Kapitola:
Pridaná: 17.1.2022, 16:22:13
Čítaná: 750×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Carlotta Pinkstoneová, Wilford Eckerty, Miranda Goshawková
Stručný dej: Čo motivovalo Carlottu Pinkstoneovú, aby bojovala za zrušenie Medzinárodného zákona o utajení? Hoci ju tento aktivizmus preslávil a zvečnili ju aj na čarodejníckych kartičkách, v jej príbehu je veľa bolesti. Bolesti, straty, no aj lásky. A to sú tie najsilnejšie motivácie v boji za spravodlivosť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6. 7 » Kapitola 7. 8 » Kapitola 8. 9 » Kapitola 9. 10 » Kapitola 10.

LETO 1944

„Ešte pár krokov,“ povzbudzovala ho.

Wilford síce kríval, napredovali teda pomaly, ale každý deň sa postavil na nohy. Niekedy ho však bolesti natoľko otupili, že ostal ako paralyzovaný stáť. „Viem, že tá bolesť je len v mojej hlave,“ vravel jej. „Prosím, naliehajte, aby som šiel ďalej,“ žiadal ju.

A tak to robila. Zdalo sa, že kapitán pozná svoje limity. Síce ich stále túžil prekračovať a posúvať, ale v tomto prípade to nebolo na škodu. „Tu si sadneme,“ navrhla a priviedla ho k lavičke. Olupovala sa z nej tmavohnedá farba a odhaľovala zostarnuté navlhnuté drevo. Sedieť sa však na nej ešte dalo.

S povzdychom sa prudko posadil a zovrel rúčku palice, o ktorú sa opieral. „Dokedy budem takýto kripel?“ zamrmlal si nespokojne.

„Nie ste kripel. Ste zranený. Viete, že máte nárok ísť domov. Zotaviť sa poriadne.“

Zavrtel hlavou a zatváril sa odmietavo. „Nie, nepôjdem.“

Nepýtala sa prečo. Nepýtala sa na nič z jeho života, z jeho minulosti. Niežeby ju to vôbec nezaujímalo, ale nechcela sa dozvedať veci o niekom, koho považovala od prvého momentu za chodiacu mŕtvolu. Akékoľvek to bolo kruté, bolo to tak. Na rozdiel od neho jej smrť bezprostredne nehrozila, i keď už počula aj o útokoch na nemocnice. Tak sa zdalo, že Nemci sa neštítia ničoho.

„Ste tvrdohlavý ako jelšové prútiky,“ zašomrala.

„Ako prosím?“

Zarazila sa. „Nič. Ste tvrdohlavý ako mulica, ale nepoznám vás a nerozumiem vašim motívom, a tak ma do toho nič nie je.“

Krátko sa zasmial. „Moja najlepšia a najhoršia charakterová črta.“

„Najlepšia aj najhoršia?“ zadivila sa.

„Nuž áno. Najlepšia, pretože sa spája s neoblomnosťou, vytrvalosťou, cieľavedomosťou. A najhoršia… to asi nemusím vysvetľovať.“

„Ak je to na vás to najhoršie, potom ste možno lepší než väčšina ľudí,“ zahľadela sa naňho.

Premeral si jej tvár a pousmial sa. „Vy sa snažíte byť tvrdá a drsná, ale vidím, že v očiach máte cit. Nedovolíte perám, aby ho prejavili – či úsmevom, alebo slovom –, no odráža sa vám aj spoza okuliarov.“

Zažmurkala a odvrátila od neho pohľad. Nepáčilo sa jej, keď si niekto začal myslieť, že v nej dokáže čítať. Že môže a smie. Ona mu predsa nič také nedovolila, ba ani si žiadne dovolenie nevypýtal.

„Prepáčte. Nechcel som sa vás dotknúť.“

„A možno ste chceli,“ vzdychla.

Wilford sa odmlčal. Netušila, či vyznela príliš chladne a odosobnene, možno až urazene. Nezaoberala sa tým. Sledovala západ slnka na obzore. Slnko žiarilo spoza sýtomodrých mračien a na oblohe kontrastovali výrazné žlté a oranžové odtiene s tmavšími nevädzovými.

„Aj vám to pripadá nespravodlivé?“ opýtal sa po dlhšej chvíli.

Zamyslene naňho pozrela. „Čo konkrétne?“ Všetko jej pripadalo nespravodlivé. Stačilo by teda povedať „áno“, no akosi chcela radšej vedieť, čo presne ho zaujíma.

„To, že sa môžeme pozerať na takúto nádheru. Ľudstvo čelí skaze, koncu sveta, a na oblohe sa predsa každý deň odohráva to isté nádherné divadlo. To isté, ale odlišné. Každý deň iné, ale rovnaké. Rozumiete, čo mám na mysli?“

„Tak trochu,“ pripustila. Nikdy nemala cit pre poéziu a vlastne ani pre romantiku. Mala v sebe vôbec nejaký cit? Už si nebola istá, či musela niečo potláčať, keď sem prišla. Možno bola takáto vždy. Kamenná. Studená i uprostred letných horúčav.

„Nudím vás. Vráťme sa,“ rozhodol a postavil sa.

Carlotta mu neprotirečila, aj keď nepovedal pravdu. Okamihy s ním – keď sa šli von prejsť alebo mu pomáhala s činnosťami, pri ktorých ešte potreboval sprievod – znamenali pre ňu zvláštne osvieženie. Príjemné osvieženie. Ako jahodová limonáda. Boli voňavé a lahodné. Musela počas nich síce čeliť tomu, aká je vnútri čierna a temná, ale vidieť čistého človeka po svojom boku za to jednoducho stálo. A Wilford presne taký bol.

