Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 23.12.2007, 13:28:19
Čítaná: 1825×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 20)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Zdravím všetkých čitateľov a fanúšikov HP. V tejto poviedke som sa zamerala na môjho obľúbeného profesora Severusa Snapa. Bola som dosť zdrvená, že ho Jo nechala zomrieť, preto som ho oživila, podobne ako Lusi, alebo Gwen. Je tu teda nový príbeh v hlavnej úlohe so Severusom. Prispôsobila som si však okolnosti a trochu aj dej. Rovnako varujem aj pred náznakmi udalostí, ktoré sa odohrávajú až v HP7. Sirius Black nezomrel, žije a dokonca učí na Rokforte OPČM. Riaditeľom je Slughorn a Snape učí svoje elixíry. - poznámka na záver - meno Yvainne sa číta ako Ivejn - oki?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola:

Ako som vravela, pomaly končíme. Posledná kapitola, ktorá bude nasledovať sa volá: ,,Mŕtvy, medzi živými" a po nej bude ešte epilóg. Príbeh môjho Severusa teda onedlho skončí. Ako? To sa onedlho dozviete.

Mimochodom, musím vás znova upozorniť na spoilery, ktoré sa v týchto posledných kapitolkách nachádzajú a budú nachádzať. Tiež vás chcem upozorniť na to, že som si dovolila použiť výňatok z časti rozhlasového vysielania v HP7 ... Potterovej hliadky, ktorú som potrebovala do svojho príbehu. Jej autorstvo patrí samozrejme Jo - s menšími úpravami, ktoré som si dovolila spraviť.

Remus Lupin sedel za stolom v hlavnom stane Fénixovho rádu a s veselým úškrnom pozoroval Siriusa. Ten sa snažil zasa nenápadne, po očku sledovať Sheelu, ktorá pripravovala večeru. Od kedy tu bola, Sirius sa zmenil. Aspoň jemu sa tak zdalo. Nebol už taký zadumaný a nebol už ani tak zádrapčivý. To, že sa pri každej možnej príležitosti hádal so Sheelou nebral do úvahy. Bolo to akési ich doťahovanie. Akýsi vzájomný boj ich pováh. Niečo ako hra kto z koho. Občas to bolo Removi samozrejme nepríjemné a častokrát im robil sekundanta, či zmierovacieho sudcu. Vedel však, že Sheela vôbec nie je jeho starému priateľovi ľahostajná. Akurát nechápal, prečo sa Sirius správa ako blázon a prečo nie je takým, ako by mal byť. Možno by so šarmom a milým úsmevom dosiahol viac. Keď mu to zopárkrát nevinne spomenul, Sirius ho zahriakol s tým, nech prestane tárať hlúposti.

,,Večera je hotová," oznámila im Sheela a položila na stôl pred nich porcelánovú misu plnú voňavej šošovicovej polievky.

,,Určite je to veľmi chutné," odvetil rýchlo, snažiac sa tak napraviť Siriusovu nevhodnú poznámku.

,,Pre teba varil ako vždy Kreatcher. Vonia to fakt ... lahodne," zvraštila nos, pokým hľadala to správne slovo, ktoré by mohla použiť na škriatkov výtvor.

Sirius sa bezočivo usmial. ,,Myslím, že radšej ochutnám z toho, čo si varila ty, zlatko," odvetil napokon.

Sheela len pokrčila plecami, tváriac sa, že posledné slovo, ktoré vyslovil nepočula. Bolo jej srdečne jedno, čo si ten namyslený chrapúň myslí, alebo robí.

Venovala mu jeden zo svojich úsmevov, ktoré si schovávala len pre priateľov.

,,No, budem musieť ísť. Dora ma už určite čaká," nadhodil Remus a vstával od stola s neurčitými pocitmi, že tých dvoch tu zanecháva samých a v bojovej nálade. ,,Sirius, nezabudni, že zajtra je to stretnutie Potterovej hliadky," pripomenul mu.

Sheela sa zarazila. A nebolo to po prvý raz. Trpko si pomyslela, prečo sa k nej nespráva tak ako k ostatným. Úplne normálne. Ale nie! On sa k nej musel správať vždy protivne a musel jej ukazovať svoju najhoršiu stránku. Rozlúčila sa s Remusom a znova sklonila hlavu nad svojim tanierom s polievkou. Avšak už nejedla, len sa v nej zadumane prehŕňala.

Nereagovala. Jeho podpichovanie si prosto už prestávala všímať. Fred jej predvčerom znova navrhol, aby bývala u nich. Mohla by im dokonca pomáhať v práci. Ale ani nevedela prečo, no nemohla to prijať. A to z jednoduchého dôvodu. Nechcela tu nechať Siriusa samého. Muselo byť príšerne deprimujúce ostať v tomto tmavom a neútulnom dome, či skôr mauzóleu sám. Aj jej sa neraz zmocňovala melanchólia, keď blúdila prázdnymi izbami. Kreatcher sa občas vliekol za ňou, pretože ako si šomral popod nos, nechcel, aby niečo potiahla. Niekedy mala nutkanie vykrútiť tomu nepodarenému škriatkovi krk.

,,Sheela?" ozval sa znova Sirius. Už sa netváril tak sebaisto, či namyslene. ,,Stalo sa niečo?"

,,Nie, nič sa nestalo," zaklamala. Nechcela mu nič prezradiť. Načo? Aby ho úmyselne ranila? Nie. Bolo iné, keď sa hádali, ale takto ...

,,Prečo mám pocit, že mi nevravíš pravdu?" spýtal sa zamyslene. ,,Hneváš sa na mňa?" Sheela naňho uprela svoj zrak uvažujúc, či je Sirius v poriadku.

,,Tupý neokrôchanec?" opýtala sa s úškrnom na tvári a Sirius nemohol potlačiť úsmev.

,,Áno, prepáč mi to," zopakoval, hľadiac do zeme. ,,Mier?" opýtal sa a natiahol k nej ruku. Vstala od stola a prijala ním podávanú ruku. Po ničom inom totiž netúžila, len mať od neho konečne pokoj.

Ale urobila chybu, pretože si nevšimla ten nebezpečný lesk v jeho očiach. Keď mu podala ruku, pritiahol si ju bližšie tak prudko, až ju to zaskočilo. V tej chvíli ucítila na perách jeho ústa a horúci jazyk, ktorým sa vášnivo dobíjal dnu. Bola taká prekvapená, že nezareagovala. Vlastne zareagovala, ale nie tak, ako by chcela. Po chvíli vytriezvenia sa pristihla, že mu ten bozk vášnivo opätuje, objímajúc ho okolo krku. Keď ho od seba celou silou odstrčila, ešte stále obaja prerývane dýchali, zazerajúc na seba.

