Kapitola:
Pridaná: 11.11.2021, 13:41:13
Čítaná: 1150×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry, Ron, Malfoy, Hermiona, Snape, Dumbledore, Hagrid....
Stručný dej: Záverečná časť príbehu Zlý Harry.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Big Hangleton 2 » Rozhovor 3 » Rokfort 4 » Ron, Draco, Hermiona 5 » Knižnica 6 » Dumbledorovo priznanie 7 » Dracov hnev 8 » Azkaban 9 » Útek 10 » Druhý rozhovor 11 » Zvrat 12 » Plán úteku 13 » Minervino odhalenie 14 » Tajná moc artefaktov 15 » Prútik Nicolasa Flamela 16 » Opäť v Rokforte 17 » Dôsledky 18 » Pohreb 19 » Harry & Dumbledore 20 » Zvraty 21 » Plánovanie 22 » Kľúčový čin 23 » Opätovné stretnutie 24 » Príprava na koniec 25 » Koniec 26 » Epilóg

Hermiona bola rukou zakliesnená do Draca a neprestávala vzlykať. Draco sa tiež tváril skormútene a keď prechádzali okolo cintorína, Minerva ju vzala za druhú ruku a taktiež mala slzy na krajíčku. Sirius, na druhej strane, vyzeral, ako keby do skupinky nepatril. Líšil sa nielen vzhľadom, ale taktiež sa sám snažil držať bokom, ako keby sa bál, že mu ublížia. Nebol skrátka zvyknutý byť medzi ľuďmi.

Došli až za bránu Riddlovho panstva. Dolu v dedine sa ponevierali ľudia a žili si svojím životom, netušiac, že práve prebieha boj o osud celého čarodejníckeho sveta.

Skupinka sa postavila k sebe a pripravili sa na odmiestnenie. Všetci sa pochytali za ruky. Všetci okrem Hermiony.

„Slečna Grangerová?“ spýtala sa

McGonagallová a skúmavo si prezerala Hermionu. „Musíme ísť.“

„Všetko to bolo zbytočné,“ hovorila Hermiona, no viac pre sbea ako pre ostatných. „Celý ten rok. Riskovanie životov a všetky tie nebezpečné veci, čo sme zažili. Harryho záchrana. Ronova smrť. Všetko to bolo nanič. Voldemort zvíťazil a teraz nás nečaká nič iné, len...skaza.“

„Ale, slečna Grangerová, pri Merlinovej brade, dajte sa dokopy!“ oborila sa na ňu Minerva, až všetci od prekvapenia otvorili ústa. „Nemôžete sa takto opúšťať! Čo si myslíte? Veríte tomu, že by sme takto mali proti Voldemortovi šancu...“

„Mohli sme bojovať!“ vykríkla Hermiona. Nikdy predtým nebola na svojich profesorov drzá. „Vzdali sme sa Harryho a všetkého celkom bez boja! No a čo, že by sme pri tom zomreli?! Možno by sme niečo dosiahli aj tak!“

„Prepánajána, nechajte ma dohovoriť!“ vrátila jej to Minerva. „Musíme sa vrátiť do tábora, najesť sa a vymyslieť plán! Zotaviť Dumbledora, zvolať všetkých členov rádu, vrátiť sa a až potom môžeme začať bojovať! Nemusíte sa báť, Potter ešte žije a bude žiť! Vrátime sa poňho!“

Hermiona, celá prekvapená, vložila dlane do Dracovej a McGonagallovej a všetci piati sa odmiestnili.

Medzitým Harry s Voldemortom sledovali, ako sa Minerva a ostatní vzďaľujú od domu. Voldemort si nemohol pomôcť, položil Harrymu ruku na rameno a začal doňho rýpať:

„No čo povieš, drahý chlapče?“ spýtal sa. „Aké to je naposledy vidieť svojich blízkych priateľov?“

Harry neodpovedal. Nemienil sa nechať vyprovokovať. Namiesto toho sa otočil a prikročil späť k Trom artefaktom.

