Hermiona Grangerová s batohom cez rameno a knihami pod pazuchou vykračovala po hrade a študovala svoj rozvrh. Práve mala namierené do žalárov na hodinu elixírov a dnes ju ešte čakala herbológia.

Schádzala po schodoch do podzemia a po tele jej prebehli zimomriavky. V žalároch bola vždy taká strašná zima, ako to tu môžu Slizolinčania vydržať?! A tie kamenné chodby pôsobili tak skľučujúco. Bože, veď je to tu presne ako v Tajomnej komnate....

Dýchaj, Hermiona, vravela si v duchu. Už to nie je ďaleko, už iba dvakrát zájsť za roh. Upokoj sa.

Vedela však, že sa neupokojí. Krok za krokom prechádzala po chodbe a stále viac sa jej zmocňovala úzkosť. Ešte kúsok, ešte trochu. Vydržať, už bude v učebni a nebude tam sama. Čo jej pripomenulo, že sem už nikdy nebude chodiť osamote. Zašla za roh a...

„Hermiona, čauko!“

Od ľaku takmer zvreskla. Oprela sa o stenu a začala zhlboka dýchať. Svojmu ryšavému kamarátovi by najradšej jednu strelila.

„Bože, Ronald!“

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť.“

Spolužiaci ju nechápavo pozorovali. Netrvalo to však dlho a všetky hlavy sa otočili späť k zamknutým dverám triedy.

„Prečo všetci stoja vonku?“

„Snape nás ešte nechce pustiť,“ vysvetľoval jej Ron. „Vraj musí ešte všetko nachystať.“

Poobzerala sa po ostatných. Dnes mali hodinu s Bystrohlavčanmi, takže tu nikoho nepoznala.

Dvere sa odrazu otvorili a stál v nich profesor elixírov.

„Poďte, prosím,“ vyzval ich.

Žiaci sa hrnuli dnu a obsádzali prázdne miesta.

„Sadneme spolu?“ opýtal sa Ron Hermiony.

Tá prikývla a prešla úplne dopredu pred katedru. Ron si iba vzdychol a nasledoval ju.

Snape predstúpil pred triedu: „Vitajte na našej prvej spoločnej hodine v tomto roku,“ začal. „Kým ste čakali, pripravil som vám prísady. Pokyny máte na tabuli. Chcem pripomenúť, že vašu prácu budem hodnotiť. Môžete začať.“

Hermiona sa okamžite pustila do práce, Ron ju len zvedavo pozoroval.

„Pomôžeš mi?“

Tá si len povzdychla: „Sleduj, čo robím a zvládneš to.“

Ako pracovali, začali sa rozprávať. Od začiatku roku spolu nemali čas hovoriť.

„Tak ako? Čo nové?“

„U mňa nič,“ odpovedal Ron, „no Harry je zas stredobodom pozornosti.“

Hermione sa stiahol žalúdok.

„Áno, a prečo?“

„Tá nová profesorka sa oňho zaujíma. Dracovi povedal, že mu včera navrhla, aby sa prešli. Vraj mu chcela povedať o jeho rodičoch.“

Teraz už elixíru nevenovala žiadnu pozornosť.

„A ako to dopadlo?“

Ron pokrčil plecami. „Neviem. Draco sa ho včera pri večeri pýtal a Harry sa vraj tak zatváril, že bol rád, že jednu neschytal.“

„Takže to asi nebolo nič príjemné,“ snažila sa Hermiona pôsobiť nenútene. „Áno, videla som ich, ako spolu včera vchádzajú do siene na večeru.“

„Čo myslíš, čo mu mohla povedať, že je zas taký?“

„Netuším. No možno mu len nebolo ľahko na nich spomínať. Svoju mamu v podstate stratil dvakrát.“

„Hej, to je fakt.“

„Ako postupujete, pán Weasley, slečna?“ Snape dorazil k ich stolu a skúmal obsah ich kotlíkov. „Slečna, vy ste si v pokynoch nevšimli, že to asi pred minútou trebalo zamiešať?“

Hermiona sa rýchlo chopila naberačky a tekutinu pomiešala.

„A vy, pán Weasley, svoju prácu hádam nemyslíte vážne?!“

Keď doňho Snape zabodol svoj pohľad, Ron sa akoby viditeľne zmenšil.

„Ja...neviem, kde sa mohla stať chyba.“

„Vy nie, ale ja áno. Za toto strhávam Chrabromilu päť bodov.“

Práve keď si Ron skormútene povzdychol, zazvonilo.

