Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Paulina Grantová
Stručný dej: Severus s Paulinou si už nejaký ten rôčik užívajú spoločný život. Jedného dňa však harmóniu, ktorú do Severusovho rodného domu ich spoločná láska priniesla, naruší neželaná návšteva. Otvorí staré rany, no dokáže ich aj zahojiť?
Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika
Tak, a máme tu epilóg. Venujem ho Tyrui, mojej vernej čitateľke <3 Ďakujem za každý komentár :)
________________
Nočné ulice Londýna sa kúpali v žltom svetle pouličných lámp. Na mesto sa zniesol ľahký letný dážď, a kým niektorí sa pred ním schovávali, ďalší ho uvítali. Jún bol neobyčajne horúci, a toto boli prvé kvapky po takmer desiatich dňoch.
Hoci sa Severus ponáhľal domov, ani on si nenechal ujsť príležitosť poprechádzať sa na čerstvom vzduchu. Dnes sa skončili posledné aurorské skúšky a jeho čakalo leto plné úpravy domu a prípravy Timmyho na Rokfort. Musel si priznať, že sa na chvíľu, keď Timmymu dorazí list, tešil. Nie iba preto, že prostredníctvom tejto nádejnej predstavy znova prežil nadšenie a úľavu, ktoré sa ho zmocnili, keď prišlo pozvanie na hrubom pergamene jemu, ale aj preto, že to znamenalo, že Timmy pôjde na školu, ktorá ho bude baviť.
Paulina smútila občas už vopred; vedel, že to pre ňu nebude jednoduché. Napriek tomu, že jej a Timmyho osud bol iný ako Eileenin a jeho vlastný, mali medzi sebou podobne silné puto ako Severus so svojou mamou. Severus robil všetko preto, aby ju utešil, ale v konečnom dôsledku sa musela s faktom, že svojho syna neuvidí viac-menej desať mesiacov, vyrovnať sama.
Zrazu mu niečo skrslo v mysli. Prečo mu to nenapadlo skôr?
Zašiel do tmavej uličky a s puknutím sa odmiestnil.
Keď o dvadsať minút kráčal Whitfordovou ulicou smerom domov, v ruke držal hrubú knihu zabalenú v papieri. Čítal ju ako dieťa, tínedžer i dospelý nejedenkrát. Najprv ako fascinujúcu rozprávku, potom ako pútavý príbeh histórie a napokon ako materiál, ktorý mu ako učiteľovi prezradil o budove, v ktorej pracoval, čo najviac.
Samozrejme, vydanie, ktoré si kedysi z knižnice vypožičal on, a vydanie, ktoré teraz kúpil Pauline ako dar pre útechu, neboli rovnaké. Po Bitke o Rokfort pribudlo niekoľko kapitol, ktoré popisovali tajné chodby a miestnosti, bitky a boje, ktoré sa tam odohrali počas Voldemortovho druhého vládnutia, aj jeho pád. To všetko však už bolo za ním. Pri tej myšlienke ho premkol pocit pokoja.
Hoci si to veľmi dlho neuvedomoval, tá bitka bola jeho novým začiatkom. Na ten si síce musel počkať sedem rokov, ale tých ďalších sedem stálo za to.
Keď zabočil do úzkej ulice vedúcej k radu domov obklopených zelenými trávnikmi, v srdci pocítil čosi, na čo, odkedy chodil na Rokfort, už zabudol.
Pokoj a radosť, že prichádza domov.
Hoci s Paulinou a Timmym navštívili niekoľko domov a bytov v Londýne, trvalo im takmer päť mesiacov, kým našli taký, s ktorým boli všetci traja spokojní. Dovtedy sa každé z miest, ktoré si boli pozrieť, páčili buď iba jednému, alebo dvom, ale tretiemu nie. A hoci Severus túžil z Cokeworthu odísť, hľadanie nového bývania mu začínalo postupne liezť na nervy. Dokonca natoľko, že vyhlásil, že zoberú prvý dom, ktorý sa Pauline s Timmym zapáči. Keď si však vyslúžil od Pauliny karhavý pohľad a vyhlásenie: “Budeme v ňom bývať všetci traja”, bolo mu jasné, že bez ohľadu na to, ako veľmi bude ona s Timmym z nejakého domu nadšená, nevezmú ho, kým sa nebude páčiť aj jemu.