,,Povedz, že sa ti to nepáčilo!" vyzval ju rozrušene. ,,No tak! Povedz to!" naliehal, približujúc sa k nej.

,,Ostaň, kde si, Sirius!" zvolala a z poza pásu vytiahla svoj prútik skôr, ako stihol niečo urobiť. Mierila mu ním rovno na hruď.

,,Nie! Nepáčilo sa mi to! Ani trochu!" zvolala, ale hlas sa jej triasol. Aj ruka sa jej nepatrne chvela. Vôbec to totiž nebola pravda. Ten bozk bol úžasný! Rozochvel ju až po končeky prstov na nohách. Ale priznať sa mu? Zase by mal nad ňou navrch.

,,Klameš! Viem to! Vidím ti to na očiach," odvetil prepaľujúc ju svojim ohnivým pohľadom. ,,Túžiš po tom, aby som ťa pobozkal znova rovnako, ako po tom túžim ja, od vtedy ako som ťa našiel!"

Toto priznanie jej vyrazilo dych, ale svoj prútik nesklonila. Sirius ju neposlúchol a pomaly postupoval dopredu.

,,Sirius, varujem ťa, nepribližuj sa ku mne!" zašepkala znova. Neposlúchol a ona stratila hlavu. Počula sa, ako jej ústa vyslovujú: ,,Impedimenta."

Siriusa odhodilo do steny s knihovničkou. Dve police sa zlomili a knihy sa mu jedna po druhej zosypali na hlavu. Ale Sheela to už nevidela. Vybehla z miestnosti preč ako namydlený blesk.

,,Miluje ma," uškrnul sa spokojne Sirius popod fúzy a vstával, aby zo seba striasol omietku zo steny a staré, hrubé knihy viazané v koži.

Sheela za sebou zavrela dvere a dobre ich kúzlom ešte aj zabezpečila. Sadla si na posteľ v izbe a skryla si tvár do dlaní.

,,Prečo to urobil?" hútala zmorene a spomenula si na jeho slová. ,,Túžiš po tom, aby som ťa pobozkal znovu, rovnako ako ja túžim po tom od vtedy, ako som ťa našiel."

Vedela, že neklame. Bola to pravda. Prečítala si to z jeho očí, z výrazu tváre, cítila to všetko z jeho bozku. Bol taký naliehavý, taký vášnivý, taký ... nezabudnuteľný. Sheela si vzdychla. Vstala a prešla k oknu. Noc bola jasná. Vonku sa oteplilo a posledné stopy snehu rýchlo zmizli. Prečo by aj nie, veď už bol marec. Sheela si spomenula na svojich blízkych. Všetci boli mŕtvy. Nemala už nikoho okrem svojej sestry, po ktorej však neostalo ani stopy. Snažila sa navrávať si, že je to v poriadku, pretože sa zrejme skrýva. Dúfala len, že je živá a zdravá, a že sa jedného dňa dočká toho, že sa spolu znova stretnú.

Z oka sa jej vykotúľala slza a za ňou nasledovali ďalšie a ďalšie. Nevedela sa zastaviť. V tú noc mala ťažké a mučivé sny, plné zamaskovaných, čiernych postáv a smrti.

Severus si sťažka vzdychol. Sova, po ktorej poslal Yvainne správu sa znova vrátila na prázdno. Vôbec nevedel, čo si má počať. Dva týždne spolu nielenže neboli, ale ani spolu tak dlho nekomunikovali. A dokonca sa mu vyhýbala. Vedel, že si za to môže tak trochu sám. Mal vtedy reagovať rýchlejšie. Mal ju zastaviť a vysvetliť jej to. Aspoň to si zaslúžila, keď už nič viac. Ale ona mu nedala ani šancu.

,,Daj jej čas, Severus," radil mu dobromyseľne Dumbledore, keď si od neho pýtal radu.

,,Niekedy uvažujem, či som urobil dobre, keď ..." zasekol sa. Nechcel na to ani pomyslieť.

,,Keď si jej dovolil, aby ti ukradla srdce a dala ti to, v čo si už ani len nedúfal?" dopovedal za neho a Severus chabo prikývol.

,,Položím ti inú otázku. Myslel si si, že ešte niekedy budeš schopný zamilovať sa? Aký by bol tvoj život bez nej?" Albus si napravil svoju čiapku a odkašľal si.

Severus naňho zazeral bez slova. ,,Aký by bol môj život bez teba Yvainne?" uvažoval v duchu. Nenachádzal však nič, čo by jej zazlieval. S ňou bolo všetko iné. Nostalgicky si spomenul na ich časté hádky a prekárania. Na jej bozky a vrúcne objatia. Na jej oči, úsmev, vôňu. Oprel sa lakťami o stôl a vložil si hlavu do dlaní.

,,Bolo by naozaj možné, aby som sa do nej zamiloval? Preto teraz cítim také neuveriteľné prázdno vo svojom vnútri?"

Musel by si napľuť do tváre, keby išiel sám proti sebe a tvrdil by, že mu nechýba a nepotrebuje ju. Lenže to krehké, čo bolo medzi nimi nechtiac pokazil. ,,Ten prekliaty patronus!" zašomral nahlas, našťastie nezrozumiteľne.

,,Prečo sa to muselo stať?" dumal neprítomne. Tá láska, ktorú cítil k Lilly bola preňho viac na ťarchu ako na radosť. Čo mu doteraz dala? Len zlomené a doráňané srdce. Áno, možno ho Lilly mala rada, ale nikdy nie tak, ako by si želal. A on ju tak veľmi miloval! Po celý svoj život. Nikdy a nikoho nemiloval tak, ako ľúbil krásnu, dokonalú, zelenookú Lilly Evansovú. A neprestal ju milovať ani vtedy, keď jedného dňa povedala svoje ,,áno" Jamesovi Potterovi, a ani vtedy, keď mu porodila syna. Harryho, ktorý bol vernou kópiou svojho otca. Až na tie zelené oči, ktoré Severusovi tak veľmi pripomínali tie Lilline.

Lenže táto časť jeho života patrila do minulosti. Bola tu Yvainne. Jeho Yvainne. Bola viac ako obyčajné dievča. Yvainne bola Wardenskou princeznou a dokonca strážkyňou. A jeho! Netušil, komu vďačí za to, že vyslovil prosbu o jeho ochranu a to tak vrúcnu a silnú, ale bol tomu neznámemu človeku vďačný z celého srdca. Nie preto, že mal ochranu a nie preto, že by sa bál zomrieť. Nie. Ďakoval preto, že mu tak poslal do cesty Yvainne. Krásnu ženu, ktorej lásku si snáď ani nezaslúžil. Ale bola jeho. Len jeho.

