Kapitola:
Pridaná: 17.1.2022, 16:14:23
Čítaná: 805×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Albus Dumbledore, Gellert Grindelwald, Ariana Dumbledoreová, Bathilda Bagshotová
Stručný dej: Keď Dumbledore Harrymu povedal, že v Zrkadle z Erisedu videl pár vlnených ponožiek, nebolo to tak celkom klamstvo. Ponožky však mali preňho omnoho hlbší význam, než by mohol ktokoľvek pochopiť - azda okrem Grindelwalda.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola

Predposledná kapitolka :) Venujem ju Tyrui :)

______

"Si taký iný," zhodnotil Gellert po chvíli. Znelo to takmer láskavo.

Albus sa zasmial. "Nemám už devätnásť."

Gellert pokrútil hlavou. Vpil sa očami do Albusovej tváre a on na chvíľu pocítil, akoby ho do srdca zasiahol šíp. Bolo vôbec niečo také možné? Cítiť niečo také náhle a také intenzívne v takom pokročilom veku?

"Tak som to nemyslel," pokrútil Gellert hlavou. "Si všetkým, čo som v tebe v to leto videl. Zamiloval som sa do tvojej mysle, do tvojej šikovnosti, do tvojej bystrosti a vízií. Ale vnútri," natiahol k nemu ruku, akoby sa ho chcel dotknúť, hoci nemohol, "som v tebe videl toho, o kom som neskôr počúval. Osobu, ktorá bola ochotná obetovať veľa, aby priniesla svetu ešte viac. Osobu, ktorá využila svoj brilantný um a milujúce srdce na boj za vyššie dobro.

Škoda len, že tvoje dobro sa nezhodovalo s tým mojím," povzdychol si.

"Možno som sa mal viac snažiť," povedal Albus. "Dlho som videl jediné východisko toho, ako ťa poraziť, v dueli. Ešte aj po tom, čo sa tak stalo. Nikdy mi nezišlo na um, že si jedným z mála v mojom živote, ktorému som nedal druhú šancu."

Gellert sa zasmial. "Toto ťa trápi? Preto si prišiel?"

"Čiastočne preto."

Gellert pokrútil hlavou. Tvárou mu preletel súcit. "Prestaň si to vyčítať." Zhlboka sa nadýchol a oprel sa lakťami o operadlo kresla. Aj v starobe a samote si zachoval svoju eleganciu, pohyboval sa ladne ako fénix. "Nebol by som ti dovolil, aby si ma odklonil od môjho cieľa. Bol by som za ním išiel cez mŕtvoly. Vlastne, aj som išiel."

Zhlboka sa nadýchol. "V skutočnosti si to bol ty, kto ma oslobodil."

"Ako to myslíš?"

"Pamätáš si tú chvíľu, keď som ti povedal, že sa vo mne bijú dve túžby?"

"Pamätám."

"Podliehal som tej druhej. Po tebe. Cítil som, ako mi každým dňom uniká štipka mojej odmeranosti, mojej arogancie, môjho nezáujmu o kohokoľvek iného, než o samého seba a moje vlastné ciele. Stal si sa osobou, ktorá mi ukázala, že žiť sa dá aj inak. Vtedy v Bathildinom dome, keď nám rozprávala o Everardovi, som si pomyslel, že nemôže existovať nič dôležitejšie, než byť niekým milovaný tak, ako miloval on ju. A potom som videl tvoju tvár a..." Oči mu náhle zvlhli.

Albusom nepatrne myklo, no rovnako ako bol Gellert pripútaný vo svojom kresle, bol aj on pripútaný na miesto, na ktorom sedel.

"A všetko, čím som kedy chcel byť, sa vrátilo. Na okamih si neexistoval ani ty, ani moja láska k tebe. Iba moje ciele. Bol by som sa v tej chvíli odmiestnil a nechal ťa tam. Ale potom si vyšiel z izby a ja som si myslel, že mi srdce roztrhá na kúsky."

