Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 18.11.2007, 14:43:55
Čítaná: 2868×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Jane Doe
Stručný dej: už zas to meno..ale akosi ma v poslednej dobe fascinuje..najskôr som to sem nechcela dať, lebo to tvorí profil mojej milovanej postavy na jednej geniálnej RPG stránke, ale nakoniec som sa rozhodla to zverejniť aj pre širšiu komunitu :D:D (obsahuje to veľa skrytých zmyslov, ktoré však radšej netreba odhaľovať)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

„Oci??“ rozospatá som sa postavila na schodište a bosé nohy mi ťapkali po dreve, keď ma vtom čosi strčilo a niečie ruky ma silno potiahli do akejsi medzery za schodišťom, ktorú som si nikdy nevšimla, proste o ktorej som nemala tušenia, že tam je, a ten niekto, ako som zistila bol Nino, mi zasyčal do ucha „Ticho Janey!!!“

Chcela som začať kričať...jemu nestačilo „Ty hnusak pusti ma....“ snažila som sa vykríknuť, no rukou mi silno zapchával ústa. „Nehýb sa!“ prikázal, keď sa v tom dole ozvalo zarinčanie rozbitého skla a nahnevané hlasy. „Dolohov...kde sú?“ ozval sa mužský hlas a moje telo v tom stŕplo „Oci...“ zašekala som

„Ale nerob z nás idiotov a povedz nám kde sú tie prekliate le greyovské špiny a nemusí to tak bolieť!!!“

„vysvetlite mi do **** o čom to tu trepete! Deborah ste zlikvidovali pred 12 a pol rokom!!...takisto ako aj moju dcéru a syna!“

V tom momente ako dom preťal otcov výkrik mi Antonin zapchal ústa. Urobil to asi inštinktívne, lebo inak by som zajačala a prezradila nás, môj vresk však utíšila jeho ruka.

„Nikdy ich nenájdete...“ bolo ledva počuť jeho hlas, a potom znova výkrik. Do očí sa mi nahrnuli slzy.

otec na nich prehovoril dosť nechutnými nadávkami, no to boli jeho posledné slová. Prerušil ich až výkrik jedného z mužov....cez škáry v dreve som videla zelené svetlo, ktoré ožiarilo celý dom. Nino si ma k sebe privinul „Ticho Janey...to bude dobre nepočúvaj to!“

„Nechaj ho tak treba hľadať tých dvoch bastardov isto sú niekde tu!“ zavrčal jeden z mužov a potom sa ozvalo zavŕzganie schodov. Vybehli nimi hore. Najskôr šli do mojej izby. Rozrazili dvere, s buchotom prečesali každú skriňu každý kút všetkých izieb, porozrážali všetky nábytky.

„Asi sa zdakadiaľ dozvedel, že máme v pláne návštevu a zašil ich“ odflusol si druhý a oprel sa o drevenú prepážku, za ktorou sme boli s Ninom skrytí.

„čo je toto??“ zaklopkal po dreve a obaja pozorne hľadeli na stenu, ktorá nás od nich delila. Srdce mi bilo ako splašené, neodvážila som sa ani len pohnúť.

„Počkaj...“ zaklopkal aj druhý, cez medzery v dreve som videla ich obrysy. Podvedome som chytila Antonina za ruku, on mi ju stisol a hoc nič nepovedal, perami naznačil, nech sa nehýbem.