Albus Dumbledore sa len spokojne usmial. Konečne prejavil Severus štipku zdravého rozumu a odhodlania. Vedel, že nakoniec teda všetko dobre dopadne. Jednoducho musí.

Yvainne sedela v Chrabromilskej klubovni a po očku trošku závistlivo pozorovala Samanthu so Seamusom, ktorí sa práve znova oddávali dlhému bozku. Ginny hľadela von oknom absolútne nevnímajúc, čo sa v klubovni deje a Neville práve ukazoval Lavender, Padme a Parvati akúsi novú odrodu čudnej rastlinky hnedastej farby, ktorú nedávno dostal. Darca bol síce anonymný, ale Yvainne tušila, že to bol Severusov pokus, aby Nevilla odlákal od čmárania po stenách školy v neskorých nočných hodinách. Zo zamyslenia sa prebrala až vtedy, keď sa Samantha na niečom rozjarene zasmiala a objala Seamusa okolo krku. Vyskočila z kresla, akoby na ňom mala pripináčik a vrútila sa do svojej spálne. Zo skrine si vytiahla bundu a už chcela odísť, keď začula ťukanie na okno. Ďalšia sova. Tentoraz si správu ani neprebrala, ani ju neprečítala. Vedela, od koho je. Proste sovičku ignorovala, na čo ona nahnevane zahúkala a odletela preč.

Severus stál práve pri okne a uvoľnil vrátenú správu sovičke z nohy, ktorú mu nahnevane otrčila a potom bleskovo odletela preč. Zaradoval sa, keď zbadal ako sa z hradu vyrútila jemu veľmi dobre známa postava. Kráčala tak rýchlo, že tmavé vlasy, ktoré mala rozpustené za ňou povievali vo vetre ako závoj.

,,Neujdeš mi," zašomral si a vychytil sa z kancelárie von tak rýchlo, až sa mu papiere na stole vzniesli do vzduchu a portréty nespokojne zašomrali, kričiac za ním, aby aspoň za sebou zavrel dvere, nech nie je prievan.

Yvainne vyšla z hradu a mierila rovno k lesu cestičkou vedúcou poza Hagridovu chalupu, ktorá pôsobila strašne opustene, keď tu nebol ich milý obrík. Aj on musel nedávno utiecť a teraz sa niekde skrýval, tak ako všetci, ktorí nemali ,,čistú krv." Bola to škoda, pretože k nemu rada chodila na kus reči a šálku čaju (či skôr menšie vedro čaju). Yvainne kráčala po lesnej cestičke a hlavou sa jej preháňalo snáď milión vecí. Bola neopatrná a nesústredená, preto si neuvedomila, že v lese nie je sama už hodnú chvíľu. Najhoršie bolo, že sa ani neskryla tak, ako to robila vždy. A teraz to spraviť nemohla, pretože sa nemohla nechať odhaliť.

,,Ja som ale hlúpa hus!" nadávala si v duchu za svoju neopatrnosť. Celá situácia so Severusom a tým nepodareným patronusom ju totálne vykoľajila. Celé dva týždne chodila ako telo bez duše. Neodpovedala mu na listy, ktoré si čítala poväčšine s plačom a osamote na dievčenských záchodoch, kde jej spoločnosť robila jedine Umrnčaná Myrtla. Snažila sa mu vyhýbať ako sa len dalo. Vedela, že to nebude trvať donekonečna, ale bola zúfalá a nevedela, čo robiť.

,,Dobre," uvažovala s chladnou hlavou. Rozhodla sa využiť jednu zo svojich ďalších schopností. Neprestávala kráčať, ale zavrela oči. Napriek tomu videla. A videla oveľa viac. Nevidela len pred seba a to celkom jasne, ale všade dookola a to i zo zatvorenými očami. Pozorne sa rozhliadla po okolí a snažila sa zistiť, kde je jej prenasledovateľ. Bolo totiž celkom možné, že ten človek, či tvor nejde za ňou. Mala pravdu. Naozaj tu niekto bol a zdá sa, že ju naozaj aj sledoval. A hoci ho nevidela jasne, lebo práve ho halil hustý porast stromov a kríkom, cítila, že jej nechce ublížiť. Otvorila oči, keď v tom na ňu zavolal.

Zarazila sa a primrzla na mieste, akoby na ňu použil kúzlo ,,Nehýb sa!". Ten hlas by neomylne rozpoznala aj keby ju zobudili o pol noci. Bol to Severus. Neveriaco sa dívala ako sa k nej približuje. Jej vnútrom sa prehnal hurikán zmiešaných pocitov. Mala chuť vpadnúť mu do náručia, ale žiarlivosť, ktorá sa v nej ozvala jej to jednoducho nedovolila. Niečo sa v nej zlomilo, ona sa otočila a rozbehla sa preč, snažiac sa uniknúť.

,,Yvainne!" zvolal prekvapene i podráždene. Trpko si vzdychol, vytiahnúc z vrecka svoj prútik zo slovami: ,,Účel svätí prostriedky!"

Hneď na to zakričal: ,,Expecto Patronum," a striebristému zvieraťu, ktoré sa mu vyrútilo z prútika prikázal: ,,Chyť ju!"

A hmlovitý tvor ho poslúchol. Trvalo len pár sekúnd, kým ju dostihol a zovrel do objatia svojich strieborných, žiarivých krídel.

,,Ako sa opovažuješ!" zvolala nahnevane. Akoby si vôbec neuvedomila, čo sa stalo. Ale potom sa zháčila a civela na zviera, ktoré ju stále držalo v hmlovitom objatí svojich krídel.

,,Ako som to spravil?" odvetil protiotázkou ešte stále trocha nahnevaný, že ju musel prinútiť kúzlom, aby ju zadržal. A koľko sebazaprenia ho to stálo! Mávol prútikom a drak zmizol. ,,Myslela si tým ako som spravil to, že som ho vyčaroval?" spýtal sa, hoci presne vedel, na čo Yvainne myslí. ,,To bolo pomerne jednoduché. Použil som prútik a kúzlo Expecto Patronum," vysvetľoval zanietene nevšímajúc si jej zamračenie, do ktorého ju dostal hneď po tom údive, v ktorom sa ešte pred chvíľou nachádzala.

,,Vieš veľmi dobre ako som to myslela," okríkla ho, no znelo to dosť mierne.

,,Nie, neviem či som si istý, že viem," povedal pokojne hľadiac jej priamo do očí.

