Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 20.12.2007, 09:30:10
Čítaná: 1519×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 23)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Zdravím všetkých čitateľov a fanúšikov HP. V tejto poviedke som sa zamerala na môjho obľúbeného profesora Severusa Snapa. Bola som dosť zdrvená, že ho Jo nechala zomrieť, preto som ho oživila, podobne ako Lusi, alebo Gwen. Je tu teda nový príbeh v hlavnej úlohe so Severusom. Prispôsobila som si však okolnosti a trochu aj dej. Rovnako varujem aj pred náznakmi udalostí, ktoré sa odohrávajú až v HP7. Sirius Black nezomrel, žije a dokonca učí na Rokforte OPČM. Riaditeľom je Slughorn a Snape učí svoje elixíry. - poznámka na záver - meno Yvainne sa číta ako Ivejn - oki?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola:

Yvainne mala cez víkend voľno. Ale nerozhodla sa pre Rokville tak ako ostatní. Dokonca musela s ťažkým srdcom odmietnuť Severusovu ponuku, aby sa stretli v Škriekajúcej búde, lebo aj on mal túto sobotu voľnú a neťažili ho žiadne povinnosti. Bola však veľmi blízko k tomu, aby súhlasila. Naozaj by svoj voľný čas trávila radšej s ním, ale mala niečo dôležitejšie. Aj on by mal vedieť, že platí staré známe porekadlo - najprv práca, potom zábava. Napriek tomu mu poslala po svojej sovke Kalisto odkaz, že ak nemá nič proti, môžu sa stretnúť o pol šiestej v Škriekajúcej búde tak, ako chcel. Severus jej odpovedal obratom. Ochotne súhlasil.

Kráčala zadumane k Zakázanému lesu a v bielučkom snehu za ňou ostávali stopy, ktoré za sebou šikovne prútikom hneď mazala. Prešla okolo Hagridovej chalupy a úzkou cestičkou vedúcou poza chatrč mierila priamo doň. Zakázaný les bolo jediné miesto, o ktorom vedela, že ju tam nebude rušiť nik. Pravdaže, mohla ísť aj do núdzovej miestnosti, ale tá sa jej z nejakého neznámeho dôvodu nechcela ukázať. Napadla ju len jedna možnosť. Bola obsadená. Yvainne sem chodievala často, hoci o tom nikto ani len netušil. Bolo to síce zakázané a niekedy naozaj životu nebezpečné, ale ona si jednoducho už vtedy potrebovala vyskúšať, čo všetko dokáže. Ešte ako prváčka objavila veľmi peknú lúku neďaleko jazera, kde na jeho brehu stála tá chatrč, kam ju zobral zranenú Severus. Alebo lepšie povedané, kde bol prinútený ju odniesť. Rozhodla sa, že dnes pôjde tam. Toto miesto bolo na cvičenie veľmi vhodné. Najprv tam len chvíľu stála a obdivovala divokú krásu spiacej prírody pod bielučkou prikrývkou zo snehovej periny. Pozorne sa poobzerala dookola a až potom si našla na čistinke vhodné miesto. Najprv si potrebovala vyčistiť myseľ, aby sa mohla sústrediť. To zvládla hravo. Vedela o niečom, čo si potrebovala precvičiť, ale kúzla ani čary to neboli.

Keď bola ešte malé dievčatko, dokázala k sebe privolať vtáčatká. Samozrejme, že bolo ľahšie vyčarovať si ich, ale práve toto nechcela. Privolávanie bolo oveľa náročnejšie, hlavne bez prútika a bez kúziel. Rozhodla sa začať niečím menším. Možno vrabcom alebo sýkorkou. Sústredila sa a silou mysle sa k sebe snažila privolať vrabčiaka. Otvorila oči, ale nič sa nedialo. Skúsila to teda znovu a keď opätovne otvorila oči, zbadala pred sebou sedieť na zemi malú veveričku, ktorá na ňu vyjavene civela, držiac v malých labkách šišku.

,,No super!" zahundrala a kľakla si k zvieratku. ,,Ty si vrabec?" opýtala sa jej, na čo ryšavá veverička ušla a v okamihu sa vyštverala na vysokú borovicu, stojacu opodiaľ.

