Kapitola:
Pridaná: 28.6.2020, 19:33:11
Čítaná: 721×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Rowena, Remus, ...
Stručný dej: Pokračovanie Odtlačku duše. O:) Rowena sa vracia ako začínajúca kliatborušiteľka a osud ju zaveje do Rokvillu, kde rýchlo natrafí na starého známeho, Remusa Lupina. Avšak odkedy sa rozlúčili, veľa sa vo svete aj v ich životoch zmenilo.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » I. kapitola 2 » II. kapitola 3 » III. kapitola 4 » IV. kapitola 5 » V. kapitola 6 » VI. kapitola 7 » VII. kapitola 8 » VIII. kapitola 9 » IX. kapitola 10 » X. kapitola 11 » XI. kapitola 12 » XII. kapitola 13 » XIII. kapitola 14 » XIV. kapitola 15 » XV. kapitola 16 » XVI. kapitola 17 » XVII. kapitola 18 » XVIII. kapitola 19 » XIX. kapitola 20 » XX. kapitola 21 » XXI. kapitola 22 » XXII. kapitola 23 » XXIII. kapitola 24 » XXIV. kapitola 25 » XXV. kapitola 26 » XXVI. kapitola 27 » XXVII. kapitola 28 » XXVIII. kapitola 29 » XXIX. kapitola 30 » XXX. kapitola 31 » XXXI. kapitola 32 » XXXII. kapitola 33 » XXXIII. kapitola 34 » XXXIV. kapitola 35 » XXXV. kapitola 36 » XXXVI. kapitola 37 » XXXVII. kapitola 38 » XXXVIII. kapitola 39 » XXXIX. kapitola 40 » XL. kapitola 41 » XLI. kapitola 42 » XLII. kapitola 43 » XLIII. kapitola 44 » XLIV. kapitola 45 » XLV. kapitola 46 » XLVI. kapitola 47 » XLVII. kapitola 48 » XLVIII. kapitola 49 » XLIX. kapitola 50 » L. kapitola 51 » LI. kapitola 52 » LII. kapitola 53 » LIII. kapitola 54 » LIV. kapitola 55 » LV. kapitola 56 » LVI. kapitola 57 » LVII. kapitola 58 » LVIII. kapitola 59 » LIX. kapitola 60 » LX. kapitola 61 » LXI. kapitola 62 » LXII. kapitola 63 » LXIII. kapitola 64 » LXIV. kapitola

1997

„Oh, Andy...“ Len čo ho zbadala v čiernych nohaviciach a čiernej košeli, otvorila náruč a objala ho.

„Čau, mama.“ Rýchlo sa odtiahol, iba krátko jej pozrel do očí.

Bolo horúco, slnko pieklo a smútočné čierne rúcha boli ako za trest. Rowena videla mnohých čarodejníkov, vlastne Rokville asi nikdy nezažila taký plný, priam preľudnený. A pri takej hroznej príležitosti.

„Ako ti je, zlatko?“ zadívala sa naňho.

„Oco nepríde?“

„Zdržal sa s Craigom,“ vzdychla. „Pred obedom nám zaspal a vieš, aký je mrzutý, keď sa nezobudí sám od seba. Tak ostal s ním. Ale prídu. Ja som nechcela zmeškať pohreb.“

„Tak rýchlo, poďme.“ Zvrtol sa a smeroval k Čiernemu jazeru.

Rowena si chtiac-nechtiac spomenula na to, ako pri ňom naposledy sedela – vlastne pred dvadsiatimi rokmi. Zdalo sa jej neuveriteľné, koľko času prešlo. Teraz prichádzali stovky čarodejníkov, aby sa rozlúčili s Albusom Dumbledorom, ale na muža, s ktorým tu sedela vtedy, si po jeho smrti spomenulo iba zopár tých, čo sa dozvedeli pravdu o jeho nevine. Spomienka na Siriusa ju bodla pri srdci, nebola to vyslovene bolesť, neboli to výčitky svedomia, len čosi drobné, nenápadné, a predsa neprehliadnuteľné.

Neobzerala sa po prítomných, ktorí sa usádzali. Jej pohľad pútala hladina jazera, ktorá sa jemne chvela a oslepujúco odrážala slnečné lúče. Andy zamieril medzi spolužiakov, Ro mu iba kývla a zaostala. Sadla si na stoličku na kraji jedného zo zadných radov a uprela zrak vpred. Stál tam mramorový stôl, ktorý pripomínal oltár. Hoci ľudia iba stroho šepkali, vtáky bez ostychu nahlas spievali.

