Poviedka:
Pridaná: 25.5.2017, 18:18:08
Čítaná: 3485×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Brunhilda, Salazar, Richard, Brigita
Stručný dej: O rozdelení zakladateľov Rokfortu... Moja vlastná verzia O:)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Strhla sa zo sna a zovrela ruku muža ležiaceho vedľa seba. Salazar čosi nespokojne zamrmlal a bez toho, že by čo len pootvoril oči, nezrozumiteľne sa ozval: „Brunhilda...?“

Plytko dýchajúc sa obrátila k nemu a pomaly uvoľnila zovretie jeho predlaktia. „Prepáč... len zlý sen.“

„Opäť? Nemala by si prikladať snom takú váhu.“

„Snažím sa... Spi,“ pobozkala ho na líce a sledovala, ako zavrel oči. Bola to pravda, skutočne sa snažila nebrať tie sny vážne – zrejme sa s ňou iba zahrávala myseľ. Veď sa vždy riadila rozumom, prečo by teraz mala dať na akúsi... predtuchu? Lenže Brigita jej radila opak. Brigita jej radila, aby sa snažila porozumieť tomu snu a riadila sa ním.

Do rána ani oka nezažmúrila a keď sa vybrala na raňajky spoločne so Salazarom, ktorý očividne zabudol na jej nočný nepokoj, snažila sa usmievať. Pri stole vo Veľkej sieni, kde ich už čakala ovsená kaša s ľanovými semienkami a bylinkový odvar na posilnenie mysle, ktorý pili všetci pred vyučovaním, si jej kruhy pod očami všimla znovu iba Brigita.

„Stále ten sen...?“ spýtala sa potichu, nakloniac sa k nej.

„Áno,“ vzdychla Brunhilda, ktorá vedela, že nemá význam zapierať. Mala kyprú Brigitu veľmi rada, veď sa priatelili celé roky napriek rozdielnosti pováh, avšak oveľa radšej by dopriala tie sny jej. Nie preto, že by si priala, aby sa trápila po nociach tak ako ona; no Brigita by im zaručene väčšmi porozumela. Brunhilda sa v nich strácala, akoby vedela, že rozumom nepríde na to, čo značia – nedokázala však rozmýšľať inak než rozumom.

Keď sa vybrala do západnej veže Rokfortu, aby vyučovala svojich múdrych žiakov ešte väčšej múdrosti, snažila sa sústrediť na vysvetľovanie čarov a správnych pohybov prútikom. Napriek tomu jej ten sen neschádzal z mysle: ich najvzácnejšie artefakty – jej diadém, Salazarov medailón, Brigitina šálka a Richardov meč – boli až príliš mocné. Príliš nasiaknuté mágiou. A v jej snoch spôsobili čosi strašné, i keď nevedela presne čo.

To bolo to, čomu najmenej rozumela – prečo bol jej sen taký... nekonkrétny? Plný pocitov, nie skutkov alebo osôb? Akoby vedela, že v budúcnosti, možno vo veľmi vzdialenej budúcnosti, sa nájde niekto, kto zneužije ich dedičstvo na hrozné ciele a spôsobí hrozné veci.

Snažila sa však na to nemyslieť a keď sa skončila výuka, šla sa prejsť po areáli a skončila až pri jazere. Postavila sa na breh a zadívala sa na hladinu, pričom vietor jej rozstrapatil tmavé vlasy. Jej krásna, no prísna tvár sa zadumane zvraštila, až si zrazu uvedomila, že na náprotivnej strane jazera stojí dvojica. Nemusela pridlho premýšľať, poľahky spoznala Brigitinu bucľatú postavu a majestátneho Richarda Chrabromila, ktorý mal dlane položené na jej ramenách. Vzápätí sa k nej sklonil a Brunhilda ani netušila, že bude nežiadaným svedkom ich prvého bozku.