Sklonila hlavu a zvesila porazenecky plecia hneď potom, ako ju vyzval použiť kúzlo a ona sa mohla na vlastné oči presvedčiť. Jej patronus bol späť. Rovnako žiarivý a krásny, výnimočný a veľkolepý ako bol aj predtým. Jej drak sa k nej vrátil. A nebol sám, kto sa k nej vrátil.

,,Prečo si mi neodpovedala na listy?" spytoval sa mrzuto. Ale nie preto, že by sa na ňu hneval. Skôr preto, ako sa nad ich obsahom vždy natrápil.

,,Pretože som bola sklamaná a zronená!" skríkla trasúc sa na celom tele. ,,Veľmi sa ma to zistenie, že ju stále miluješ dotklo a žiarlila som! A žiarlim, pretože ona je tá, ktorú stále miluješ!" zvolala a z hrdla sa jej vydral vzlyk. Oči jej zaliali slzy. Už nevládala ani stáť. Padla na kolená a tvár si schovala do dlaní.

,,Yvainne ... ja ... viem, že som ti ublížil. Nechcel som, naozaj. Ale ty si mi nedala ani len šancu vysvetliť ti to," ozval sa a jeho hlas znel nežne. Stál opodiaľ a díval sa na ňu, kľačiacu na zemi, plačúcu, strápenú, pokorenú.

,,A chcel si vôbec tú šancu? Chcel si niekedy vôbec mňa, ale si vo mne videl zakaždým JU?" opýtala sa obviňujúco.

Severus zastonal, podišiel k nej a kľakol si aj on. ,,Chcel som ťa, chcem ťa a budem ťa chcieť!" vyprskol. ,,Ešte stále si nepochopila, ty hlupáčik, že ťa milujem?!" opýtal sa jej káravo.

Yvainne nemohla uveriť tomu, čo práve počula. Tak dlho o tom snívala, až sa jej zdalo, že jeden z tých snov sa zhmotnil do skutočnosti.

,,Yvainne?" ozval sa Severus a natiahol k nej ruku, aby jej osušil svojou teplou dlaňou líce mokré od sĺz.

,,Je ... je to pravda?" opýtala sa po chvíli, keď hrča, ktorá jej zvierala hrdlo povolila.

,,Ja ... ľúbim ťa, Yvainne," zopakoval a na perách mu pohrával chlapčenský úsmev. ,,Ľúbim ťa, Yvainne Angelová," šepkal znova s ústami na jej perách. ,,Chcem vedieť len jedno," ozval sa medzi naliehavými bozkami. ,,Neprestala si ma ľúbiť, však nie?" zovrel jej tvár do dlaní a zahľadel sa na ňu so strachom, aký uňho ešte nepostrehla.

Jej posledné slová zanikli v bozku, ktorý sa stále prehlboval. Nemohli sa od seba odtrhnúť. Ich túžba bola silnejšia ako čokoľvek iné. Vôbec im neprekážalo, že sú v lese. Ani to, že milovanie sa na vlhkej tráve nie je veľmi romantické. To teraz nebolo dôležité. Podstatné bolo, že boli znova spolu, a že jej Severus otvoril svoje srdce.

Bolo prvého apríla, deň bláznov a Sirius sa snažil už skoro päť minút naladiť staré rádio. Sheela práve umývala tých pár riadov čo ušpinili pri večeri, keď malá, drevená skrinka zachrapčala a z nej sa ozvalo:

,,... sa ospravedlňujeme za dočasné výpadky rozhlasových vĺn, ktoré boli spôsobené mnohými návštevami tých očarujúcich smrťožrútov do domov v našom okolí," povedal Lee Jordan. ,,Teraz sme našli iné bezpečné miesto a ja som potešený, že vám môžem povedať, že sa k nám tento večer pripojili naši dvaja pravidelní spolupracovníci."

,,Ale než si vypočujeme Kráľovského a Romula, poďme najprv oznámiť tie úmrtia, ktoré spravodajstvu kúzelníckej rozhlasovej siete a Dennému prorokovi nepripadajú dosť dôležité, aby ich spomenuli. S veľkou ľútosťou informujeme našich poslucháčov o zavraždení Teda Tonksa a Dirka Cresswella."

Sheela si sadla na stoličku na opačnom konci stola, v bezpečnej vzdialenosti od Siriusa, ešte stále zvierajúc mokrú utierku v rukách a napäto počúvala, odriekavajúc si v mysli jednu jedinú vetu ako modlitbu: ,,Len nech nie je medzi nimi, nech nie je medzi nimi."

,,Tiež bol zabitý škriatok menom Gornuk. Predvčerom našli aj telo doteraz neznámej mladej ženy. Jedná sa o istú Estel Whiteovú, ktorej rodina bola prednedávnom brutálne vyvraždená ..."

Sheela viac nepočula. Oči sa jej zaliali prúdom sĺz. Z hrdla sa jej vydral srdcervúci výkrik, nasledovaný rozhnevaným vreskotom pani Blackovej z rámu svojho obrazu, visiaceho na chodbe. Sirius vstal od stola tak prudko, až prevrhol stoličku.

,,Sheela, Sheela, no tak," snažil sa ju upokojiť a zovrel ju do náručia. Cítil ako sa celá trasie. Jej plač neustával. A tak ju len držal, kým plakala. Kreatcher sa odvliekol z kuchyne mrmlúc si niečo o odporných humusákoch. Sheela však neprestávala plakať. Keď sa po hodnej chvíli upokojila, jej pohľad bol prázdny, skoro akoby sklenený a bez toho svetla, ktoré tam vždy bolo. Sirius vedel, že to bola nádej. Vedel aj o tom, ako túži po opätovnom stretnutí so svojou sestrou, a že sa obviňuje z toho, že ju opustila.

,,Som ... v po-riadk-ku," odvetila zajakavo, vymaňujúc sa z jeho objatia. Vstávala. Utierku, ktorá zvierala v rukách, a ktorá bola teraz príšerne dokrčená, nechala spadnúť na zem. Sirius ju pustil a znepokojene za ňou hľadel. Vôbec nebola v poriadku. To by videl aj slepý. Zaklial, keď videl, ako zamdlela, len čo prekročila prach kuchyne. Len, len, že ju stihol zachytiť, aby sa neudrela hlavu o dlažbu na chodbe. Vzal ju do náručia a vyniesol do jej izby, uložiac ju opatrne na posteľ.

,,Sheela," tľapkal ju jemne po tvári, aby sa prebrala. Otvorila oči a chvíľu naňho civela. Potom sa otočila na bok a ukázala mu chrbát. Sirius si to samozrejme vysvetlil po svojom. Vstal a chystal sa odísť.

