„Čo tu robíš? Ako si sa sem dostal? Odkiaľ…? Kedy? Ako si vedel, kde ma nájdeš?“ zahrnula ho otázkami a vlastným Lumosom rozžiarila sviece rozložené po poličkách tak, aby príjemne osvetľovali miestnosť.

Arnie sa na ňu usmial, až sa mu na lícach objavili tie rozkošné jamky, a pohladil ju po tvári. „Nedokázal som prežiť Vianoce bez teba, Alex.“ Naklonil sa, aby ju pobozkal, no ona sa mimovoľne odtiahla.

„Ale…“ zmĺkla a stisla pery.

„Čo sa deje?“

„Pohádali sme sa.“

Vzdychol. „Tak trochu,“ priznal, „no je to teraz dôležité? Som tu, láska. Šťastné a veselé Vianoce!“ Stisol ju pevnejšie.

Alex zažmurkala. „Takže… sa nehneváš?“

„Ja? Mal by som sa?“ opýtal sa zarazene.

„Neviem. Mohol by si sa, že ťa dostatočne nepodporujem.“

„Pozri, bol som hlupák, keď som súhlasil s tým vianočným rozvrhom predstavení. Myslel som si, že sa z tej roly nemôžem vyzuť, lebo by ma nahradili. Jednoducho som príliš počúval svoju hrdosť.“

„Je to tvoja kariéra. Ja to chápem.“

„Bola to moja pýcha.“

„A ja som sa s tebou pred Vianocami rozlúčila a odišla s hnevom. To som nemala.“

„Sklamal som ťa. Mrzí ma to.“

Sklopila zrak. „Aj mňa to mrzí, Arnie.“ Nemohla uveriť, že je tu. V hrudi sa jej usadilo teplo a rozlievalo sa do všetkých končatín ako zohriaty med. Lahodné a príjemné.

„Šťastné a veselé,“ zopakoval šeptom a podvihol jej bradu. Už jej nedovolil, aby sa jeho bozku vzoprela.

---

Svitlo ráno. Nesnežilo, no svetlobelasá obloha sľubovala krásny zimný deň. Alex sa natiahla v posteli a spokojne zapriadla. Keď pozrela na spiaceho Arnieho vedľa seba, musela sa zachichotať. Kto by to kedy povedal, že v Rokforte sa bude s niekým deliť o posteľ.

Lenže nastal čas vstávať. Chcela stihnúť raňajky so spolužiakmi a ukázať sa im s Arniem. Niežeby sa potreboval zoznamovať, ale priala si, aby ich videli spolu. Konečne si aj ona bude mať s kým vymieňať úsmevy a letmé dotyky. Pritom takúto pozornosť na verejnosti nikdy zvlášť neobľubovala. Preto keď sa niekedy vrátila v spomienkach k ich prvému bozku, sama nechápala, kde nabrala toľko odvahy.

Posadila sa a obula si papuče. Vtom si všimla, že v izbe stojí vianočný stromček. Včera tam nebol. Žeby škriatkovia? Šlo o nevysoký smrek s modrosivým ihličím ozdobený zlatými guľami a zlato-čiernymi mašľami. Bifľomorský, ako sa patrí. Siahla rukou za seba a zovrela Arnieho predlaktie. „Arnie, máme tu stromček.“

„Hm?“ zamrmlal zo spánku a pretočil sa na chrbát.

Nechala ho spať a podišla k darčekovej škatuľke previazanej špagátom, pod ktorým sa skrývala vetvička ihličia. Kto by jej dával darček? Možnože niekto zo spolužiakov pripravil prekvapenie pre každého. Uvoľnila špagát a nazrela do škatuľky. Udivene pozrela smerom k Arniemu, keď uvidela zlatý náramok s kamienkami z červeného granátu. Takéto dary si predsa nedávali niekdajší spolužiaci.

Všimla si aj kartičku a prečítala si text. Okamžite spoznala Arnieho písmo a veselo sa usmiala.

Príšera z kameňa ti odkryje tajomstvo,

kde schoval som svoje vianočné posolstvo

„Arnie…“ zahľadela sa na neho. Vážne zaspal? Pripravil jej takýto nádherný dar a spokojne si zaspal? Nechcel vidieť jej radosť?