,,Dobre, tak znova," nedala sa odradiť. O malú chvíľu k nej naozaj zletel odkiaľsi vrabec a pristál jej nebojácne na pleci, akoby nebola živým človekom, ale poľným strašiakom. Ale jej to vôbec neprekážalo. Skúšala to stále dookola, kým okolo nej nepoletovalo pol tucta ukričaných vrabčiakov. Bola spokojná, ale ešte nie tak celkom. Veď takéto drobné vtáky si dokázala privolať už ako dieťa. Chcela skúsiť niečo väčšie. Ďateľ, Sojka alebo Kukučka by tiež nebolo zlé. Po ďalšej polhodinke skúšania a námahy sa jej podarilo aj to, ale ona si chcela trúfnuť na niečo ešte trošku väčšie. Pred časom videla v skalách hniezdo Orla kráľovského a tak ju napadlo privolať ho. Tentoraz sa však nestalo nič. Yvainne porazenecky zvesila plecia, ale nevzdávala sa. Skúsi to nabudúce. A ak to nevyjde, skúsi to nabudúce a bude to skúšať dovtedy, kým to nezvládne. Netušila, na čo jej je dobrá aj táto schopnosť, ale nepochybovala, že sa jej raz iste zíde.

Z toho privolávania bola unavená, ale nie tak, aby si ešte nemohla vyskúšať nejaké kúzla. Z vrecka svojho plášťa vytiahla prútik a začala si nejaké kúzla precvičovať. Jednoduché i tie ťažšie a náročnejšie. To jej išlo fakt dobre, pokým ju nenapadlo, že si vyskúša kúzlo Patronusa. V poslednej dobe s ním mala totiž problémy. Nie, že by ho nevedela, alebo nedokázala vyčarovať. Jej patronus však stratil formu, tvar. A ona nechápala prečo. Najprv si myslela, že má niečo s prútikom, ale keďže pri ostatných kúzlach nezlyhával usúdila, že to bude zapríčinené niečím iným. Len nevedela čím.

,,Expecto Patronum," zvolala a z jej prútika vyšľahli len strieborné, hmlisté záblesky. Skúsila to teda ešte raz.

,,Možno tá spomienka nebola dosť silná," napadlo ju a tak skúsila silnejšiu a šťastnejšiu spomienku.

Yvainne sledovala, ako sa z jej prútika vyrútil akýsi tvor. Nebol to jej patronus, pretože ním bol odjakživa drak. S určitosťou mohla povedať, že aj tento patronus mal štyri nohy. Ale drak to rozhodne nebol. Ani tentoraz nemal dokonalý tvar a ona nevedela určiť, čo to vlastne je. Keď na ňu smutne hľadel a ona naňho, napadlo ju, že by to možno mohla byť srnka, alebo žeby koza ...? Yvainne si vzdychla a pošúchala si oči. Bola akási unavená. A to bolo ešte len pol piatej poobede. Rozhodla sa, že na dnes má tréningu dosť. Otočila sa a zamierila von z lesa. Ten patronus ju tak zmiatol, že si vôbec nevšimla, že ju niekto už dosť dlho pozoruje. Keď vychádzala z lesa, začula zvuk šípu letiaceho vzduchom. A naozaj. Do neďalekého stromu sa zabodol šíp, na ktorom bol upevnený zvitok pergamenu. Podišla k stromu a šíp z neho vytiahla. Roztvorila pergamen a prečítala si odkaz. Ani len nezapochybovala, že by bol určený pre niekoho iného. Ten šíp poznala. Takéto si vyrábali kentaurovia. Preletela odkaz pohľadom, potom ho zložila a strčila si ho do vrecka. Bola na ňom prosba o stretnutie od vodcu kentaurov, Bana. Príde a stretne sa s ním, tak ako ju prosil, ale teraz na to myslieť nechcela. Zamierila k Zúrivej vŕbe, ale predtým ako vyšla z lesa von, zmizla. Nepotrebovala predsa, aby ju niekto odhalil.

,,Kam sa tak ponáhľaš, Severus?" opýtal sa ho pobavene Dumbledore zo svojho obrazu, keď si všimol, že znova pozerá na hodinky.

,,Myslím, že to si nechám radšej pre seba," odvetil vyhýbavo a z vešiaka si zobral kabát so šálom.

,,Takže si ma predsa len poslúchol?" uškrnul sa pyšne Albus. A hoci mu Severus neodvetil, vedel, že je to tak. ,,To je dobre. Som rád."

Severus mu venoval zamyslený pohľad a akýsi pobavený úškrn, keď si zapínal kabát. Potom sa vychytil a odbehol preč. Stále sa však obzeral, či ho niekto nesleduje, keď sa blížil k Zúrivej vŕbe. Ešte predtým, ako sa dotkol hľuzy, aby sa vŕba nehýbala sa naposledy poobzeral a rýchlo vkĺzol otvorom dnu. Na tvári mal nedočkavý výraz. Neboli spolu viac ako týždeň. A zhovárali sa len cez správy a listy. Nestačilo mu to. Chcel znova počuť jej hlas, hľadieť jej do usmievavých očí, objímať ju, bozkávať ... Vybehol hore schodmi a otvoril dvere. Ostal v nich však na malú chvíľu zarazene stáť. Yvainne bola tam. Znova ho predbehla. Lenže ležala v tej starej, veľkej posteli s baldachýnovými závesmi a sladko spala.

