Raz po škole, keď Mai dopozerala anime, sa ozvalo klopanie na dvere. Za nimi stál Inumaki, ktorý chcel zavolať Mai von.

Mai práve vychádzala z internátnej izby, keď zakopla o zárubňu a padla Inumakimu priamo do náruče. On ju zachytil v správny moment. Mai sa postavila, Inumaki sa usmial a ona sa zapýrila. Potom sa ospravedlnila.

„Ale ale, koho to tu máme! Mladá, nová Mai a náš milý Inumaki!“ ozval sa hlas nejakého Inumakiho spolužiaka. Volal sa Vlado. Bol od Inumakiho mladší, ale rád mu robil zle a ponižoval ho.

Inumaki sa postavil pred Mai v obrannom postoji a zamračil sa na Vlada. Ten sa len provokatívne zasmial. Pre Mai bol Vlado už pri prvom stretnutí nesympatický a mala z neho strach, ale nechcela to dať najavo. Zdesenie sa jej však nedarilo skrývať dlho.

Vlado sa im chvíľu vysmieval a potom odišiel. Mai bola stále v rozpakoch a Inumaki jej povedal, že si Vlada nemá všímať a už vôbec sa ho nemá báť. Rozpačito prikývla a Inumaki sa usmial.

Vonku sedeli na starej lavičke pri okraji lesa. Mai sa strhla, keď sa Inumaki priblížil, ale nevzdialila sa. Bola rada, že je s ňou. On za to bol tiež rád. V tichu si užívali ten moment. Zrazu ho prerušil Mahito.

„Ahojte lásočky, nechcem rušiť, ale prišla mi pošta, ktorá patrí vám,“ riekol a podal obom listy. Boli to oznámenia, že sa majú na druhý deň dostaviť na areál Prestížnej Školy pre Mágov, nazývanej krycím menom aj Košické gymnázium. V liste bolo, že škola má o Mai a Inumakiho záujem. Majú si zbaliť veci a budú mať skúšky, či naozaj stoja za štúdium na škole. Ak prejdú, pôjdu automaticky do internátu.

Mai sa neisto pozrela na Inumakiho a on sa na ňu povzbudivo pozrel. Ona sa usmiala, aj keď stále v rozpakoch. Mahito sa začal teatrálne smiať. Mai naňho vyplazila jazyk a tiež sa začala smiať.

Mahito už odišiel, ale Mai sa stále smiala. Inumaki sa na ňu díval a čím ďalej, tým viac bol červený. Práve vtedy, keď mal uši bordového odtieňa sa na neho Mai pozrela a tiež očervenela.

„Mai, vieš, čo som si všimol?“ snažil sa odľahčiť atmosféru. Mai pokrútila hlavou. Inumaki sa usmial a povedal jej, že ešte nevidel jej uši. Zasmiala sa a jemne pokrútila hlavou. Inumaki ju prosíkal, nech ukáže svoje uši, lebo jej nebude veriť, že nejaké má. Chvíľu sa smiali, žartovali, potom však Mai ukázala svoje uši. Nebolo to úplne úmyselne, bolo to, keď sa potkla a Inumaki ju zachytil tak, že sa svetu ukázali jej uši a chvost.

Keď to Inumaki uvidel, úplne očervenel. Mai sa mu videla ešte roztomilejšia ako pred jej pádom. Mai očervenela tiež. Uvedomila si, že sa jej odhalili uši aj chvost, ale to nebola hlavná príčina jej červenosti. Hlavný dôvod bola ich blízkosť. Boli tak blízko, že si navzájom cítili dych.

„Vy sa nezdáte! A to som si myslela, že ste len priatelia!“ ozval sa Zitin výsmešný hlas. Mai a Inumaki od seba rýchlo odskočili a Zita sa začala smiať. Chvíľu provokovala, potom odišla.

„Potkni sa ešte raz!“ šepol Inumaki Mai. Tá sa zasmiala.

„Zdáš sa mi nejaká povedomá...“ riekol zamyslený Inumaki polovážne. Mai sa ho so smiechom v hlase opýtala, čo mu je na nej povedomé. Nevedel, a aj jej to tak povedal. Potom si užívali ten tichý a kľudný moment.

[ » na začiatok « ]