Dumbledorovo telo priniesol obrovský hájnik Hagrid. Rowene sa nechcelo veriť, že ten veľký čarodej je skutočne... mŕtvy. Hovorila s riaditeľom síce iba párkrát, ale nečakala, že sa dožije dňa jeho smrti. Vedela, že je starý – bol starý už v časoch jej štúdia, no i tak jej pripadal istým spôsobom nesmrteľný. A vzhľadom na to, koľko ľudí mu prišlo vzdať poslednú poctu, zrejme v akomsi metaforickom zmysle slova aj bol.

Nepočúvala prejav ministerského pracovníka, ktorý sa snažil slovami vystihnúť veľkosť a charakter Albusa Dumbledora. Ro myslela na riaditeľove oči. Uvedomila si, že vždy boli pre ňu na druhých ľuďoch dôležité oči. Začalo sa to Remusom a jeho mäkkým olivovozeleným pohľadom – a sprevádzalo ju to dodnes, kedykoľvek pozrela do Tianových čiernych očí, ktoré jej pripadali ako nekonečné studne.

A Dumbledorove oči? Vyvolávali v nej pocit, akoby v nej listoval a čítal ako v knihe. Často to bolo zneisťujúce, ale v skutočnosti sa ho nikdy nebála. Nie naozaj. Rešpekt, to áno, ten cítila; strach však určite nie. To on ju inšpiroval, aby sa venovala kliatborušiteľstvu. Doteraz si ani nepriznala, ako veľmi ovplyvnil jej život – na dlhé roky. Až doposiaľ.

Vzdychla a privrela oči. Otvorila ich, keď sa ozvali výkriky. Nad stolom, kde ležalo Dumbledorovo telo zabalené vo fialovom zamate so zlatými hviezdami, sa objavili plamene. Vyzeralo to ako mocné kúzlo, ale jeho pôvodcu nik nevidel – možno ním bol samotný Dumbledore, ak to vôbec bolo možné.

Namiesto mramorového stola tam zrazu stála biela hrobka, ktorá skryla i Dumbledorovo telo. Prítomní ostali ešte chvíľu ohúrení posledným kúzlom, no postupne sa začali rozchádzať. Ro si až vtedy všimla v čiernej mase čosi ružové a spozornela. Ako prvý ju však zbadal Remus, ktorý kráčal vedľa Tonksovej. Zamával jej a upozornil na ňu aj svoju spoločníčku, načo sa obaja vybrali k nej.

„Ro, rada ťa vidím,“ Tonksová ju hneď objala.

„Aj ja teba. Vás. I keď pri takejto hroznej príležitosti.“ Krátko sa stisla i s Remusom, ktorý vzápätí znovu chytil Tonksovú za ruku.

„Ako sa ti darí, Ro?“ spýtal sa jej.

„V pohode, len... akosi sme všetci zvážneli, odkedy sa to stalo. Svet je iný. A priznám sa, opäť sme začali uvažovať o odchode. Netuším, ako sa teraz Andy rozhodne ohľadom Rokfortu.“

Tonksová s povzdychom zavrtela hlavou. „Na jeho mieste by som sa sem nevracala.“

„Treba sa vzoprieť, Dora,“ podotkol Remus.

„Vraví ten, čo ma ako prvý presviedčal, aby som sa s celou rodinou zdekovala,“ ozvala sa Rowena, avšak s miernym úsmevom.

„Myslel som to dobre. Situácia sa postupne menila. A hoci by som bol rád, keby boli všetci moji priatelia v bezpečí, teraz je čas bojovať. Priamo, nepriamo, akokoľvek. Nemôžeme nechať zvyšok Británie v štichu. Zvlášť preto, lebo Dumbledore tu už nie je. Nemôžeme ho sklamať. Nemôžeme jeho obetu nechať vyjsť nazmar.“

„Súhlasím,“ kývla Ro. „Posledné dni som zvažovala, či sa oplatí pridať k Fénixovmu rádu.“

„Čože? Ro...“ Tonksová zarazene zažmurkala. „Ale čo Craig?“

„Veď je to práve kvôli nemu. Ak nebudem bojovať za jeho lepšiu budúcnosť, čo som za matku?“

