Kapitola:
Pridaná: 4.11.2007, 16:40:03
Čítaná: 1755×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Keira Vera Grannel, Sirius Black, Albus Dumbledore, Lily Evansová, James Potter, Remus Lupin
Stručný dej: Kto je Keira Grannelová? A prečo o nej všetci vedia viac ako ona sama?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rozhodnutie 2 » Stretnutie 3 » Amortencia

„Mama! Mama nie! Prosím!“ Ležala na mokrej asfalte a tvár mala celú od blata. Teplé slzy jej stekali po tvári a ruku vystierala kamsi do diaľky. Iba pred pár sekundami videla najhoršiu vec v svojom krátkom živote. Videla smrť.

Bežala za svojou mamou. Dnes v noci sa musí dozvedieť kam jej matka každú noc odchádza od svojho osemročného dieťaťa. Nočnú košieľku mala premočenô od neľútostných dažďových kvapiek a bosé nohy ju už boleli od únavy. V rukách čoraz tuhšie zvierala plyšového macka. Jej matka bola oblečená v dlhom čiernom plášti a kamsi kráčala rýchlym krokom. Zabočila za roh to tmavej uličky a zastala.

„Som tu pane, ako ste chceli.“ Šepla s hlbokou pokorou v hlase.

„Máš, čo som ti prikázal?“ Temný hlas prehovoril odkiaľsi z tmy naliehavým tónom, akoby išlo o jeho život.

„Pane, ja...“ Žena hovorila potichu, akoby sa bála, čo bude ďalej.

„No tak odpovedz ty mrcha! Máš, či nemáš?!“ Tvrdý mužský hlas sa ozval prázdnou ulicou.

Žena sklonila hlavu. Neodvážila sa pozrieť svojmu pánovi do očí. Vedela, čo ju čaká.

„Si moja najoddanejšia služobníčka Camelai, pochádzaš z ušľachtilého rodu...“ Muž vykročil z tmy a bolo zreteľne vidieť, že je to veľmi pekný muž.

„Pane, prosím. Moja dcéra...“ Prerušila ho kľačiaca žena pri jeho nohách.

„...ale ja už ďalej nemôžem znášať tvoje chyby. Avada Kadavra!“ Dve slová sa ozvali ulicou a ostali visieť kdesi v svetle mesačného svitu.

Mŕtve telo ležalo na zemi a studený dážď pomaly dopadal na jej plášť. Malé dievča schované za rohom ulice zdesene hľadelo na svoju mŕtvu matku a nechápalo, čo sa to stalo. Videla iba záblesk zeleného svetla a videla svoju matku umrieť. Rozbehla sa naprieč ulicou. Padla do studenej kaluže a zdvihla hlavu k vrahovi svojej matky. Pozerala mu priamo do očí. Videla v nich toľkú nenávisť. Cítila, ako jej po chrbte prešli zimomriavky. On sa len otočil a zmizol zase niekde v tme. Zrak jej klesol k mŕtvej matke. Chytila jej bezvládnu ruku a plakala.

„Keira! Keira!“ Vystrašené asi pätnásťročné dievča s peknou opálenou pokožkou a čiernymi vlasmi zúfalo triaslo svojou kamarátkou. Keira sa strhla a nechápavo sa zahľadela na priateľku.

„Čo si sa zbláznila? Koľko je hodín?“ Poobzerala sa po malej splesnivenej izbičke a zahľadela sa do okna, kde bolo vidieť len jasné mesačné svetlo.

„Sú dve hodiny Keira, ale ty si zasa plakala a kričala zo sna! Mali by sme to povedať Darleen.“ Starostlivo jej odhrnula hnedé kučeravé vlasy z upotenej tváre a zahľadela sa jej do veľkých bledomodrých očí.

„Nie! Koľkokrát ti mám hovoriť, že ja sa tej starej strige spovedať nebudem! Ona je ten posledný človek, ktorému by som chcela vešať na nos svoje problémy.“ Keira začala zvyšovať tón svojho hlasu, na čo ju jej priateľka zahriakla mávaním ruky.

„Ja viem Kei, ale ona je teraz ako tvoj rodič. A nekrič, lebo všetkých zobudíš.“ Denisa sa smutne pozrela na starý paplón a začala ho žmoliť v rukách.