Severus vošiel potichu dovnútra a zavrel dvere bez toho, aby staré pánty zaškrípali. Zhodil zo seba kabát a aj jeho topánky skončili v kúte izby. Ľahol si k nej, šuchnúc sa pod perinu. Objal ju a ona sa k nemu v spánku privinula. Severus si spokojne vydýchol. Stačilo mu, že bol pri nej.

V tom čase, v dome na Grimmauldovom námestí číslo 12, prebiehala živá diskusia medzi členmi Fénixovho rádu. Dom, ktorý bol po väčšinu dní taký opustený sa teraz ozýval nielen všelijakými názormi, ale aj reptaním a sem - tam i súhlasmi. Jediný dvaja ľudia sedeli v tom hurhaji ticho, bez slova pozorujúc celý vývoj situácie. Sirius sa na to díval nezúčastnene, zatiaľ čo Sheela si chvíľami pripadala ako vydedenec pred popravčou čatou. Nemohla poprieť, že by bola najradšej, keby ju medzi seba prijali. Mala by tak nielen strechu nad hlavou, ale konečne by niekam patrila. Ukradomky zazerala na Siriusa. Ten sa spokojne rozvaľoval na stoličke za vrch stolom a uškŕňal sa popod fúzy. Ach, ako len neznášala, keď to robil! Snáď sa v tej svojej samoľúbosti vyžíval, pomyslela si už neraz. Odtrhla od neho zrak a sústredila sa na rozhovor. Či skôr živú debatu.

,,Podľa mňa je skvelé, že máme ďalšieho človeka," začula ako povedal jeden z dvojčiat. Bol to ten bez ucha. Povedal jej dokonca ako oňho prišiel. Pri prevážaní Harryho. Bol jedným z tých, ktorý mu robil dvojníka. Bol to Fred.

,,Nesmiete sa na nás hnevať, ale isto chápete naše obavy," obrátila sa konečne Molly priamo na ňu, zatiahnúc ju tak do debaty.

,,Samozrejme, že vás chápem. Máte obavy z toho, či nie som náhodou špeh," odvetila a zvesila plecia.

Dvojčatá sa veselo zachichúňali, pretože Siriusove narážky pôsobili skoro vždy dvojzmyselne, pokiaľ sa to týkalo jej osoby.

,,Myslím, že to nie je zlý nápad," pritakal Arthur Weasley a pozrel sa na ostatných sediacich za stolom. ,,Čo vy na to?"

,,Hm, dobre," odvetil zamyslene Bill a aj Remus Lupin prikývol. Vlastne bol rád, že sa konečne na niečom dohodli.

,,Ale preverím ju ja," odvetil Kingsley a kývol na ňu, aby ho nasledovala, na čo sa Sirius zlostne zaškeril.

Sheela si vydýchla. Teraz prišla jej šanca. Zistia, že sa naozaj nemajú čoho obávať.

Presne tak aj bolo. Kingsley Shacklebolt ju zobral do vedľajšej miestnosti, kde ju spovedal dobrú hodinu. Ako zlatý klinec programu na ňu použil na záver kúzlo: ,,Legillimens," ktorým jej starostlivo preskúmal myseľ. Nebránila sa. Musela mu to dovoliť, ak chcela patriť medzi nich. Našťastie to bolo rýchle a skoro bezbolestné. Hrabať sa niekomu násilne v hlave veru nie je nič príjemné. Keď sa vrátili do kuchyne, všetky hlavy sa k nim otočili s otázkou v očiach.

,,Myslím, že môžem pokojne a s čistým svedomím povedať, že táto mladá dáma je odteraz novou členkou Fénixovho rádu, a že pre nás bude iste skvelým a neoceniteľným prínosom," vyhlásil slávnostne a žmurkol na ňu.

Všetci si vydýchli a zablahoželali jej. Dvojčatá ju dokonca vyobjímali parodujúc tak svoju matku, ktorá ich vzápätí vyzauškovala, hoci už dávno neboli malými chlapcami. Nikto okrem nej asi nepočul ako si Sirius posmešne odfrkol, pri Kingsleyho zmienke o jej neoceniteľnom prínose. Lenže Sirius nevidel to, čo videl on, keď na ňu použil kúzlo vniknutia do mysle. Keď naňho nenávistne zazrela, znova sa len odporne usmial a poslal jej letmý bozk. S hnusom sa od neho odvrátila a viac mu nevenovala svoju pozornosť.

