Posledná kapitola. :)

---

Kedy si sa vôbec rozhodol? A ako to, že máš prsteň? A čo všetky tie hádanky? Ako si to všetko stihol? Pýtala sa to len v duchu, pretože pri stole medzi bývalými spolužiakmi sa to nehodilo. Prišli spoločne na raňajky a okolo Arnieho sa hneď zhŕkol hlúčik niekdajších priateľov a taktiež obdivovateliek.

Pripadala si trochu absurdne. Ona pred pol druha dňom vstupovala do Veľkej siene s pocitom, že sa musí opätovne predstaviť, aby vôbec vedeli, kto prišiel. A sotva sa zjavil Arnie, všetkým v mysliach ožili spomienky na to, ako ich jeho herecké výkony počas šiesteho a siedmeho ročníka odpútavali od spoločenskej ťažoby a umožňovali im zabúdať na hrozbu v podobe lorda Voldemorta.

Napokon ju to však tešilo. Arnie žiaril, ona žiarila. Kedykoľvek na seba pozreli, pohladila si prstienok, ktorý jej len pred chvíľou nasadil. Vlastne sa nepotrebovala vychvaľovať zásnubami. Susan, v podstate jediná dôležitá osoba, si to všimla. Vymenili si iba pohľad a Susan v očiach čosi zasvietilo. Blysla zrakom po jej ruke a Alex mlčky kývla. Toľko stačilo, aby sa pochopili. Presne ako kedysi.

Niektorí si medzi sebou vymieňali vianočné darčeky. Alex sledovala potterovsko-weasleyovský kútik, kde sa prekrikovali deti, ktoré dnes ráno priviedla Harryho manželka Ginny. Potom ju Arnie opäť vtiahol do debaty, a tak od nich odtrhla zrak.

Hermiona predsa len pre každého prichystala malé prekvapenie – pozornosť v podobe medovníčka, ktorý sa nedal zjesť. Nie v zmysle, že by nebol jedlý, práve naopak. Chutil vynikajúco, presne podľa predstáv každého, kto ho dostal. A človek si z neho mohol odhryznúť toľkokrát, koľko sa mu žiadalo, pričom medovníček nestrácal tvar ani vôňu, ani chuť. Síce sa nedal prehltnúť, no aspoň sa z neho nepriberalo.

A zdobil ho nápis Ročník 1997/1998 a meno nositeľa, v Alexinom prípade Alejandra. Akosi jej to tentoraz ani neprekážalo, hoci svoje celé meno nezvykla používať v bežnej komunikácii. Napriek tomu, že bola po raňajkách, neodolala a ochutnala. Bol to zvláštny pocit, cítiť na jazyku dokonalú chuť niečoho, čo nemožno prehltnúť, avšak Hermione venovala uznanlivý a vďačný úsmev.

Oficiálny program už na dnešný deň nemali, a tak sa ľudia začali pozvoľna skupinkovať. Niektorí sa usadili pri veľkom vianočnom strome, ďalší sa šli poobzerať po hrade, iní sa vybrali na prechádzku. Aj Arnie to navrhol, keď sa konečne vymanil zo spárov prevažne ženskej pozornosti.

Vyšli von vo dvojici, držiac sa za ruky. Alex to v tej chvíli úplne stačilo a nepoložila ani všetky tie zvedavé otázky. No Arnie po chvíli začal vysvetľovať sám.

„Deň, keď si odišla, sa ešte dal zvládnuť. Bola si vo vlaku, ja som mal večer predstavenie. A áno, neodišla si v najlepšej nálade a ja som veľmi nemal chuť to riešiť. No potom prišiel Štedrý deň a začalo to na mňa doliehať. Vieš, nikdy som si nepripadal ako sentimentálny typ. Ísť na Vianoce domov k rodičom, tvojim či mojim, je príjemná tradícia, ale nijako zvlášť mi na tom asi nikdy nezáležalo.“

Povzdychla si. „A ja som tento rok túžila zostať doma. Vytvoriť si vlastné vianočné tradície. Spraviť si prvé Vianoce ako ozajstná rodina.“

Zľahka zvraštil obočie a díval sa pred seba, no potom pozrel na ňu. „A ja som uprednostnil prácu.“

„A ja spolužiakov,“ mykla plecami. „Už si to nevyčítajme, hm? Je to preč. Sme tu spolu. Akurát…“

„Áno?“

Zahryzla si do pery. „Vlastne pre teba nemám darček,“ priznala. „Mala som v pláne zaobstarať nám mačiatko, a keď sme sa vtedy nepohodli… nuž vykašlala som sa na to.“

„Mačiatko? Alex,“ zatváril sa nečakane dojato.

Zasmiala sa. „Tak sa zdá, že si ho pôjdeme zaobstarať spolu.“

„Rozhodne. Môžem si vybrať? Páčilo by sa mi biele s hnedými alebo ryšavými škvrnkami.“

„V poriadku. Akékoľvek budeš chcieť.“

„A nazveme ho… alebo ju… Tiramisu! Alebo Veterník?“

Pozrela naňho so smiechom. „Súhlasím s ktoroukoľvek verziou.“

„Zbožňujem ťa,“ vtisol jej bozk do vlasov.