Netušila, že medzi nimi niečo je. Ona a Salazar, to nebolo nič nečakané – vždy to medzi nimi iskrilo, aj počas duelov, aj počas rozhovorov. V ich prípade bola len otázka času, kým sa vzájomné podpichovanie a mudrovanie premení na obojstrannú a opätovanú priazeň. Rovnako ako teraz Brigita a Richard, i oni dvaja prežili väčšinu romantických chvíľ práve tu, pri jazere. Aj oni si tu dali prvý bozk, hoci nie počas ružovooranžového západu slnka, ale za svitu kosáčika mesiaca, keď hladina jazera ako dokonalé zrkadlo odrážala všetky hviezdy nad nimi. Tu ju Salazar i požiadal o ruku – taktiež v noci. Tu si aj sľúbili večnú vernosť a lásku.

Pousmiala sa a radšej sa odvrátila, aby nerušila priateľov v takej dôvernej chvíli. Pomalými krokmi zamierila späť do hradu a utešovala sa tým, že Brigita jej čoskoro poskytne rozptýlenie od ťažkých snov, len čo jej bude chcieť vyrozprávať všetko o Richardovi.

~~~

Cítila vnútri takú silnú bolesť, akoby jej čosi trhalo hruď zvnútra. Kričala, bolo to snáď horšie než stovka Cruciatov naraz. A zrazu ju čosi udrelo do tváre, akási ľadová ruka.

Otvorila oči, prudko dýchajúc, a preľaknuto pozrela do smaragdových očí Salazara Slizolina. „Konečne si sa prebrala...“ vzdychol a pustil ju – dosiaľ jej zvieral obe ramená. „Strašne si kričala.“

„Kričala? Oh, áno...“ chrbtom dlane si utrela spotené čelo. „Snívalo sa mi... o bolesti... obrovskej...“

„Akej bolesti?“ zamračene na ňu pozrel. „Tie tvoje sny,“ pokrútil hlavou. „Prečo si už dávno nezačala piť odvar bezsenného spánku?“

Previnilo zažmurkala; nechcela dlhodobo piť žiadny bylinkový odvar pre prípad, že by to mohlo ohroziť jej plodnosť. Ako by mu inak bola dobrou manželkou? Nesmierne sa tešila, až mu dá deti, no Salazar na to, očividne, ktovieako nemyslel. „Ja... týka sa to našich artefaktov, Salazar.“

„Ako to myslíš?“

„Ja si myslím... myslím...“ Nevedela, ako to povedať. Vlastne... ona sa bála povedať to. Bála sa navrhnúť to. Čo ak to pochopí ako zradu? „Myslím si, že by sme ich mali zničiť, lebo spôsobia jedného dňa čosi strašné, Salazar.“

~~~

Nesmierne ho nahnevala. V poslednom čase bol príšerne mrzutý a to, že Brunhilda ho takmer každú noc vytrhla zo spánku svojimi nočnými morami, s ktorými, mimochodom, zjavne odmietala bojovať, ničomu nepomáhalo.

A teraz to, čo si vypočul... Niečo sa dialo v jej mysli – niečo zlé. Pamätal si, ako ju spoznal a obdivoval jej múdrosť, rozvážnosť, možno i ten chlad, čo z nej sálal. Jej krása bola tak zvláštne ľadová a predsa nesmierne príťažlivá, aspoň preňho určite. Richard ju síce mal rád, no nikdy nechápal, čo na nej Salazar vidí. Ale to bolo vlastne iba dobre; aspoň nestála medzi nimi ako možná príčina nezhôd.

Niežeby ich nemali medzi sebou dosť... Akosi sa však uzmierili, dohodli, každý si privlastnil svoj kúsoček hradu, svojich študentov. Salazara to však stále škrelo a cítil, že prosto nedosiahol svoje. Veď ich odkaz, ich dedičstvo si nezaslúžil získať a spoznať len tak hocikto, tobôž nie tí, čo mali čokoľvek spoločné s muklami.

Ako ich len nenávidel. Všetci muklovia boli takí... nechápaví, takí ustráchaní, takí... nízki. Nízki mysľou. Zato on, on a Brunhilda, oni dvaja mohli Rokfort ešte stále pozdvihnúť. Aspoň doposiaľ v to veril.

