsa z dejín. Ale aj tak tomu nemohol uveriť. Ako by to len bolo možné?

,,Mama, otec," ozval sa k rodičom, ktorí stáli na kraji, zakvačení do seba a s toľkou láskou hľadeli na svojho syna.

,,Synček, nepočúvaj toho muža," odvetila jeho mama po chvíli a zadívala sa na prízrak temna po svojej ľavici. ,,Uteč, pusť ten kameň! Odhoď ho! Nech ťa s temnou minulosťou nespája nič!" varovala ho so slzami v očiach.

Lenže tvár Temného pána sa znetvorila hnevom. ,,Zavri si ústa, ty špinavá humusáčka!"

Keď znova prehovoril, otočil sa k Faethonovi.

,,Počúvaj ma teraz dobre! Ty si môj potomok. Si krv z mojej krvi! A preto máš takú moc. Ty si tým, ktorý dokoná moje dielo. Ty si tým, ktorý pokorí všetkých a zaujme miesto po mne. Budeš vládnuť národom ako neohrozený a najsilnejší. Mocnejší ako som bol ja! Ty ma pomstíš a konečne zabiješ Pottera!"

Faethon naprázdno preglgol. ,,Prečo by som to robil?" odvážil sa opýtať.

Temný pán pristúpil až k nemu a jeho mrazivý dych cítil na svojej bledej tvári.

,,Pretože tak to má byť!" zvreskol na plné hrdlo.

Zozadu k nemu pristúpila pomerne mladá žena. Mala tmavé kučeravé vlasy, štíhlu postavu a rovnako bezcitnú tvár ako bola tá, ktorá sa naňho dívala teraz.

,,Urobíš, čo ti lord Voldemort prikázal," zvolala nekompromisne. ,,Musíš nás pomstiť! Potter je zodpovedný za našu smrť! A všetci jeho blízky preto musia trpieť!" z očí jej sršala taká zloba, až sa podvedome striasol.

,,Čo sa stane, ak to nespravím? Čo by sa stalo, keby som vás neposlúchol?" zavzdoroval naposledy.

,,Ale ty to spravíš," povedal pokojne Temný pán. ,,Tvoja krv je rovnaká ako tá moja. A túži po pomste." Lord Voldemort si k nemu pričuchol, akoby ovoniaval samotný ružový krík. Tak omámene sa tváril.

,,Cítim ju z teba ... " zasyčal spokojne s niečím, čo malo pripomínať úsmev. ,,Čierna mágia ... je vzrušujúca, však? Má ťa v moci a ty sa jej nechceš vzdať ... " hovoril to tak precítene.

Faethon sa striasol a znova uprel planúci pohľad na svojich rodičov.

,,Pusť ten kameň!" prosila ho matka so slzami v očiach.

,,Synček," prehovoril aj jeho otec, ktorý bol doteraz ticho. ,,Počúvni matku a odhoď ten kameň. Alebo sa chceš stať takým netvorom ... " nedokončil. Temný pán sa zasmial a jediným mávnutím ruky jeho rodičia zmizli.

,,Ty nie si Rumour!" zreval Voldemort. ,,Ty si a budeš Faethon Marvoloso Riddle! Potomok samotného slávneho Salazara Slizolina a môj potomok. Ty si náš stratený dedič, ktorý sa musí objaviť, aby nás pomstil!"

Faethon sa strhol na to, ako v tom sne púšťa ten podivný chladný kameň z ruky.

Prebudil sa celý spotený. Len postupne rozoznával miestnosť, v ktorej sa nachádzal. Bolo tu príjemne teplo. V kozube horel oheň a veselo si pukotal. Rukou zvieral čiusi teplú dlaň. Otočil hlavu a uvidel Olivian. Bola s ním. Strážila ho, akoby bola jeho strážnym elfom.

,,Ako by som jej mohol ublížiť?" pomyslel si zronene. ,,Veď je všetkým, čo mi ostalo. Nič viac nemám." Spomenul si však na slová Temného pána. ,,Ty si krv z mojej krvi. Túžiš po pomste. Čierna mágia ťa má v moci ..."

Zavrel oči a ruky zaťal v päsť. Naozaj bol v jej moci. V moci čiernej mágie, ktorá ho pohltila celého, hoci jeho myseľ ešte rozoznávala svetlo od temnôt. Čo ho z toho mohlo zachrániť? A chcel vôbec, aby ho niekto zachraňoval? Napadlo mu, čo sa stalo s tým kameňom a či ho niekto vôbec objavil. On ho v tom chvate zabudol pod vankúšom v svojej izbe, v slizolinskej fakulte.

Faethon sa vymotal z prikrývok a tackavo vyšiel z vykúrenej izby. Rozhliadol sa okolo seba. Z kuchyne k nemu doľahli akési zvuky. Pobral sa tam.

