Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Jane Doe
Stručný dej: už zas to meno..ale akosi ma v poslednej dobe fascinuje..najskôr som to sem nechcela dať, lebo to tvorí profil mojej milovanej postavy na jednej geniálnej RPG stránke, ale nakoniec som sa rozhodla to zverejniť aj pre širšiu komunitu :D:D (obsahuje to veľa skrytých zmyslov, ktoré však radšej netreba odhaľovať)
Nasledujúce dva dni som sekala dobrotu ako Nino kázal. Viac som z izby nevyšla, on sa ta chodil len vyspať, takže som sa tešila, keď mi kázal sa zbaliť. Takmer so mnou nehovoril. Neznášala som to! Bol úplne iný, odkedy sme sem prišli...ja chcem naspäť svojho brata..nech už je akákoľvek sviňa...hovorila som si v duchu zakaždým, keď bez slova vošiel a nevenoval mi ani len pohľad. Po tom dlhom dni ničnerobenia, som čakala, že budem mať s kým prehodiť aspoň slovíčko...nedočkala som sa. Keď sme teda vo štvrtok opustili bez slova „sídlo“ ako to volali, vydýchla som si. Mlčky sme popri sebe kráčali lesom, mne to robilo kvôli bolestiam z Ninovho trestu ťažkosti. Chápala som, že som si ho zaslúžila, no i tak som sa naňho hnevala... „Premiestnime sa“ povedal a nastavil mi ruku. Bez slova som prikývla a uchopila som ju.
Znova ten hnusný pocit, a znova vynorenie sa v tej zvláštnej ulici končiacej poľnou cestou, cestou vedúcou k cintorínu. Keď sme došli k tomu tmavému domcu, znova mi naskočili zimomriavky. Všade naokolo sa vznášala smrť...taká...temnota...taký...neviem to opísať, no dobre som sa tam rozhodne necítila a Ninovo zabúchanie na dvere sa po okolí ozývalo donekonečna...
Po treťom však začal byť nervózny
„ja myslím, že nie je doma...“ opovážila som sa povedať. Zanadával...jeho nadávky sa mi zdali neúctivé vzhľadom k miestu, na ktorom sme sa nachádzali. „Do pekla čo budem s tebou robiť Janeyelle...“
Pokrčila som plecami.
„Už by sa mal určite vrátiť každú chvíľu túto noc prespíme U trojhrbého trolla“
Pazvuk, ktorý som vydala sa nedal identifikovať. „Máš lepší nápad?“ osopil sa na mňa. Cítila som, že mu prekážam, a predsa pre mňa urobil dosť už len tým, že tu bol so mnou. Mohol sa na mňa vykašľať...tá otázka mi vŕtala v hlave dlho, no až večer, keď som sedela na okenici tmavej izby a hľadela som na dedinu Avardan, som sa odvážila ho na to spýtať
„Nino...máš ma rád?“
Neotočil sa ku mne, no prestal si prezerať zvláštnu vec, ktorú držal v ruke, podľa atmosféry a napätia vo vzduchu som vycítila, že moju otázku počul, hoc na ňu neodpovedal. Viac som sa však nepýtala. Po líci mi stiekla slza, ktorá zaštípala na pomaly sa hojacej rane na tvári. Mala byť toto odpoveď?
Keď som sa na druhý deň ráno zobudila, Nino sedel na svojej strane postele vo svojom čiernom habite a čosi študoval. Chvíľu som sa naňho dívala , keď si vtom všimol, že som už hore. „Janey ostaneš tu, nikam sa pre istotu nehýb, vrátim sa večer“
„Kam ideš?“ hystericky som naňho vyvalila oči.