,,Ostaň pri mne," pootočila tvár a on znova videl, že z jej očí sa rinie nový príval sĺz. Spravil teda pár krokov späť a klesol na stoličku, keď sa ozvala znova.

,,Nie tam, ľahni si ku mne," poprosila ho, obrátená chrbtom k nemu. Siriusa by táto požiadavka potešila, ale nie teraz. Vedel, že ho potrebuje, lebo nechce byť sama a zrejme má strach. Musel v sebe potlačiť všetky hriešne myšlienky, ktoré mu vírili hlavou a znova jej vyhovel. Opatrne si ľahol na chrbát tak, aby sa jej ani len nedotkol. Prehodila naňho kus prikrývky, pričom zaúpel a o chvíľu na to prehovorila znova.

,,Môžeš ma objať?" poprosila ticho a on jej bez slova vyhovel. Zaspala rýchlo, ale jej sny neboli vôbec pokojné. Budila sa v slzách a nepokojne sa prehadzovala v posteli. Sirius teda mal čo robiť, aby ju upokojil. Veľmi ľutoval, že tak veľmi neznášal elixíry a nemal pre ich prípravu talent ani cit. Teraz by sa mu bol veľmi zišiel aspoň elixír na upokojenie.

,,Počuli ste to? Ted Tonks je mŕtvy!" zvolal Neville prekvapene. Aj v Chrabromilskej klubovni si v ten večer úspešne nastavili rádio, hoci heslo hádali dosť dlho.

,,Predpokladá sa, že muklorodený Dean Thomas a druhý škriatok, cestujúci spoločne s Tonksom, Cresswellom a Gornukom, mali ujsť. Ak Dean počúva, alebo ktokoľvek, kto vie o mieste ich pobytu, jeho rodičia a sestry zúfalo potrebujú nové správy."

,,V čase týchto udalostí bola vo svojom dome v Gaddley nájdená mŕtva päťčlenná muklovská rodina. Muklovské úrady pripisujú ich smrť úniku plynu, ale členovia Fénixovho rádu nám odkázali, že to bola smrteľná kliatba - ďalší dôkaz, ako by sme ho potrebovali, že sa vraždenie muklov stáva počas nového režimu niečím viac než rekreačným športom," hovoril znechutene Lee, ktorého prezývali teraz River.

,,Nakoniec s ľútosťou oznamujeme našim poslucháčom, že v Godricovej úžľabine objavili pozostatky Bathildy Bagshotovej. Isté je, že zomrela už pred niekoľkými mesiacmi. Fénixov rád nás informoval, že jej telo vykazovalo nepochybné známky po poraneniach spôsobených čiernou mágiou."

Všetci stíchli, keď ich River požiadal o minútku ticha, ako spomienku na pozostalých.

,,Ďakujem. A teraz sa môžeme vrátiť k nášmu spolupracovníkovi Kráľovskému a novinke o tom, ako sa nové kúzelnícke usporiadanie dotýka muklovského sveta."

,,Ďakujem ti, River," povedal nezameniteľný hlas, hlboký a rozvážny a upokojujúci. ,,Muklovia stále ignorujú príčiny ich utrpenia, aj keď pokračujú pohromy. Avšak stále počúvame ozaj obdivuhodné príbehy o kúzelníkoch a čarodejniciach, ktorí riskovali vlastnú bezpečnosť, aby ochránili svojich muklovských priateľov alebo susedov, často bez ich vedomia. Chcel by som apelovať na všetkých poslucháčov, aby nasledovali ich príklad, napr. zo zosielaním ochranných kúziel na muklovské príbytky vo vašej ulici. Týmto jednoduchým opatrením môžete zachrániť mnoho životov."

,,Skvele povedané - a teraz sa presunieme k našej obľúbenej časti programu: ,,Potterovi komplici."

,,Romulus, stále zastávaš názor, ako vždy, že Harry Potter je stále nažive?"

„Áno,“ povedal pevne Lupin. „Vôbec nepochybujem o tom, že ak by sa to stalo, jeho smrť by Smrťožrúti rozhlásili všetkými možnými spôsobmi. Zasadilo by to smrteľný úder morálke tých, ktorí stále vzdorujú novému režimu. „Chlapec, ktorý prežil“ zostáva symbolom všetkého, pre čo bojujeme: víťazstvo dobra, sila nevinnosti, potreba stále vzdorovať.“

„A čo by si povedal Harrymu, keby si vedel, že nás počúva, Romulus?“ opýtal sa ho River.

„Povedal by som mu, nech sa riadi svojimi inštinktmi, ktoré sú dobré a skoro vždy správne.“

„...a naše obvyklé aktuality o priateľoch Harryho Pottera, ktorí trpeli pre svoju oddanosť?“ hovoril Lee.

„No, ako pravidelní poslucháči budú vedieť, pár otvorených stúpencov Harryho Pottera bolo uväznených, vrátane Xenophilia Lovegooda, niekdajšieho vydavateľa Sršňa,“ povedal Lupin.

„Tiež sme niečo pred pár hodinami počuli, že Rubeus Hagrid, dobre známy hájnik v Rokfortskej škole, len tak-tak utiekol pred zatknutím na rokfortskej pôde, kde podľa zvestí v jeho dome sídlila skupina Podporujeme Harryho Pottera. Avšak Hagrida nevzali do väzby a ako veríme, je na úteku," prezradil Lupin.

„Domnievam sa, že pri úteku pred Smrťožrútmi sa hodí mať šestnásť stôp vysokého nevlastného brata?“ spýtal sa Lee a myslel pri tom na Grawpa.

„Vyzerá to tak,“ súhlasil vážne Lupin. „Môžem len dodať, že zatiaľ čo tu na Potterovej hliadke chválime Hagridovho ducha, mali by sme dôrazne varovať aj tých najoddanejších stúpencov Harryho pred Hagridovým príkladom. Skupiny ako „Podporujeme Harryho Pottera“ sú v dnešnej atmosfére nerozumné.“

„To naozaj sú, Romulus,“ povedal Lee, „takže odporúčame, aby ste preukazovali svoju oddanosť mužovi s jazvou v tvare blesku počúvaním Potterovej hliadky! A teraz sa presuňme k novinkám o kúzelníkoch, ktorí dokazujú, že sú rovnako nepolapiteľní ako Harry Potter. Radi by sme upozornili na vodcu Smrťožrútov. Podelíme sa s vami o názory na niektoré z najbláznivejších povestí kolujúcich okolo neho a tiež by som vám rád predstavil nového spravodajcu, Hlodavca!“

„Hlodavca?“ povedal ďalší povedomý hlas a Ginny okamžite spoznala svojho brata Freda.

