Poviedka:
Pridaná: 21.9.2017, 15:27:01
Čítaná: 3101×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: On, ona, oni...
Stručný dej: O tom, aká dôležitá môže byť prítomnosť každého z nás v živote iných...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma

„No poďme, otvor si zošit a píš,“ zašepkala som chalanovi sediacemu vedľa mňa.

„Nie, dnes nebudem,“ ľahostajne mi odpovedal a oprel sa o stoličku, zahľadiac sa von oknom.

Práve prebiehala matematika a ja som sedela na jednej z mojich prvých hodín na pozícii asistenta učiteľa. Nechcela som rušiť výklad učiteľky, ale ako prinútiť žiakov pracovať? Monika, triedna 6.A, ma hneď upozornila na výkvety, ktoré tu kraľovali. Tmavovlasý Lukáš bol na vrchole. Zamračený, uzavretý, nikým neprijímaný, nespolupracujúci. A desivý, kvôli červenkastej jazve, ktorá sa mu tiahla od ušného lalôčka ľavého ucha cez líce až pod oko. Kde k nej prišiel? Pôsobil dojmom bitkára, hoci to nebol chalan ako hora.

„Ale mohol by si, budúci týždeň píšete písomku. Chceš dostať zlú známku?“ A tých vraj mal plnú žiacku knižku.

Obrátil sa ku mne a zahľadel sa mi hlboko do očí. Zmocnil sa ma pocit, akoby v nich hľadal niečo veľmi konkrétne, ale ja som netušila čo.

„No a? Komu na tom bude záležať?“ Znovu sa obrátil a aj napriek upozorneniam samotnej učiteľky do konca hodiny zošit neotvoril a nenapísal ani čiarku, len sa pohrával s cukríkom, ktorý mal ukrytý v peračníku.

„Budeš to s ním mať ťažké,“ povzdychla si Valika, učiteľka matematiky, keď sme kráčali po hodine chodbou. „Nemyslím si, že by bol hlúpy, myslí mu to, ešte ako štvrták dokázal získavať jednotku za jednotkou. Potom sa uzavrel a odvtedy veľmi spolupracovať nechce. A ja nemám čas sa mu venovať, hoci v neho verím.“

„A to je všetko? Len sa nechce učiť a robiť na hodine to, čo ostatní? Mala som dojem, že je to nebezpečný kriminálnik,“ nadvihla som zmätene obočie. Tak mi ho predstavili a aj tak trochu pôsobil.

„Nuž... ja neviem podrobnosti, to skôr u triednej si musíš pozisťovať. Ale vo všeobecnosti je zaradený k problémovým žiakom.“

„A prečo sa zrazu uzavrel?“

Valika pokrčila plecami a odpovedala váhavo, akoby sa k téme ani vyjadrovať nechcela. „Neviem presne, problémy v rodine.“

Bola som trochu rozčarovaná nálepkovaním. Problémovým žiakom je chalan, ktorý sa neučí. Isto mu nepomáha výzor. Prečo sa však nikto nevenuje tomu, prečo to tak je? S trpkosťou som si spomenula na svoje detstvo. Tiež som bola obeťou nálepkovania u svojich rovesníkov. V spoločnosti som bola „tá zagánená, tá uzavretá, tá, od ktorých otec odišiel“. Nikto netušil, že to malé dievča okrem toho bolo vo vnútri aj „to zlomené, nechcené a nemilované“. V období rozchodu, v čase keď som chodila do siedmej triedy, nemali pre mňa rodičia jediného milého slova. Akoby som ja mohla za to, že oni dvaja si prestali rozumieť. Nervozita v domácnosti sa každým dňom stupňovala. Vulgarizmy lietali kuchyňou, plač sa ozýval spálňou. Mnohoročná nevera a nedostatočná podpora môjho otca mamu zruinovala. Zanevrela na všetkých, i na mňa. Zrazu som zostala sama. Zdesená, zúfalá, s pocitom, že ma nikto nemá rád a že som skutočne nanič a neschopná, ako mi denne obaja v záchvatoch zlosti vyhadzovali na oči.

Potriasla som hlavou, dúfajúc, že obdobie pobytu na škole vo mne nebude prebúdzať najtemnejšie spomienky. Tie som chcela nechať navždy pochované. Stačilo, že mi niekdajšie zážitky na duši zanechali hlboké jazvy a bolesť aj dodnes pretrvávala.

Ďalšie dva dni vyzerala hodina rovnako. On hľadel do prázdna, nič nerobiac, a ja som sa viackrát snažila primäť ho aspoň k mechanickému opísaniu si príkladov z tabule. Po dvoch dňoch sa mi podarilo dosiahnuť to, že si otvoril zošit a chytil do rúk pero.

