Kapitola:
Pridaná: 7.8.2007, 19:58:45
Čítaná: 1741×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Polly, Dumbledore, Sirius Black, James Potter, Remus Lupin
Stručný dej: Volám sa Polly Holstaynová. Pochádzam z čisto čarodejníckej rodiny. Do svojich 8 rokoch som žila v Austrálii. Môj ocko je zamestnaný na ministerstve mágie. Pracoval na tajnom projekte. Keď sa však zmenil minister mágie projekt zatrhli a my sme sa mohli presťahovať do Anglicka. Som jedináčik, za čo môžem ďakovať bohu. Matka chcela aby som navštevovala obyčajnú muklovskú školu pokiaľ mi nepríde list z Rokfortu. Hmm ...moja mama v tých chvíľach som si ešte neuvedomovala aký sú mi rodičia blízky. Všetko dobre som stratila. Stalo sa to pár dni pred mojimi 11 narodeninami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zoznámenie 2 » Prečo? 3 » Zistenia 4 » Prútik 5 » Vlak 6 » Noví priatelia 7 » Tajomstvo 8 » Animágovia 9 » Najkrajší darček 10 » Návštevy 11 » Rande 12 » Siriusov objav 13 » Problém 14 » Pokušenie

Strhla som sa zo sna, keď som otvorila oči nado mnou stál Sirius. Od prekvapenia som tichučko skríkla.

„Ale Polly, to som až taký odpudzujúci?“ so smiechom zašepkal.

„Môžeš mi prosím ťa povedať čo tu robíš?“ opieral sa o moju posteľ a nezbedne sa usmieval.

„Máš chutné pyžamo...“ zamrmlal. Pozrela som na svoje pyžamo. Bol to vianočný darček od tety Sáry asi spred troch rokov. Kedysi to bola po zem dlhá nočná košeľa teraz mi siahala sotva po lýtka. V strede boli dve muklovské motorky. Moc som ich síce neobdivovala ale bola to tetina vášeň. Nechcela som jej brať ilúzie a tak sme aj s Viktóriou trpeli takéto darčeky.

„Som rada, že sa ti páči, ale stále si mi neodpovedal čo tu robíš..“ pohoršovala som sa a perinu si vytiahla o čosi vyššie.

„Ideme von, ideš s nami?“

„Von? Kam von?“ podľa hodín, ktoré mi tikali na stole bolo niečo po polnoci a oni chcú ísť von?

„Omrkneme to tu.. Možno pôjdeme do lesa a určite do Zúrivej vŕby..“ vyzývavo na mňa pozrel a pokračoval. „Dúfam, že sa nebojíš..“ presne toto ma naštartovalo.

„Počkaj vonku, za päť minút som u vás..“

Sirius sa naposledy ku mne sklonil a pošepkal „Ak sa nemýlim tak jedna tvoja spolubývajúca sa prebudila. Dúfam, že nás nebonzne...“ keď vychádzal usmial sa na prebudené dievča a zmizol.

„Ale Polly kam si sa to vybrala?“ zaliečavo sa ozvala

„To ťa akosi nemusí zaujímať..“ zahundrala som.

„Počula si ho? Mohla by som povedať profesorom, že ste odišli..“ pokračovala s odporným úsmevom na perách. Prestala som pobehovať po izbe a pozrela na ňu.

„Čo mám urobiť aby si mlčala?“ vážne som sa opýtala

„Ale Polly, veď som ti to vravela. Chcem aby si mi dohodla schôdzku so Siriusom. Potom by som bola ticho.“ Dohovorila rýchlo

„Tak fajn, ale potom budeš ticho. Nech už to dopadne akokoľvek budeš ticho a nikomu nič nepovieš. Súhlasíš?“

„Súhlasím..“ podali sme si ruky a ja som sa ponáhľala za chalanmi.

„Sirius nám povedal, že sa jedna prebudila...Povie to na nás?“ okamžite chcel vedieť James.

„Vybavila som to ale.. no, ehm, Sirius s ňou musí ísť na rande.“ Rýchlo som vyšla cez portrét nepočúvajúc šomranieTučnej panej a ani zhrozený Siriusov výkrik ani Jamesov a Remusov chichot.

„Polly, ty si ma zapredala..!“ kričal na mňa keď ma nemohol dobehnúť.

Prudko som zabrzdila a otočila sa na neho. „Čože? Tak ja som ťa zapredala? Nebol si to náhodou TY, kto vtrhol k nám do izby a zobudil ju?“

„Možno, ale chceš povedať, že si s nami nechcela ísť?“

„Mali by sme si niekedy zobrať aj popcorn..“ nečakane povedal James Remusovi. Obaja nás zaujato sledovali.

