 |
Heslo: |
Prihlásenie |
Nová registráciaZabudli ste heslo? |
 |
 HP: Kniha 1 |
| HP: Kniha 2 |
| HP: Kniha 3 |
| HP: Kniha 4 |
| HP: Kniha 5 |
| HP: Kniha 6 |
| HP: Kniha 7 |
| Obrázky z kapitol |
| Venovania |
| Ďalšie knihy |
| Comic Relief |
 |
| HP1: Kameň mudrcov |
| HP2: Tajomná komnata |
| HP3: Väzeň z Azkabanu |
| HP4: Ohnivá čaša |
| HP5: Fénixov rád |
| HP6: Polovičný Princ |
| HP7: Dary Smrti I |
| HP7: Dary Smrti II |
| Biografie hercov |
| Adresy hercov |
 |
| Biografia |
| Kontakt |
| Publikácie |
| JKRowling.com |
 |
| Fan Fiction |
| HP testy |
| Ako... |
| Komiksy |
| Čarodejnícke recepty |
| Vyber si prútik |
| HP vtipy |
| Piškvorky |
| Puzzle |
| Download |
 Fonty |
| Zvonenia |
 |
FAN FICTIONVitajte vo svete magických literárnych možností!Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy. Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní. V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction. Prajeme príjemné čítanie!
Aella37. kapitola: PrecitnutieZamierili sme k bráne a odtiaľ do Rokvillu. Obaja sme mlčali. Bol večer, ale ešte stále bolo teplo. Šli sme okolo malých domčekov, väčších domov, až sme dorazili k prvým obchodom v Rokville. Asi v polovičke dediny sa k nám pripojili ďalší ľudia. Zdalo sa, že sú to všetko Slizolinčania. Celé to bolo zvláštne. Všetci sme boli ticho, no nervozita z nás sálala a na konci dediny sme boli nervóznejší ako pred MLOK-mi. Severus ma chytil za ruku a cítila som, že sa trasie. Alebo som sa triasla ja? Stisla som mu ju a on sa na mňa usmial. Potom sme zamierili do lesa. „Viete, kam ideme?“ spýtala sa Narcissa Blacková. „Nie,“ povedal akýsi chalan. No kráčali sme ďalej. „Stojte! Tu máme počkať.“ Všade okolo bola tma a bolo počuť len vŕzganie stromov. Začala som sa trochu báť, ale stále som cítila Severusovu ruku, takže to nebolo až také zlé. „Tak tu ste!“ ozval sa hlas. „Nasledujte ma!“ Vykročili sme za neznámym mužom. Šli sme čoraz hlbšie do lesa. Nevideli sme si na špičku nosa. Muž zamrmlal Lumos a my sme zistili, že sme na akejsi čistinke uprostred stromov. „Tu sa odmiestnime,“ povedal muž. Zo zeme zdvihol dve staré špongie a podal nám ich. „Na tri sa ich všetci dotknite. Raz,“ prisunuli sme sa bližšie, „dva...tri!“ Len-len som sa jej stihla dotknúť a už sme leteli nevedno kam.
Ocitli sme sa v akejsi kamennej miestnosti. Pri stenách stáli ľudia v plášťoch s kapucňami. Nevideli sme im do tvárí, no cítili sme, že na nás všetci hľadia. Miestnosť bola osvetlená fakľami, ale tie neboli jediným zdrojom svetla. Keď som sa ako-tak zorientovala, všimla som si, že stojíme pri kotlíku. Vrel v ňom elixír a občas nad jeho hladinu vyskočili jedovato zelené iskričky. To ony robili tie zvláštne a strašidelné tiene na stenách. Stavila by som sa, že Severus presne vedel, aký je to elixír, pretože sa naň pozeral trochu zdesene. Priala som si, aby to nerobil, chcela som mu to povedať, no bála som sa narušiť hrobové ticho, ktoré tam panovalo. Vtom ktosi vošiel do miestnosti. Bol vysoký. „Výborne,“ povedal. Striaslo ma. Tenký, chladný hlas, akoby ani nepatril ľudskej bytosti. Dlhými bledými prstami si sňal kapucňu a pozrel sa na nás. Myslím, že srdce mi vynechalo minimálne jeden úder. Muž pred nami(určite to bol muž, žena by so sebou nikdy nič takéto nespravila) bol chudý a bledý. Iba oči mal tmavé. Na hlave nemal ani jediný vlas a jeho nos akoby niekam...hm...ustupoval. Vyzeral skoro ako had. Zrazu ktosi zhíkol. Nie ten muž, ale ozajstný plaz sa nám vinul pod nohami. Veľký a čierno-zelený. Razil si cestu pomedzi nohy všetkých prítomných. Niektorí mu uhli z cesty, iní sa tvárili, že si nič nevšimli. Had sa pomaly presúval k bledému mužovi. „Nagini,“ prihovoril sa mu takmer nežne. „Vidíš ich?