Problém nastal až neskoro v noci, keď si uvedomila, že jej stále nepridelili izbu. Tá, v ktorej bola sa jej vôbec nepáčila. A okrem toho musela dookola počúvať to otrepané frflanie domáceho škriatka, že je odporná humusáčka, čo špiní izbu jeho pána. Sprvu to nechápala, keďže jediný, o kom vedela, bol Sirius. No ráčil jej naveľa oznámiť, že zaujala izbu jeho mladšieho nebohého brata Regula, ktorého škriatok Kreatcher zbožňoval.

,,Tak kam si mám ľahnúť? Potrebujem sa predsa vyspať!" spytovala sa ho namrzene už snáď desiaty raz. Vždy ju odbil.

Sirius sa oprel o zábradlie, ktoré včera z dlhej chvíle leštila a znova si ju premeral tým svojím röntgenovým pohľadom od hlavy až po päty, ktorý tak nenávidela.

,,Moja posteľ je dosť veľká," zazubil sa a spokojne sa díval na jej rozpálené líca a šokovaný výraz.

,,Ďakujem, ale nemám záujem! To si radšej ľahnem k tomu otrasnému škriatkovi, alebo k Hrdozobcovi!" odsekla mu jedovito. Už mala tých jeho hlúpych poznámok i neslušných návrhov plné zuby!

Sheela sa dívala s otvorenými ústami na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Keby pohľad vedel zabíjať, bol by Sirius na pol ceste do pekla, lebo tam podľa nej patril.

,,Tak dobre," zamrmlala a otočila sa na päte. ,,Je síce neskoro, ale prehliadka domu sa zíde."

Jej vpády do jednotlivých izieb boli rázne a s istým cieľom. Zakaždým otvorila dvere, zasvietila a pokiaľ sa v miestnosti nenachádzala posteľ, zhasla. Zatváraním dverí sa už neobťažovala. V izbách, kde boli väčšie sedačky alebo gauče si skúsila, akoby sa jej ležalo, a keď sa jej nepozdávalo lôžko, pobrala sa ďalej. Na prízemí bolo pár izieb, ale z jedného gauča si urobili pelech čiernožienky, z postele, ktorá sa nachádzala v hosťovskej izbe na prízemní trčala pružina cez deravý matrac a na ďalšom gauči bola zlomená jedna noha. Vyšla hore schodmi a pustila sa do svojho pátrania tam. Do Regulovej izby už ani nešla. Ráno ju Kreatcher prekvapil svojim darčekom a ráčil jej do postele vysypať akúsi háveď. Myslela si, že sú to nejaké zelené červíky. Bližšie si ich obzrieť nestihla, lebo s krikom odtiaľ vypálila, rozhodnutá viac do tej izby nevkročiť. Otvorila dvojkrídlové dvere, ktorých mosadzná kľučka bola parádne zanesená kopou prachu. Do tejto izby zrejme už dávno nik ani len nevkročil. Predpokladala, že to bude spálňa rodičov. A keď si aj zasvietila, zistila, že sa nemýli. Pobrala sa teda ďalej. Prešla popri dverách, za ktorými počula Siriusovo tiché chrápanie a zamierila k ďalšej izbe, zúfalo si želajúc, aby tam bol aspoň nejaký matrac, na ktorom by sa vyspala hoc aj na zemi. Nakoniec našla nejakú tmavú izbu s neveľkým oknom a keďže vyzerala pomerne čisto, utiahla sa tam. Dokonca aj posteľ bola celkom pohodlná, hoci poťah matraca bol miestami prešúchaný. Ľahla si, prikryla sa teplou dekou, ktorú so sebou vliekla a spokojne zavrela oči. Bola rada, že je v posteli. Už začínala pochybovať, či predsa len nemala prijať Fredov návrh, aby prišla bývať k nim. V byte nad svojím obchodom vraj mali ešte voľnú hosťovskú izbu. Ale usúdila, že to by asi nebolo správne. Hoci to, že bola v jednom dome so Siriusom a so starým, pomäteným škriatkom, tiež nebola veľká výhra.

,,Kedy si prišiel? Prečo si ma nezobudil?" opýtala sa ho s jemnou výčitkou v hlase.

,,Nechcel som ťa budiť. Zrejme si bola unavená a bolo by odo mňa dosť sebecké, keby som to bol spravil a obral ťa tak o spánok."

Yvainne sa usmiala a pohladila ho po tvári. Severus konečne otvoril oči. Bolo také príjemné byť s ňou a zhovárať sa. Nikdy sa takto - doslova obyčajne - nezhováral so žiadnou ženou. Ak nerátal tých pár prchavých okamihov, keď bol s Lilly.