Albus pocítil slabé sklamanie. Nikdy si nebol úplne istý, či to s ním Gellert myslel vážne, no predsa ho toto priznanie zabolelo. Zároveň sa ho však zmocnil zvláštny pokoj. Za tie roky si vyčítal mnoho vecí, a jednou z nich bolo to, že to bol on, kto Gellerta k sebe priviazal, priviazal ho ku Godrikovej úžľabine. Mohol sa už dávno pohnúť ďalej, ale on zostával, kvôli nemu.

"Takže keď ťa Aberforth v ten posledný večer konfrontoval, a ja som videl, že sa tvoje odhodlanie zrútilo ako domček z karát, zničilo ma to. Preto som chcel Aberfortha zabiť, vo svojej naivite som si myslel, že ak bude po ňom, odídeš so mnou aj tak. No keď si ho ochránil, potešilo ma to. Ukázal si lojalitu a ja som bol slobodný. Slobodný pokračovať v tom, čo som chcel, ešte predtým, než som ťa stretol."

"Vždy som mal pocit, že si nemal na výber," poznamenal Albus prekvapene.

Gellert si vystrel pravú nohu a pošúchal si koleno. "Nikdy som nerobil nič, čo by som nechcel, Albus. Nutkanie utiecť bolo rovnako úprimné ako to, čo som ti povedal vtedy pri strome. Pamätáš?"

"Že mi uštrikuješ ponožky?"

Gellert sa rozosmial. "Áno." Albus sa k nemu pridal.

"Našiel sa niekto iný?" opýtal sa Gellert po chvíli. "Kto ti dával ponožky na Vianoce a na narodeniny?"

Albus pokrútil hlavou. "Nikdy."

Gellert sa zadíval kdesi ponad Albusovo rameno. "Hm. Ani u mňa."

Rozhostilo sa medzi nimi ticho. Rýchlo sa na seba podívali, ale potom uhli pohľadmi, akoby boli znova mladí a báli sa, že niekto z jediného výrazu vyčíta, čo k sebe cítia.

Ako prvý prehovoril Gellert. "Tak málo som ťa poznal. Bol som slepý láskou a vôbec mi nenapadlo pozastaviť sa nad tým všetkým, čím si bol pod hnevom a trpkosťou."

"Tento pocit je vzájomný," odpovedal Albus.

"Rád by som to napravil," povedal Gellert. "Nie preto, že som osamelý alebo starý. Ale preto, že..." krátko sa zasmial a v očiach sa mu zaiskrilo, "že to leto nestačilo. Doteraz si jedinou osobou, ktorú som dokázal milovať. A jedinou osobou, na ktorej mi záležalo."

"Nedokážeme vrátiť minulosť," povedal Albus tichým hlasom. Napriek rozvahe, ktorú si počas celého tohto rozhovoru zachovával, na Gellertov návrh pristál takmer ihneď.

"Viem, že nie. Ale nevrav mi, že nie si osamelý. Že tam, vnútri," zabodol prst do vzduchu vo výške Albusovho srdca, "stále netúžiš po tom, čo sme si sľúbili v posledný večer v Godrikovej úžľabine."

Albus prikývol. "Túžim."

Gellert sa pousmial. "Viem, že mi nedôveruješ. Ale som priveľmi starý na to, aby som sa pokúšal utiecť. Cestovanie by ma odrovnalo skôr, než pomalý život tu, v Nurmengarde. Zachovaj všetky ochranné kúzla a čary ako doteraz. Nedbám na ne. No ak kdesi v hĺbke cítiš, že máme na staré kolená šancu na štipku z toho, o čom sme ako mladí snívali, zváž moju prosbu."

Albus dlho mlčal. V hlave sa mu premietli všetky tie krásne chvíle plné nádejí a lásky. Nie tie poškvrnené snami o moci či bolesti z možného odlúčenia. Iba na tie čisté, v ktorých pociťoval rýdze šťastie.

Bolo ich tak málo.

A predsa znamenali tak veľa. Ešte stále, aj po rokoch.

Napokon sa zasmial. "Neuveríš, ale- potrebujem čas."

Gellert roztiahol ruky. "Ja sa nikam nechystám."

[ » na začiatok « ]