Hermiona sa o pár hodín na to pobrala s ostatnými študentami do skleníkov. Herbológiu mali so Slizolinčanmi, a tak pár metrov od seba zazerala na Harryho hlavu. Keď prechádzala pozemkami, myšlienky jej zablúdili aj k novej profesorke. Poznala Harryho rodičov a očividne dosť dobre. Ale čo mohla Harrymu povedať, že bol potom taký, akého ho Ron opísal?

Zatiaľ mala s Merrythoughtovou iba jednu hodinu. Nemala ju na základe čoho posúdiť, no skrátka sa jej nepozdávala. To, akým vražedným pohľadom zazerala na Harryho na uvítacej hostine...

Vošli do skleníkov, kde už na nich čakala profesorka Sproutová. Hermiona po nej iba prebehla pohľadom a vedela, že sa nijako nezmenila. Hnedý plášť mala ako vždy ufúľaný od hliny, na rukách rovnako špinavé rukavice a na hlave pokrútený, špicatý klobúk. Podišli k dlhému stolu.

„Príjemný podvečer, študenti!“ pozdravila ich.

„Aj vám!“ odzdravili.

„Rada vás všetkých opäť vidím. Zaraz sa pustíme do práce. Vidíte vo svojich kvetináčoch tú nádheru, ktorú som si pre vás pripravila?“

Sproutová pokukovala po žiakoch, no nik sa neprihlásil. Na Hermionu pozrela sklamaným pohľadom, čo ju trochu zabolelo.

„Volá sa to Diabolská pasca. Potrebuje trochu ošetriť, v lete sme mali veľké sucho, a tak z nej treba poodstrihávať odumreté vetvy. Je ich však dosť a nie je to práca, ktorá by šla od ruky. Preto budete pracovať vo dvojiciach.“

Žiaci sa začali prechádzať popri dlhom stole, každý chcel pracovať so svojim kamarátom. Hermiona pokukovala po žiakoch a hľadala, ku komu by sa pridružila. Ron už bol so Seamusom Finniganom, tak hľadala ďalej. Rýchlo zistila, že neobsadený je len jeden človek- Harry.

„Ehm...Harry?“ oslovila ho ostýchavo, keď k nemu došla. „Môžem sa k tebe pridať?“

„Pokojne,“ odvetil.

Bolo jej jasné, že nebude taký zhovorčivý ako Ron, ale mala aj strach, aby jej len drzo neodvrkol.

„Tak teda môžete začať!“

Študenti sa pustili do práce. Profesorka mala pravdu, nebolo to nič jednoduché a ani sa to nedalo odbyť rýchlo, preto bola Hermiona rada, že ju pri práci nik neruší.

„Podala by si mi, prosím, ten roztok?“ ozval sa zrazu Harry. „Potrebujem tie vetvy zmäkčiť, aby sa dali ľahšie odstrihnúť.“

„Iste,“ pritakala a nervózne mu roztok podala.

„Vďaka.“

To, že začal rozprávať prvý, ju trochu postrčilo: „Ako sa máš?“

„Ujde to.“

„Tiež máš taký nabitý rozvrh?“

„Dá sa,“ odvetil.

Trápne ticho.

„Čo Snape?“ opýtal sa zrazu. „Aké boli elixíry?“

„Ako o nich vieš?“ spýtala sa zaskočeným tónom.

„Ron sa dnes chválil, že vyrobil taký úžasný elixír, až mu zaňho strhol päť bodov.“

„Och, áno,“ pritakala. „Niekedy by som Snapovi ja najradšej strhla z hlavy tie jeho mastné vlasy.“

Harry na ňu šokovane pozrel a aj ju samú prekvapilo, že sa dokázala takto drzo vyjadriť o niekom z profesorov.

Zrazu sa však obaja pustili do takého hlasného smiechu, až po nich všetci v skleníkoch začali pokukovať.

„Potter, Grangerová, ale dosť!“ okríkla ich Sproutová. „Rušíte druhých pri práci.“

Zvyšok hodiny tak len mlčky pracovali a na konci oboch profesorka ohodnotila desiatimi bodmi.

Keď sa hodina skončila, Hermiona sa oddelila od spolužiakov a rozhodla sa vrátiť do hradu dlhšou cestou. Musela o dnešku pouvažovať. Najmä nad tým, aká bola nervózna z Harryho a potom nad tým, ako ho ľahko dokázala rozosmiať! Bola presvedčená, že ho nikdy nevidela sa vôbec usmiať. A hoci mala tisíc dôvodov na to Harryho neznášať a nechcieť s ním mať nič spoločné, z nejakého dôvodu jej jeho smiech spôsobil nesmiernu radosť.

Až teraz si uvedomila, aký je Rokfort krásny.

[ » na začiatok « ]