,,Vyzeráš ... inak," odvetila zamyslene hľadiac naňho, akoby skúmala, v čom sa zmenil.

,,Ako inak?" ozval sa prekvapene. ,,Stoja mi vlasy dupkom alebo mám na tvári bobrie bradavice?" napadlo mu.

,,No, ešte nikdy som ťa nevidela v normálnom, mukelskom oblečení," odvetila a on sa uškrnul.

,,Myslela si si, že ten habit mám k telu prirastený?" doberal si ju a ona sa usmiala.

,,Občas áno," odvetila popravde. ,,Ten čierny rolák ti veľmi pristane. Aj džínsy. Ale ty by si vyzeral dobre aj v plátenom vreci. A ešte by si bol aj neodolateľný," zasnívala sa a spokojne sa započúvala do zvuku jeho smiechu. Bola to pre ňu veľká vzácnosť, počuť ho smiať sa.

,,Je zlé, keď chcem vedieť, čo si cez deň robila?" čelo mu zastrela drobná vráska, keď sa trochu zamračil.

,,Nie. Páči sa mi to. Pre mňa to znamená veľa, Sevie," oslovila ho zdrobneninkou. ,,Aspoň viem, že na mňa myslíš."

,,Sevie?" ozval sa a jedno obočie sa mu nadvihlo, keď na ňu začudovane pozrel.

,,No, už som si zvykol na oslovenie ,,netopier." A teraz si musím zvyknúť na iné," odvetil martýrsky a prevrátil očami.

Tentoraz sa rozosmiala ona. Keď jej smiech ustal, odvetila: ,,Neboj sa, pre ostatných stále ostaneš tým Netopierom."

Yvainne si uvedomila, že mu ešte neodpovedala na otázku, ktorú jej položil predtým.

,,Bola som v Zakázanom lese," videla ako sa nesúhlasne zamračil, a preto rýchlo dodala: ,,Cvičiť. Potrebujem niekde rozvíjať a usmerňovať všetky svoje schopnosti. A tam mám ideálne podmienky."

,,O mňa sa báť nemusíš," dodala zmierlivo a pobozkala ho, aby ukončila túto háklivú tému.

,,Behal som po hrade a pol dňa som odstraňoval zo stien nápisy tipu: ,,Dumbledorova armáda, alebo Stále verbujeme! Neznášam, keď to robia! Fakt to neznášam! Stavím sa, že v tom má prsty Longbottom!" hneval sa.

,,No a?!" zvolal neveriaco, ale upokojil sa rovnako rýchlo, ako aj vzplanul. ,,Nemohla by si mu dohovoriť, aby sa radšej venoval tým svojim burinám, ako tomu heroickému vandalizmu?"

,,Nie, nemohla. Je to to isté, prečo ty nemôžeš zastaviť Alecto a Amycusa v tom krvavom terore. Ani ja nepôjdem proti svojim. Je to síce forma vandalizmu, ale je to protest a ja ho podporujem. Tých dvoch neviem vystáť!" odvetila rovnako zápalisto a horlivo. ,,A okrem toho, keď sa hneváš, si taký rozkošný."

,,Nie preto. Išiel si mi niekedy poriadne na nervy, keď si sa tváril ako boh pomsty, ničil mi bezchybné elixíry a strhával body pre nič za nič," vyletelo z nej.

Severus musel uznať, že má pravdu. Naozaj to robil a fakt bol ten, že skoro bezdôvodne.

,,Prepáč. Bol som proste ... ja ... neviem, prečo som to robil." To malo byť jeho ospravedlnenie.

,,Chcete nejaké body pridať, slečna Angelová?" oslovil ju formálne a podoprel si hlavu rukou, ľahnúc si tak na bok.

,,Pridávam vám 5 bodov za to, že máte také krásne oči," šibalsky sa usmial a pokračoval. ,,Ďalších 10 bodov za to, že máte také nádherné pery." Nahol sa k nej a ukradol si od nej bozk. ,,Sto bodov za to, že viete tak skvele bozkávať a tisíc bodov za to, že ste tu so mnou."

Yvainne sa šťastne usmiala. V oku sa jej zaleskla slza, ale ona ním zaklipkala a odohnala ju tak preč. Nepamätala si, keby jej povedal niečo ... romantickejšie. Keď chcel, vedel byť nielen milý, ale aj šarmantný. Jasné, že to s tými bodmi nebolo vážne, ale aj tak to bolo od neho skvelé. Dúfala, že to hlavne znamená to, že je s ňou rád.