Opatrne si nasadila náramok a podišla k posteli, aby sa mu poďakovala bozkom a zobudila ho. Potom sa zamyslela nad obsahom odkazu. Nebol to žiadny vianočný verš ani prianie, skôr to znelo ako hádanka.

Prižmúrila oči a zadívala sa na kúsok pergamenu. Aké vianočné posolstvo? Vlastne… aká príšera z kameňa?

Poškriabala sa na čele a prehrabala si vlasy. Rokfortské chodby boli plné sôch. Príšera z kameňa neznela až tak nepravdepodobne.

Naozaj chcel, aby sa vydala na vianočnú pátračku?

Dobre teda.

Vzala si sveter a vybrala sa von z klubovne. Našťastie na nikoho nenatrafila a až počas toho, ako vystupovala po schodoch na prízemie, si uvedomila, že sa neprezliekla z pyžama. Mávla nad tým rukou. Toto vyzeralo ako príjemné dobrodružstvo.

Kedysi možno poznala Rokfort naspamäť, ale veľa drobností a detailov sa stratilo v čase. Musela sa obzerať, hľadať a skúmať. Príšera, príšera, uvažovala v duchu. Keď sa rozpomenula na hodiny starostlivosti o čarovné tvory, vďaka hájnikovi Hagridovi spoznala vskutku veľa rozličných oblúd.

Potom jej to došlo. Chrliče! Zvrtla krok smerom k zborovni, pred ktorou stáli dve chrličové obludy z kameňa. Pripadali jej ako upozornenie: „Vstupujete do jamy levovej.“ Usmiala sa a dokonca pobehla, keď v papuli jednej zo sôch zazrela čosi svetlohnedé.

Ďalší kus pergamenu. Rýchlo ho roztvorila a čítala.

Utekaj, utekaj nahor!

Je to čarovné schodisko, či eskalátor?

Zasmiala sa. Jednoduchá indícia.

Zamierila k veľkému schodisku a na jeho konci zahliadla vznášať sa vo vzduchu šípku. Navigovala ju doľava a potom rovno po chodbe, kde sa nachádzali učebne obrany, života a zvykov muklov a… dejín mágie!

Nemusela dlho premýšľať a otvorila dvere. Miestnosť dýchala tou istou nostalgiou ako pred rokmi. V prvom momente jej pohľad padol na knižničný regál zaplnený tučnými starými zväzkami. Potom však zbadala svietivý nápis na tabuli.

Niekedy je lepšie byť až druhý v poradí

Kto je vytrvalý, šťastie si hromadí

Nadvihla obočie. Čo mal vyjadrovať opis „druhý v poradí“? Nedávalo jej to zmysel. Ako by podľa týchto slov mala vedieť, kam treba ísť?

Vzdychla a zapojila všetky mozgové závity. Predstavila si, ako sa jej v hlave krútia ozubené kolieska a pekne do seba zapadajú.

Druhý v poradí. Druhý v poradí, opakovala si v mysli.

Bola na prvom poschodí. Žeby to bolo až také ľahké? Treba vyjsť na druhé?

Dúfala, že Arnie ju nebude preháňať po všetkých schodištiach. I keď v prípade, že by sa samy pohybovali, čo sa stávalo pomerne často, by sa mu plán dostať ju na konkrétne miesto nepodaril.

Ešte raz prešla túžobným pohľadom po stáročných knihách a potom opustila učebňu. Trochu tŕpla, či sa schody nevyberú vlastným smerom, ale našťastie jej dovolili vyjsť, kam potrebovala. Len čo sa jej nohy dotkli stabilnej plošiny, schodište zavŕzgalo a s hukotom vzlietlo a letelo kamsi hore.

Alex ho už nesledovala. Vošla do chodby a na zemi zbadala knihu. Zohla sa po ňu a prečítala názov. „Pamätné miesta čarodejníckych dejín?“ zamrmlala si popod nos. „Ak mi chceš povedať, že sa mám vrátiť naspäť do učebne dejín mágie…“

Vtom si všimla ďalšiu knihu. Sklonila sa po ňu a zadivila sa. Čo mali čarodejnícke dejiny spoločné s titulom Zbierka všeobecných zaklínadiel a ich marenie?