„Pravda..“ pritakal mu Remus. Ja a Sirius sme sa otočili a hľadeli na nich.

„Moc vtipné..“ zahundrala som

„Tak prepáčte, ale vy dvaja sa teraz skoro stále hádate..“ vysvetľoval nám Remus. Ten sa len málo kedy zapájal do našich hádok. Sedával v kresle a čítal alebo sa hral so Zamatom alebo klebetil s Lilly, tá ho totiž mala celkom rada.

„A tie iskry...“ pošepkal mu do ucha James. Mal smolu, pretože som to začula..

„Iskry??“ zajačala som.

„No a nie?“ nevinne sa pridal Remus.

„Niekto ide..“ prerušil nás červený Sirius. Posotil nás za súsošie a a sám sa bežal skryť za vedľajšiu sochu nejakej bláznivej čarodejnice. Poza rohu vychádzal Filch. Čuchal okolo seba akoby vedel, že sme tam...

„No tak, holúbkovia vylezte...“ zastal a pomaly sa blížil k soche za ktorou sa skrýval Sirius. Celou cestou nasával vzduch. Keď nazrel za sochu všetci sme boli pripravený začať kričať aby sme ho odlákali od Siriusa a on mohol bezpečne utiecť. Na naše prekvapenie Filch vyšiel poza sochy úplne nešťastný.

„Nikto....Ale ja vás nájdem..!!“ zaprisahával sa a šuchtavým krokom, hundrúc si stále niečo popod noc odišiel. Počkali sme až sa jeho tieň úplne stratí a potom sme sa bežali pozrieť kam len Sirius mohol zmiznúť.

„Tak, čo myslíte kam odišiel?“ opýtal sa nás Remus keď sme kráčali ku klubovni. Hľadali sme ho ale nikde sme ho nemohli nájsť. Sirius sa jednoducho vyparil.

„Veď nech len počká, takto odísť....“ Hundral James.

„Toto by sa nám nemalo stávať, vždy keď sa niekam vyberieme, či už skúšať premenu alebo za Remusom, na niekoho narazíme.. Mali by sme s tým niečo robiť..“ nik z nás už neprehovoril až pokiaľ sme neprišli do klubovne. Zvalili sme sa do kresla a čakali na to či sa Sirius ukáže. Našťastie bolo sobotňajšie ráno a tak sme sa nemuseli učiť na hodiny. Ani neviem ako som zaspala a nebola som jediná. Zobudila som sa na to ako mi Lilly, trasie plecom.

„Prečo spíte tu?“ nechápavo sa opýtala.

Otvorila som ospalo jedno oko ale keď som si spomenula, že som v klubovni a, že Sirius sa stratil vyskočila som na nohy a pohľadom blúdila po ďalších ležiacich telách.

„Lilly, nevidela si Siriusa?“

„No áno, asi pred piatimi minútami vbehol celý šťastný do klubovne a keď vás zbadal začal sa smiať. Asi sa išiel osprchovať, dosť zapáchal..“ povedala a prevrátila očami. „Potrebuješ niečo?“ pýtala sa ešte. Odmietavo som pokrútila hlavou . „Keby niečo nájdeš ma vo Veľkej sieni..“ zamávala mi a odišla. Snažila som sa prebrať ostatných. Remus sa dal prebudiť, ale James len niečo zahundral a otočil sa na druhý bok.

„Ja ho prebudím“ povedal Remus a namieril na neho prútik. Nemusel vysloviť zaklínadlo nahlas už v druhom ročníku tak ako Sirius a James ovládal neverbálne zaklínadla. Jamesa oblial prúd studenej vody. To ho prebralo. Prestrašene vyskočil na nohy a otriasol sa ako pes.

„Čo, prečo ste ma zobudili?“ nechápavo na nás pozeral.

„To bude asi tým, že sme zaspali v klubovni, spomínaš si James?“

„Už áno...“zahundral a pozeral sa okolo seba „A Sirius, nevidel ho niekto?“

„Predstavte si, že áno.. Lilly mi teraz povedala, že odišiel do izby sa osprchovať..“ hovorila som im.

„Tak to aby sme sa ho išli spýtať kde strávil túto noc..“

„Ale mami, bol som vonku..“ zatiahol Sirius zo schodov a posmešne na nás pozeral. „Niečo som našiel..“ tajomne povedal, a ukázal do rohu klubovne kde nám chcel porozprávať svoje zážitky.

„Tak Sirius, spusti..“

„Som nevedel Polly, že si taká nedočkavá..“ pozrela som na neho s vražedným pohľadom a on radšej pokračoval. „Našiel som tajnú cestu...“ všetci sme zadržali dych a čakali na to až bude pokračovať.

„Vedie do Rokvillu...“ oznámil nám a pyšný sám na seba sa oprel a čakal od nás pochvaly. Tie však akosi neprichádzali.