Teraz však prišla s tým šialeným nápadom, aby zničili to najcennejšie, najmocnejšie, čo kedy vytvorili. „To neprichádza do úvahy,“ zasyčal na svojho hada v parselčine. Usadil sa na schodoch vo vstupnej hale a Wyrm sa mu pomaličky ovíjal okolo nôh. „Ani sama netuší, čo vlastne navrhuje. Keby len tušila, koľko moci je v tých predmetoch! Aké sú cenné! Ako sa vôbec opovažuje...?!“

Hromžil by na Brunhildu až do samého rána, keby nebol okolo šiel Richard. Očividne sa vychystal do dňa ešte pred svitaním a Salazar tušil prečo.

„Vybral si sa na lov?“ opýtal sa, keď začul za sebou kroky. Richard bol najstatnejší muž v celom Rokforte, jeho chôdzu by si nebol zmýlil za žiadnych okolností.

„Ah, Salazar,“ prekvapene naňho uprel zrak a úkosom zazrel na Wyrma. „Áno, veru tak. Zažiadalo sa mi trochu pohybu a čerstvého vzduchu.“

„Samozrejme, les je najvhodnejšou voľbou,“ prisvedčil.

„Čo tu robíš?“

„Premýšľam. Hnevám sa.“

„Hneváš? Prečo?“

„Nezaujíma ťa na koho?“

„Nuž...“

„Brunhilda, ona... niečo sa s ňou deje. Obávam sa, či náhodou neprichádza o rozum.“

„Čože?“ Richard prekvapene nadvihol obočie. „Ako to myslíš?“

Salazar k nemu dvihol zrak a premeral si ho; v nablýskanej zbroji s červeným plášťom prešívaným zlatou niťou vyzeral ako lev v erbe jeho fakulty. „Máva zvláštne sny a začala ich brať príliš vážne. Bojí sa, že naše artefakty,“ blysol očami po jeho puzdre, kde sa skrýval rubínmi vybíjaný meč, „by mohli byť nebezpečné. Navrhuje, aby sme ich zničili.“

„To je predsa hlúposť. My ich nezneužijeme, nikdy. Veď si dôverujeme,“ zdôraznil.

Salazar pokýval hlavou. „Áno,“ súhlasil. Prešli si všeličím, veľa sa hádali, ich priateľstvo výrazne ochladlo v priebehu rokov – zároveň však zatiaľ nevedel nájsť iný spôsob, ako dosiahnuť svoje ciele, tak sa jednoducho uskromnil. A takisto ho tu držala láska k Brunhilde. „Vysvetli to však jej.“