Zronene si vzdychol „Janeyelle...proste tu ostaneš a nebudem sa s tebou na tú tému baviť!“
„Neostanem...pôjdem hocikam, ale toto tvoje večné tajnostkárstvo mi ide na nervy, fajn, nechaj ma tu! Zamkni ma tu je mi to jedno! Ja si nájdem cestu ako odtiaľto odísť...hocikam...Nino mne je všetko jedno...prišla som o otca...jedinú osobu ktorá ma kedy na tejto planéte milovala...je mi to jedno odíď si kam chceš...“ otočila som sa mu chrbtom a odišla som do kúpeľne, kde som sa postavila pred veľké špinavé zrkadlo a hľadela som v ňom na tú neznámu tvár...tvár ktorá už dávno nepatrila Janeyelle Enewayovej...dýchla som na zrkadlo...po chvíľke hmla zmizla a znovu som v ňom uvidela svoje unavené červené oči a strhanú tvrdú tvár s podliatinami a červenými rankami...opäť som zrkadlo zahmlila a napísala som naň Janeyelle Dolohov Eneway...posledné ani nevošlo celé...jediné čo mi po mame ostalo...jej meno. Hmla opäť zmizla spolu s písmenkami. Sklonila som sa k umývadlu a dodala som si život ľadovou vodou. Keď som sa zas chcela pozrieť do zrkadla, jasne na ňom svietili písmenká ktoré dokopy tvorili slová ...J A N E D O E....
„Jane Doe...“ prečítala som vzniknuté slovo, moje nové meno. Jane Doe, dievčatko bez identity, žena bez života...ja...
Keď som vyšla z kúpeľne Nino čakal pri dverách „Obleč sa Janey, za 5 minút ťa čakám dole!“
Neodpovedala som, len som prikývla a rýchlo som na seba hodila svoj tmavý starý habit vo vrecku s prútikom.
Keď som sa o chvíľku ocitla v starom hostinci, prisadla som si k stolu k Ninovi a chytila som do ruky krajec chleba, na ktorý ukázal. Odignorovala som zamračený pohľad barmana, ktorý si ma prezeral...nepáčila sa mi moja zohyzdená tvár. Bolo mi jedno, čo si o nás s Ninom myslí...naňho veru hádzal zaujímavejšie pohľady...
„Kam ideme Nino?“ spýtala som sa s napoli plnými ústami
„uvidíš...“ šepol a hodil pohľad na barmana, ktorý už tretíkrát umýval jeden a ten istý pohár.
„Poď“ postavil sa, keď som si strčila do úst posledný kúsok kôrky
Na ulici mi podal ruku. „Budeš robiť to, čo ti poviem, že máš robiť Janey, nechcem vidieť žiadne vzdory, lebo ťa to môže stáť viac ako len na zadok...je ti to jasné?“
Mlčky som prikývla a chytila som sa pevne jeho ruky.
Po chvíli odporného pocitu sme sa ocitli na akomsi poli, kde nebolo živej duše. V blízkosti pár metrov sa vynímal obrovský les, ktorý vyzeral všelijak, len prívetivo nie. Na chvíľku som zadúfala, že naše najbližšie kroky nepovedú tam, no ako sa dalo očakávať, mýlila som sa.
„Už mi povieš, kam ideme?“ spýtala som sa zadychčane, ledva stíhajúc jeho tempo.
„Na návštevu...“ zhrnul to a už som sa viac nepýtala, sama som sa pasovala s myšlienkami ku komu asi. Po hodnej chvíli šlapania tým zvláštnym temným lesom zrazu zastal a kývol rukou, že mám to isté urobiť aj ja. Priložil si ruku k ústam a počúval. „Janey, počkáš ma tu! A žiadne ale, niečo si mi sľúbila. Toto musím vybaviť bez teba. Nech sa deje čokoľvek, neopováž sa ísť za mnou..je ti to jasné?...ak sa do hodiny nevrátim, vráť sa do Avardanu. Neďaleko je dedina z ktorej sa môžeš pomocou hop-šup premiestniť...rozumela si?“
I keď trochu neochotne, prikývla som. Veď mala som na výber?
Keď odišiel, znova sa ma zmocnil známy pocit samoty. Čo znamenali tie jeho posledné slová? To sa mu naozaj môže niečo stať?...počet nezodpovedaných otázok , ktoré som mala na mysli za celý svoj život, dávno prevýšil počet hviezd na nebi. Žila som život plný lží, tajomstiev a záhad...nerozlúštených ako ja...nikdy ma nikto nepoznal lepšie ako ja sama...
