Kapitola:
Pridaná: 17.1.2022, 09:07:12
Čítaná: 1378×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Albus Dumbledore, Gellert Grindelwald, Ariana Dumbledoreová, Bathilda Bagshotová
Stručný dej: Keď Dumbledore Harrymu povedal, že v Zrkadle z Erisedu videl pár vlnených ponožiek, nebolo to tak celkom klamstvo. Ponožky však mali preňho omnoho hlbší význam, než by mohol ktokoľvek pochopiť - azda okrem Grindelwalda.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola

Albus vypil čaj a potom požiadal Oppyho, aby Gellertovi oznámil, že je tu. Medzitým si na jednoduchej mape, ktorá mu ukazovala, v ktorej miestnosti presne sa Gellert nachádza, pozrel jej pôdorys. Pôvodne plánoval vytvoriť v stene priesvitnú dieru, cez ktorú by sa porozprávali. Lenže existovali aj iné spôsoby. A teraz, keď bol tu, nechcel vidieť iba Gellertovu tvár. Chcel ho vidieť celého. Ako sa pohybuje, ako chodí...

Ako chodí. Pri tej predstave sa mu do srdca vkradla ľútosť. Keď spolu naposledy zápasili, bol to boj na život a na smrť. Gellert sa nestránil vraždy nikoho v okolí, no on, Albus, mal na zreteli všetkých - Mloka, Thésea, Tinu, Eulaliu, Nicolasa, Perenellu, aj Abeho. Každý z nich mal jediný pokyn - získať od Gellerta bazový prútik. Akýmkoľvek spôsobom.

Lenže samotná podstata prútika nedovoľovala, aby bol vyhraný v boji. A uprostred kúziel, krvi, kriku a bolesti, priletel Félix. Albus ho zbadal ako prvý, no keď zaškriekal, Gellert nechal všetko tak a vyslal na Félixa smrtiace zaklínadlo. Albus ho odklonil, no už Gellerta poznal. Vedel, že sa nevzdá. A kým Félix odhodlane letel ku Gellertovi s jediným cieľom - získať bazový prútik - Albus nevyslal omračujúce či zväzujúce zaklínadlo. Vyslal zaklínadlo, ktoré Gellerta trafilo do pravej nohy a rozmliaždilo mu kosti.

Od bolesti vykríkol a padol na zdravé koleno, Albus sa premiestnil k nemu a uchmatol mu prútik z ruky vo chvíli, keď okolo nich preletel Félix.

To zaklínadlo nebolo kúzlom bielej mágie. Použil proti Gellertovi jeho vlastnú zbraň, a doživotne mu dokaličil nohu.

"Väzeň vás očakáva," oznámil mu škriatok.

Albus sa vrátil späť do prítomnosti. "Ďakujem, Oppy."

Zaťukal na pergamene na miestnosť, v ktorej sa Gellert nachádzal a natiahol cez ňu rovnú čiaru. Vrhol ešte zopár ochranných zaklínadiel a vybral sa po chodbe do knižnice. Dvere boli zatvorené. Nadýchol sa a s úsmevom stlačil kľučku.

Gellert sedel tam, v mäkkom kresle, s pravou nohou vystretou pred sebou a prepaľoval ho očami.

Albus mávol prútikom a Gellert prehovoril: "Vitaj."

Albus kývol hlavou a presunul sa ku kreslu pri ochrannej bariére. Usadil sa doň a upravil si habit aj bradu.

Keď zdvihol zrak, všimol si, že Gellert si ho premeriava. Dlho mlčal, a Albus si uvedomil, že nič z toho, čo si myslel, že bude cítiť, necítil - smútok, strach, hnev, bolesť, ani lásku. Aspoň nie takú, na akú si pamätal. Srdce starne, učí sa. Ako osemnásťročné cíti veci inak, ako keď má sto rokov.

Aj on si Gellerta prezeral. Jeho tvár pokrývali desiatky vrások, biele vlasy mal krátke a úhľadne učesané nabok, a na sebe mal elegantný oblek, akoby sa chystal prijať vzácnu návštevu.

Ich oči sa konečne stretli. Albusa zaujímalo, čo v tých jeho vidí Gellert, pretože on sám si nebol istý, čo presne cíti.

Vedel však, čo cíti Gellert. Jeho oči hovorili jasne, a Albus sa spokojne usmial. Obával sa, že v nich zazrie hnev, azda nenávisť... ale bola v nich len láska.

"Na chlapca, ktorý si sotva dokázal vypestovať strnisko, máš impozantnú bradu," ozval sa nakoniec Gellert s úsmevom.

Albus sa zasmial. "Považujem ju za jednu z mojich najväčších úspechov."