„Takže vyzerá to tak, že je po všetkom, Tom,“ začal Harry nenútene, iba čo si napravil okuliare na nose. „Vyhral si. Je to ale zábavné, nemyslíš? Tak trochu mám pocit, že ti musím pogratulovať.“

Voldemort s diabolským úsmevom pribehol k Harrymu a odvetil: „Veru áno, asi by si mal. Celý rok som nevidel tú hru, ktorú si mi hral pod nosom. Chcel si iba prostredníctvom mňa vyslobodiť Siriusa a utiecť s ním. A napriek tomu, že som ovládol aj Rokfort, Minerva dokázala získať aspoň aký-taký náskok. Takže koniec koncov, Harry, máš pravdu, je mi za čo gratulovať. Toľkokrát mohli moje plány. Tak často to vyzeralo, že sa situácia obráti v môj neprospech. Znovu. Ale,“ Tom roztiahol ruky, „som tu. Živý a zdravý. Fénixov rád a ani nik iný nemá šancu nado mnou zvíťaziť. Ja mám to, čo som vždy chcel- Tri artefakty,“ prútikom ukázal na predmety, „a teba. Stojíš tu sám. Bez podpory, bez priateľov. Dumbledore pomaly ale isto zomiera, Sirius môže byť rád, že žije a tvoji najbližší priatelia- spolu s tvojou milovanou- kapitulovali a nechali mi ťa tu ako na striebornom podnose. Povedz mi, čo zmôžeš, aby si mi prekazil zabiť ťa, dostať sa ku Kameňu mudrcov a následne dosiahnuť večný život a stáť sa vládcom čarodejníckeho sveta už naveky?“

„Máš pravdu, Tom, veľa toho nezmôžem. Prečo by som aj mal niečo skúšať, veď nemám najmenšiu šancu, na tom sa isto zhodneme.“

„Som veľmi rád, že takto hrdo priznávaš porážku, Harry Potter. Dumbledore z teba vychoval vskutku vznešeného chlapca. Pred tým, ako ťa zabijem, zaujímalo by ma, či je ešte niečo, čo by si rád zažil alebo vykonal. Rozumieš, skrátka poslednú vec, kým sa to stane.“

„Už asi ani veľmi nie,“ zatriasol Harry hlavou. „S tými, ktorých mám najradšej, som sa už rozlúčil. Dursleyovcov mile rád už nikdy v živote neuvidím, takže tam tiež nič. Nie, Tom, myslím, že nie. Mám pocit, že som stihol všetko potrebné.“

„Aké šľachetné,“ žasol Voldemort s úsmevom na tvári. „Skutočne si synom svojich rodičov. Obeta pre svojich najbližších, to je také...potterovské. Žiaľ, tak ako znelo proroctvo kentaurov- Rokfort bude v plameňoch a ty skončíš na konci tejto cesty mŕtvy. Povedz, nie je obdivuhodné, ako to celé sedí?“

Harry iba mykol plecami: „Možno áno. Na proroctvá neverím. Verím tomu, že som sem prišiel dobrovoľne. Aby som zachránil dvoch mužov, ktorých si vážim viac ako svoj vlastný život.“

„Keď myslíš,“ mykol Riddle plecami a zovrel prútik.

V tej chvíli však Harry vytiahol aj ten svoj. Na Voldemortovej tvári sa usadila zmes, šoku, hnevu a prekvapenia. Očividne si ale Temný pán nemohol pomôcť, po chvíli sa nahlas rozosmial.

„Ale, Harry, prosím ťa. Iba sa strápňuješ,“ smial sa. „To si myslíš, že takto niečo dosiahneš? Expelliarmus!“

Harrymu vyletel prútik z ruky a s tichým buchnutím dopadol na parket. Harry však nedbal, mlčky sa poň zohol a opäť ho zvieral v ruke.