S prvým úspechom som sa chcela podeliť, a tak som večer, po prvom týždni v novej práci, skočila ku kamarátke. Zdržala som sa, čas pokročil. Zababušená do hrubého šálu som sa ponáhľala tmavou uličkou domov. Už od detstva som sa tmy bála. Nejednu noc som sa skrývala pod perinami, unikajúc tak pred krikom rodičov. A nejednu noc po otcovom odsťahovaní som so slzami v očiach hľadela von z okna do tmy. Mama, v zúfalej túžbe prísť na iné myšlienky, často za sebou zaplesla dvere, vydávajúc sa v ústrety nočnej prechádzke okolo činžiaku. Temnota v byte zrazu nadobúdala inú príchuť, desivý odtieň, a vplížila sa i do mojej detskej duše. Z tieňov sa na mňa dívali strašidelné tváre zla a mňa nemal kto ochrániť. A ak by sa aj mame niečo stalo, zostala by som celkom sama. Hoci som z toho vyrástla a mame sa nikdy nič nestalo, iracionálny strach z tmy vo mne pretrvával i naďalej.

Azda i preto som sa tak strhla, keď sa sprava ozval bujarý smiech tlupy chalanov. Veľmi som sa neobzerala, ale zachytila som vysoké siluety. Žeby stredoškoláci? Zrazu sa s výkrikmi rozbehli smerom ku mne. Dych sa mi zasekol v pľúcach. Okradnú ma!

Takmer sme sa zrazili v uličke, kam dobehli, prederúc sa cez kríky. Skôr než som stihla zakričať o pomoc, ozvala sa rana ako z dela a autá navôkol sa rozhúkali.

„To bola šupa!“ rehotal sa najvyšší z nich. Aspoň myslím, že to povedal, pretože po tej megapetarde mi na niekoľko sekúnd zaľahlo v ušiach a srdce vynechalo asi stovku úderov. „Máš ešte? Super, tak daj.“

To aby som si švihla.

„Dobrý večer, pani učiteľka,“ doľahlo ku mne sprava. Prekvapene som sa obzrela k skupinke. Z prítmia na mňa hľadel tucet očí. Lukášove som spoznala ihneď. Vďaka chabému svetlu pouličných lámp, obtierajúcemu sa o jeho zjazvenú tvár, pôsobil strašidelne. V pohľade sa mu miešalo azda všetko. Výzva, nádej, rezignácia.

„Dobrý večer.“ Hoci sa mi na jazyk drali rôzne upozornenia, prehltla som ich. Som v škole týždeň aj s cestou, čo mu už len ja môžem kázať?!

„Kam idete? Treba vás odprevadiť?“ V hlase mu zaznel smiech.

„Nie, ďakujem. Ale teba by možno bolo treba. Je veľa hodín, mal by si už byť doma,“ neodpustila som si.

Odpoveďou mi bolo pokračovanie v rozhovore o petardách. S pokrútením hlavy som sa div nerozbehla po chodníku, len aby som sa vyhla ďalšiemu výbuchu. V mysli mi utkveli myšlienky na Lukáša. Taký malý a zráža sa po nociach so zjavne staršími chalanmi? To naňho nikto nedáva pozor?

Ďalší deň som mala hodinu aj v jeho triede. Sedel vzadu, vystretý, aby ma zazrel hneď po príchode. Keď som spolu s matematikárkou vkročila do triedy, neušiel mi jeho úškrn.

„Dobrý deň, pani učiteľka,“ pozdravil, keď som si k nemu prisadla. Dnes ma registroval, pozorne sledoval každý môj pohyb a na perách mu stále pohrával provokačný úškrn. Aj tá jazva sa mi zdala akási výraznejšia.

„Dobrý deň.“

„Ako sme sa dohodli, dnes píšeme písomku. Mali ste ma čakať s pripravenými dvojhárkami! Myslela som si, že je to jasné. Sami sa oberáte o čas! Rýchlo, od okna skupina A, od dverí B.“

Mlčky som sledovala, ako si Lukáš z lavice vytiahol čistý papier a hryzúc si vnútornú stranu líca opisoval vzor prednej strany.

„Učil si sa?“

K tomu pohľadu, čo na mňa vrhol, chýbalo už len poťukanie si po čele.

