Kapitola:
Pridaná: 10.7.2020, 20:21:59
Čítaná: 1319×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Rowena, Remus, ...
Stručný dej: Pokračovanie Odtlačku duše. O:) Rowena sa vracia ako začínajúca kliatborušiteľka a osud ju zaveje do Rokvillu, kde rýchlo natrafí na starého známeho, Remusa Lupina. Avšak odkedy sa rozlúčili, veľa sa vo svete aj v ich životoch zmenilo.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » I. kapitola 2 » II. kapitola 3 » III. kapitola 4 » IV. kapitola 5 » V. kapitola 6 » VI. kapitola 7 » VII. kapitola 8 » VIII. kapitola 9 » IX. kapitola 10 » X. kapitola 11 » XI. kapitola 12 » XII. kapitola 13 » XIII. kapitola 14 » XIV. kapitola 15 » XV. kapitola 16 » XVI. kapitola 17 » XVII. kapitola 18 » XVIII. kapitola 19 » XIX. kapitola 20 » XX. kapitola 21 » XXI. kapitola 22 » XXII. kapitola 23 » XXIII. kapitola 24 » XXIV. kapitola 25 » XXV. kapitola 26 » XXVI. kapitola 27 » XXVII. kapitola 28 » XXVIII. kapitola 29 » XXIX. kapitola 30 » XXX. kapitola 31 » XXXI. kapitola 32 » XXXII. kapitola 33 » XXXIII. kapitola 34 » XXXIV. kapitola 35 » XXXV. kapitola 36 » XXXVI. kapitola 37 » XXXVII. kapitola 38 » XXXVIII. kapitola 39 » XXXIX. kapitola 40 » XL. kapitola 41 » XLI. kapitola 42 » XLII. kapitola 43 » XLIII. kapitola 44 » XLIV. kapitola 45 » XLV. kapitola 46 » XLVI. kapitola 47 » XLVII. kapitola 48 » XLVIII. kapitola 49 » XLIX. kapitola 50 » L. kapitola 51 » LI. kapitola 52 » LII. kapitola 53 » LIII. kapitola 54 » LIV. kapitola 55 » LV. kapitola 56 » LVI. kapitola 57 » LVII. kapitola 58 » LVIII. kapitola 59 » LIX. kapitola 60 » LX. kapitola 61 » LXI. kapitola 62 » LXII. kapitola 63 » LXIII. kapitola 64 » LXIV. kapitola

Bolo to najdlhšie leto, aké Rowena zažila. Nekonečné. Omnoho horšie než leto po rozchode s Remom, po odchode z Rokfortu. I keď vtedy mala pocit, že sa zrútil svet, bolo to skôr vekom než reálnymi okolnosťami. A teraz... naopak.

Obklopovala ju neistota, strach, temnota. A občas to nebolo len okolím, ale vychádzalo to priamo z nej. Meniaca sa atmosféra sa jej dotýkala – a od Tianovej prvej misie ešte osobnejšie než predtým. A takisto nepomáhal Andros, ktorý bol úplne nerozhodný a netušil, či sa má vrátiť do školy, alebo... alebo vstúpiť do Fénixovho rádu. Hoci s Tianom boli vyslovene proti, podľa čarodejníckych pravidiel bol dospelý a Rowenu desilo, že to využije.

Takmer sa jej uľavilo, keď tridsiateho prvého augusta zišiel z izby do kuchyne a oznámil jej, že zajtra ide do Rokfortu.

Sledovala Craiga, ktorý sa kŕmil hráškovým pyré, no okamžite zdvihla zrak k staršiemu synovi. „Si si istý?“

„Už hej. S Jeremym a Timothym sme sa dohodli, že nenecháme Dumbledorovu armádu zaniknúť. A aj mnohí Chrabromilčania a Bystrohlavčania sú v tom s nami.“

Povzdychla si. „Andy, prosím, dávaj si pozor. Verím, že ti vďaka čistej krvi skoro nič nehrozí, ale ak sa dostaneš do problémov...“

„Neboj sa, mama,“ pousmial sa na ňu. „Zvládli sme Umbridgeku. Nič nemôže byť horšie.“

Lenže mýlil sa, mohlo. Študenti získali dvoch nových učiteľov, súrodencov Carrowovcov, o ktorých Rowena už v prvých týždňoch školského roka pochopila, že sú to dvaja príšerní tyrani, ktorí sa neštítia takmer ničoho. Študentov s muklovským pôvodom prísne a kruto trestali, čistokrvných zas niekedy nútili využívať ich moc nad slabšími.

Ak ju však niečo pozitívne prekvapovalo, bola to Androsova vytrvalosť. Na to, ako celé leto váhal, jej v listoch – začarovaných, aby ich obsahom nikoho neohrozil – pripadal veľmi odhodlaný a uvedomelý. No zvykol jej písať častejšie ako kedykoľvek predtým, čo ju na jednej strane tešilo, na druhej taktiež znepokojovalo. Skľučovalo ju vedomie, že jej syn si je (a musí si byť) natoľko vedomý vážnosti situácie.

V septembri prišla nečakaná návšteva – Dora. Rowena už ju nedokázala volať Tonksová, hoci oficiálne si nezmenila priezvisko na Removo, ale predsa len, Dora jej znelo akosi prirodzenejšie. Objavila sa z ničoho nič, keď Ro popoludní uspala Craiga a zišla do kuchyne, aby vymyslela čosi na večeru. V záhrade sa ozvalo puk! a vzápätí na dvere klopala aurorka v dlhom tmavofialovom plášti. Vlasy mala ružové, no mihali sa medzi nimi aj fialové pramienky.