Nedokázala v ňom vidieť vraha ako v ostatných vojakoch. A pritom bol kapitánom, velil skupine vojakov, vymýšľal stratégie, vydával pokyny, snažil sa objaviť spôsoby, ako privodiť nepriateľovi čo najväčšie škody. Ibaže popri tom všetkom plakal nad smrťou svojich mužov. A to jej pripadalo zázračné. Zázračnejšie, než keď prvýkrát použila levitačné zaklínadlo.

×××

Priniesla si večeru k jeho lôžku. Občas, keď ho noha priveľmi rozbolela po poobedňajšej prechádzke, využil svoju výnimku. Inak sa zvykol stravovať medzi ostatnými, keďže nerád využíval výhody svojej hodnosti. Využil ju však na to, aby ju požiadal, či by mu mohla robiť pri večeri spoločnosť. Za bežných okolností sa pri ňom nezdržiavala, avšak teraz privolila. Po dni plnom preväzovania rán a potláčania horúčok jej dobre padla možnosť vyhnúť sa spoločnosti.

Jedli mlčky. Carlotta sedela na stoličke vedľa jeho postele, on sa posediačky opieral o nadýchaný vankúš a dôsledne prežúval každé sústo. Nikam sa neponáhľal. Iba ak späť na bojisko, no našťastie si dostatočne uvedomoval svoje možnosti. A prekážky na ceste na front.

„Páčite sa mi, Carlotta,“ povedal zrazu.

Carlotta zdvihla zrak a pozrela mu do očí. Nemienila ho ponížiť tým, že bude hrať prekvapenú, i keď ju zarazilo, prečo to povedal práve teraz. Po brade jej stiekol cícerok polievky a okamžite sa utrela a uhla pohľadom. Necítila rozpaky, iba… tlak v hrudi.

Pousmial sa a sklonil hlavu. „Rozumiem.“

Zvraštila obočie. „Nie…“ odvetila.

„Pochopil som.“

„Nie. To ,nie‘ patrilo k vášmu ,rozumiem‘. Nerozumiete.“

„Nerozumiem?“ zopakoval a zadíval sa na ňu.

Tušila to od začiatku. Prečo by si ho inak pamätala? Prečo by sa jej jeho slza vryla do srdca? A prečo by sa s ním zhovárala, hoci to so žiadnym iným vojakom nerobila? Tak dôsledne sa vyhýbala akémukoľvek ľudskému kontaktu, až po ňom začala bažiť v hĺbke duše tak veľmi, že mu nedokázala odolať pri prvej čistej duši, ktorá sa jej ukázala. A bola to tá jeho.

Zrazu bažila po ňom.

Odložila misu s polievkou na stolík vedľa lôžka a naklonila sa k nemu.

Vymieňali si náhlivé i nežné bozky, až kým sa na chodbe neozvali hlasy pacientov, ktorí sa vracali z večere.

×××

Dialo sa to rýchlo. A intenzívne. Ako všetko vo vojne. Ako útoky, úteky, streľba, krvácanie rán, zastavovanie krvácania. Všetko sa muselo odohrávať rýchlo.

A to isté im kázali ich srdcia.

Carlotta nepotrebovala vedieť o Wilfordovi všetko. Brala si však plnými dúškami, čo jej dával. Boli to krásne myšlienky, úvahy. Jeho postrehy a nápady. Iba vtedy, ak hovoril o sebe, aspoň náznakom o súkromí, zosmutnel. Ani v tých momentoch sa nepýtala prečo. Nič sa nepýtala. Radšej potlačila zvedavosť, aby neodohnala dar prítomnosti.

Konečne ju dokázala brať ako dar, nie ako záťaž či dokonca prekliatie.

Spoločne sa prechádzali a Wilford neraz namiesto palice stískal Carlottinu dlaň. Západy slnka boli ich obľúbeným časom na prechádzky.

„V kancelárii ma čakajú papiere. Mal by som…“

„Mal by si sa zotavovať, nie zahlcovať sa povinnosťami a prácou.“

„Táto práca nepočká, Carla. To vieš rovnako dobre ako ja. Pracuješ tu rovnako ako ja.“

Stisla pery. Nemienila tieto chvíle pokaziť žiadnou hádkou, aj keď preto potláčala svoje vlastné ja. Musela potlačiť samu seba, aby umožnila vyniknúť jemu. Činil z nej lepšiu osobu, aspoň v to dúfala. Niekoho, kto opäť začína veriť, aj keď ešte nevie v čo. Azda v ten obyčajný základ, na ktorý už zabudla: že v človeku je dobro.

„Vlastne ak by si bola taká láskavá…“ zadíval sa na ňu.

Carlotta mu opätovala pohľad, hoci tušila, že to oľutuje. „O čo ide?“

„Mohla by si mi priniesť môj kufrík. Potreboval by som niečo vybaviť.“

„Niečo…? Niečo konkrétne, za čo by mala stáť moja púť k vášmu veliteľstvu?“ Potrebovala motiváciu. Aspoň poriadny dôvod, aby mu ustúpila.

„Vysvetlím ti to potom,“ prisľúbil.

Vzdychla. A na druhý deň splnila jeho žiadosť.

[ » na začiatok « ]