„Dúfam, že nabudúce sa nebudeš zrážať po nociach a ešte pri takej činnosti.“

Pohrdlivo si odfrkol. „Nie ste moja mama. Tá by mala mať strach, nie?“

„Ale aj JA mám o teba strach.“

Bezvýrazne si ma premeral, následne zovrel pery a obrátil sa k tabuli. Polovica triedy písala ako divá, rátali, až som videla paru nad ich hlavami. Druhá polovica si podopierala hlavu a rozjímala. Lukáš sedel napnuto, v prstoch žmolil pero, pohľadom pobiehajúc po papieri so zadaniami. V ľavej ruke mu zašuchotal papierik od cukríku. Žeby niečo ako talizman?

„Poďme, nie je to také ťažké. Skús začať šiestym cvičením,“ zašepkala som mu.

Nepozrel na mňa, ale po chvíli sa do toho predsa len pustil.

„Ešte si skontroluj tretí príklad,“ upozornila som ho po usúdení, že mu to celkom ide a bola by škoda zbytočne stratiť bod.

Nechápavo na mňa pozrel. Povzbudivo som naňho žmurkla. S povzdychom znovu pozrel do papierov a prerátal si príklad. Urobila som to ešte trikrát. Ako integrovaný to mal povolené a ja som mu nikdy nepovedala správny výsledok, len som ho upozornila, ako mi bolo odporúčané od matematikárky. Naozaj nebol hlúpy, skôr nepozorný.

„No vidíš, aký si šikovný,“ ozvala som sa, keď písomku odovzdal. Síce posledný, ale spokojne som zhodnotila, že to nebude päťka.

Znovu na mňa pozrel, akoby som bola mimozemšťan. Premeral si ma od hlavy po pás a znovu sa zastavil na očiach. Na okamih som v nich zazrela vďačnosť. „Ďakujem,“ zamumlal a viac sa mi nevenoval.

„No, Lukáš, príjemne si ma prekvapil, dnes je to dvojka,“ usmiala sa naňho v pondelok Valika, keď rozdávala písomky.

Lukáš vzal papiere do rúk, priam neveriacky si ich obzeral, prerátaval počet bodov. Napokon sa mu na tvári zjavil zdržanlivý úsmev a v očiach sa premieľal hurikán emócií.

„Ďakujem.“

„Za čo?“

„Vy viete... poradili ste mi.“

„Nie,“ zľahka som pokrútila hlavou, „len som ťa upozornila na to, čo si vedel aj ty. Vravela som ti, že si šikovný a ide ti to. Len sa musíš sústrediť. Určite sa ti to podarí aj nabudúce.“

Netváril sa presvedčene, ale neškriepil sa. Zvyšok hodiny i dňa mi prešiel rýchlo, Lukášov úspech ma potešil a dúfala som, že i doma zožne pochvalu. Zaslúžil by si povzbudenie. Držal sa ma neodbytný pocit, že uznanlivých slov si zatiaľ veľa nevyslúžil.

Cestou domov som sa zastavila v potravinách. Keď sa dalo, snažila som sa nakúpiť, aby mama po návrate z práce nemusela. Prechádzala som sa pomedzi regály, rozjímala nad cenami, pretože sme museli škrtiť rozpočet. Odkedy sme mamou zostali samy, nežilo sa nám ľahko, hoci sa napokon pozbierala. Možno cítila výčitky svedomia za zničené detstvo, pretože keď som dospela, začala ma väčšmi podporovať, aj keď som mala dojem, že istá bariéra medzi nami zostala. Ale bola to ona, kto ma presviedčal, aby som šla na výšku, hoci to pre nás bolo náročné a ja som si to obdobie takmer neužila, pretože som bola buď v škole, alebo na brigáde. Ale neľutovala som. Mrzelo ma len obdobie po škole, keď som zostala na Úrade práce. No znovu to bola mama, kto ma presviedčal, že tá pravá práca si ma nájde a že mám vziať pedagogického asistenta, čo mi núkali, hoci to bolo na míle vzdialené od vyštudovaného odboru.

Vtom sa obchodom rozľahol rachot a cinkot rozbíjajúceho sa skla. Kdesi zaznel šokovaný výdych a následne krik.

„Šteňa jedno neschopné! Čo zasa stváraš?!“ Zaznel zvuk pripomínajúci plesknutie dlane o líce. „Čo mám teraz robiť? Budem to musieť zaplatiť, uvedomuješ si to? Ale kde, neuvedomuješ si, že si vôbec deriem jazyk! Raz ma privedieš do hrobu!“

Spolu s niektorými zákazníkmi som zvedavo nakukla do uličky, odkiaľ sa rozliehal rev. Až mi srdce stislo, keď som zbadala zhrbeného Lukáša s červenou vytlačenou dlaňou na líci. Stál pri rozzúrenej pani, zrejme jeho matke, a mlčky trpel jej amok.