„Takže prečo si sa rozhodol požiadať ma o ruku práve teraz?“ predsa len sa spýtala po chvíli.

Vydral sa z neho povzdych. „Sedel som po predstavení s kolegami v reštaurácii a pýtal sa sám seba, ako môžem takto tráviť Vianoce. A nešlo o to, že sme nejedli žiadne z tradičných jedál, keďže Lisette túžila po kórejských chutiach, ale o to, že som nemal po boku teba. Lebo s tebou by boli Vianoce aj nad sushi, aj nad pizzou.“

Alex pri zmienke o Lisette pokrčila nosom. Našťastie si to Arnie nevšimol.

„Ani som nevedel ako, sedel som vo vlaku.“

„Ale čo prsteň?“

„No…“ tajomne sa zahľadel pred seba, „mal som ho už istý čas. A hľadal som tú správnu chvíľu. Dúfal som, že počas silvestrovského večera…“

Prekvapene otvorila ústa. „Ty si ma chcel požiadať…?“

„Už od jesene,“ prisvedčil.

„Arnie…“ Nevedela, čo povedať. O to viac ju mrzel spôsob, ako sa rozlúčili pred jej odchodom.

„Pozri, na začiatku nášho vzťahu si to bola ty, kto prejavil odvahu. Riskovala si naše priateľstvo, keď si ma vtedy po predstavení pobozkala. Keby som nebol už vtedy do teba zamilovaný, zamiloval by som sa v tom okamihu. Bola si očarujúca. Taká smelá. Bez strachu si šla za svojím cieľom.“

„To naozaj len v tvojom prípade. Práve tu v Rokforte som si pripomenula, ako ďaleko mám od pravých Chrabromilčanov.“

Zavrtel hlavou. „Nie. Ty si v srdci chrabrejšia než akýkoľvek rytier minulosti. Vlastne keby rytieri stále jestvovali, bola by si na ich čele. Rytierka Alex. A ja som už nechcel za tebou zaostávať. Bolo načase, aby som veci posunul ja.“

Mykalo jej kútikmi úst. „Nepreháňaš to už s tými lichôtkami?“

„Si moja najväčšia cennosť, Alex. Chcem, aby si si to pamätala. Aby si nikdy nezabudla.“

Zastala na mieste. „A ty si moja,“ obrátila sa k nemu a oprela sa čelom o to jeho. „Navždy.“

---

Niektorí ostávali až do silvestrovských osláv, avšak Alex s Arniem sa rozhodli vrátiť sa domov. Hoci Arnieho v divadle zaskakoval ochotný kolega, nechcel premeškať všetky predstavenia a Alex ho v tom podporila.

Strávili v Rokforte ešte nádherné chvíle, či už sami vo dvojici, alebo zábavou s ostatnými. Bolo krásne pripomenúť si zabudnuté časy, aj keď ich poznačila najmä temná spoločenská situácia. Na druhej strane sa mohli vzájomne utvrdiť v tom, že všetko zlé pominulo a ich životy sa ubrali pokojným smerom. Aspoň u väčšiny.

Arnie už odišiel s kuframi ku kočom, kým Alex sa ešte zhovárala so Susan. „V žiadnom prípade už nezanedbáme kontakt tak ako kedysi,“ vravela Alex a myslela to vážne. „Neozývala som sa ti iba preto, lebo som sa hanbila. Jednoducho som sa zmierila s tým, že som ťa ako priateľku stratila.“

„Našťastie sme sa opäť našli,“ usmiala sa Susan.

„Našťastie. Popravde mi v živote chýba skutočná priateľka. Arnie nemôže zapĺňať všetky prázdne miesta.“

Susan sa rozosmiala. „To isté počúvam od Seamusa. Asi na tom čosi bude.“

„Užite si tu Silvestra. A nepite priveľa, stále sú tu i študenti.“

„McGonagallová vysnorí alkohol lepšie ako poľovnícky pes,“ ohrnula Susan nosom.

Alex ju s veselým výrazom objala. „Drž sa. Napíšeme si.“

„Napíšeme,“ žmurkla na ňu Susan.

Alex sa dala na odchod a chystala sa opustiť klubovňu, keď jej do cesty skočil Justin Finch-Fletchley. Prekvapene na neho pozrela a ustúpila. „Som už na odchode.“ Od noci, keď sa objavil Arnie, sa s ním už osamote nezhovárala.

„Alex… chcel som sa ospravedlniť,“ povedal potichu. „Môžem ťa odprevadiť von z hradu, aby som ťa príliš nezdržiaval?“

Podvedome sa obzrela k Susan, no tá už si šla po svojom, možno stráviť pár chvíľ s Florou Hurstovou. Síce bola spolu so Seamusom ubytovaná v chrabromilskej klubovni, no ako niekdajšia Bifľomorčanka sa bez ťažkostí dostala i sem. A dokonca sa to podarilo Bystrohlavčanovi Arniemu. Možno to bolo Vianocami, možno tým, že už neboli študenti a nikto nepatril nikam. Alebo každý všade?