„Pokojne tak urobím,“ prisvedčil. „Tak idem, nech sa stihnem vrátiť na raňajky.“

„Šťastný lov!“ zvolal za ním.

~~~

Nikdy pri love nepoužíval kúzla. Nevedel prečo, ale mal dojem, akoby práve mágia oberala lov zveri o... o čaro. Znelo to zvláštne, no Richard to tak jednoducho cítil.

Ako sa zakrádal lesom plným zázračných tvorov, sústredil sa na všetky okolité pohyby a snažil sa byť čo najtichšie. Podarilo sa mu zahliadnuť nádhernú laň a s obdivom sa zahľadel na jej krásu a eleganciu. Musel sa pousmiať, keď si predstavil trochu nemotornú Brigitu a jej drobnú, plnú postavu. Od prvej chvíle sa mu páčili jej krivky, až včera sa mu však podarilo prejaviť jej svoje city. A už to nebol len rozkošný vzhľad, ktorý ho k nej ťahal – jednoducho si zamiloval jej povahu. Bola láskavá, ku všetkým sa správala s úctou, bola verná... nielen Rokfortu, ale predovšetkým svojim ideálom. A vedel, že ak mu dá šancu, bude verná aj jemu. Tak ako on chcel byť verný jej.

Jej sladké pery ešte stále cítil na svojich a tak sa nad ňou zamyslel, že laň mu jednoducho zmizla z dohľadu a on si to uvedomil až po chvíli. Vzdychol, avšak pousmial sa nad sebou a uspokojil sa s tým, že síce nič neulovil, no aspoň si doprial príjemnú a osviežujúcu prechádzku ranným lesom, v ktorom sa všetko prebúdzalo.

Popoludní, spokojný so šikovnosťou svojich študentov obzvlášť v dueloch, ktoré vyučoval najradšej a najčastejšie, hodlal zájsť za Brunhildou a pozhovárať sa s ňou, ako prisľúbil Salazarovi. Síce už neboli takými blízkymi priateľmi ako kedysi a držali spolu predovšetkým kvôli Rokfortu, to však neznamenalo, že by mu na ňom nezáležalo. A Brunhildu mal tiež istým spôsobom v obľube. Každý z nich vniesol do Rokfortu čosi svoje, čosi výnimočné, čosi mocné. Bez Salazara by Rokfort nebol Rokfortom – a takisto bez Brunhildy.

Stretol ju cestou von a keď mu dovolila pripojiť sa k nej, vybrali sa spoločne k jazeru. Čo najnenútenejšie sa jej spýtal na sny, ktoré mu spomenul Salazar, dal si však záležať, aby to nepôsobilo, akoby ju chcel spovedať či vypočúvať.

„Trápia ma,“ priznala mu s povzdychom. „Nikdy by som nebola povedala, že práve ja začnem veriť v moc snov, ale je to tak. Ten jeden sa mi stále vracia, občas je trochu iný, ale vždy je to ten istý, viem to,“ priložila si dlane k hrudi. „Bolesť, obrovská bolesť, Richard... bolesť, ktorú spôsobíme my všetci, síce nevedomky, síce nie cielene, no... my...“

Zmätene sa na ňu díval. „Brunhilda, ale my predsa nemôžeme ovplyvniť, čo urobia iní čarodejníci, všetky tie ďalšie generácie, ktoré prídu po nás. Nemôžeme ovplyvniť ani to, ako naložia s naším dedičstvom. Prečo sa pre to trápiť? Áno, sú to mocné predmety. Bez nich by sme však neboli tými, kým sme.“

„Oh, nechápeš ma,“ nešťastne krútila hlavou. „Nerozumieš...“

„Prepáč, ale nie,“ priznal.

Nerozlúčili sa v najlepšej nálade, na Richarda však večer v posteli doľahli zvláštne obavy. Nedokázal ich presne popísať, tobôž nie pochopiť ich, ale napĺňali ho snáď od hlavy až po päty.

~~~

Nevedela si predstaviť väčšie šťastie, než prežívala teraz s Richardom. Brigita bola vždy tá nepovšimnutá a Richard zas... on bol dokonalý. Bol nádherný, dobrosrdečný, odvážny. Už dávno si ho zamilovala a nerobila si žiadne nádeje, že by mohla byť preňho viac než priateľka. V poslednom čase sa s ňou však zhováral čoraz častejšie a čoraz dlhšie, až ju zrazu pozval na prechádzku k jazeru a... a vyznal jej lásku. Vyznal jej lásku tými najkrajšími slovami, aké si len mohla predstaviť, a dokonca ju pobozkal.

Brigita sa snáď nemohla cítiť dokonalejšie a celý deň si pripadala ľahučká ako na obláčiku. Po vyučovaní šla upiecť tie najlepšie koláče, aké vedela vymyslieť, pričom každý ešte vylepšila nejakým maličkým kúzlom. Čarovať v kuchyni, to bola jej najmilšia záľuba.

A práve v kuchyni ju vyhľadal aj Richard. „Brigita,“ ozval sa jej spoza chrbta jeho hlboký hlas a ona nadskočila.

„Ah, Richard...“

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať,“ podišiel k nej a vzal jej ruku, jemne pritisnúc pery k chrbtu jej dlane.

Musela sa červenať, preto sa radšej len rýchlo otočila k peci a vytiahla z nej plech. „Ponúkni sa...“ ukázala mu horúce medovníčky v tvare štyroch zvierat – leva, jazveca, havrana a hada. Okamžite však mávla prútikom a medovníky príjemne vychladli.