„Ten sirup mám aj na nohaviciach. Kto to bude prať, ha? Zasa len ja, ale to si milosťpánko neváži. Teba mi bol čert dlžen. Načo si tú fľašu vôbec vyberal? Dobre vieš, že sirup nezvykneme kupovať. Ježiši, pani predavačka, strašne ma to mrzí,“ zvrtla sa robustná pani k prichádzajúcej žene. „Bola to nehoda, nechcel to rozbiť, je strašne nešikovný,“ drmolila ďalej.

V tej chvíli Lukáš zdvihol zrak a môj pohľad sa stretol s jeho zaslzeným sčervenaným. Odrážal všetko, čo som tak dôverne poznala - zúfalstvo, osamelosť, ľútosť. Keď ma spoznal, rýchlo zovrel pery a vzdorovito si zotrel slzy, otočiac sa mi chrbtom. S nepríjemným pocitom som vyšla z obchodu. Žiadne dieťa si toto nezaslúži zažívať. Reakcia jeho matky sa mi zdala prehnaná a najmä pohľad do Lukášových očí vo mne vyvolal ochranársky pud. V tej chvíli by som si ho najradšej pritúlila do náručia. Skúsim niečo o jeho rodine vyzistiť od triednej. Možno vôbec nie je bitkárom a nezvládnuteľným dieťaťom. Len nemilovaným a nepochopeným. Čo je tá žena za matku?!

Na druhý deň ani jeden z nás incident nespomenul. Škvrna z líca i iskričky z očí mu zmizli. Pochválila ťa mama aspoň za tú dvojku? Vydržala ti radosť z nej aspoň pol dňa? lietalo mi mysľou, ale neodvážila som sa spýtať.

„Nedáme súťaž?“ spýtala som sa, keď neustále odpisoval príklady z tabule, čo bol tiež pokrok, ale chcela som v ňom vzbudiť snahu o samostatnú činnosť.

„Akú?“ pokúsil sa zakryť zvedavosť.

„No... budeme sa snažiť predbehnúť zvyšok triedy, ktorý ráta strašne pomaly, až sa tu cítim ako na ping-pongu, raz kuknem na nich čo napísali, potom na teba, či si to správne odpísal, zasa na nich. Už ma bolí krk. Takže budeš rátať sám, však ti to ide, vidím ti až do hlavy, ako ti to tam samo naskakuje ani v kalkulačke. No a ak ich vyriešiš všetky dobre a sám, bez toho, aby si odpisoval a predbehneš ešte aj spolužiakov, zajtra ti niečo prinesiem.“

Fuj, podplácanie, ale aj k vnútornej motivácii sa musíme nejako dopracovať.

„A určite?“

„Neveríš mi?“ zasmiala som sa.

Odpoveďou mi bolo váhavé „hm“, ale zahniezdil sa na stoličke a vyštartoval. Len som zízala. Tak rýchlo dokázal odpisovať príklady z knihy a rátať ich bez mojej pomoci!

„Mám!“ oprel sa zadychčane, akoby skutočne pretekal a dobehol do štartu.

„No ukáž,“ vzala som si zošit a skontrolovala mu príklady. „No ty kokso, vážne ich máš všetky dobré. Ja som na teba taká pyšná!“

Pri „no ty kokso“ sa zasmial a po ukončení môjho potešeného preslovu sa uvoľnene usmieval. „Tak zajtra čakám odmenu. Čo to bude?“

„Určite ťa to poteší,“ žmurkla som naňho. Aspoň dúfam, že sa trafím.

Keď som mu na hodinu priniesla odmenu, výraz v jeho tvári stál za to.

„Ako ste vedeli, že tieto sú moje najobľúbenejšie?“ neveriacky obracal v rukách vrecko cukríkov.

Pokrčila som plecami. „Vždy máš jeden a ten istý v peračníku. Usúdila som, že ti chutia. Ja by som si teda nenosila na jedenie nič, čo nemôžem ani vystáť.“

Znovu raz sa mi zahľadel hlboko do očí a usmial sa. „Ďakujem.“

„Rado sa stalo. A nezabudni si urobiť úlohy na zajtra, jasné? Hneď ráno ťa skontrolujem, opováž sa ich nemať.“

Zazubil sa a znovu pozrel na cukríky. Pri odchode sa so mnou rozlúčil letmým úsmevom, a keďže chýbalo mnoho učiteľov, musela som sa o dve hodiny vrátiť znovu kvôli zastupovaniu. Už z chodby som počula rev z triedy, ani čoby sa vraždili.