,,Ty si kto?" ozval sa k malému stvoreniu, ktoré práve zalievalo čajové lístky pariacou sa vodou z konvice.

,,Pán ma nepoznať? Ja byť predsa Tingle ..." povedal škriatok udivene, nakloniac hlavu. Jeho rolnička zazvonila a pri tom známom zvuku sa akoby Faethonovi rozjasnilo v myšlienkach. Smiešna čiapka s rolničkou, modrý kabátik a taška visiaca cez plece.

,,Prepáč," povedal a sadol si na drevenú stoličku. ,,Už si spomínam ... spomínam si ..."

,,Pán byť v poriadku?" opýtal sa znova škriatok a hľadel naňho svojimi veľkými sivými očami.

,,Nie ..." zašemotil tak, že ho škriatok sotva rozumel.

,,Pána trápiť zlé sny?" prehovoril a rukou s dlhými prstami siahol do svojho batôžka, ktorý mal prevesený cez plece. Chvíľu sa tam s niečím hral a potom odtiaľ vytiahol zovretú ruku.

,,Presne ... tie sny sú horšie ako nočná mora ..." Faethon sklonil hlavu a pošúchal si unavené oči.

,,Ja vedieť, čo vás trápiť," zapišťal škriatok. ,,Vás trápiť váš pôvod ... vy ani nevedieť, kým vy byť:" Natiahol ruku a položil pred neho strieborný medailón zavesený na retiazke z rovnakého kovu. ,,Toto vziať Tingle zo starého sídla. Z veľmi starého sídla patriaceho veľmi zlej žene. Tingle to vziať vtedy, keď zachrániť vášho deda," odvetil, zatiaľ čo si Faethon prezeral retiazku s medailónom. Hoci bola retiazka roztrhnutá a zašlá čerňou, bola pekná. Starobylá a vzácna. Na medailóne mala vpredu vyrytého hada, ktorý mal v hlave vsadené dve drobné zelené kamienky. Nepochyboval, že to je smaragd. Na zadnej strane boli vyryté iniciály. LV+BL.

,,LV a BL?" zopakoval nahlas. ,,Lord Voldemort a ..." nedopovedal. Pozrel sa na starého škriatka a on dokončil.

,,Bellatrix Lestrangeová, môj pane," odvetil bojazlivo.

Faethon mal dojem, akoby mu práve vyrazili dych. ,,Nie, to nemôže byť pravda," vyjachtal, krútiac hlavou.

Škriatkovi sa v očiach zaleskli slzy ako hrachy. ,,Je to tak. Tingle neklamať."

,,Ale ako je to možné? Nič nechápem!" zvolal nešťastne.

,,Nikto nevedieť, že Temný pán a madam Bellatrix mať kedysi dávno spolu dieťa. Pravda, ani Temný pán by s tým nesúhlasiť, keby mu ona nepočariť tým silným kúzlom. On sa raz opiť a madam ho zviesť. Potom sa narodiť váš dedo," vysvetľoval škriatok.

,,Ale odkiaľ o tom všetkom vieš?"

,,Ja nesmieť prezradiť, pane ... Tingle dal sľub ... " odvetil škriatok a keď zakýval hlavou, jeho veľké uši vo vzduchu zaplieskali.

,,Prečo som len nezomrel! Prečo som len nezomrel vtedy s rodičmi," šepkal nečujne.

,,Pretože Tingle vás vtedy zachrániť," hlesol škriatok a sklonil hlavu, hľadiac naňho veľkými očami previnilo.

,,Prečo si to spravil? Teraz mohlo byť všetko inak ..." podoprel si ruku hlavou, ktorá mu zrazu oťažela. Mohlo byť všetko inak. Nevychovala by ho milujúca teta, ktorá sa mu zo všetkých síl snažila nahradiť rodičovskú lásku. Nebol by spoznal Olivian a nebol by sa do nej zaľúbil. Nebol by sa stal čarodejníkom a nebola by ho pohltila čierna mágia ...

,,Nie ... nie! Nie! Nie!" zreval Faethon ako zmyslov zbavený. ,,To nie je pravda!"

Nemôže byť pravda, že jeho starí rodičia boli horší ako zvery! Nie! Toto sa naozaj nemohlo stať! Je to len ďalšia nočná mora, z ktorej sa o chvíľu preberie. Vstal od stola tak prudko, až prevrhol stoličku. Hlava sa mu zatočila a on sa zamotal. Chcel urobiť krok dopredu a zachytiť sa stola, ale nestačil. Padal do prázdna. Rozmazane videl, ako sa dvere na kuchyni odchýlili a dnu vstúpila Olivian s prútikom v ruke, vysloviac nejaké kúzlo, na spomalenie pádu. Faethon ostal na zemi nehybne ležať a v ruke zvieral roztrhnutú retiazku.