„Tak dobre,“ prikývla Justinovi a vykročila smerom do kuchýň.

„Nesprával som sa najlepšie. Nemal som si to dovoliť. Som rád, že si mala dosť rozumu a zarazila ma. A za to ti vlastne ďakujem.“

„Nič si neurobil, Justin.“

„Ale chcel som. Teda aspoň sa pokúsiť. Cítil som sa sám. Videl som, že ty si sama. Tak trochu opustená, tak trochu zraniteľná…“

Zamračila sa a našla palcom svoj zásnubný prstienok.

„Nebolo to správne. A nemal som ani právo akokoľvek vstupovať do vášho vzťahu. Vidno, ako sa máte radi. V podstate vám závidím,“ vravel mierne zahanbene.

„Pozri, nič sa nestalo. A nič by sa ani nebolo stalo,“ pozrela mu do očí. „Nedovolila by som to.“

„To, čo som urobil, vypovedá o mne, nie o tebe,“ uznal. „Niekedy som strašne osamelý. Všetci naokolo tvoria zamilované páry a ja… ostal som na ocot.“

Myklo jej kútikmi úst, no keď naňho pozrela, nechcelo sa jej smiať sa. „Justin, si fajn chlapík. Vždy si bol. Priateľský, veselý, človek sa s tebou nenudí. Možno by si sa mal lepšie poobzerať okolo seba. Po nejakej nezadanej osobe, hm?“ pousmiala sa povzbudivo.

„Hej,“ poškrabal sa na temene. „Takže ešte raz prepáč.“

„Ostávaš až do Silvestra?“ opýtala sa. Viac sa k udalostiam tej noci nepotrebovala vyjadrovať. Vymenili si iba zopár viet. Skôr čosi naznačil, než by reálne konal. Áno, pochopila jeho možný úmysel, ale nepripisovala mu priveľkú vážnosť. Vianočná atmosféra robí s človekom divy, nie vždy v dobrom zmysle slova.

„Áno. Akosi sa mi nechce domov, kde čakajú len rodičia a ich kritické otázky.“

„Rozumiem. Tak si to tu uži. A… žiadne hlúposti, hm?“ žmurkla naňho.

Zdvihol ruku ako pri prísahe v súdnej sieni. „Sľubujem.“

Úprimne sa usmiala a letmo mu stisla rameno. „Maj sa.“

Nechal ju vyjsť z dvojkrídlových dverí von do treskúceho mrazu. Alex si utiahla tmavomodrý šál a rozhliadla sa po nádvorí. Vrátila sa sem po desiatich rokoch a netušila, kedy sa tu ocitne znova. Žeby pri ďalšej desaťročnici? S Arniem rozhodne prídu. Spoločne. Alebo ani jeden. A možno ich vtedy už bude viac a pripoja sa k rozrastajúcim sa rodinkám.

Zazrela ho lúčiť sa s niekdajšími Bystrohlavčanmi Anthonym Goldsteinom, Terrym Bootom a Michaelom Cornerom a pomaly zamierila k nim. Pripojila sa k rozlúčke a potom jej Arnie otvoril dvierka do koča a ako džentlmen jej nastavil predlaktie, aby jej pomohol vojsť. So smiechom sa pridala k jeho divadlu a usadila sa. Keď tak urobil aj on, koč sa pohol.

Alex sa k nemu pritisla ramenom a našla jeho dlaň, pričom si s ním preplietla prsty. „Bolo tu krásne, no celkom sa teším domov. Na náš pokoj. Ako si trochu oneskorene ozdobíme stromček. Ako budeme sedieť na gauči a pchať sa medovníčkami.“

„Hm… ale my predsa nejdeme domov.“

Nadvihla obočie. „Prosím? Arnie, prekvapení bolo nateraz –“ Nestihla pokračovať, keď ju prerušil.

„Najskôr zájdeme do našej miestnej pobočky Zázračného zverinca. Predsa tam čaká naše nové mačiatko,“ zahľadel sa na ňu.

Alex zažmurkala a vzápätí sa uvoľnene zasmiala. „Pravda. Naša malá Tiramisu.“

„Alebo náš malý Veterník. Vlastne…“ zamyslel sa.

„Nie! Nevezmeme si mačku i kocúra,“ pozrela naňho takmer výhražne.

Nevinne zažmurkal, ale neprotirečil. „Dobre teda. Ktovie, čo povedia naši, keď im oznámim, že sme sa vrátili z Vianoc domov traja,“ podpichol ju.

Obdarila ho úškrnom. „Že sme sa mali najprv zosobášiť.“

Vtisol jej bozk do vlasov a zahľadel sa von oknom. Alex tiež pozorovala, ako sa vzďaľujú od hradu. Čakala ich niekoľkohodinová cesta vlakom, no neprekážalo jej to. Vedela, že bude oveľa veselšia než tá, ktorú absolvovala sama, keď šla sem.

[ » na začiatok « ]