„Ďakujem, sadnite si,“ povolila som im, keď konečne stíchli a vydržali aspoň tri sekundy stáť mlčky.

„Nemôžeme ísť von? Je tam krásne!“ žobronili decká. Postávali zhrčené pri mne, viseli na mne pohľadom, či ustúpim, keď už je po dlhšom čase pekný, hoci chladný, deň. Len Lukáš sedel vzadu, mimo všetkých, a uprene ma pozoroval.

„A ktože dá na vás pozor, keď ste ako z divých vajec?“

„Budeme poslúchať, len nás vezmite, prosííííííme,“ zopäli ruky dievčence, tváriac sa pritom ako stelesnení anjeli.

Povzdychla som si. Bolo krásne a i tak by sa nudili, neobsedeli by. S prísľubom, že budú dobrí, sme vyšli von a zamierili do malého parčíku neďaleko školy. Zrevali ako tury a rozbehli sa súperiť s vetrom.

„Ty sa nechceš naháňať?“ obrátila som sa k Lukášovi, ktorý postával pri mne, občas túžobne pozrúc na hlúčik spolužiakov. Pohľadom skĺzol na mňa a zavrtel hlavou.

„Tu mi je dobre.“

„A ako sa majú tvoji... veľkí kamoši, s ktorými chodievaš von?“

„S nimi som len občas,“ zamumlal Lukáš. „Aj tak ma nemajú radi.“

Zamračila som sa. „Čo tým myslíš?“

„Ale nič...“

„Nejako si posmutnel,“ ozvala som sa po chvíli, keď naďalej postával pri mne, kde-tu mlčky šúchajúc teniskou po štrkovej cestičke.

Mykol plecom. „Ani nie. Čo máte rada?“ spýtal sa zrazu.

„Myslíš na niečo konkrétne?“

Zavrtel hlavou. „To je jedno. Čo vám chutí alebo čo vás poteší?“

„Takže spovedanie,“ uškrnula som sa a Lukáš spolu so mnou. „Čo ja viem, chutí mi všetko, čo nezje mňa. Najradšej mám zapekané cestoviny s brokolicou.“

Lukáša striaslo.

„A potom... čo ja viem... mám rada jar, kvietky ako konvalinky, fialky a podobne,“ postrapatila som ho. „A čo ty?“

„Psi!“ zhíkol a s rozžiarenými očami sa rozbehol k pani so psom. Slušne sa spýtal, či ho smie pohladkať a o chvíľu už zvieral malé psíča v náručí. Prihováral sa mu, jemne ho škrabkal za uškami a hladkal. Na prvý pohľad obyčajný výjav mi zarosil zrak. Lukáš prekypoval láskou, ktorú nemal komu prejaviť.

„Poď sem, dieťa moje,“ objala som ho okolo ramien, keď sa vrátil ku mne so spokojným úsmevom na perách. Na okamih sa mu v očiach zjavilo prekvapenie a následne spokojnosť.

„Strašne rád by som mal psa alebo iné zvieratko. Ale mama mi nedovolí.

„Možno sa bojí, že by s ním nemal kto chodiť von. Chcelo by sa ti vstávať každé ráno kvôli venčeniu?“

„Jej isto nie. Nikdy nie je doma. A ak je... tak ma má na háku,“ zhrubol mu hlas.

„Lukáš...“ V prvej chvíli som ho chcela zahriaknuť slovami „tak to určite nie je“. Ale sama som videla, ako k nemu pristupovala v obchode, tak som slová prehltla. „A čo tatino?“

Lukáš sa nepatrne mykol. „Ten zomrel. Pred dvomi rokmi,“ dodal tichým hlasom. „Zadlávil ho traktor. Pracoval na družstve,“ odmlčal sa. „Toto mám odvtedy, bol som pri tom,“ ukázal na jazvu na líci. „Spadol som, keď som mu chcel ísť pomôcť.“

Táto skutočnosť i bolesť v jeho hlase ma odrovnali. Mohli ma upozorniť aj na toto, nie len na nepodstatné „je problémový“. „Občas som mohol prísť za ním, hlavne cez leto, počas žatvy,“ zatriasla sa mu brada. „Pravidelne ma vozil na traktore. Niekedy mi vybavil aj odvoz na kombajne. Kiežby tu ešte bol...“ zotrel si slzičku a znovu sa venoval kamienkom na ceste. „Miloval tieto cukríky,“ zašuchotal obalom vo vrecku. „Chrúmali sme ich v traktoroch. Mám už len dva, nikdy ich nezjem.“ Po krátkom odmlčaní sa ozval: „Raz chcem byť ako on. Vedel všetko. Každý na družstve chodil za ním, so všetkým im vedel pomôcť. A... mal ma rád.“

„Ty už SI ako on,“ stisla som mu plece. „Ty to možno nevidíš, ale ja hej. Si šikovný a keď chceš, pracuješ na sebe ako drak. To nedokáže len tak hocikto,“ žmurkla som naňho.