Nevedela som, koľko času prešlo, odkedy sa Nino stratil, ale začínala som sa ako nudiť, tak i báť. Moja paranoidnosť 100x zhoršovala každé zašumenie vetra, každé puknutie halúzky. Rozmýšľala som, či už je to hodina, a či by som predsa nemala ísť za Ninom. Odohnala som tú myšlienku, no predsa mi vŕtala v hlave. Prstami som nervózne poklopkávala po strome, o ktorý som sa opierala, lebo moje nohy už stáť nevládali, a druhou rukou som pevne zvierala prútik. Akurát som uvažovala nad tým, či ma tu Nino nenechal iba tak, aby sa ma zbavil, keď sa vtom kdesi v diaľke ozval výkrik. Stuhla som.. „Nino...“ zašepkala som a bez rozmyslu som sa rozbehla smerom, ktorým vtedy odišiel, zabúdajúc na jeho slová. O chvíľu som sa ocitla pri akomsi starom ošumelom dome. Dvere mal dokorán otvorené, zvnútra bolo počuť hlasy. Nemala som to vtedy robiť a bola som si toho vedomá. No urobila som to. Potichúčky som podišla k otvoreným dverám a nazrela som dovnútra, akurát keď Ninova kliatba zasiahla muža priamo do hrude. Opäť to zelené svetlo...svetlo, ktoré vzalo život nášmu otcovi...a ktoré vzalo v tej chvíli ďalší život...Ostala som tam stáť ako socha. Nino si len vzdychol a nikdy nezabudnem na to, ako sa zasmial...zabil človeka, a zdalo sa mu to vtipné...dodnes mám pred očami výraz jeho tváre, keď sa otočil od mŕtvoly na zemi a pozrel sa na moju zdesenú tvár. Nevládala som sa pohnúť, nevládala som vydať hláska, to čo som videla, akoby mi ochromilo všetky zmysly... „Janey..čo tu...“ zašepkal môj brat, alebo aspoň ten, ktorého som dovtedy považovala za brata...Vtedy prešiel ten otras a znova som pocítila v sebe život. Otočila som sa a rozbehla som sa čo najrýchlejšie ako som vládala, cestou prehĺtajúc slané slzy. „Janeyelle stoj!!“ počula som, ako za mnou kričal. Neotáčala som sa. Bežala som ozlomkrky sama nevediac kam, preč od toho netvora. Tomu, čo mi robil pred tým som tak celkom nerozumela, možno som občas uvažovala nad tým, či to tak nie je správne, no teraz som bola presvedčená, že tento jeho čin správny určite nebol...Nevládala som, pľúca mi čosi silno zvieralo, keď ma dobehol. Chytil ma za ruku „Janey ja“
„NECHAJ MA!!!!“ zjačala som naňho a vytrhla som sa mu
„Janey ty nechápeš...upokoj sa...“
„PUSTI MA TY VRAH!!!“ chcela som sa opäť rozbehnúť, no znemožnil mi to.
„Stačí Janey...“ namieril na mňa prútikom akurát, keď som sa mu pokúsila vraziť aby ma pustil. Keď sa ma dotklo kúzlo, akoby zo mňa všetko opadlo. Moje telo sa celé upokojilo, moja hlava bola prázdna. V tej chvíli som nemyslela na nič. Len som tam stála a prázdnymi očami som naňho hľadela. Ústa som mala pootvorené, tvár otupenú. Keď mi chytil ruku aby sme sa odmiestnili, nebránila som sa...opäť som raz bola bábkou v jeho rukách...
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...
Prenášadlá sú nenápadné predmety, ktoré muklovia často považujú za odpadky.
Ako viete, v tomto turnaji súťažia traja šampióni, jeden za každú zo zúčastnených škôl. Budú hodnotení podľa toho, ako splnia každú z úloh, a ten, kto dosiahne najvyšší počet bodov, získava Trojčarodejnícky pohár.
prof. Albus Dumbledore HP4: Ohnivá čaša (kap. 16, str. 257)
Ocenenia:
Partneri:
Spriatelené stránky:
Grindelwaldove zločiny Slovensko 15. november 2018 UK / USA 16. november 2018