Teraz, keď popamäti kráčal popri predzáhradkách plných kvetov a stromov, jej bol za to vďačný. O tom, čo ľudia potrebujú, toho vedela omnoho viac ako on. Ochraňovala jeho city, dbala o to, aby sa mal dobre.
V myšlienkach sa vrátil do polovice mája. Bol príjemný teplý deň, a Paulina s Timmym boli pripravení prezrieť si ďalší dom, ktorý im realitná kancelária ponúkla. Bol trošku ďalej od centra Londýna, ako si predstavovali, ale Paulina nástojila.
“Vraveli mi, že má veľkú predzáhradku aj zadnú záhradu. Jedno poschodie. Bude si vyžadovať trošku rekonštrukcie, ale…” nedokončila vetu. Tento tón poznal. Používala ho vždy, keď ju niečo upútalo natoľko, že slová nestačili. Dúfal len, že sa nesklame.
A tak sa v jedno piatkové popoludnie spoločne vybrali do štvrte Blackheath, ktorá už na prvý pohľad pôsobila pokojne a nerušene.
“Aha, Timmy, majú ihrisko,” ukázala Paulina na veľkú plochu so šmýkačkami, hojdačkami, pingpongovým stolom, preliezkami a ohradeným ihriskom, na ktorom miestne deti hrali futbal.
“Na preliezky som už starý, mami,” zamrmlal Timmy. “Navyše, metlobal by sa tu nedal hrať.”
Paulina vrhla na Severusa rýchly pohľad. Nebol si istý, či bol pobavený alebo karhavý.
“Prváci nemôžu v tíme aj tak hrať. A základy sa učia rýchlo. Stačí mať odvahu,” odpovedal. Nepriznal sa Pauline, že Timmymu už dobrého pol roka vysvetľoval pravidlá metlobalu a rozprával mu historky zo zápasov, ktoré sám zažil. A Timmy, ako správny syn, ktorý nechce mame spôsobovať nadbytočné starosti, o tom mlčal tiež.
V skutočnosti bol Severus pripravený Timmymu kúpiť metlu na začiatku druhého ročníka rovnako rýchlo, ako bol Timmy pripravený prihlásiť sa na konkurz do fakultného tímu.
“Chlapi a ich športy,” pokrútila Paulina hlavou, no usmievala sa.
Prešli okolo miestnej kaviarničky, cukrárne, papiernictva, potravín a mäsiarstva a zabočili na úzku uličku lemovanú predzáhradkami. Ovanula ich silná vôňa jari - zdalo sa, akoby sa celá ulica rozhodla farbami oslavovať práve toto ročné obdobie.
Paulina sa natešene zasmiala, nechala syna a Severusa pozadu a vykročila trošku dopredu. Potom zastala, otočila sa na mieste a na jej tvári sa rozhostil úsmev plný spokojnosti. “Wau,” hlesla. Vrátila sa k Timmymu a Severusovi a zakváčila sa Severusovi do ramena.
“Nevadí ti, že je to tu také farebné?”
Kedysi by bol Severus ohrnul nosom nad tým, koľko odtieňov ho obklopuje. Lenže po pochmúrnom Cokeworthe plnom škaredých spomienok bolo toto idylické prostredie takmer terapeutické. A nielen to. Úsmev, ktorý na Paulininej tvári teraz panoval, patril medzi najkrajšie, aké u nej videl. V tej chvíli, keď sa otočila na mieste a pozrela sa naňho, ho láska k nej zasiahla do srdca tak náhle a intenzívne, akoby bol iba tínedžerom. Ešte aj keď ho chytila za rameno, nedokázal sa toho silného pocitu zbaviť, rozlieval sa jeho telom a doslova oslaboval jeho myseľ.