„V žiadnom prípade „Hlodavec“, povedal som, že chcem byť „Bystrý“!“ povedal žoviálne.

„Ó, tak teda dobre, „Bystrý“, mohol by si nám povedať, ako si pochopil rozličné historky, ktoré počúvame o vodcovi Smrťožrútov?“ spýtal sa ho pobavene Lee.

„Áno, River, mohol,“ povedal Fred nezvyklo vážne. „Ako budú iste naši poslucháči vedieť, pokiaľ si nezvolili za svoje útočisko dno záhradného jazierka alebo niečo podobného, stratégia Veď-Vieš-Koho držať sa v tieni vytvára dobré prostredie pre rozkošnú paniku. Samozrejme, keby všetky uvedené pozorovania jeho osoby boli skutočné, muselo by tu naokolo pobehovať dobrých devätnásť Veď-Viete-Koho.“

„To mu sedí, samozrejme,“ pokračoval Kingsley. „Závoj tajomna vytvára viac hrôzy, než keby sa ukazoval.“

„Súhlasím,“ povedal Fred. „Takže, ľudia, skúste to a trochu sa upokojte. Už takto je to zlé aj bez vymýšľania si. Napríklad ten nápad, že Veď-Viete-Kto dokáže zabíjať ľudí len pohľadom. To je bazilisk, vážení poslucháči. Jeden jednoduchý testík: Zistite, či tá vec, čo na vás zíza, má nohy. Ak má, môžete sa mu pokojne pozrieť do očí, aj keď, pokiaľ to naozaj bude Veď-Viete-Kto, bude to zrejme tá posledná vec, ktorú urobíte.“

Po prvý raz po dlhých týždňoch sa Ginny, Yvainne, Samantha, dvojičky Pattilové, Lavender a chlapci, ktorí počúvali v Chrabromilskej klubovni rádio smiali na plné hrdlo.

„No, kto by nechcel krásne, malé prázdniny po ťažkej práci, ktorú vykonal?“ opýtal sa Fred. „Ide o to, ľudia, aby ste sa nenechali učičíkať falošným pocitom bezpečia, keď si budete myslieť, že je v zahraničí. Možno je, možno nie je, ale stále je pravdou, že ak si zmyslí, dokáže sa pohybovať rýchlejšie než Severus Snape tvárou v tvár šampónu, takže nepočítajte, že bude dlho preč, ak nechcete nič riskovať. Nikdy by som si nemyslel, že toto vyslovím, ale bezpečnosť nadovšetko!“

Yvainne sa uškrnula pri zmienke o Severusovi. Keby tak všetci len vedeli, čo všetko pre nich urobil, nehovorili by tak o ňom. Ale čo už. Jeho počínanie muselo ostať skryté a on sám nechcel, aby sa to Harry niekedy dozvedel. No kto vie, možno raz zmení svoj názor.

„Mnohokrát ti ďakujem za tieto múdre slová, Bystrý,“ povedal Lee. „Vážení poslucháči, to nás priviedlo až na koniec ďalšej Potterovej hliadky. Nevieme, kedy bude možné znovu vysielať, ale buďte si istí, že sa vrátime... Otáčajte gombíkom: Ďalšie heslo bude Divooký, udržujte sa vo vzájomnom bezpečí a verte. Dobrú noc.“

Vzťah, ktorý panoval medzi Siriusom a Sheelou prechádzal ustavičnými zmenami. Najprv bol výbušný, až útočný, potom chvíľočku vášnivý, chvíľu sa jeden druhému vyhýbali, ale teraz bol pokojný ako hladina Temže, ktorá sa vinula Londýnom. Uplynul celý jeden týždeň, čo počuli tie správy v rádiu, vo vysielaní Potterovej hliadky. Sirius bol rád, že táto správa prišla až teraz, a nie vtedy, keď bol hosťom v rádiu, na pozvanie Leeho a Remusa pred dvoma týždňami. Bol rád, že mohol byť v tej hroznej chvíli so Sheelou. Bál sa o ňu. Celý týždeň bola apatická. Ani návšteva Molly a Arthura Weasleyových ju nijako nepotešila. A to tu bola aj Dora s Remusom. Všetci sa snažili ako vedeli, len aby jej zdvihli náladu, a aby prestala aspoň na malú chvíľu myslieť na svoju mŕtvu sestru. Až keď prišiel Fred Weasley trochu sa uvoľnila. Fred bez slova otvoril náruč a ona do nej vkĺzla, hoci len na krátku chvíľu. Siriusovi vtedy pukol sklenený pohár, ktorý držal v ruke. Nedopitý zvyšok jantárovej tekutiny sa mu rozlial po poranenej dlani plnej krvi a črepín.

,,Sirius, ukáž, nech sa ti na to pozriem," ozvala sa Molly, ktorá sa pri tom zvuku obzrela.

,,To nič nie je Molly," odvetil a pobral sa k umývadlu. Nenechal si to od nej ošetriť a ona si nahnevane sadla späť za stôl.

Sirius držal ruku pod prúdom vlažnej vody a nechal si ju obmývať, keď k nemu pristúpila Sheela a vzala mu poranenú ruku do dlane, aby si zranenie lepšie obzrela.

,,Máš tam ešte úlomok skla," povedala a opatrne mu ho vybrala. Ranu si ešte pozorne prezrela a natiahla sa k skrinke, ktorá im slúžila ako lekárnička. Vybrala z nej murtlapovú masť a obväz. Keď mu natierala masť na ranu, ohrnul nos.

,,Smrdí, ale pomáha," odvetila obväzujúc mu ruku. Musel uznať, že bola veľmi šikovná. Keď si sadal znova k stolu, Molly s Arthurom sa práve bavili o svojej dcére Ginny.

,,Chcem, aby sa Ginny po veľkonočných prázdninách už do školy nevrátila," povedal a Sirius iba prikývol.

,,Molly, Arthur má pravdu. Sú tam predsa Carrowovci a je tam aj Snape. Nemyslím si, že je to tam pre ňu veľmi bezpečné."

,,Arthur si myslí, že Voldemort sa čoskoro pokúsi obsadiť Rokfortský hrad. Na ministerstve začul rozhovor nejakých smrťožrútov. Vraj je už Voldemort blízko svojho cieľa," odvetila vystrašene.

,,Presne tak. Škoda, že nevieme, čo hľadá a po čom tak pátra, aby sme tomu mohli zabrániť," Arthur buchol po stole zaťatou päsťou.