“ Had zasyčal: „Áno.“ „A chceš ich?“ „Veľmi!“ To ma vydesilo. Pozrela som sa na ostatných, no tí nejavili ani náznak strachu. Aspoň nie takého, ako ja. Vtom mi to došlo: Parselčina! „Tú si necháme,“ povedal Temný pán, a keď som k nemu obrátila hlavu, všimla som si, že hľadí na mňa. Ja, vtedy naivná a hlúpa, som chcela vydržať pohľad jeho očí a smelo som sa mu do nich pozrela. No pri záblesku zeleného svetla v nich sa mi podlomili kolená a takmer som spadla. Zachytil ma Severus a potom ma už nepustil celý čas. „Hlúpa!“ zasyčal had. „Nie je.“ Potom prehovoril ku všetkým. „Vitajte! Viem, prečo ste tu. Zbabelci, vyvrheli, takmer stratené existencie!“ povedal pohŕdavo. „No pár z vás má talent,“ pohľadom sa zastavil na nízkom chalanovi. Od údivu som otvorila ústa aj oči a keby ma Sev nebol držal, rozbehla by som sa a Petrovi Petigrewovi by som strelila takú facku, akú dosiaľ iste nedostal. Ten malý zradca! Viem, ja mám čo hovoriť...ale Peter? No Temný pán neskončil. „Ty!“ ukázal na Narcissu, „Poď sem!“ Poslušne prišla až k nemu. „Ľavú ruku.“ Natiahla ju. Temný pán ju chytil za zápästie a vyhrnul jej rukáv. Potom mávol prútikom a zjavila sa malá sklenená nádobka. Nabral do nej stále bublajúci elixír a vylial jej ho na predlaktie. „Au!“ zvolala, ale Voldemort ju pevne držal a tak nemohla nič robiť. „Denuo!“ povedal a namieril prútik na nás. Zrazu som pocítila ostrú bolesť. Vyhrnula som si rukáv a zbadala som, že na ľavom predlaktí mi začala akosi bublať koža. Najprv len tak mierne, cítila som akési šteklenie. No potom sa mi koža akoby roztopila a začala miznúť. Chcela som si chytiť zápästie pravou rukou, no tú mi stále držal Severus. Takže som nemohla ani použiť prútik. Začínalo to bolieť. Trošku...viac...až napokon takmer neznesiteľne. Z kože na predlaktí nezostalo takmer nič, videla som neurčitý tvar, ktorý bol vypálený do mojej ruky. Potom ozelenel. Niektoré časti začali tmavnúť alebo blednúť a keď som mala pocit, že od bolesti zamdliem, všetko prestalo. Sťažka dýchajúc som sa pozrela na ruku. Po rane ani stopy. No na predlaktí som mala tetovanie: Lebka z hadom. Videla som, že z kotlíka zmizol všetok elixír, ale vtedy ma to nezaujímalo. Pozrela som sa na Severusa. Šúchal si ľavé predlaktie a mračil sa. Všimol si môj pohľad a kývol hlavou ku skupinke troch vystrašených chlapcov. „Temné znamenie,“ povedal ticho Lord Voldemort, „Len čo zacítite, že vás volám, prídete. Žiadne výhovorky, ospravedlnenia, nič netolerujem. Ste teraz Smrťožrúti. Choďte!“ povedal a my sme sa otočili k odchodu. „A čo my?“ začuli sme tenký hlások. „Ach, vy,“ chladne sa zasmial Temný pán, „Nemáte znamenie...“ Všetci sme zastali. „Na čo čakáte?“ zvýšil hlas Voldemort a zamračil sa na nás. „Povedal som choďte!“ „Ale, pane,“ ozvala sa Narcissa. „Čo s nimi bude?“ Voldemort sa slabučko zasmial. „Naozaj to chcete vedieť?“ Narcissa kývla hlavou na znak súhlasu. „Nagini,“ zasyčal. „Dnes aj s obecenstvom.“ A had sa preplazil od Temného pána k trom chlapcom. Keď zabil prvého, prudko som sa otočila. Na toto sa dívať nemôžem! Veď ich zabil len tak...! Za mnou stál Severus, a keď zbadal, že som sa zľakla, pristúpil ku mne a jemne ma objal. Možno prešla minúta, možno hodina, neviem, ale vtedy som mala pocit, že som v bezpečí. Sev ma jednou rukou držal za pás a druhou hladkal po vlasoch. „Už môžeš,“ zašepkal. Hej, mohla som sa už pozrieť, pretože tí chlapci kamsi zmizli. Radšej som ani nechcela vedieť kam. Had spokojne ležal na zemi a ľudia v kapucniach sa postupne vytrácali. Severus, ktorý ma ešte stále držal, ticho povedal: „Musíme už ísť.