Keď vyriekol tri pritisla som tvár znova bratovi na hruď. Ozval sa treskot a drevená stena pred nami zmizla, my sme zdesene hľadeli mužom do zamračených tvárí. „ser na to v dome nie sú“ povedal jeden z nich, hoc hľadeli priamo na nás. Cítila som na sebe ich pohľady, no oni sa tvárili, akoby sme tam neboli, akoby nás nevideli. Obaja sa otočili a s dupotom zišli dole, kde za sebou zatresli dvere

„Kúzlo...otec to začaroval keď som bol malý ukázal mi túto skrýšu pre príležitosť podobnej tejto...“

Hľadela som naňho, neschopná sa pohnúť. „Poď Janey musíme zmiznúť“ postavil sa a prekročil kusy rozmláteného dreva

„Nevrátia sa..ešte nie... poď rýchlo!“ odmietala som sa zdvihnúť, chytil ma teda za ruku a nasilu ma postavil. „Nemáme veľa času Janey pohni kostrou!“ zrúkol na mňa. Vbehla som svojej izby, alebo skôr do toho, čo z nej ostalo. Na zemi ležali rozhádzané knihy a zošity z políc, skriňu som mala roztrepanú. Zdesene som hľadela na tú spúšť a kopy rozlámaného dreva. „Zbaľ si najnutnejšie veci a padáme Janey za 3 minúty ťa čakám dole!“ povedal Nino a odišiel.

Nechcela som tam ostať sama, no vytiahla som z rozbitej skrine úplne zospodu tašku, v ktorej som nosila veci do školy a prútikom som tam nahádzala pár habitov, nohavice,tričká a najpotrebnejšie predmety. Potom som vbehla do otcovej spálne, ktorá bola rovnako zdemolovaná ako moja a zo skrine som vytiahla truhlicu, ktorú som objavila len nedávno. Jej obsah som si rýchlo nahádzala do tašky. „Janey!“ Zavolal na mňa Nino ododverí „čo tu robíš poď už!“ súril ma. Začarovala som teda papiere a hárky tak, aby sa neznehodnotili, posledný zlatý náhrdelník som položila na kopu v taške a postavila som sa. „čo je to?“ podišiel ku mne Nino. „neviem...našla som to minule keď som tu otcovi robila poriadok...“ odpovedala som mu a prehodila som si tašku cez plece

„Poď“ mávol na mňa brat a obaja sme zišli po schodoch. Pohľad, ktorý sa mi naskytol potom, mám pred očami dodnes. „Otec...“ zašepkala som a položila som si tvár na nehybnú hruď Eliasha Dolohovova. „Janey..poď...“

Prevrátil oči, namieril naňho prútikom a podišiel k dverám. Keď pomaly vyšiel von kontrolujúc vzduch, kývol mi, aby som šla za ním. Otca sme potom spolu pochovali za domom. Keď Nino usúdil, že už dlhý čas bez slova stojím a plačem zahlásil, že ideme. „Kam?“ spýtala som sa ho so zdvihnutým obočím

„Janey dosť to komplikuje to, že sa nevieš premiestňovať....“ prevrátil oči, no rozmýšľal.

„No nič...ostáva hop-šup, metla, alebo pešibus ...vyber si ako sa chceš dostať k strýkovi Windholovi....“

„otcovho otca brat či také dačo...neviem, ale mám jeho adresu otec mi povedal, že ak sa niekedy niečo stane, on sa o teba postará.

„Ja mám iné starosti“, videla som, ako si podvedome pošúchal predlaktie na ľavej ruke. V poslednej dobe, to robil často. Asi ho bolelo to divné tetovanie čo som si všimla minule v posteli, ale bol samozrejme taký zaneprázdnený, že moju otázku „čo je to?“ ignoroval...

„Poď tam so mnou prosím...potom môžeš odísť, ale ty predsa vieš o ňom viac ako ja...“ pozrela som sa mu zúfalo do očí „prosím...“

Prevrátil oči „Bože ty otrava malá...poď!“ kývol mi, nech ho nasledujem a znova sme vošli do domu, kde sme sa postavili pred krb. „U trojhrbého trolla Avardan“

Pozrel na mňa, ako na niečo čo vidí prvýkrát v živote „Nie tak sa nevolá jeho dom.“.... „ Nemôžeš sa len tak hocikomu nacáglovať do domu ty tela...to je krčma v jeho dedine“

„Jannie teraz nie je čas ,pochopíš keď tam prídeme na“ strčil mi do ruky prášok „U trojhrbého trolla, Avardan!“ povedal ešte raz a potisol ma do krbu.