,,Som príšerne hladná," v bruchu jej zaškvŕkalo, akoby na potvrdenie tých slov.

,,No," pozrel sa na hodinky. Bolo skoro desať. ,,Večeru sme zmeškali. Ale to by nemal byť problém. Obslúžime sa sami. Poď," zdvihol sa z postele a ona ho poslušne nasledovala.

Severus ju zaviedol rovno do školskej kuchyne. Nechcela mu však pokaziť radosť priznaním sa, že tu už bola. Zbytočne, poľahky na to prišiel z výrazu jej tváre. Asi sa to až príliš snažila zakryť.

,,Neviem prečo ma to neprekvapuje," odvetil trochu sklamane a snažil sa to napraviť tým, že jej sám pripravil výbornú večeru. Už len z tej vône sa jej zbiehali slinky. Chcela mu pomôcť, ale nedovolil jej to. Nudila sa a tak vytiahla svoj prútik, lebo ju napadlo, že Severus by možno vedel identifikovať jej patronusa a tiež by jej možno vysvetlil, prečo sa zrazu zmenil.

Severus nevidel, čo Yvainne robí. Otočil sa až vtedy, keď ju počul vysloviť kúzlo: ,,Expecto Patronum." Už sa jej chcel opýtať, či ho považuje za dementora, alebo čo, keď zbadal vyskočiť z jej prútika striebristé, hmlové zviera, ktoré sa postavilo rovno pred neho a uprelo naňho svoj planúci zrak. Zo zmätenia a zamyslenia ho prebrala až Yvainnina otázka.

,,Nevieš mi povedať, čo je to za zviera? Ja si myslím, že je to srnka, alebo možno koza," odvetila skúmavo sledujúc svojho patronusa. ,,A dúfam, že mi odpovieš aj na to, prečo sa vlastne môj patronus zmenil, keď ním bol odjakživa drak."

Severus neodpovedal. Len sa neprítomne díval ako kúzlo zrušila a patronus, ktorý ho držal v zajatí svojím pohľadom, zmizol. Otočil sa k večeri, aby neprihorela a bez slova ju zamiešal.

Yvainne si všimla zmenu v jeho správaní. Nebola predsa slepá, alebo nevšímavá. Jedli v tichosti. Teda, jedla len ona, lebo Severus sa vo svojej porcii zadumane prehŕňal. Do úst si vložil sotva tri sústa. To napätie už nevydržala. Nech to je, čo to chce, ale ona to prosto musela vedieť.

,,Seve ...?" ozvala sa, keď sa zrazu chytil za ľavé predlaktie. Nemusel hovoriť nič. Nebolo treba. Vychytil sa a ponáhľal sa preč. Pred tým ako sa stretne so svojím pánom sa musí prezliecť do habitu a nesmie ho nechať príliš dlho čakať.

Dojedla, vstala a prehodila na seba svoj cestovný plášť. Skôr ako vyšla z kuchyne, dotkla sa znamenia, ktoré mala vzadu na krku schované pod hustou záplavou vlasov a zmizla. Rozhodla sa, že Severusa počká pri bráne.

Netrvalo dlho a on sa objavil. Odomkol bránu a znova ju zavrel, tak ako vždy, keď šiel na stretnutie. Ani myseľ si nezabudol vyčistiť a bezpečne zablokovať.

,,Pán môj?" ozval sa v úklone, keď dorazil na miesto stretnutia, hneď ako sa odmiestnil od brány.

,,Severus," sykol spokojne lord Voldemort a uprel naňho svoje červené hadie oči, ktoré skôr pripomínali štrbiny.

,,Bol by som ťa kontaktoval skôr, ale mal som na práci dôležitejšie veci. No aj tie sa zdarne riešia a ja - lord Voldemort - budem konečne neporaziteľný!" zvolal viac ako spokojne.

,,Samozrejme, pane, o tom nepochybujem," odvetil pohotovo, rozmýšľajúc, prečo ho dal vlastne zavolať.

,,Chceš vedieť, prečo som ťa zavolal, však?" na tvári Temného pána sa objavilo niečo, čo malo zrejme pripomínať samoľúby úsmev. ,,Chcem vedieť, čo je nové a či sa náhodou Potter nevrátil späť. Ale to by som už zrejme vedel."

,,Iste, iste. Dobre, aj tak viem, že skôr, či neskôr príde. A keď sa to stane, dáte mi okamžite vedieť. A ešte niečo, Severus. Rokville bude od zajtra pod našou kontrolou. Po ôsmej večer bude platiť zákaz vychádzania."

,,Severus? Mám ešte jednu otázku. Dumbledorova hrobka. Je tam? Je v Rokforte?"