Odpoveďou mi bol vďačný úsmev a tiché zamrmlanie: „Keby ste tak mohli byť mojou mamou...“ Výraz tmavých očí mi zlomil srdce vo dvoje. Žiadne dieťa si nezaslúži byť odmietané rodičom. Pre mňa ako mamu by bolo hrozivé začuť z úst svojho dieťaťa túžbu, aby jeho rodičom bol niekto iný, pretože cíti, že ho neľúbim dostatočne a že ho nevnímam.

Dám ti toľko lásky, koľko budem môcť, prisľúbila som Lukášovmu chrbtu a šla si pozháňať zvyšok rozdivočených detí.

Od toho dňa sa z nás stali spojenci. Imaginárne som si Lukáša adoptovala ako syna, on mňa ako matku. Povzbudzovala som ho, tešila sa s ním z dobrých známok, poukazovala na jeho silné stránky, ktoré mu dovtedy boli skryté, a on sa mi zdôveroval s obavami, snami i radosťami a s obľubou mi rozprával vtipy.

„Lukáš zrazu ožil,“ zvestovala mi jeho triedna v jedno poobedie, keď som odchádzala domov. „Dokonca sa začal zapájať do kolektívu. Žiaci mi vraveli, že... je z teba celý bez seba,“ nadvihla spýtavo obočie.

Mykla som plecom. „To neviem, ale rozhodne potreboval, aby z neho niekto vydoloval to, čo v ňom je. Ak to neurobí jeho mama, spravím to ja.“

„Naviaže sa na teba a počula som, že odchádzaš. Zlomí mu to srdce.“

„Lukáš už vydržal i horšie veci, toto zvládne,“ sebavedomo som odvetila, hoci v kútiku duše som sa obávala presne toho, čo povedala. Zrazu nadobudol istotu a ja ho tu nechám plávať uprostred ničoho? Videla som sa v ňom. Vedela som, čo potrebuje, pretože po tisíckach vecí z toho som v detstve túžila i ja a márne. Nech aspoň na istý čas pocíti, aké je to byť niekým ľúbený.

Aj deň, keď som mala s Monikou dozor na chodbe, mal byť dôkazom toho, ako to Lukáš ťažko nesie. Z ich triedy k nám doľahol rev a skandovanie. Monika podráždene zamierila k svojej triede.

„Preboha, čo to tu robíte?!“ priskočila k Lukášovi, sediacemu na spolužiakovi Tomášovi. Vrážal mu do brady. Ani Tomáš očividne nezaháľal, Lukáš mal rozrazenú peru a pod okom monokel. „Zbláznili ste sa? Lukáš, okamžite prestaň!“ ťahala ho dolu, no Tomáš sa spod neho vyšmykol a znovu mu vrazil.

„Ale už mám toho dosť!“ zdrapila oboch za lakte a odtrhla od seba. „Okamžite mi vysvetlite, prečo sa tu mlátite!“

Lukáš rozzúrene dychčal a gánil na Tomáša, ktorý spupne vystrčil bradu.

„Tak? Bude to?“

„Oni sa pobili kvôli pani učiteľke!“ zapišťala Alica, s očami rozšírenými od senzácie. Ukázala na mňa. „Lukášovi sa páčite, lebo ste mladá a pekná. Tomáš do neho dobiedzal!“

„To nie je pravda!“ vyhŕkol červenajúci sa Lukáš. Sťažka som si vzdychla.

„Nech to bolo pre čokoľvek, nesmiete sa biť takto do krvi. Budem volať rodičom.“ Na Lukášovej tvári sa nepohol ani sval. Zanovito hľadel do zeme. Triedna to napokon ukončila s tým, že sa porozprávajú ešte po vyučovaní, pretože sa musí vrátiť na chodbu. Ja som zaostala a chytila Lukáša za plece.

„Čo to malo byť?“ šepla som.

Stvrdla mu sánka. „Povedal, že máte super zadok,“ zamrmlal.