Remus sa na ňu zahľadel. Netváril sa šokovane ako jeho spoločníčka; v jeho očiach sa zrkadlilo pochopenie. Akoby nič iné od Roweny ani nečakal. Jeho reakcia však chápavému výrazu protirečila: „Nie je tvojou povinnosťou ohroziť samu seba, Ro. James a Lily to ponímali rovnako – a kam ich to priviedlo? Žiadny rodič predsa nechce zo svojich detí spraviť siroty.“

„Samozrejme, že o to mi nejde,“ stisla pery. „Ešte som sa nerozhodla,“ zahovorila napokon. Toto miesto a jeho atmosféra jej nepripadali vhodné na takúto debatu a dohadovanie. „No ako sa máte vy?“

„Dobre, v rámci možností,“ odvetil Rem.

„Dobre?“ Tonksová naňho pozrela s nadvihnutým obočím. „No, asi je to akýsi kompromis medzi „hrozne“ a „vynikajúco“. Vieš, Ro, ako sa vraví, že všetko zlé je na niečo dobré?“

„Iste...“ zadívala sa na ňu trochu zmätene.

Tonksová si Remusa ešte raz premerala a potom sa k nej naklonila bližšie a stíšila hlas: „Tento blázonko ma práve požiadal o ruku. Dúfam, že to nebolo len z rozcítenia a dojatia.“

Rowena nemo otvorila ústa a preniesla zrak na Removu tvár. Tonksovej slová síce zrejme nemohol počuť, ale asi vytušil, čo jej vravela, lebo na lícach sa mu zjavil náznak červene. „Rem...“ zašepkala ohromene. „Ja... gratulujem,“ pousmiala sa na priateľku a stisla ju.

„Vďaka,“ potichu sa zasmiala. „Aj pre mňa to bol šok, ver mi.“

„Rem, to je... skvelé.“ I jemu venovala úsmev a opäť ho objala.

„Bol to náhly popud,“ priznal jej šeptom do ucha. „Dúfam, že si to nerozmyslím.“

„Neopováž sa,“ zdôraznila rovnako tichým hlasom. V hrudi sa jej usadil ten najzvláštnejší pocit, ktorý však nestihla ani poriadne spracovať, keď jej ktosi stlačil plece.

„Mama? Ideme ešte s kamošmi k Trom metlám na ďatelinové pivo, dobre? Čau, Tonksová, zdravím, pán profesor.“

„Ahoj, Andy,“ pousmial sa Remus, ani sa neobťažoval opraviť ho. Volal ho tak vždy, keď sa u nich doma náhodou stretli.

„Čau, fešák,“ žmurkla naňho aurorka.

Rowena mu prisvedčila. „Iste, bež. O hodinu sa stretneme neďaleko Škriekajúcej búdy.“

Kývol a ponáhľal sa za spolužiakmi. Školský rok sa ozaj neskončil pozitívne a museli si to uvedomovať všetci študenti. Pochybovala, že v niektorom z rokvillských podnikov bude v ten deň ktovieako veselo.

„A kde máš Tiana?“ opýtala sa Tonksová.

„Zdá sa, že tamto,“ ukázal na cestu do Rokvillu Remus.

Tian sa k nim pomaly približoval, Craig cupkal popri ňom. Len čo zbadal mamu, rozbehol sa k nej. Rowena sa mu tiež vybrala v ústrety a vzala ho na ruky. „Ahoj, zlatko!“

„Až teraz sa nám podarilo vychystať,“ oznámil Tian. „Už je po pohrebe?“

„Hej.“

„Prepáč, že som to celé zmeškal,“ pohladil ju po chrbte a zľahka ju pobozkal.

„To nič. Poď pozdraviť Tonksovú a Rema, hm?“

„Videl som už z diaľky Tonksovej účes,“ poznamenal a Ro sa pousmiala, načo sa vrátila späť k nim.

„Nemáte chuť na prechádzku po rokfortskom areáli?“ navrhla Tonksová.

Rowena si mimovoľne vymenila pohľad s Remusom, ktorý takmer okamžite prikývol. „Dobrý nápad.“

„Jasné, poďme,“ súhlasila aj ona. Po najnovších novinkách si však nebola celkom istá, či je to skutočne až taký dobrý nápad.

[ » na začiatok « ]