„Den, ja... Stále nad tým rozmýšľam. Kto bol ten chlap, čo mi zabil matku? Odkiaľ vlastne bola moja matka?“ Keira si položila tvár do dlaní. Denisa ju jemne pohladila po vlasoch.

„Veď ani ja neviem nič o svojich rodičoch. Som tu prakticky od narodenia.“

„Ach, Den.“ Keira silno objala svoju najlepšiu priateľku a po líci jej stiekla teplá slza.

„Rozmýšľala som... Mama často hovorila niečo o Anglicku a o rodine, ktorú tam niekde má.“ Keira hovorila už potichu a utierala si slzy hánkou ruky.

„Ale to si mi nikdy nespomínala Kei.“ Denisa teraz na ňu vyvaľovala tie svoje čierne očiská so zdvihnutým obočím. Keira ju chytila za obe ruky a silno ich stisla.

„Den, ja som ti toho nepovedala viac. Moja mama, ona nebola ako ostatní. A ani ja nie som celkom normálna.“ Denisa nechápavo pokrútila hlavou.

„Kei, čo to pre Boha...“ Keira jej jemne priložila ukazovák na pery.

„Tak sleduj.“ Keira zoskočila z postele a postavila sa ku písaciemu stolíku pri okne. Pošúchala si dlane, akoby sa chystala na boxerský zápas a priložila ich ku knihe. Nedotkla sa jej, nechala ich asi päť centimetrov nad ňou. Privrela oči. Cítila Denisin nechápavý pohľad na svojom chrbte a to jej dodávalo silu. Kniha jasne zasvietila a vzniesla sa kúsok nad stôl. Denisa prekvapene zhíkla. Keira zložila ruky a kniha sa pokojne usídlila na svojom pôvodnom mieste. Keira sa vrátila ku kamarátke a sadla si k nej na svoju posteľ.

„Kei. Ty si...?“ Keira iba prikývla.

„A tvoja mama...?“ Keira znova prikývla.

„Myslíš, že ju zabil niekto... ako ona?“ Keira zasa len prikývla a vzdychla si.

Denisa sa ani nepohla.

„Den, pochop. Ja som ti to nemohla povedať.“ V oku sa jej zaleskla slza.

„Ale mohla Kei. Ja som ťa tých celých sedem rokov, odkedy si tu považovala za svoju najlepšiu priateľku. Dôverovala som ti. Ale teraz neviem, čo si mám o tebe myslieť...“ Keira nestihla nič povedať. Denisa sa nahnevane zdvihla z jej postele a hodila sa do svojej.

Keira už nemohla zaspať. Cítila sa vinná. Mala jej to povedať, veď ona by to pochopila. Keď bola celkom ticho, zdalo sa jej, že počuje Denisu plakať, a to jej bolo ešte viac ľúto. Sklamala ju.

Keira vstala skoro ráno. Ak sa to tak vôbec dalo nazvať. Ona vôbec nespala. Vošla do malej kúpeľne, o ktorú sa delila s ďalšími dvanástimi ľuďmi a zamkla sa tam. Pozrela na svoju tvár do zrkadla a zahľadela sa do svojich opuchnutých očí. Vlasy jej odstávali na všetky strany. Opláchla si tvár a utrela si ju do stuchnutého špinavého uteráka. Nasadila si svoje staré okuliare a znova sa na seba pozrela. Iba prikývla a klesla na zem ku dverám. V hlave mala iba svoj plán. Potrebuje nejaké peniaze. Ale ako ich má zohnať? Stará Darleen jej žiadne peniaze nedá, lebo ich sama nemá. Kradnúť nechcela, tak jej ostávalo jediné. Dostať sa do Anglicka bez peňazí. Zhlboka sa nadýchala a vyšla z kúpeľne.

-------

Zopár slo od autorky:

Určite sa pýtate, prečo taký názov pre poviedku, keď sa hrdinka volá Keira. Takže vysvetlenie: Hrdinka celým menom - Keira Vera Grannel. Vera znamená v latinčine Pravda, takže sa mi to aj celkom hodilo :)

A ešte taká maličkosť. Prosím, ale vážne PROSÍM píšte mi sovky. Chcem vedieť, čo si myslíte o mojom pokuse o poviedku. Tak sa zľutujte, veď tie tri minúty vás nezabijú. Dúfam... :)

[ » na začiatok « ]