“ Pomaly sme teda kráčali von. Vtedy som si ani nevšimla, kde presne sme boli. Vlastne mi to bolo úplne jedno. Zistenie, že Peter je Smrťožrút, že ja sama medzi nich patrím, a že pri Severusovom objatí sa mi srdce rozbúchalo ako kostolný zvon, bolo dosť veľké. Nepotrebovala som sa zaoberať tým, kde presne sa nachádzame. Opäť som sa pozrela na svoje tetovanie. Potom ma napadla úplne absurdná vec: „Nemám takmer žiadne čierne veci k tomu tetovaniu.“ Potom som sa zasmiala. Nahlas. Severus sa na mňa pozrel. „Čo ti je smiešne?“ „Že sa mi to tetovanie nehodí ku garderóbe!“ začala som sa smiať ešte viac. „Ale hodí. Tebe sa hodí vše-...“ zmĺkol. Usmiala som sa. Pomaly sme prišli k nejakej veľkej bráne. „Asi nemysleli na to, že z tohto výletu budeme musieť prísť nejako aj do Rokfortu, že?“ uškrnula som sa. „Nie. Dopravu veru nemajú dobre zabezpečenú,“ trhane sa zasmial Severus a rýchlo si pošúchal si ľavé zápästie. „Bolí ťa to?“ „Nie. Ale ten chlap mi takmer prepálil ruku.“ „Aspoň by to bola čistá práca,“ zasmiala som sa. „Teraz sa odmiestnime, pevne sa ma drž,“ povedal Chytila som ho a o stotinu sekundy som si povedala, že premiestňovanie veru nie je pre mňa. Bolo to zvláštne. Ale o chvíľu sme už stáli pred bránami. Okrem nás tu nebol nik, tak som predpokladala, že sme prišli prví. „Tak...sme tu,“ povedal, no stále neprechádzal cez bránu. A stále ma držal za ruku. „Sev,“ povedala som, no on v tej chvíli povedal: „Ely?“ Zasmiali sme sa. Vtom ma rýchlo pobozkal. Jemne, ale predsa som cítila, že sa už nemohol dočkať. Natiahla som sa na špičky. Ucítila som jeho ruky na mojom chrbte. Trvalo to iba chvíľku, no bolo to krásne. Vôbec sa neodtiahol. Stále ma objímal a šepol mi do ucha: „Ely, na začiatku roka som ti niečo sľúbil.“ Netušila som, kam tým smeruje, ale v bruchu mi už lietalo asi milión motýľov a chcela som, aby skončil a ja som ho mohla opäť pobozkať. „Sľúbil som ti, že ťa už nikdy viac nepobozkám...“ No a? Sľuby sa sľubujú.... „Mala by si vedieť,“ pokračoval, „že niektoré sľuby sa jednoducho nedajú dodržať...“ Zmĺkol. Nedobrovoľne. Keď som už zistila, ako úžasne sa bozkáva, chcela som to znovu. A opäť a zas... Po nejakom čase, zdalo sami, akoby to bol rok, sme sa od seba odtrhli. Zasmiala som sa a povedala som: „Ja si na splnenie sľubov nepotrpím.“
* * *
SNZ: Po prvé: Ďakujem Aliyz, pretože to ona vlastne vymyslela spôsob prijímania zelenáčov-smrťožrútov. Teda...vymyslela to, aby to bolo u všetkých naraz. Pretože mne sa akosi nepáčila prestava, že stoja v rade a čakajú na temné znamenie, ako v jedálni na obed. Po druhé: Strašne silno moc sa ospravedlňujem Kaitlin, ktorá o "zmene programu" (t.j. zmene niektorých častí kapitoly) nemala ani potuchy, pretože som sa to rozhodla zmeniť dosť neskoro...Totiž až keď mi moja milá úžasná a super beta-readerka(katka) už tú kapitolku poslala opravenú. A po tretie: Ďakujem váááám, všetci ľudia, ktorí ste mi poslali sovky(zažila som hotové nálety)! Nesmierne ste ma všetci potešili a dúfam, že ešte aspoň raz zažijem takú záplavu... To je odo mňa všetko. Jin
PS: Čo myslíte, ako skončí Aellin príbeh? J.
|
© Copyright 2004-26 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre
Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz
 | ||||||||||||||||||||
| ||||||||||||||||||||
 | |
|
 | ||||||||||
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
|