Horko-ťažko som potlačila smiech. „A preto sa biješ?“

„Len som vás bránil. Mám vás rád.“

„Ach, Lukáš,“ kvokla som si k nemu. „Ďakujem, že si ma chcel brániť, ale nemusíš to robiť spôsobom, ktorý ti narobí problémy. Nechcem, aby sa na teba pozerali ako na bitkára.“

„Nechoďte preč,“ vzhliadol ku mne. „Budete mi chýbať.“

„Lukáš...“ Pokrútila som hlavou a potisla ho k dverám triedy. Zvonilo. „Bež sa pripraviť na hodinu. A už žiadne bitky. Neskôr sa o tom ešte porozprávame.“

Po Lukášovom výraze som mala nutkanie nové zamestnanie odmietnuť. Nastal však čas posunúť sa. Naskytla sa mi práca v inom meste, niečo, po čom som vždy túžila, čo by ma i profesijne posunulo. Predstava, ako tu zanechám všetko, čo mám rada, mi drvila dušu. Ale v najlepšom vraj treba skončiť. Hoci, obavy z toho, že pre niektorých to bude v najhoršom, boli na mieste. Lukášove pery sa denne sťahovali, v očiach sa črtal smútok. Toto bolo len vyvrcholenie. Začínala som sa obávať, ako to celé dopadne.

„No, Lukáš, drž sa tu,“ lúčila som sa s ním v posledný deň. Mala som už na mále, deti, ktoré som mala na starosti si na mňa zvykli a pri rozlúčke nám bolo clivo. Obsypali ma čokoládami i cukríkmi a mne sa do oči tisli slzy. Desila som sa rozlúčky s Lukášom.

„Musíte naozaj odísť?“

Prikývla som.

„Budete mi chýbať,“ nenápadne smrkol. „Kiežby bola moja mama ako vy. Alebo... aby ste ňou naozaj boli vy.“

„Bože, Lukáš,“ objala som ho a pocítila, ako stisk opätoval. „Všetci mi budete chýbať, ale ja za vami prídem, sľubujem. A ty vieš, že ja slovo vždy dodržím,“ usmiala som sa cez slzy a vtisla mu dlaní obľúbené cukríky. „Na pamiatku. Nezjesť, aby si na mňa nezabudol,“ uškrnula som sa a on tiež.

„Nezabudnem. A toto je pre vás. Za... všetko,“ zatriasla sa mu brada, skrývajúca sa za malou kytičkou konvaliniek. „Špeciálne pre vás nazbierané. Vyliezol som večer z okna a išiel ich natrhať,“ pochválil sa pyšne. „A...“

„Radšej nepokračuj,“ prerušila som ho so smiechom a vzala si kytičku. „Ty si pamätáš?“

Prikývol. „Tak ako vy cukríky.“ Zotrel si zradnú slzičku, stekajúcu po jazve na líci. „Určite prídete?“

„Určite,“ prikývla som, bojujúc so slzami. Dostal ma. Kiežby bol naozaj mojím synom, ktorého ja, bohužiaľ, nikdy nebudem môcť mať.

***

Horúčavy ma prinútili zastaviť pri zmrzlinovom stánku a obetovať zopár centov na zmrzlinu. Inak by som sa domov doplazila po štyroch. Ak vôbec. Usadila som sa na lavičku na námestí. Dávno som doma nebola. Už zopár rokov nebolo za kým. Ako sa to tu len pomenilo... Kde sú tie časy, keď tam stál obchod s mäsom? A tam zelovoc?

„Pani učiteľka?“

Žmúriac do slnka som vzhliadla k vysokej mužskej postave. Nespoznala by som ju - nebyť jazvy na ľavom líci. Zmrzlina mi skoro vypadla z rúk.

„Lukáš?“ vyskočila som z lavičky. „Panebože, si to ty?“

„Som, som,“ usmieval sa na mňa mladý muž.

„Či si vyrástol! Teda, čo sa divím, už dávno nie si malým chlapcom,“ mimovoľne som mávla rukou. „Tak ťa rada vidím. Opeknel si.“

Odpoveďou mi bol sympatický smiech. „Kde sa tu beriete? Neveril by som, že na vás natrafím. Máte chvíľku?“

„Ja? Ja mám dnes všetok čas sveta, už som sa bála, čo budem robiť. Zajtra sa chystám kamarátke z detstva na oslavu a prišla som už dnes.“

„No... ja by som mal ísť vybaviť nejaké veci na svadbu, ale to ešte chvíľku počká.“

„Na svadbu?“ rozšírili sa mi oči. „Nebodaj sa ženíš?“

Vypol hruď. „Nebodaj áno. Ak máte čas, porozprávam vám. Poďte,“ zamierili sme k tichšiemu kútu. Nevedela som sa naňho vynadívať. Z môjho utiahnutého Lukáša vyrástol spokojný muž. Sálala z neho pozitívna energia. Bola som naňho taká pyšná!