Ro jej hneď šla otvoriť a odhrnula si za ucho kučeru. „Dora? Stalo sa niečo?“ znepokojene si ju premerala.

„Ani nechceš vedieť,“ odvetila a vošla dnu. Sadla si k stolu a položila naň svoj prútik. Rowena už si zvykla, že je neustále v strehu – veď aj ona bola.

Zmätene však nadvihla obočie. „Nechcem?“

„Poviem ti, ale... napime sa, hm?“

„Iste. Vytiahnem ohnivú whisky, alebo...?“

„Nie,“ mávla rukou, „dajaký džús postačí.“

„Džús. No dobre,“ kývla a po chvíli sa vrátila so džbánom hroznovej šťavy a naliala do dvoch pohárov.

Dora vzala ten svoj a vypila ho do dna bez jediného slova, potom ho prudko položila na stôl a vydýchla. Ro ju zarazene sledovala, ale na nič sa nepýtala. „Ro, ja... som v tom.“

Zažmurkala. „V čom?“

„Tehotná,“ pozrela jej do očí.

Rowene zabehlo a takmer vyprskla džús. Už i predstava, že Remus je ženatý, bola dostatočne bizarná. Ale aby sa v takomto období pokúšali o dieťa? Nečakala by to od nich, veď boli ako členovia Fénixovho rádu v dennodennom ohrození.

„Čo budem robiť, ak takto zareaguje aj Rem?“ vzdychla si Dora vzápätí a pokrútila hlavou.

„Čože? Ale nie, ja... prepáč... Počkať, on o tom ešte nevie?“

„Nemala som odvahu. Nemala som kedy,“ uprela zrak k oknu, akoby sa v tom výroku chcela utvrdiť. „Nemala som možnosť ani príležitosť. Nemala som... šancu povedať mu to.“

„Dora...“ Rowena k nej natiahla ruku a zľahka jej stisla dlaň. Počkala, kým na ňu znovu pozrie, a venovala jej úsmev. „Gratulujem.“

Aurorke myklo kútikmi úst. „Niežeby sme to plánovali. Vážne nie. Možno aj preto sa tak zdráham... Čoskoro to však začne byť viditeľné. Hoci Removi nevadí, keď nosím neforemné rozťahané svetre, ale aj tak... veď ma vída nahú...“ prehrabala si vlasy.

Ro vedome zastavila prúd svojej fantázie, ktorá jej často v rôznych chvíľach, keď to vôbec nepotrebovala, predostierala v mysli presné obrazy počutých slov. „Samozrejme, že mu to musíš povedať. Snáď si nemyslíš, že ho to nepoteší.“

„Popravde, netuším. Vieš, stále žije v tých svojich neistotách ohľadom lykantropie a... často počúvam, že bola chyba, keď si myslel, že má právo vziať si ma za ženu.“

„Chyba?“ zvraštila obočie. Bol Remus vážne taký nepoučiteľný? Bol beznádejným prípadom?

„Ja viem, že to tak nemyslí,“ Dora mávla rukou, avšak mimika ju zradila a tá zvláštna grimasa Rowene potvrdila bolesť, ktorú sa jej priateľka snažila skryť. „Stále pochybuje. Chvíľami viac, chvíľami menej. Vieš, prvých pár dní po svadbe som si myslela, že bude všetko dokonalé. Uverila som tomu, lebo to také bolo. Bolo nám úžasne. Potom nás však povolali z rádu a... aj keď sme prežili i odvtedy pekné chvíle, väčšinu času sa mi vyhýba. Prichádza čo najneskôr, aby som už spala a nemuseli sme sa zhovárať. Sami sme neboli... už sa ani nepamätám. Nemyslím v posteli, ale... na rande,“ nostalgicky sa pousmiala. „Mám rada naše nevydarené rande. Jedávame spolu pelendrekové prútiky.“

„Ah, stále mu chutia?“ Ro mimovoľne skrivila tvár.

Dora sa na ňu zadívala a vzápätí sa jej zablyslo v očiach. „Veď vy sa poznáte od Rokfortu!“

„No... hej,“ prisvedčila neisto.

„Poznáš ho desaťročia. Poznáš ho tak dobre! Ste dlhoroční priatelia. Ro... čo keby si mu to aspoň nejako naznačila, pripravila ho? Presvedčila ho, že potrebujem jeho plnú pozornosť aspoň na hodinu a pol, aby som mu to mohla oznámiť? A uistiť ho, že by sme mali byť radostní a šťastní napriek okolnostiam...“ Vychrlila to tak rýchlo, že Rowena si až postupne uvedomovala význam jej slov – a obsah jej prosby.

„Ty chceš, aby som ho pripravila na tvoje tehotenstvo?“

„Nepriamo. Žiadam priveľa?“ zažmurkala.

Ro sa zhlboka nadýchla a vydýchla. „Neviem, či by som sa mala do toho pliesť, Dora...“ začala ospravedlňujúco.

„Nevravím, aby si mu to oznámila. Chcem to urobiť sama, pravdaže. Chcem vidieť jeho výraz. Veľmi dúfam, verím... verím, že bude rád. Ale ak sa zas vráti do hlavného stanu akurát na večeru s Weasleyovcami a potom povie, že si ide ľahnúť, lebo je unavený, porazí ma.“

S povzdychom prikývla. Chápala ju, aj ona by na jej mieste cítila veľkú neistotu. A neistota bola to posledné, čo mladá tehotná žena potrebovala. „Skúsim sa s ním porozprávať,“ sľúbila.

„Vďaka, Ro,“ Dore tvár skrášlil úprimný úsmev, dokonca jej aj zmizla ustarostená vráska z čela. „Si ozajstná kamoška.“

[ » na začiatok « ]