Samozrejme, že ju ľúbil každý deň, ale takýchto momentov, keď sa pre niečo nadchla, keď sa jej oči rozžiarili od náhleho šťastia alebo nádeje, v Cokeworthe veľa nebývalo. Možno to bolo mestom, možno tým, že boli spolu už dlho, no vedel, že Paulina potrebuje k šťastiu prírodu. Kvety. Bylinky. Rovnako ako mu kedysi pripadala ako lesná víla, ktorá dokonale zapadala do snehom pokrytej krajiny pri jazere, sa mu teraz javila ako víla šťastia a života.
Pozrel sa na ňu. “Nevadí,” vytisol so seba tónom, ktorý sám nespoznával.
Paulina vycítila zmenu jeho nálady a oprela sa hlavou o jeho rameno.
“Mami, tam to je! Sedmička!” ukázal Timmy na tehlový domček.
Severus odtrhol oči od Paulininých žiarivých vlasov a pozrel sa smerom, ktorým sa rozbehol Timmy.
Navonok vyzeral domček ako všetky ostatné na ulici. Jediným rozdielom boli tmavozelené dvere so zlatým klopadlom a štrkový chodník vedúci k nemu.
“Uuu, slizolinská zelená,” poznamenal Timmy.
Severus sa uchechtol. “Nie tak celkom.”
Čím viac sa Timmyho odchod na Rokfort blížil, tým viac paralel s ním chlapec v muklovskom svete nachádzal.
Paulina sa zasmiala. “No tak, zaklop.”
Timmy sa postavil na špičky a trikrát zaťukal klopadlom. Po pár sekundách sa dvere otvorili. Na prahu stála ich realitná maklérka, Elizabeth, s ktorou sa videli už nejedenkrát, opäť s príjemným úsmevom na tvári.
“Ahoj, Timmy, slečna Grantová, pán Snape, poďte ďalej.” Keď okolo nej Paulina prechádzala, Elizabeth na ňu vrhla veľavravný pohľad. Po toľkých stretnutiach Paulina už vedela, čo znamená - že tento dom sa jej určite bude páčiť. Otázne je, či aj Severusovi.
Severusovi to neušlo, no nekomentoval to. Ženy mali spôsob komunikácie, ktorý jemu vždy uchádzal, aj keď ovládal legilimenciu.
“Dole sa nachádza obývačka a kuchyňa. Hore na poschodí je detská izba, spálňa a hosťovská. Kúpeľňa s toaletou sú na prízemí aj hore. Pokojne sa poobzerajte. Ak máte nejaké otázky, som tu.”
Timmy sa pozrel na rodičov. “Môžem sa ísť pozrieť do detskej?”
Severus prikývol. “Môžeš.”
“Schody nie sú veľmi strmé,” skonštatovala Paulina, keď ho pomaly nasledovali. “Nemali by ti robiť problém.”
“Uhm.”
Vyšli na širokú chodbu. Napravo sa nachádzala kúpeľňa. “Je plne zrekonštruovaná,” povedala maklérka. “Rovnako ako tá dole. Otec rodiny, ktorá tu bývala, dostal prácu v Amerike. Odsťahovali sa iba pred mesiacom. Preto dom nie je úplne zrekonštruovaný.”
“Mami, izba je super!” Timmy vyletel z detskej ako Nimbus 2006 a takmer do Severusa vrazil. “Prepáč, Sev,” povedal takmer bez dychu a ťahal ho do miestnosti, z ktorej práve vyšiel.
Severus musel uznať, že detská izba bola naozaj pekná. Steny mala namaľované príjemnou zelenou farbou a bola priestranná. Posteľ či akýkoľvek nábytok chýbal, ale mal pocit, že nech tu predtým býval akýkoľvek chlapec či dievča, boli tu šťastní.
Vedľa detskej izby bola hosťovská. Bola síce menšia, no Paulina so Severusom prakticky návštevy nemávali.