Nadýchla som sa. Doteraz som sa takto premiestňovala len párkrát a nie žeby sa mi to nejak extra páčilo...

„Janey!!!“ okríkol ma, nemal a som teda na výber, pustila som z ruky prášok a zopakovala som to, čo mi povedal. Po chvíľke hlavotočenia, keď už som si myslela, že sa pozvraciam, vyhodilo ma zrazu do akejsi ošarpanej miestnosti. Pomaly som sa postavila a uvažovala som, či za mnou Nino pôjde, alebo sa ma chcel jednoducho len zbaviť. Pozrela som sa do krbu, no v tom nebol ani náznak po nejakom primiestňovaní. Zmocňovala sa ma panika, keď ma vtom ktosi okríkol „čo tu chceš? Decká tu nemajú čo hľadať!“

Myklo mnou, rýchlo som sa otočila a pozrela som do tváre mužovi, ktorý dokonale ladil so špinavým a zanedbaným prostredím „Ja....“

Zahľadel sa na mňa. Vôbec sa mi ten pohľad nepáčil. „Čo tu chceš sa ťa pýtam....“

Neodpovedala som, no všimla som si, že sa ku mne otočil aj zvyšok ľudí z miestnosti. Naozaj nikto z nich nebol dieťa, ba dokonca ani mladý dospelý. Tá vrstva sa mi vôbec nepozdávala, všetci na mňa zvláštne zazerali. Keď ku mne barman, či čo to bolo prikročil a pozeral si ma zblízka, ozvalo sa za mnou šuchnutie a z krbu sa vynoril Nino. „čo zazeráš starý“ osopil sa na chlapa a chytil ma pod pazuchu. „Hneď sa vrátim zatiaľ mi načapuj dve vodky“

Keď sme vyšli z toho podivného miesta a Nino ma viedol dole tmavou ulicou, všimla som si v pozadí čosi veľkolepé.. „To je hrad? Nino kde to sme?“

Nechápala som, čo tým myslí, skade som mala vedieť kde sme, keď som tu v živote nebola?...no v tom mi svitlo a oči mi zažiarili „To je Durmstrang?“

„Jé no BLIK!!!“ viac nepovedal celou cestou, čo sme kráčali dole dedinou. Na konci, kde sa dlaždicový chodník zmenil na hlinený udupaný a domy zredli, som sa ho spýtala, či strýko nebýva v dedine. „Nie“ bola jeho odpoveď a znova sa rozľahlo ticho prerušované len našimi krokmi. Keď už som si myslela, že ujov dom bude kdesi v lese, vynorila sa pred nami veľká čierna brána. Ju však neotvoril, zabočil kdesi doľava úzkou cestičkou k tmavému pochmúrnemu domčeku, ktorý som si ja nevšimla, lebo som sa sústredila na hroby za bránou cintorína. Z miesta kde sme sa nachádzali som začínala mať strach. „Len dúfam, že strýko nebýva v tomto cintorínskom dome..“ pomyslela som si.

Dúfala som márne. Nino totiž vyšiel kamennými schodíkmi k dverám a z celej sily na ne zatrepal. „Ninoo...ja tu nechcem bývať...“ zašepkala som a zo strachu z tohto miesta som sa triasla od hlavy po päty. „Drž zobák Jannie!“ zasyčal a zabúchal znova. Chvíľu sme tam mlčky stáli. V mrazivom novembrovom vetre mi začínala byť zima. Mala som len tenký habit a večerný vietor ma nepríjemne chladil. „Myslíš, že je doma?“ spýtala som sa, a pravdupovediac som dúfala, že nie je. Nino zabúchal znova, vtom sa však za nami ozval hlas. Obaja sme sa strhli „Darmo búchate...Windhol sa vráti až za dva dni!“ bola to akási starena, kráčajúca cintorínom, od ktorého nás delila už len záhrada. Vlastne aj tá patrila k cintorínu, tento dom s ním zdieľal pozemok.