„Ale ako si to našiel?“ chcel vedieť James

„Viete keď som sa skryl za tu sochu čarodejnice a prichádzal Filch, znervóznel som a vytiahol prútik, myslel som, že by sme ho poprípade mohli znehybniť ale to nebolo potreba, vás si nevšimol a ja ako som netrpezlivo búchal po tej soche, otvorila sa tam jama a ja som do nej vliezol. Najskôr som si myslel, že je to niečo ako skrýš len taká jama ale všimol som si, že je to tunel a tak som chcel zistiť kam vedie.. Nebola to ľahká cesta..“

„Dúfam, že nečakáš metál..“ zahundrala som si pre seba. Sirius sa ale nenechal vyrušiť a ďalej nás „ohuroval“ svojimi zážitkami.

„Vyliezol som v Medových labkách odkiaľ som si pobral zopár sladkostí... Pravdepodobne sme jediní, ktorí o tom tuneli vedia, cesta bola totiž úplne zarastená koreňmi a inými hlúposťami.“ dokončil svoje rozprávanie.

„Viete čo to znamená?“

„Nie James, načo si prišiel?“ sarkasticky som sa opýtala.

„No, že ak je tu jeden tajný vchod, možno ich bude viacej..“ všetci sme na neho prekvapene hľadeli, kde sa to v tom chalanovi bralo? Dokázal uvažovať dosť popredu.

„James má pravdu, kde je jedna cesta bude aj ďalšia..“ pritakal mu Remus.

„Kámo, ty sa nezdáš..“ pochválil ho Sirius a potľapkal ho po pleci.

„A uvažovali ste nad tým ako tie ďalšie vchody chcete objaviť?“ zastavila som ich nadšenie.

„Ale, Polly.....musíš nám to kaziť?“ nahnevane sa spýtal Sirius.

„To bola normála otázka.. Popremýšľajte nad tým a ja sa idem teraz prezliecť a naraňajkovať..“ hovorila som, zatiaľ čo som mierila do svojej spálne.

Odhaľovanie tajomstiev hradu.

Tak to chalani nazvali. Začali behať po hrade a búchať prútikmi po všetkom čo im prišlo pod ruku. Zatiaľ čo ja som sa snažila prísť na nejaké ľahšie spôsoby. Sedávala som v Núdzovej miestnosti a listovala v knihách, ktoré mi miestnosť vyčarila. Dokázala aj to, zistila som to úplne nevinne. Bola som hrozne smädná a priala som si,aby som mala pohár chladnej limonády a tá sa objavila predo mnou. Ostatným som to nepovedala a sama som vychutnávala toto moje tajomstvo. Miestnosť vyčarila úplne všetko, knihy, obed, pohodlnú sedačku...jednoducho všetko.

Keď som nelúštila staré knihy o Rokforte precvičovala som svoju premenu, nebolo to vôbec jednoduché. Po pravde, sa to mne a ani chalanom vôbec nedarilo. Nedokázali sme sa natoľko sústrediť aby sa to darilo. James bol prvý, ktorému sa podarilo na sebe niečo zmeniť. Na hlave sa mu objavil náznak parohu. Vlastne to bolo len taká hrčka ale aj tak sme to oslavovali. Remus, ktorý bol s nami a pozoroval nás sa išiel upučiť keď nás videl. Veď si to predstavte. Sústredene sme sedeli alebo stáli s prižmúrenými očami, nevnímali nič iné ako zviera, na ktoré sme sa mali premeniť. Naše úsilie sa zväčšovalo najmä vo chvíľach keď bol spln. Lenže nedarilo sa nám to a veľmi rýchlo sa blížil koniec školského roka. Nestihli sme skoro nič z toho, čo sme si predsavzali. Možno len pár maličkostí, našli sme ďalšie tajomné východy z hradu. Alebo skôr našla ich Núdzová miestnosť. Keď ma omrzelo tajomstvo, ktoré som mala a oznámila som ho ostatným, Remus prišiel na nápad aby miestnosť vyčarila niečo ako mapu, ktorá by patrila len a len nám. Nik tomu nedával veľkú nádej ale keď sa to podarilo boli sme šťastný. Nebolo to nič iné ako mapa so všetkými miestnosťami v hrade ale zatiaľ nám to stačilo. Mali sme celý budúci ročník aby sme ju upravili.

Ani som sa nenazdala a posledný krát som sedela vo Veľkej sieni ako prváčka. V hlave sa mi premietali všetky chvíle, ktoré som zažila. Nasadli sme do vlaku a pozorovali ako Rokfort mizne za kopcami...

P.S: dakujem všetkým, ktorí Polly čítaju... :)

[ » na začiatok « ]