Nakoniec vošli do spálne.
“Má terasu,” hlesla Paulina.
“Áno.”
Otvorila francúzske okno a vyšla von do teplého popoludnia. Jemný vietor jej rozfúkal rovné svetlé vlasy. Zastrčila si ich za uši a otočila sa do záhrady. “Och, Sev,” hlesla. “Poď sa pozrieť.”
“Môžem si ísť pozrieť záhradu?” opýtal sa Timmy.
“Poď, odomknem ti,” ponúkla sa Elizabeth a Timmy sa s ňou stratil na chodbe.
Severus podišiel k Pauline. Naklonil sa ponad zábradlie a zrak mu padol na záhon vedľa dreveného plota.
Ľalie. Žlté a ružové. Nie úplne také, na aké bol zvyknutý, ale aj po rokoch voči nim prechovával hlbokú náklonnosť. Náklonnosť, ktorú pociťovala aj Paulina.
Naraz sa na seba pozreli.
“Páči sa ti to tu, však?” opýtala sa Paulina.
Severus prikývol. “Ale ešte sme nevideli kuchyňu a obývačku.”
Paulina prikývla tiež. Preplietla si s ním prsty a voviedla ho späť dovnútra. Zatiahla ho do kúta a pobozkala ho. Šokovalo ho to, no Timmyho hlas bolo počul zdola zo záhrady a on sa poddal. Keď sa on neho Paulina odtiahla, opýtal sa: “Za čo som si to zaslúžil?”
“Videla som, ako si sa na mňa tam vonku pozeral,” povedala hlasom plným vďaky. “A ak by sme tento dom zobrali, tak toto je prvý bozk, ktorý sme si v ňom dali.” Potom vyšla von a on ju nasledoval.
Kuchynská linka bola nová, no chladnička a umývačka riadu nie. Obývačka na tom bola podobne - pohovka zodpovedala najnovším trendom, no nábytok bol starý.
“Aspoň si ju zariadime tak, ako chceme,” skonštatovala Paulina.
Severus prikývol. Poobzeral sa po nej ešte raz. Predstavil si Paulinu na pohovke, ako číta román a Timmyho, ako v záhrade okopáva bylinky. Predstavil si samého seba v spálni, ako sa budí na Paulinino nežné pohladenie na tvári a ako sa jej hlas nesie domom, keď ho bude volať večerať.
Naplnil ho pocit pokoja. Domova.
“Koľko času máme na rozmyslenie?” opýtal sa.
“Ste prví, komu ho ukazujem. Mám ešte ďalších záujemcov, ale odpoveď by som potrebovala vedieť do utorka.”
“V poriadku.”
Keď vychádzali z domu, bolo už šero. Elizabeth za nimi zamkla a spoločne sa vybrali chodníčkom k ceste.
“Och, zabudla som zhasnúť v kuchyni,” zastala a vybrala sa späť k domu. Paulina ju zastavila. “Mohla by som ja?” opýtala sa.
Elizabeth sa usmiala. “Pravdaže.” Podala Pauline kľúče. Tá podišla k domu a odomkla. Zažala svetlo v predsieni, prešla do kuchyne a vypla ho. Keď sa vracala chodbou, s rozpustenými blond vlasmi, vo svetloružovom svetri, svetlých džínsoch a bielych teniskách, od modrých očí sa jej odrazila žiada lampy pri vchode.
Nik iný si to nemohol všimnúť, no Severusovi to neušlo. Nebolo to len svetielko Pauliniho nadšenia, ktoré z nej priamo vyžarovalo. Ale aj svetielko nádeje v krajší domov. No predovšetkým svetielko budúcnosti.
Svetielko, ktoré naňho v tých hlbokých, krásnych modrých očiach čakalo, aj keď sa v ten júnový večer vynoril spoza stromu pred domom číslo 5 s Dejinami Rokfortu v ruke a vítalo ho v prvom skutočnom domove, aký vo svojom dospelom živote poznal.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...