Ellie bežala cez Rokfortské pozemky, keď do niečoho narazila a chcela vykríknuť. Lenže nemohla. Niekto jej zakryl ústa dlaňou.

,,Nekrič. To som len ja," prehovoril Ceassario a zložil si ruku z jej úst.

Prerývane dýchala, hľadiac naňho už celkom pokojne.

,,Mal si čakať pri bráne!" odvetila šepky, ale odľahlo jej. Bola tma a ona sa nerada túlala takto sama nocou.

,,Napadlo mi, že by bolo rozumnejšie počkať tu," protirečil jej, obzerajúc sa naokolo. Nikde nebolo ani živej duše. ,,Ak si si to nerozmyslela, mali by sme ísť."

,,Jasné, že som si to nerozmyslela!" zvolala odhodlane.

,,Máš všetko? Aj Ránhojič?"

,,Mám. A na stole som nechala odkaz pre riaditeľa. Tak ako sme sa dohodli."

,,Tak poď," Ceassario ju chytil za ruku a spolu vykročili k bráne. Nevidel, ako sa pri tom nečakanom dotyku zatvárila, ale ruku si z jeho zovretia nevytrhla, hoci nad tým chvíľu uvažovala. Predsa to len nebolo až také nepríjemné.

Zanedlho sa dostali k bráne. Otvoriť sa im ju podarilo už na druhý pokus. Prešli za ňu a znova ju začarovali. Nevideli ako z kríkov za bránou vyšiel čierny vlk, ale počuli jeho hlasné zavytie, ktoré sa tiahlo nocou k hradu.

,,Čo to bolo?" opýtala sa Ellie a jej vystrašené oči sa snažili preniknúť hustú tmu.

,,Vlk, ale neboj sa. Zdá sa mi, že ostal za bránou," prehovoril po chvíli načúvania Ceass.

O chvíľu na to, vyšla z hradu postava zahalená v plášti s prútikom v ruke. Kasiopeja kráčala ticho a rýchlo. Zastala pri bráne a započúvala sa do šepkajúcich hlasov.

,,Tak? Kam pôjdeme? Už si nad tým premýšľala?" opýtal sa jej.

,,Áno. Raz mi spomínala jedno miesto, kam rada chodí. A vravela, že ak Faethona nájde, zoberie ho priamo tam. Ak teda bude súhlasiť ... Ale netuším, či sa jej to podarilo," dodala naisto.

,,To nezistíme, kým sa nepresvedčíme."

,,Dobre," odvetila a chytila ho pevnejšie za ruku, predstaviac si miesto, kde sa chcela ocitnúť.

Kasiopeja začula zrazu hlasné ,,puk" a znova sa všetko ponorilo do ticha. Vrátila sa do hradu a zamierila rovno do riaditeľovej kancelárie. Zavrčala pred obludou heslo a tá hneď uskočila. Do riaditeľne vstúpila bez zaklopania.

,,Pán riaditeľ, ušli," hlesla pokojne.

,,Kto zasa?" opýtal sa trochu vystrašene Niall.

,,Llandoveryová a Crrow," odvetila. ,,Hoci som nepredpokladala, že sa to stane tak skoro. A že pôjdu spolu. Viem totiž, že sa neznášali."

,,Ach, áno. Lenže to bolo jednostranné. Zrejme v záujme priateľov uzavreli dohodu," usmial sa Niall. ,,Tak čo? Plošticu neobjavili?" vyzvedal.

,,Zdá sa, že nie. Takže zakrátko budeme vedieť o všetkom a zistíme, kde sú," povedala spokojne, uhladiac si svoje čierne vlasy.

,,Dobre. Nakoniec mal ten Harry celkom dobrý nápad s tou plošticou. Som rád, že nie som ten, koho sledujú. Ale aj tak. Bol by som radšej, keby ten chlapec ... "

Nedokončil. Zahľadel sa na Kasiopeju. Presne vedela, na čo myslí. Bol by radšej, keby Faethon nekráčal v šľapajach svojho pradeda. Lord Voldemort nebol práve vzor skutočného hrdinstva.

V tom sa dvere riaditeľne bez varovania otvorili a dnu vrazila mohutná, švihácka postava Deltphinusa Trelawneyho.

,,Mám to, pán riaditeľ!" skríkol oduševnene. ,,Ja som na to prišiel! Spomenul som si!" skríkol a nevšímal si, že riaditeľ a jeho zástupkyňa naňho vrhli nanajvýš čudné pohľady, pochybujúc o jeho duševnom zdraví.

-----------------------------------***------------------------------------

P.S.: Dúfam, že sa vám to páčilo :D

Tessa

[ » na začiatok « ]