,,Áno," pritakal a nechápal, prečo sa ho na to vôbec pýta, keď si bol viac ako istý, že to vie.

,,A aká je?" Voldemort si založil ruky za chrbát a zahľadel sa na svetlá Rokfortu, ktoré blikotali do noci.

,,Áno, jednoduchá a úbohá, presne ako bol on. Bláznivý starec!" odfrkol si posmešne. ,,Odchádzam. Nezabudni, že mi máš hlásiť akúkoľvek zmenu, Severus," povedal prísne a uprel naňho svoje červené, hadie oči.

Severus prikývol a sledoval, ako sa Voldemort vzniesol do vzduchu a odmiesntil sa.

,,Yvainne, zobuď sa, lebo zaspíš!" budila ju už druhý raz Samantha. ,,Vstávaj! Veď vieš, že máme hodinu s McGonagalkou a bude skúšať! Yvainne!" Sam sa rozčúlila a stiahla z nej perinu.

,,Ty si hrozná spachtoška! Pre mňa, za mňa si zaspi!" s týmto vyhlásením odpochodovala do kúpeľne. Yvainne rozlepila oči a zívla. Zošuchla sa z postele a pobrala sa za ňou.

Deň sa jej príšerne vliekol. Písomku zvládla celkom dobre, hoci sa jej ustavične zívalo a profesorku to dosť znervózňovalo. Celé poobedie strávila v kruhu svojich spolužiakov. Neville a Seamus im hovorili svoje zážitky z mučenia, ktoré im spôsobili Alecto alebo Amycus. Yvainne stále figurovala ako ich osobná zdravotná sestra a dohliadala na to, aby sa im opuchy miernili a tržné rany nezapálili a dobre sa hojili. Pravdaže, o Seamusa sa väčšinu starala len Sam.

Yvainne sa vracala od Hagrida, keď stretla na chodbe profesora Flitwicka. Chcela sa mu vyhnúť, keď ju v tom niečo napadlo. Možno sa dozvie od neho to, čo jej Severus nepovedal.

Otočil sa k nej odtrhnúc zrak od zeme, pričom si okuliare posunul ukazovákom na koreň nosa.

,,Slečna Angelová," oslovil ju so širokým úsmevom. ,,Ako vám môžem pomôcť? Alebo pomôžete vy mne? Stratil som tu niekde gombík z kabáta," povedal a znova sa zahľadel na zem.

Yvainne sa tiež porozhliadla a zbadala ho. Zakotúľal sa až k soche akejsi starej čarodejnice.

,,Ďakujem. No hej, vyššia perspektíva," odvetil pobavene, uťahujúc si zo svojho nízkeho, trpasličieho vzrastu. ,,Tak, čo môžem pre vás urobiť?" vyzvedal, keď si gombík bezpečne odložil do náprsného vrecka kabáta.

,,Chcem sa vás opýtať, či by ste mi nemohli odpovedať na niečo, čo sa týka kúzla," odvetila záhadne.

,,Chcem vedieť, či sa môže Patronus zmeniť a ak áno, pri akej príležitosti?"

,,Môže sa to stať, samozrejme. Náš patronus môže zmeniť svoju podobu, ale tento stav je výnimočný a skoro ojedinelý."

,,Pri veľkých emočných pochodoch, vypätiach. Dobre, že sa na to pýtate. Viem o jednom takom prípade. Mal som jednu známu - mimochodom, už nežije - a toto sa stalo práve jej. Jej patronusom bol vždy bobor, keď sa zrazu zmenil na výra. Vtedy sa veľmi preľakla, ale nemala sa čoho obávať. Zaľúbila sa a jej patronus sa zmenil. Bola to však nešťastná láska. Keď z toho vytriezvela, jej podoba patronusa bola späť."

,,Nebudem vám klamať, ani vás zavádzať, pretože netuším. Domnievam sa však, že keď sa city ustália, podoba patronusa sa navráti, alebo nadobudne novú podobu. Takého, akého patronusa má človek, ktorého nadovšetko milujeme."

Yvainne sa zamyslela a upravila si prameň svojich gaštanových vlasov, ktorý jej spadol do tváre.

,,Rado sa stalo," odvetil milo a pobral sa preč, pohmkávajúc si akúsi veselú pesničku.

,,Zasiahlo vás niečo, čo ste nečakali?" ozval sa Firenze odo dverí na konci chodby.

,,Nuž, popravde - áno." Bola to pravda. Vôbec ani len netušila, že sa môže stať niečo také. Ale teraz na to nechcela myslieť.

,,Pretože viem, že vám priatelia chýbajú a tiež viem, že nie je veľmi príjemné byť zatvorený v jednej miestnosti ako ..." zháčila sa.