Gellert prikývol. "Tomu verím. Počas rokov som o tebe čítal. Riaditeľ školy. Merlinov rád, člen Wizengamotu... Blahoželám, Albus."

"Ďakujem ti. Ako sa ti darí?"

"Ako vidíš. Väzenie, ktoré si mi pripravil, je milosrdné. Iste, som tu pripútaný, ale repertoár kníh sa neustále rozširuje. Nepochybne za to vďačím tebe."

"Myseľ ako tvoja by bez kníh chradla. Bola by to škoda."

Gellert sa rozosmial. "Albus Dumbledore. Stále láskavý. Prečo si tu?"

Albus si povzdychol. "Starecká melanchólia?"

Gellert pokrútil hlavou. "Nie. Niečo sa deje."

"Voldemort."

"Čaká na svoju šancu, však?"

"Áno."

Gellert sa pomrvil v kresle. "Videl som to. Vráti sa."

Albus smutne stisol pery k sebe. "Oceňujem, že si sa mi s tým zdôveril."

"Je toho viac. Predtým, než definitívne padne, získa obrovskú moc. Moje vízie už nie sú také jasné, aké bývali, ale- si to jediné, čo stojí medzi ním a vládou nad čarodejníckym svetom." Zabodol do Albusa svoje oči, akoby mu nimi chcel niečo povedať, lenže Albusova myseľ bola obrnená oklumenciou. Keď to Gellert pochopil, iba sa krátko, potichu zasmial a odvrátil pohľad.

"Nie si prvý, kto mi to hovorí," povedal Albus.

"Ale som jediný, ktorý to s istotou vie, a nielen háda."

Albus kývol hlavou.

"Strašné," povzdychol si Gellert a uprel zrak do okna. "Tie stratené životy a stratené detstvá. Azda sa nepoučil?"

"Myslíš z tvojej situácie?" uisťoval sa Albus.

Gellert obrátil hlavu späť k nemu. V tvári sa mu zračila ľútosť. "Mal som čas premýšľať. Veľa času. A aj čítať. Polovicu života som strávil v sebaklame a tú druhú v poctivom učení, ktorým však už svetu nič nebudem môcť priniesť."

Albus zarazene zažmurkal. Samozrejme, že čakal, že sa Gellert zmenil. Ale nie, že oľutoval to, čo kedysi urobil.

"Nedával si mi šancu, však?" pousmial sa Gellert. "Azda si aj uveril všetkým tým príbehom, ktoré ma vykresľovali ako príšerné, bezcitné monštrum. Moja reputácia bola hrozivá, a mala prečo byť. Keď sme sa utkali v boji, videl som to na tebe. Snažil si sa vo mne nájsť kúsok toho chlapca, do ktorého si sa zaľúbil. Tá nádej, tá prosba v tvojich očiach ma takmer zničila. A ten žiaľ a vina, ktorú si mi kládol za Arianinu smrť, do mňa vliala novú chuť bojovať."

Albus sa pri zmienke o sestre zhlboka nadýchol. Zdalo sa to už tak dávno, no teraz, keď ju Gellert spomenul, bolesť z jej straty sa vrátila.

"Videl som na tebe, že napriek tomu, v akom ohrození celý čarodejnícky svet bol, chcel si bojovať iba preto, aby si odčinil jej smrť."

Albus potichu súhlasil: "Stále som bol mladý. Nahováral som si, že bojujem za vyšším cieľom, ale áno. Keď sme sa postavili zoči-voči, myslel som iba na Arianu."

Gellert sa opäť pomrvil v kresle a zmenil polohu, aby si mohol pokrčiť ranenú nohu.

"Myslíš si, že ma jej smrť nemrzela?"

"Iste, že mrzela," prikývol Albus. "Bola predsa obscuriálom a..."

Gellert sa trpko zasmial. "Zabudni na to, kým som bol, keď sme sa utkali zoči-voči v našom poslednom súboji. Naozaj si myslíš, že som za ňou nežialil?"

Albus sa zo záujmom predklonil.

"Mal som ju rád, pretože som mal rád teba. Áno, bola by mi poslúžila ako nástroj moci, no tá myšlienka prišla ako druhá v poradí. Bola jednoducho tvojou sestrou."

Albus sa smutne pousmial. "Netušil som."

"Viem."

Ich pohľady sa stretli. A napriek tomu, že ich odvtedy, čo boli mladými chlapcami uvrhnutými do nerovného vzťahu, delili desiatky rokov, stále medzi nimi panovalo akési pochopenie. Rozumeli si aj bez slov, Albusovi sa stačilo pozrieť do toho páru odlišných očí, aby vedel, že nech sa medzi nimi odohralo čokoľvek, stále sú si súdení.

[ » na začiatok « ]