Nino zahrešil a pošúchal si predlaktie. Pozrel na mňa. „čo s tebou Janey?“

„Ne...nemôžem ísť s tebou tam, kde chceš ísť ty?“ spýtala som sa tichým hláskom

„Ale Nino....to ma tu chceš nechať čakať dva dni?“ oči sa mi naplnili slzami, ktoré zmizli len pred krátkym časom

Vzdychol si, zrejme mu nenapadala žiadna potenciálna možnosť, kde ma na dva dni strčiť

„Janey neviem, či budeš môcť ostať tam, kde idem, ale nikde inde ťa nechať nemôžem. No ak by ti tam predsa dovolili ostať, nebudeš sa nikoho nič pýtať, s nikým sa nebudeš baviť, nebudeš zavadzať, nebudeš chodiť medzi ostatných je ti to jasné??!!“

„Chyť sa ma! Nič nerob len sa ma drž ak sa to neporadí obaja sme v kaši, lebo to je nelegálne...“ povedal a nastavil mi ruku. Chvíľku som váhala, no potom som sa jej chytila. „Na tri...raz dva...tri“

Trhlo mnou. To čo sa dialo potom bolo tak odporné, že to nemám náladu opisovať, poviem len, že som sa takmer zadusila. Keď som sa konečne nadýchla čerstvého vzduchu a rozkašľala som sa, Nino povedal len „fajn.“

Zrejme môj stav zodpovedal danej činnosti, no on nelapal po dychu, len vykročil čiernym lesom, v ktorom sme sa ocitli, vytiahol prútik a začal dačo šomrať. Vtom prešiel dopredu. Šla som za ním, no zrazu, akoby som narazila do múru. Odhodilo ma to dozadu a ostala som ležať na zemi. „Janey čakaj tu!“

Zakričal na mňa. Znelo to, akoby hovoril z veľkej vzdialenosti, hoc stál pri mne. Chcela som sa ho dotknúť, no medzi nami bola akási stena. „NINO!! Nie nenechávaj ma tu samú!“ no to už zrejeme nepočul, lebo zrazu zmizol. „NINO!!“ vrieskala som, no nebolo mi to nič platné. Znova som sa začala báť. Všade okolo bol hustý les. Z diaľky sa ozývali rôzne zvuky, radšej som nechcela vedieť, komu, alebo skôr čomu, patrili. Boleli ma nohy. Zvalila som sa teda do trávy, kde na mňa doľahla samota. Znova sa mi vrátili všetky spomienky na to, čo sa v ten deň stalo. Oči sa mi opäť naplnili slzami, keď som si spomenula na otca. Už ho nikdy neuvidím...Nevedela som si to predstaviť, plakala som teda ďalej, ani som nezaregistrovala, keď sa vedľa mňa znova zjavil brat aj s akousi červenovlasou ženou. „Janey poď...a nerev! Pamätaj na to, čo som ti povedal!“ mrzuto zavrčal a chytil ma pod pazuchu. Keď ma zdvihol zo zeme, uprela som prvýkrát slzami zastretý zrak na tú ženu. Pousmiala sa. Nepovedala nič, len na mňa namierila prútikom a mnou prebehol bolestivý pocit...zloby. No keď som sa pohla za nimi, mohla som prejsť tou neviditeľnou stenou. Po chvíli sme sa ocitli pred vstupom do akej si, ja neviem čo to bolo, ale vyzeralo to ako zrúcanina s dverami uprostred. Žena po nich prešla prútikom a zašomrala akési slová. Keď sa otvorili, interiér za nimi sa absolútne nezhodoval zo zovňajškom. Vošli sme do tmavej predsiene, odtiaľ zvláštnymi dverami do niečoho, čo bol asi salón a mne sa naskytol pohľad na skupinu čarodejníkov, z ktorých všetci na mňa upierali zrak. Bolo mi to hlúpe. Bála som sa ich, v čiernych habitoch pôsobili desivo.