,,Chceli ste povedať - ako zviera -?" ozval sa hnevlivo. Pozrel do zeme a párkrát poklopkal kopytom o dlažbu. ,,Veru, nie je to príjemné. A už vôbec nie, keď viete, že ste vydedencom. Však, princezná?"

Na konci chodby sa ozvali čiesi kroky. Obaja sa pozreli tým smerom. Firenze nahnevane, Yvainne skôr prekvapene.

,,Ale, ale," ozvalo sa nepríjemný, ľadovým hlasom, ktorý neveštil nič dobré. ,,Čo to tu máme?" Alecto sa postavila do pozoru a prekrížila si ruky na hrudi, posmešne sa vyškierajúc.

,,Mutanta ... a študentku po večierke," zatiahla lenivo. ,,Pre vás príkazy neplatia?!" zaškriekala ako stará vrana.

Alecto sa najprv zarazila a potom sa nepríčetne rozosmiala. Hneď však vytriezvela. Načiahla sa a vylepila Yvainne za ucho. Tá sa chytila za boľavé líce a zatackala sa. Keby ju nebol Firenze zachytil, určite by bola spadla na zem.

,,Čo si to dovoľuješ, ty malá, bezočivá ..." spoza pása vyťahovala svoj neohybný prútik a bola by ho určite použila, keby sa nebol objavil Severus.

,,Alecto?!" ozval sa ľadovým hlasom a kráčal k nim, sledujúc ich prižmúrenými očami s prútikom v ruke. Bol nahnevaný. To bolo neprehliadnuteľné.

,,Dobre, že idete, pán riaditeľ. Týchto dvoch som spolu prichytila pri rozhovore. A naviac, je po večierke," vysvetlila a škodoradostne sa usmiala.

,,Pokiaľ viem, študenti nemajú zákaz rozprávať sa so svojimi profesormi," odvetil chladne Severus.

,,Ten zákon platí iba odo dnes," pripomenul jej a otočil sa k Yvainne. Jeho tmavé oči blčali hnevom. Ale Yvainne sa ich nezľakla.

,,Boli ste dnes večer vo Veľkej Sieni, keď sa o tom hovorilo?" opýtal sa jej ostro.

Yvainne si zložila ruku z líca a opätovala mu pohľad. ,,Nie, nebola, pán riaditeľ."

,,Tak už o tom viete. Nech sa to viac neopakuje. A teraz choďte do mojej kancelárie, dostanete trest. Heslo je Dúšok nenávisti."

Yvainne ho bez slova poslúchla a nechala ho tam, hádať sa s Alecto Carrowovou.

Severus vošiel do kancelárie a zistil, že tam nie je. Vzdychol si a rozopol si golier habitu pod krkom. Mal dojem, že je príliš na tesno a škrtí ho. Zamieril hore schodmi do svojho bytu. Bola tam. Sedela na podobločnici a hrala sa s Vampi. Prisadol si k nej a odhrnul jej vlasy z tváre, aby si prezrel, aké škodu Alecto napáchala. S úľavou videl, že to nie je až také hrozné, ako sa zdalo na prvý pohľad.

,,Budem musieť ísť. ráno máme písomku z Elixírov," odvetila a vstávala. Vampi zložila na jej bidielku v klietke a chcela odísť.

,,Severus? Aký je tvoj patronus?" ozvala sa. V tom tichu zaznela tá jednoduchá otázka ako výstrel z kanóna. Neotočila sa. Nemohla. Asi by nezvládla pohľad naň, pretože cítila, že jeho odpoveď sa jej páčiť nebude.

Severus stuhol. Vôbec nechápal, prečo sa ho na to pýta, ale potom mu to došlo.

,,Akého patronusa mala Lilly?" opýtala sa znova a hlas sa jej zatriasol. ,,Mám dojem, že Harry spomínal laň," zasmiala sa tak trpko a bolestne, až ho to samého zasiahlo.

,,A ja som si myslela, že je to koza!" zvolala neveriaco i hnevlivo. Nikdy sa necítila viac úbohejšie ako teraz. Z hrdla sa jej vydral zvuk podobný vzlyku.

P. S.: Takže, ďalšia kapitolka je na svete ... hoci s trošku časovým oneskorením, ale predsa ... práca nepustí ...

- píšte, bodujte - alebo aspoň píšte, aby som vedela, že sa vám to páči ... prípadne ak máte nejaké návrhy, alebo výhrady píšte tiež. Ak budú vaše nápady, návrhy stáť za to, rada ich použijem v ďalších kapitolkách.

Len kvôli tebe ...