,,Dumbledore vždy vravel, že len Harry ho dokáže zastaviť. Takže ak príde tá chvíľa a oni dvaja sa stretnú v súboji, my budeme stáť pri Harrym," vyhlásil Sirius rozhodne a pozrel na Sheelu, ktorej z tváre sršala nielen nenávisť k Temnému pánovi a jeho stúpencom, ale aj odhodlanie a tichý prísľub pomsty.

Yvainne sedela v kresle pred kozubom so Samanthou a sledovala žiakov odchádzajúcich na Veľkonočné prázdniny. Tak trochu im závidela, že môžu aspoň na malú chvíľu opustiť múry školy. Lenže na rozdiel od nej mali kam ísť. Ale nebola smutná, pretože ani ona nebude sama. Znovu budú mať so Severusom na seba trocha viac času. Aspoň v to tajne dúfala.

,,Tak, majte sa pekne," povedala Ginny, keď si v klubovni zložila kufor na zem a obe ich vyobjímala.

,,Nie, teraz nie. Vrátim sa vtedy, keď to bude potrebné," odvetila tajomne a oni pochopili. Aj oni mali vo vreckách svojich nohavíc falošný galeón, ktorým si ako členovia Dumbledorovej armády dávali znamenia. Na ten nápad prišla v piatom ročníku Hermiona. Bol vskutku veľmi užitočný a hlavne nenápadný.

,,Iste, aj ty na seba," povedala smutne a objala ju. Ginny chytila svoj kufor a naposledy im zamávala od portrétovej diery. Klubovňa sa ponárala do čoraz väčšieho ticha, keď ju žiaci v menších i väčších hlúčikoch opúšťali.

,,Zdá sa mi, že si nejaká bledá," povedala zamyslene Samantha, keď už hodnú chvíľu pozorovala Yvainne, driemajúcu na gauči. ,,Si v poriadku?"

,,Samozrejme, nič mi nie je ..." zaklamala Yvainne. Nebola to však pravda. Už pár dní jej bolo viac ako príšerne. ,,Zrejme som zjedla niečo pokazené."

,,Mala by si ísť za madam Pomfreyovou," poradila jej Samantha, ktorá na ňu stále nedôverčivo zazerala.

,,Bola som," odvetila Yvainne. ,,Dala mi akýsi nechutný elixír. Mám dojem, že mi je po ňom ešte hrošie," zvraštila tvár pri spomienke na nechutnú gebuzinu, ktorú musela vypiť. Otočila sa na bok, zahľadiac sa cez okno von. Viečka jej oťažievali čoraz viac. Ešte len ráno vstala a už sa cítila malátna. Vôbec netušila, čo sa to s ňou deje. A okrem toho vyvrátila celý obsah žalúdka. Vlastne si skôr ironicky pomyslela, že to bola celá týždenná strava.

Yvainne zaspala a Samantha sa z klubovne vytratila, keď na ňu Seamus zakýval odo dverí. Prechádzku, ktorú jej navrhol s radosťou prijala. Mala dojem, že sa inak unudí na smrť.

Hneď ako odišli, Yvainne vstala z gauča a tackavo sa vrútila do kúpeľne, kde znova vyvrátila obsah žalúdka. ,,Ako keby som v ňom niečo mala," pomyslela si, keď si omývala tvár vlažnou vodou. Zahľadela sa na svoj obraz v zrkadle. Naozaj bola veľmi bledá. Tieto jej nevoľnosti však trvali už pár dní a ona začínala tušiť, že to nebude z jedla. Nevedela, čo bude robiť, ak sa jej obavy potvrdia. Musela si všetko premyslieť. Znova sa to celé skomplikovalo. A to sa zdalo, že všetko bude v poriadku. V ten večer za Severusom nešla. Potrebovala čas a potrebovala si premyslieť, čo a ako mu povie.

V noci mala zvláštny sen. Ocitla sa v nejakom dome. Bolo tam čisto a útulne a ozýval sa tam detský smiech. Stála uprostred izby, kde sa nejaký muž skláňal nad kolískou a opatrne bral na ruky malé dieťa. Bol to chlapček. Výjav sa však zmenil. Yvainne zhíkla, keď sa ten muž otočil. Zakryla si tvár rukami, pretože na ňu vypálil smrtiace kúzlo. V ušiach jej znelo Avada Kedavra ako odporná, hlučná ozvena a všade sa vznášal opar jedovatého zeleného svetla, cez ktoré na ňu nenávistne hľadeli červené oči z úzkych štrbín. Znetvorená tvár Temného pána sa vyjasnila v spokojnom úsmeve, keď zasiahla svoj cieľ. Yvainne sa obzrela a zamrelo jej srdce. Severus ležal na zemi a jeho čierne oči boli prázdne a bez života. Zlyhala, neochránila ho a teraz umierala aj ona. Cítila ako sa z jej tela vytráca život. Všade bolo počuť kvílenie a detský plač zmiešaný s odporným, škodoradostným smiechom. Prebudila sa celá spotená a udýchaná. Keď zistila, že je v bezpečí svojej izby, znova klesla do perín a po chvíli sa jej podarilo zaspať.

,,Severus?" ozvala sa, keď sa dvere na Škriekajúcej búde otvorili a on vstúpil dnu. Usmiala sa a vkĺzla mu do náruče.

V tom niečo buchlo a dvere na izbe sa pomaly odchýlili. Vzápätí sa ozval vysoký, škrekľavý smiech Bellatrix Lestrangeovej.

Yvainne pozrela vystrašene na Severusa, ktorý sa postavil pred ňu, akoby ju chcel chrániť.

,,Ups," uškrnula sa protivne Bellatrix a vrhla na nich pobavený pohľad. ,,Niekto tu bol nachytaný In flagrante delicto!" vplávala do miestnosti, ktorá razom stmavla.

,,Čo tu chceš, Bella?" ozval sa Severus nedajúc na sebe znať ani náznak prekvapenia.

,,Hm, myslela som si, že to tu bude vyzerať oveľa horšie ..." nadhodila a pohľadom si premerala Yvainne, ktorá jej opätovala nebojácny pohľad.

Obaja boli ticho. Aj ona, aj Severus. Cítila však, ako sa Severus dotkol svojho prútika, pre prípad potreby.

,,Nevedela som, že si až taký perverzný zvrhlík, Snape!" zaškriekala a znova sa priam hystericky rozosmiala.

,,Pôvodne som myslela, že sem príde Alecto, ale ... mohol by si po ňu ísť ... keď už si tu," prikázala mu. ,,Ja si zatiaľ pohovorím tuto so slečinkou," nadhodila. ,,Dúfam, že ti to nebude prekážať?" opýtala sa, čakajúc zvedavo na jeho reakciu.

