Mai sa s jej bratom Mahitom presťahovala na Slovensko. Bol jej prvý deň na novej škole v Košiciach.

Učiteľka zoznámila Mai a Mahita s triedou a prikázala im sa posadiť. Žiaci sa na nich dívali zvláštnymi pohľadmi, najmä na Mai. Po hodine za ňou prišla Zita.

„Tak to ty si tá nová žiačka? Vyzeráš zvláštne. S takýmto démonickým vzhľadom si tu kamarátov nenájdeš!”

Potom po ceste na toaletu Mai omylom vrazila do chlapca z vyššieho ročníku. Iba zo seba potichu vykoktala:„Sorry,” pozrela mu do očí a po chvíli si uvedomila, že na neho už dlhšiu dobu zíza, preto mu pomohla pozbierať knihy a papiere, ktoré sa rozleteli po zemi. Celý čas sa Mai červenala. Chlapec sa jej zdal pekný.

Dozbierali knihy a chlapec sa jej spýtal, či je v škole nová. Hanblivo sa usmiala a prikývla. Chlapec sa tiež usmial, ale prívetivo.

„Volaj ma Inumaki,” povedal. Mai vykoktala niečo v zmysle, že ju teší ivh stretnutie. Vtedy prišla Zita. „Si tu nová a už si tu našla človeka, ktorý je rovnako divný ako ty?!” skríkla.

„On nie je divný…je len zaujímavejší ako ty,” obránila Inumakiho Mai. Zita sa urazila a odišla. Inumaki Mai poďakoval a ona schytala paradajkový odtieň tváre. Na tl sa vyparila do triedy.

Na hodinách ju učiteľka nemala rada. Vždy jej za odpovede nadávala, že sú príliš podrobné, alebo naopak, málo podrobné. Tú hodinu mali s Inumakiho ročníkom. Inumaki sa posadil k nej a chválil jej každú jej odpoveď.

Potom sa do toho primiešal Mahito. Omylom naznačil, že obaja majú priezvisko Takanashi. Inumaki sa divil. Vtedy prišla Zita. Narážala na Main neľudský vzhľad.

„Si ty vôbec človek? Ja mám pocit, že nie!”

Mai jej odpovedala, že človek ani nie je. Po ceste domov zisťovala Mai o Inumakim stále viac.

Inumakimu sa Mai páčila a z jej strany to bolo rovnako. Čím ďalej, tým viac času spolu trávili. Postupne sa stali priateľmi. Mahito si ich za to rád doberal, ale vedel kedy skončiť.

[ » na začiatok « ]