„Pche deti...nemyslela som si, že sa dožijem chvíle, keď budú v našom hlavnom sídle deti!!“ povedala opovrhovačne akási čiernovlasá žena [Bellushqaaaa♥♥♥] a zložila si na zem nohy, ktoré mala vyložené na mužovi sediacom vedľa [Rodqo♥na entu(A) ] Žena, s ktorou sme sem prišli mi kývla nech ju nasledujem. Stihla som ešte zachytiť, ako nejaký ďalší chlap [Marco T. :D] zakričal „Nino, aká sladká ..kde to spí?“

A môj brat mu odpovedal, že má smolu , že s ním, potom sa obaja začali rehotať a posledná žena v kolektíve sediaca pri nich zašomrala čosi o tom, že snáď sa z neho nestáva ešte aj pedofil. [Edra :D..kto nečítal DBB nepochopí s tým si nelámať hlavu :D(A)] „Poď Jannie...“ povedala žena vedúca ma hore.

Nasledovala som ju až do izby na druhom poschodí. „Tu sa zlož, toto je izba tvojho brata. Ak nechceš ísť dole nemusíš, pošlem Hakchiho, nech ti donesie niečo na jedenie“

Prikývla som a neisto som sa obzerala po izbe. Takže tu trávil Nino čas, keď nebol doma...nevedela som, čo je toto za spoločnosť, ako bieli mágovia mi rozhodne nepripadali, no nič som sa nepýtala, len som poďakovala žene a keď sa za ňou zabuchli dvere, sadla som si na posteľ.

Kto je Hakchi som pochopila, až keď mi do izby doniesol podnos s jedlom malý domáci škriatok. Ešte nikdy som podobného nevidela. Nikde som nemala tú možnosť. Odmietol sa však so mnou rozprávať a moje otázky odignoroval. Asi mu to nakázali. Keď som sa najedla a opäť som sa ocitla sama, rozmýšľala som nad tým, čo bude so mnou ďalej. Nikto viac neprišiel. Celý večer som strávila sama so svojimi myšlienkami. Neviem koľko bolo hodín, keď som sa prezliekla do pyžama a zaliezla som do postele. Prebudila som sa až keď si vedľa ľahol Nino a položil mi ruku na rameno. „Janey...možno sú toto posledné dni a noci, ktoré spolu trávime“

Neodpovedala som, bolo mi jasné čo chce. Vôbec som nemala náladu. Najradšej by som si prerezala krk a šla k rodičom do sveta tých bez tela. Otočila som sa mu chrbtom. No on to nevzdal a začal do mňa hučať, až ma napokon zmanipuloval ako vždy. Netrebalo mu na to ani kúzla, vedel ma psychicky zdeptať tak, aby som skákala ako on pískal.

Keď som sa ráno zobudila, bola som v posteli sama. Pretrela som si oči, a posadila som sa. Bolo chladno. Za oknom bola hmla, nevidela som teda okolie. V rohu som si všimla umývadlo, ktoré mi včera akosi z neznámych dôvodov uniklo. Podišla som k nemu a dala som sa trocha do poriadku. Keď som si obliekla čistý habit a nejakým ľahším kúzlom som oprala včerajší, začala som sa nudiť. Nenápadne som teda prešla po špičkách k dverám a potichučky som ich otvorila. Na chodbe nebol nik, v celom sídle bolo ticho. Kam všetci zmizli? Poriadne som sa poobzerala dookola, a keď som nič nezačula, premohla ma zvedavosť a potichu ako myš som zišla dole schodmi, na prvé poschodie. Tam tiež boli asi spálne, no nič som nepočula, zišla som teda až na prízemie. Konečne známky života...začula som akýsi mrazivý hlas za dverami vedúcimi do salóna. Nestihla som si však na ne ani prilepiť ucho, keď sa s treskotom otvorili a mňa akási sila zvalila na zem. Ležala som tam na všetkých štyroch a opäť som bola stredobodom pozornosti. Všetci tí ľudia na mňa nenávistne hľadeli, až na jedného, toho som pred tým nevidela. Sedel za vrchstolom, a vyzeral desivo. Keď sa na mňa pozrel červenými očami, akoby mnou prešiel röntgen. „Janeyelle vari ťa neučili, že za dvermi počúvať je neslušné?“ spýtal sa ma ľadovým hlasom, všetci ostatní boli ticho a sledovali ma. Nevládala som vydať ani hláska, vtom sa môj pohľad spojil s Ninovým. „Zabijem ťa Janeyelle!“ zavrčal a siahol do habitu po prútik. Čosi v jeho očiach mi vravelo, že to myslí vážne. Vydesene som naňho hľadela