Yvainne sa rukou dotkla jeho chrbta tak, aby to Bellatrix nevidela a aby mu mohla naznačiť, že je to v poriadku a nech zbytočne neprezradí, čo vlastne medzi nimi je.

,,Pre mňa za mňa si s ňou rob, čo chceš," odvetil pohrdlivo a rýchlym krokom vyšiel z miestnosti. ,,Ja som si jej užil až, až," zasmial sa povrchne a odišiel.

,,Takže ty mu zohrievaš posteľ?" opýtala sa zhnusene Bellatrix obzerajúc si dievča, ktoré bolo stále ticho. ,,Vôbec som netušila, že mu riaditeľovanie udrie na mozog," uškŕňala sa.

Zrazu k nej pristúpila a rukou sa jej dotkla plochého bruška. ,,Vie ten bastard, že s ním čakáš dieťa?" opýtala sa a Yvainne bola taká prekvapená, že sa nezmohla ani na slovo. ,,Dostala som ťa, čo maličká? Teta Bellatrix ešte nemala česť mučiť nastávajúcu matku. Ale bude mi potešením," znova sa zasmiala a spoza pása vytiahla svoj prútik.

Severus, ktorý schádzal po schodoch, ešte zachytil to, čo prezradila Bellatrix a skoro si rozbil nos, keď sa potkol. Ostal tam chvíľu nerozhodne stáť, až kým konečne nepočul Yvainne prehovoriť.

,,Tak ti prajem veľa šťastia, ty bosorka, pretože na mne si vylámeš zuby," povedala šeptom Yvainne už s prútikom v ruke.

,,Ako sa opovažuješ!" zvreskla a vzápätí vyslovila: ,,Crucio!" Lenže jej prútik ju akosi neposlúchal a kliatba dopadla veľmi ďaleko od Yvainne, ktorá si stihla vytvoriť ochranný štít.

,,Ale, ale," posmievala sa jej Yvainne. ,,Tak sa mi zdá, že niekto prišiel o vlastný prútik."

,,Ty malá, bezočivá potvora!" vyštekla Bella a znova na ňu zaútočila. Neúspešne. Kliatba sa odrazila do stropu a spravila doňho dieru veľkosti prehadzovačky.

,,Odkiaľ ho máš? Ukradla si ho? Alebo si niekoho umučila na smrť?" Yvainne znova odrazila ďalšiu kliatbu. ,,Tesne vedľa, madam Lestrangeová. Myslela som si, že ste naozaj taká dobrá, ako o vás kolujú chýry, ale zrejme sú to len babské povedačky," Yvainne ju neprestávala dráždiť.

,,Babské povedačky?" zaškriekala nazúrene a vrhla na Yvainne kliatbu za kliatbou. Tentoraz trafila posteľ a jej strop, na ktorom boli upevnené závesy sa zrútil a začal horieť, keď sa Yvainne uhla pred ďalšiu kliatbou. Celých desať minút tam bojovali a ozývali sa príšerné rany a výbuchy miešané s podpichovaním a hysterickými výkrikmi a hrozbami. Miestnosť, ktorá bola nedávno znova upravená bola ešte v horšom stave, v akom sa nachádzala pred tým.

,,Tak a dosť!" zvolala Bellatrix a v ruke sa jej zaleskla strieborná čepeľ dýky. Jej rukoväť bola vykladaná smaragdami. Bellatrix sa mrštne vypla dopredu a vyhodila svoj nôž, ktorý Yvainne len tesne minul hrdlo. Stalo sa však niečo, čo Bella nepredpokladala. Yvainne sa letiacej dýke nielen vyhla, ale ju aj v letku zachytila a vrhla ho späť ako skúsený vrhač nožov s dlhoročnou praxou. Trafila Bellu priamo do ramena a tá zakvílila nielen od prekvapenia, ale aj od bolesti. Yvainne to stačilo na to, aby vybehla z miestnosti a len čo sa stratila pod schodmi a zahla za roh, dotkla sa svojho znamenia vzadu na krku, ukrytého pod vlasmi a zmizla práve včas, pretože do chodby sa vrútila Alecto so Severusom v pätách. Yvainne, opretá, či vlastne prikvačená k stene, aby sa im vyhla ho zachytila za ruku a on pochopil. Vrátil sa do svojej pracovne a odtiaľ vybehol rovno do izby na poschodí. Yvainne sa práve objavila uprostred miestnosti. Pribehol k nej a strhol ju do náručia.

,,To nič nie je," odvetila a mala pravdu. Severus sa nemo díval, ako sa jej rana sama zaceľuje. Zdvihol si jej ešte nedávno poranenú dlaň k ústam a vtisol jej do nej bozk.

,,Vidíš, vravela som ti," usmiala sa naňho. Ale on bol ticho. Chcel sa jej opýtať, či je pravda to, čo počul.

,,Je pravda, že ... že si ... " nevládal sa to opýtať, pretože ... Zadržal dych a zavrel oči. Predstavil si, aké by bolo krásne, keby mal konečne svoju rodinu, ale mátala ho temná predstava smrti, ktorá sa vznášala nad ich životmi ako kradmý prízrak.

Dotkol sa jej bruška, ale oveľa jemnejšie ako to urobila predtým Bellatrix. ,,Naozaj v nej rastie kúsok z nás oboch?" napadlo mu.

Yvainne mu svojou dlaňou prikryla ruku a nežne sa usmiala. ,,Je to pravda. Ale netuším, odkiaľ to tá striga vedela," vzdychla si.

,,Nemám tušenie," odvetil jej s obavami. Nevedel, či to tá mrcha nevytára Voldemortovi. Ale bol obozretný a nedal jej možnosť myslieť si iné, ako to že Yvainne využil len ako nástroj na ukojenie svojich, ako Bella sama povedala perverzných chúťok. Táto predstava bola síce odporná aj jemu, ale nateraz im mohla dobre poslúžiť.

,,Yvainne?" ozval sa Severus, držiac ju v náručí. Z oka sa mu vykotúľala slza. Plakal snáď po prvý raz v svojom živote. ,,Bojím sa," priznal sa napokon. ,,Nechcem zomrieť teraz, keď môžem byť konečne šťastný."

Vedela, koľko sily ho muselo stáť toto priznanie. A chápala ho. Ona to cítila rovnako. Ani ona ho nechcela stratiť. Ale nemohla prestať myslieť na to, čo všetko sa môže stať. Nemohla prestať myslieť na to, čo jej vtedy povedala jej matka. Videla ho zomrieť a zomrieť mala aj ona.

Len kvôli tebe ...