„Takže už o tri týždne sa s Hankou berieme. Ona stresuje, určite aj teraz pobehuje s telefónom na uchu. Ja to beriem viac v pohode,“ uškrnul sa.

Ešte stále som krútila hlavou. „Neverím. Teda, nie že by som nečakala, že by si sa mohol oženiť, dobre vieš, že som v teba vždy verila, ale... akoby to bolo včera, čo som od vás odchádzala. Ešte aj dnes si na vás spomeniem, prirástli ste mi k srdcu. Inak by som vás nechodila ešte zopár rôčkov navštevovať,“ pokývala som hlavou nostalgicky.

„No ale od strednej som vás nevidel. Koľko to už je? Desať rokov? Páni...“

„To som už riadne stará,“ uškrnula som sa.

„Ale, prosím vás, v najlepších rokoch,“ zjavili sa mu pri očiach vejáriky vrások. Napriek tomu som v ňom videla niekdajšieho malého chlapca hľadajúceho u mňa kúštik lásky. Chlapca, vďaka ktorému som sa i ja veľa naučila. Zistila som, že i ja som schopná dávať lásky plným priehrštím. A že nech jej dám akokoľvek veľa, vždy jej spätne dostanem tisíc ráz viac.

Lukáš zvážnel. „Čo by ste povedali, keby ste sa o tri týždne vrátili?“

Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila. „Akože na vašu svadbu?“

„Áno,“ energicky prikývol. „Prídete, však?“

„No, zaskočil si ma...“

„Samozrejme, je to na vás, ak už niečo vtedy máte, ale... bol by som nesmierne rád, keby ste mohli prísť. A Hanka určite tiež. Veľa som jej o vás rozprával.“

„Naozaj?“

„Hej... Viete, miesto na mojej strane bude aj tak prázdne,“ zahľadel sa pred seba. „Mama zomrela pred štyrmi rokmi. A... i tak ste mi za celý život boli lepšou mamou ako ona, i keď som vás poznal len polroka.“ Pozrel na mňa. „Viete, ako sa hovorí. Človek zabudne, čo mu kto povedal, aj čo urobil, ale nikdy nezabudne, ako sa pri ňom cítil. A ja som nezabudol,“ vydýchol trochu trpko. „V tom období ste boli jediná, ktorá ma denne podporovala slovami, ktorým som ani neveril, ale bolo úžasné ich od niekoho počuť,“ pousmial sa. „V tom čase som bol v sračkách, prepáčte za výraz. Bez kamošov, bez otca, v podstate bez mamy, lebo tá ma neregistrovala, a keď áno, tak len vtedy, keď jej vyhovovalo. Nikdy ma v ničom nepodržala, neverila, že zo mňa niečo bude. V škole ma zaradili medzi problémových. To pozvanie na svadbu... by bolo niečo ako... poďakovanie.“

„Lukáš,“ pokrútila som hlavou a stisla mu rameno, „ja... vlastne nič... nepoviem ti na to nič, lebo nemám čo. Dostal si ma. Som rada, že si teraz šťastný a našiel si si Hanku. Prídem,“ prisľúbila som.

O tri týždne som sa teda vrátila. Pri obrade som statočne smoklila a slzy mi tiekli aj pri Lukášovom príhovore na hostine.

„Dovoľte mi pripiť na zdravie mojej manželky,“ s láskou pozrel na sympatické svetlovlasé žieňa po svojej pravici. Páčila sa mi. „A aj takto pred všetkými jej poďakovať za to, že zo mňa už šesť rokov robí lepšieho človeka. Patrí k tým vzácnym ľuďom v mojom živote, pri ktorých nezabúdam, že každý z nás je cenný a že mu to treba dať denne i najavo. V jej rodine som našiel aj ja tú svoju. Hanka, ďakujem. Ľúbim ťa,“ sklonil sa k nej, vtisnúc jej bozk na pery.

„Chcem poďakovať aj iným významným ľuďom, ktorým nikdy nezabudnem, čo pre mňa urobili a ktorí prišli do môjho života v správny čas. Ďakujem, pani učiteľka,“ spočinul pohľadom na mne a ja som si zotrela slzu.

Nezabudnem, naznačil perami a pozdvihol pohár.

[ » na začiatok « ]