Kapitola:
Pridaná: 18.1.2020, 10:22:33
Čítaná: 652×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

Neviem, či sa tu nájde ešte nejaká čitateľka tohto príbehu, v každom prípade som po odmlke a dlhej prestávke momentálne pri chuti pokúsiť sa ho dokončiť. :D O:)

---

Sledovala som žiakov počas písomky zo škótskej renesančnej literatúry a v myšlienkach som sa strácala úplne inde. Ďaleko, až kdesi v Londýne, hoci som ho nikdy osobne nenavštívila. Theov odchod do práce zväčša znamenal miestne oddelenie aurorského úradu, avšak teraz bol na služobnej ceste v Anglicku a mne to vedomie vyvolávalo samé nepríjemné pocity. S povzdychom som vstala zo stoličky a vyšla spoza katedry, aby som sa prešla po triede.

Kým som prechádzala medzi lavicami, periférne som vnímala, ako sa žiaci väčšmi krčia nad svojimi papiermi, akoby som im do nich chcela nazerať a kritizovať ich za to, čo napísali. Nástenné hodiny mi ukázali, že prešlo iba päť minút od rozdania hárkov s otázkami. Čas sa vliekol a ja som pred sebou doslova videla každú sekundu - najdlhšia a najtenšia ručička sa s tichou ozvenou presúvala od jednej čiarky k druhej, zdravila číslice a donekonečna opakovala svoju kruhovú cestu.

Pár minút pred zvonením som kázala jednej zo žiačok, ryšavej Amber, aby pozbierala všetky papiere a priniesla mi ich na stôl, načo som triedu prepustila. Koniec vyučovania znamenal aspoň pre študentov pokoj na zvyšok dňa. Na rozdiel odo mňa, pre mňa sa tie nepríjemnejšie chvíle dňa ešte iba začínali. Chvíle odchodu do prázdneho domu, chvíle priamo v ňom, nasiaknutom bolestným a nervóznym tichom.

Zamierila som do zborovne, kde som s radosťou prijala pozvanie kolegyne, učiteľky chémie a fyziky, na kávu. Vybrali sme sa spolu naprieč mestom a usadili sa v malej kaviarničke, kde som si objednala lipový čaj s medom a Lucy si vypýtala espresso a malinový zákusok.

„Nedáš si niečo sladké, Ellie? Pozývam,“ usmiala sa na mňa povzbudivo. Napriek tomu, že sme učili úplne odlišné predmety, rozumela som si s ňou najlepšie v celom učiteľskom zbore - azda i vďaka tomu, že sme boli obe najmladšie spomedzi kolegýň a kolegov. Kedykoľvek nás ostatní chceli kritizovať, my dve sme si vždy porozumeli v našich vyučovacích metódach.

„Ďakujem, ale nemám na nič chuť. Mám akýsi stiahnutý žalúdok.“

„Sladké by ti určite pomohlo. Vždy, keď mám nervy, obalím si ich cukrom - a vždy to pomôže. Obedovala si vôbec? Nevidela som ťa v jedálni.“

„Nie,“ priznala som, „nebolo mi dobre.“

„A nie si chorá?“

„Nie som, len...“ zahľadela som sa na ňu. Oficiálne som to ešte neoznámila, aj keď som sa v najbližších dňoch chystala za riaditeľom školy. „Je to bežná nevoľnosť. Čakám bábätko.“

„Ellie!“ doširoka otvorila oči. „To vážne? To je úžasné! Gratulujem! Musíte byť s manželom nadšení!“

„Áno, tešíme sa,“ pousmiala som sa a poďakovala čašníčke za čaj, ktorý mi priniesla.