„Arnie, prečo si tu rozhádzal knihy?“ vzdychla si a zdvihla tretiu. Hrozní obyvatelia hlbín. Vari našiel učebnicu z každého predmetu? Chcel jej pripomenúť, čo všetko sa v Rokforte naučili? „Nie. To by bolo hlúpe. A čo by to malo spoločné s Vianocami?“

Začalo jej svitať. Aspoň si to myslela.

Vzala do ruky štvrtú knihu – Začaruj si svoj vlastný syr – a rozosmiala sa. Zavrtela nad ním hlavou a stískajúc zväzky v náručí, vykročila na tretie poschodie.

Nemohla uveriť, že pre ňu niečo také vymyslel. A kedy vôbec? Len tak sa tu zjavil, a keď sa ráno zobudila, čakalo na ňu prichystané takéto veľké prekvapenie.

Onedlho vstúpila do knižnice a nadýchla sa príznačnej vône pergamenu a kože. Vdýchla do seba to nádherné ticho, v ktorom sa nikdy necítila stratená, práve naopak. Sem patrila. Keby sa nestala vydavateľkou, pracovala by na takomto mieste alebo v kníhkupectve. Tým si bola istá.

„A kam teraz, Arnie?“ zašomrala si popod nos.

Nemala ďalšiu indíciu ani hádanku, vlastne si len domyslela, že má prísť sem. Dávalo to však zmysel, či nie? Dúfala, že áno. Srdce jej vravelo, že áno.

„Stačí do vedľajšej uličky,“ ozvalo sa odkiaľsi zneďaleka.

Pozrela za hlasom a zamierila tam. „Takže nespíš, hm? Nevedela som, že si na hereckej akadémii študoval, ako presvedčivo zahrať spánok. Hoci neviem, či si bol presvedčivý…“ zmĺkla, keď ho zbadala, a zastala na mieste s prekvapeným výrazom. „Arnie,“ šepla.

Kľačal na jednom kolene a v ruke držal otvorenú škatuľku, kde na saténovom vankúšiku spočíval ligotavý prsteň. Zlatý s červeným granátom. Alex zatajila dych a nedokázala ani žmurknúť. Pre Merlinovu bradu, bola v pyžame!

„Alex,“ usmial sa trochu nervózne. On sa na rozdiel od nej stihol prezliecť. „Je mi ľúto, že sme neprežili včerajší deň spolu, ale ver mi, že takú chybu už nespravím. Musel som byť chvíľu bez teba, aby som si uvedomil, ako veľmi ťa potrebujem. Uprednostnil som ego, no poučil som sa a odteraz budeme my vždy na prvom mieste. A s týmto prísľubom sa ťa chcem spýtať…“

„Ty si blázon,“ prerušila ho a neisto sa zasmiala.

„Alejandra Raquel Vázquezová, prijmeš ma za svojho manžela?“

Ako keby sa ocitli vo filme, priložila si dlane na ústa. Ako herečka, ako postava z príbehu. Lenže toto bola jej skutočnosť, jej realita. Zatiaľ čo ona sa snažila vyhodiť si Arnieho z hlavy aspoň na jeden jediný deň, on spriadal plán, ako ju požiadať o ruku. Do očí jej vyhŕkli slzy a prikývla. „Samozrejme, veď som rovnaký blázon ako ty, Arnold Samuel Bellringer!“ Pribehla k nemu a ťahala ho hore na nohy. Než jej stihol nasadiť prsteň, pritiahla si ho za golier košele a pobozkala.

Ovinul okolo nej ruky a ona si pripomenula, aké bezpečie jej vždy poskytoval. Prežiť deň bez jeho objatia, to nebolo ono. Takému dňu niečo skrátka chýbalo. „Krásne Vianoce,“ zamrmlal jej do pier a ozdobil jej prstenník svojím zásnubným vianočným darom.

[ » na začiatok « ]