Kapitola:
Pridaná: 30.1.2022, 15:35:24
Čítaná: 2546×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Paulina Grantová
Stručný dej: Severus s Paulinou si už nejaký ten rôčik užívajú spoločný život. Jedného dňa však harmóniu, ktorú do Severusovho rodného domu ich spoločná láska priniesla, naruší neželaná návšteva. Otvorí staré rany, no dokáže ich aj zahojiť?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Nechcený hosť 2 » Vina a obhajoba 3 » Modriny minulosti 4 » Rozdiely 5 » Zabudnutá otázka 6 » Zaplátané jazvy 7 » Odvaha 8 » Cudzinec 9 » Hrdosť 10 » Epilóg: Svetielko budúcnosti

Po tejto kapitolke príde už len epilóg :)

____________________

Paulina každých desať minút vyzerala z okna, či Severusa nezbadá prichádzať. Niežeby sa oňho bála - v kuchyni pôsobil vyrovnane a odvážne - ale Tobias Snape mal schopnosť jednou vetou človeka vykoľajiť. Bála sa, že takúto vetu vyslovil aj cestou na stanicu.

Takmer hodinu po tom, čo odišli, sa konečne dočkala. Videla, ako Severus prešiel bránkou a podišiel k dverám, no neotvárali sa.

Kým ho Paulina čakala na chodbe, Severus prechádzal očami po rodinnom dome. Zabudol, ako to tu kedysi nemal rád. Dokonca aj keď zdedil dom po mame, bolo tu máločo pekné, čo by mu ju pripomínalo. A pravdou bolo, že stále tento dom nemal rád. Mal rád ľudí, ktorí v ňom bývali, ale nie samotnú budovu. Nie tak, ako mal rád Rokfort. Tam nešlo len o kúzla a predmety, a šancu vyniknúť. Išlo o stovky svetielok, ktoré ktoré preňho signalizovali domov.

S ťažkým srdcom sa dotkol gule na dverách vo chvíli, keď sa začali otvárať. Na prahu stála Paulina, s už učesanými vlasmi, v teplákoch a tričku. Usmiala sa naňho a natiahla k nemu ruku. Prijal jej pozvanie a keď vošiel dovnútra, privinul ju k sebe.

“Si v poriadku?” opýtala sa a pohladila ho po temene hlavy.

“Už áno,” odpovedal.

“Pripravila som ti raňajky.”

“Poďme sa radšej prejsť,” navrhol.

“Vládzeš?”

“Dnes áno.”

“Dobre, len si dám niečo teplejšie.”

Čakal ju v predsieni, nechcel ísť ďalej. Cítil sa tam cudzo. Akoby prišiel do neznámeho priestoru, ktorý by mu mal byť známy, no nespájala sa mu s ním žiadna spomienka. Aspoň žiadna pekná spomienka.

Doteraz to nikdy tak nevnímal, mal tu predsa Paulinu a Timmyho. No príchod jeho otca to, čím tento dom urobili, akosi poškvrnil. Keď o päť minút Paulina zišla dole, doslova sa mu uľavilo.

Preplietol si s ňou prsty a spoločne vykročili smerom k jazierku. Bolo to obľúbené miesto mnohých Cokeworthčanov, a tak k nemu pred necelým rokom postavili chodník. Vďaka nemu sa k jazeru nemuseli ľudia šplhať po strmom kopci, iba po nízkych schodoch.

“Viem, prečo prišiel,” prehovoril Severus napokon. Boli už takmer pri zamrznutom jazere. Bola nedeľa, a takto skoro ráno sa ešte nikomu nechcelo ísť korčuľovať.

“Chcel vedieť, či nájde dôvod, pre ktorý by bol na mňa hrdý.”

Paulina mu stisla dlaň.

Severus zastal a pozrel sa na ňu. “Nenašiel ho.”

Paulina mu chvíľu hľadela do očí. “A ty sa z toho tešíš,” povedala napokon, stala si na špičky a pobozkala ho na líce.

“Tobias a ja máme iné hodnoty. To, čo on považuje hodné hrdosti, považujem ja za opovrhnutiahodné. A naopak.”

Na Paulininej tvári sa roztiahol úsmev. “Ja som na teba hrdá,” šepla a pobozkala ho.

Severusovým vnútrom sa rozľahlo príjemné teplo. Naučil sa od nej toľko. Vážil si jej oddanosť, jej vľúdnosť, jej láskavosť, jej obetavosť. Boli to hodnoty, ktoré v sebe musel znova objaviť. Hodnoty, ktoré mu dlho boli cudzie. No teraz znamenali tak veľa.

Opätoval jej bozk, bol dlhší, než plánoval. Keď sa od seba na chvíľu odtiahli, objal Paulinu okolo ramien a posunul ju pred seba. Ovinul dlane okolo jej pása a oprel sa bradou o jej plece. Chvíľu vnímal iba jej vôňu a bielu nádheru okolo. Paulina ešte stále pôsobila ako víla, akoby sa zrodila z hustého snehu navôkol. Zapadala na toto miesto dokonale.

“Ďakujem, že si sa oňho postarala,” povedal. “Nemal som ťa s ním nechávať osamote, no…” prehovoril napokon.

“Pamätáš si, keď ma Taylor napadol? Vtedy si nám pomohol. Ostal si u nás, presvedčil si ma, aby som šla na políciu. Išiel si s nami na súd. Nemyslela som si, že niekedy dostanem príležitosť ti to oplatiť, no som rada, že som tú šancu dostala.”

“Nikdy som od teba nežiadal, aby si to urobila.”

“Ja viem, že nie. Ale ja som chcela.” Obrátila sa k nemu a pohladila ho po lícach. Vedela, že jej chce povedať ešte niečo, a čakala. Po krátkej chvíli jej vyhovel: “Rozmýšľal som… nechcem zostať v Cokeworthe dlhšie, než bude treba.”

Tvárou sa jej rozhostil úsmev. “Chceš tým povedať, že ideme ďalej zháňať nový byt?”

“Alebo dom.”

“Alebo dom?”

“Timmy pôjde v septembri na Rokfort. Z Londýna sa nám pôjde na King’s Cross jednoduchšie. A ja to budem mať bližšie do práce.”

“Veď sa predsa premiestňuješ,” zasmiala sa.

“Ale bude ma to stáť menej námahy.”

Paulina mu pritisla do kútika pier letmý bozk. “Dobre. Začnem znova pozerať inzeráty. Požiadam aj Ginny, aby nám ich odkladala. A zavolám do realitnej agentúry.”

“Nejako sa ponáhľaš,” podpichol ju.

“Viem, že tu nechceš ostať. Chápem to. Aj pre mňa bol Cokeworth iba útočiskom pred Taylorom. Ak by nebolo teba, možno by sme tu s Timmym už neboli. Možno je načase zavrieť dvere za minulosťou. A začať si budovať - naozaj budovať - budúcnosť inde.”

[ » na začiatok « ]