„Očakávala by som trochu väčšiu radosť,“ poznamenala Lucy, kým na mňa skúmavo hľadela. „Žeby budúci otecko nebol až taký nadšený, ako si si priala?“

„Theo zareagoval úžasne. Veľmi sa teší. Ja len... mám starosti. Ale tým ťa nechcem zaťažovať.“

„Bojíš sa? Chápem. Teda, viem si predstaviť. Asi. Ale vieš, čo ti určite pomôže? Nákupy. Mňa vždy zbaví stresu, keď si kúpim niečo nové na seba. A kým začneš protestovať, mohla by si nakupovať aspoň pre bábätko. Čo povieš?“

„Hm... to nie je úplne zlý nápad.“

„Chcela by si dievčatko, či chlapčeka?“

„Ani neviem. Hlavne, aby bolo v poriadku. To je najdôležitejšie. Mohla by som kúpiť nejaké žlté či zelené vecičky, ktoré by sa hodili bábätku bez ohľadu na pohlavie.“

„Už sa ti rozžiarili oči,“ usmiala sa spokojne. „Len čo zjem zákusok, môžeme ísť.“

Napokon som si jeden dala i ja, zákusok s čiernymi ríbezľami, a nechala som Lucy, aby ma povodila po obchodoch. S Theom sme síce nemali peniaze na zbytočné míňanie, ale zopár drobností pre bábätko som predsa len zaobstarala. Aj keď sme sa s kolegyňou rozlúčili a prišla som domov, celý večer som si ich prezerala a tešila sa z nich.

Začala som si predstavovať, aké to bude o pár mesiacov, keď naše maličké budem držať v náručí a starať sa oň. Budem v noci vstávať, aby som ho nakŕmila, budem ho uspávať, spievať mu, umývať ho, zabávať, nosiť, kočíkovať... A, samozrejme, aj Theo. Theo, ktorý bude pri nás a s nami v každej možnej chvíli.

Zaspávanie bez neho bolo úmorné, až som to vzdala a posadila sa k pracovnému stolu. Do druhej nadránom som opravovala písomky, až som nad jednou zadriemala a „nakreslila“ na ňu atramentovú vlnovku nepravidelného tvaru, ktorá prechádzala slovami v odpovedi Annabelle MacAllisterovej. Rezignovane som sa teda odobrala do postele, len čo som ju nešikovne zamaskovala, a opäť som zhasla.

Keď som ráno otvorila oči, začula som vedľa seba tiché, pravidelné nádychy a výdychy. Obrátila som sa z boku na chrbát a neveriacky hľadela na Thea. „Ty si prišiel domov...“ Zľahka som sa dotkla končekmi prstov jeho tváre, ale ruku som odtiahla, keď zvraštil tvár a trochu sa mykol. Musel prísť veľmi neskoro, keďže som si šla skutočne ľahnúť až po druhej.

Nechala som ho ďalej spať a vybrala som sa pripraviť na raňajky praženicu so slaninkou. Avšak už po krátkej chvíli v kuchyni ma prekvapil, keď sa bezhlučne priblížil zozadu a objal ma, pričom mi vtisol bozk na šiju. „Dobré ránko.“

„Dobré ráno,“ usmiala som sa. „Som tak rada, že si tu. Ale nečakala som ťa.“

„Večer sme dlho debatovali a už som sa aj pobral do prenajatej izby v Deravom kotlíku, ale potom som si povedal, že ma od teba delí iba hop-šup prášok a premiestňovacie kúzlo. Tak som prišiel. Beztak som mal celý čas v Londýne výčitky, že vás nechávam samých. Či samy.“

Oprela som sa chrbtom o jeho hruď. „Pôjdeš naspäť do Londýna?“

„Áno, o ôsmej začíname ďalšiu poradu. Ide o Fénixov rád, nemôžem meškať. Samotný Albus Dumbledore príde kvôli nám, dobrovoľníkom z radov aurorov, ktorí sa chcú podieľať na zničení krutovlády Temného pána.“

„Albus Dumbledore...“ vzdychla som.

„Dá nám inštrukcie.“

„Kedy sa mi naozaj vrátiš?“

„Ešte dva dni, Ellie.“

„A potom...?“

„To sa dozviem dnes či zajtra. Všetko ti potom poviem. Prídem aspoň na noc, aby si nespala sama. Sľubujem.“

Privrela som oči a do nosa mi prenikla vôňa miešaných vajíčok. „Žiaľ, ty budeš asi sám raňajkovať.“

„Čože? Prečo?“

Namiesto odpovede som mu len rýchlo podala varechu a ponáhľala sa do kúpeľne. Tehotenská nevoľnosť bývala zatiaľ neúprosná a nevyberala si vhodnejšie či menej vhodné okamihy.

[ » na začiatok « ]