„nepochybujem, že si toho schopný Antonin, no to nebude potrebné, tvoja sestra to už viac nespraví že nie Janey?“ skočil mu ten zvláštny muž do reči

Pokrútila som hlavou ako nejaký robot. „Bež hore Janey, a ak tu chceš ostať radím ti viac nezopakovať to, čo si spravila teraz, tieto stretnutia sú súkromné“

Prikývla som a ťarbavo som sa postavila na zdrevenené nohy a rýchlosťou blesku som stade zmizla. V duchu som sa preklínala. Prečo som nepočúvala do frasa...“.Antonin si to so mnou určite vybaví...“ pomyslela som si...a mala som pravdu. Keď sa o zhruba hodinu otvorili dvere do izby, v ktorej som sedela pri okne, Nino na mňa hľadel pohľadom, ktorý nasvedčoval, že mám prusér. Zavrel dvere a podišiel ku mne. To, čo sa dialo potom mi zanechalo na tele následky dodnes. Možno by bolo lepšie, keby použil cruciatus, ten by mi aspoň nenechal modriny...najviac ma štvala tá pod okom, lebo ju bolo najviac vidieť. Keď do mňa prestal tĺcť ako do vreca, myslela som si, že je po mne. Ešte nikdy mi nič podobné neurobil. Čo je toto za spoločnosť?...čo to robí s mojim bratom? Prečo je také dôležité, aby som o ničom nevedela?....nechal ma tam ležať a odišiel. Nepovedal kam. Keď sa mi podarilo po chvíli postaviť, pomyslela som si, že som sa radšej do toho zrkadla pozerať nemala. Dodnes si ten obraz pamätám a ešte po dlhú dobu odvtedy ma mátal v snoch.

Vyzerala som, akoby ma prisadol troll. Položila som si ruku na krvavé peri a rozplakala som sa...veľmi...všetko ma tak strašne bolelo, no najviac skutočnosť, že mi to spravil vlastný brat.

Moje nasledujúce konanie síce nebolo čisto dobrovoľné, donútili ma k tomu výčitky, no musela som niečo urobiť, aby som sa udržala pri živote. Vytiahla som z batoha pergamen a brko a napísala som

Viem, že sa už pravdepodobne nikdy nestretneme, no neodpustila by som si, keby ste donekonečna čakali pri okne na návrat svojho manžela, ktorého sa už nedočkáte. Viem, že moje jednoduché a prosté ´strašne ma to mrzí ´vám ho nevráti, ale neviem, ako inak by som vyjadrila pocity a myšlienky, ktoré by ste mali poznať, a ktoré trhajú moju dušu. Zaslúžite si vedieť pravdu, ktorú by ste inak nikdy neodhalili...urobila som hlúposť...ktorou som ho zabila... po líci mi stiekla ďalšia slza a rozmazala atrament Je pochovaný v záhrade nášho domu , alebo toho, čo z tej stavby ostalo. Odpusťte mi, že som ho svojou hlúposťou doviedla k nevere a napokon až tam, odkiaľ niet návratu

Jane Doe