„Harry, naozaj to je potrebné?“ zúfalým hlasom prosil Voldemort. „Veľmi dobre vieš, ako to dopadne. K čomu si to celé sťažovať? Nebude lepšie odísť v pokoji?“

Harry ale prútik nepúšťal.

„Tak dobre,“ mykol Voldemort plecami.

Riddle zdvihol prútik nad hlavu. Už-už sa chystal vysloviť usmrcujúcu kliatbu, keď v tej chvíli spravil Harry čosi naozaj nečakané- priložil si hrot svoj prútika na hruď.

„Rozumiem tomu dobre, však Tom?“ pýtal sa Harry víťazoslávne. „Aby si sa dostal ku Kameňu mudrcov, potrebuješ obetovať môj život, je to tak? Lebo ja by som ho chcel iba nájsť, no nie zneužiť na zlé veci.“

Voldemortovi sa v očiach zračila hrôza a hnev. „POLOŽ TO! OKAMŽITE TO POLOŽ! EXPELLIARMUS!“

Harry sa však tentoraz zaklínadlu iba lenivo vyhol. Ani si to neuvedomili, začali obaja okolo seba krúžiť ako zápasníci pred súbojom v ringu. Harry si stále mieril na hruď.

„Vieš, Tom, stále si neporozumel jednej veci. A mám pocit, že jej neporozumieš nikdy. Rozdiel medzi nami dvoma je ten, že ja sa smrti neobávam. Áno, veľa ráz som jej unikol, no vždy som bol ochotný umrieť, ak by to bolo nevyhnutné. A práve preto Kameň mudrcov nikdy nezískaš.“

„NIE!“ vrieskal Tom ako zmyslov zbavený. Zdvihol prútk do vzduchu.

Harry si svoj prútik pritlačil k hrudi.

V dome rodiny Riddlovcov sa zablyslo zelené svetlo.

Lupin, Snape a Flitwick sa skláňali nad ochabnutým Dumbledorovym telom. Keď sa Hermiona, Minerva, Draco a Sirius s Dumbledorom odmiestnili do tábora, rokfortskí profesori ich čakali na vonkajšej hranici ochranných kúzel táboriska.

„Ako ste nás vlastne našli, pán profesor?“ spýtala sa Hermiona lupina, keď odstúpil od Dumbledorovho tela a nechala Snapa s Flitwickom, aby sa presvedčili, či je šanca, že riaditeľ bude žiť.

„Sledovali sme profesorku McGonagallovú. Neustále,“ odvetil Lupin. „Nie fyzicky, samozrejme. Používali sme napríklad magické gule profesorky Trelawneyovej. A Minerva stále bola v šifrovanom spojení s rádom. I keď to tak mohlo celý čas vyzerať, neboli ste na to sami, slena Grangerová.“

Remus sa prvý raz od príchodu zadíval na Siriusa, svojho starého priateľa. Black si ho premeriaval taktiež, ale zatiaľčo Lupin hľadel na Blacka so zvedavosťou a úprimným potešením, zo Siriua vyžaroval predovšetkým obrovský strach a nedôvera. Remus radšej ani nechcel pomyslieť, čo všetko si Sirius za celé tie roky musel prežiť.

Opustil Hermionu a opatrne podišiel ku svojmu starému priateľovi.

„Ahoj, Sirius,“ oslovil ho, snažiac sa pôsobiť prívetivo. „Je to už tak dlho, čo sme sa videli.“

„Remus,“ začal Sirius ustráchane. „Áno, ja viem. Neviem, čo ti mám na to povedať.“

Chvíľu na seba rozpačito pozerali. Následne Remus Siriusa opatrne objal. Ten mu objatie opätoval a vyzeral byť o niečo menej ustráchaný.

„Čo...čo sa stalo?“ začuli všetci unavený, slabý hlas.

Dumbledore sa prebral.

[ » na začiatok « ]