Richard si vzal jazveca a leva a venoval jej úsmev. „Ďakujem.“

„Potreboval si niečo, keď si ma prišiel pozrieť?“

„Iba som ťa chcel vidieť. To sa azda smie...“

„Smie,“ zasmiala sa. „Isteže smie.“

„A okrem toho... no radšej nie tu, nie v hrade... Poďme sa prejsť.“

~~~

Kráčali nenáhlivo a mäkká tráva im šušťala pod nohami. Brigitine kučery ožarovali slnečné lúče a Richard sa na ňu nemohol vynadívať. Donútil sa však myslieť na to podstatné a vyrozprával jej, ako prebiehal jeho včerajší rozhovor s Brunhildou.

„Oh, a ty si myslíš, že má pravdu?“ spýtala sa zarazene.

„Ja neviem. Salazar s tým vôbec nesúhlasí, no presne to by som od neho očakával. Samozrejme, že by som bol len veľmi nerád, keby sme zničili niečo také cenné... Čo ak má však Brunhilda pravdu? Vychovávame a vzdelávame tu budúcich mágov, veľmi mocných čarodejníkov. Dávame im to najlepšie zo seba, nemôžeme však s istotou zabezpečiť, aby boli aj charakterní a dobrí.“

„Sú to však naše diela... moja šálka... vložila som do nej kus duše... Sú ako náš podpis. Ako vzácnosť, ktorú môžeme po sebe zanechať.“

„Ja viem. Ja viem, preto sa obávam, že sa v tomto nikdy nezhodneme,“ priznal s povzdychom. „Ale najradšej by som si pohovoril o tom so Salazarom ešte raz.“

„Tak to urobme. Najprv sa porozprávajme s Brunhildou a možno keď mu prehovoríme do duše všetci traja, pristane, aby sme ich uchovali na bezpečnom mieste a nechali nepovšimnuté,“ nádejala sa Brigita.

Richard v to veľmi neveril; keď mu naposledy „prehovárali do duše“, Salazar takmer opustil Rokfort. Odvtedy boli ich vzťahy výrazne naštrbené a Richard tušil, že len Brunhilda ho dokáže skutočne presvedčiť. Lenže Salazar teraz Brunhilde prestal veriť – začínal ju považovať za bláznivú. Už teraz sa Richard obával, že to bude celé úplne zbytočné.

~~~

Brunhilda nemohla nesúhlasiť. Keď jej Richard s Brigitou navrhli, aby skúsili spoločne presvedčiť Salazara – hoci ešte sami nevedeli presne o čom –, bez váhania na to pristala. Čím bližšie bol však plánovaný rozhovor, tým väčšmi bola nervózna.

Od svitania cítila zvláštnu nevoľnosť a nervozitu, veľmi sa obávala, že Salazar sa príšerne nahnevá. Na výuku sa takmer vôbec nesústredila, ledva do seba dostala čosi z večere a keď sa všetci štyria mali zísť na vrcholku Astronomickej veže, odkiaľ skúmali pohyby hviezd, vybrala sa tam so stiahnutým žalúdkom.

Sama kráčala pomaly po schodoch a zistila, že prišla ako posledná. Všimla si, že Richard a Brigita sa držia za ruky, no akosi sa nad tým ani nepozastavila. Šťastie priateľky jej robilo radosť, hoci väčšmi pociťovala vlastné obavy. Salazar stál neďaleko nich, díval sa na nich s akousi nedôverou a len čo zbadal ju, nadýchol sa, avšak nakoniec nič nepovedal.

Brunhilda si stala medzi neho a Richarda s Brigitou a dopriala si hlboký nádych. „Salazar...“ natiahla k nemu ruku, on však spravil krok vzad.

„Vidím vám to na tvárach. Vy ste sa proti mne spikli.“

„Nie... nie, nič také,“ Brigita zavrtela hlavou a pozrela na Richarda, aby to vysvetlil.

„Chceme sa porozprávať.“

„Vy ste jej uverili,“ pozrel na Brunhildu, ktorú jeho tón bodol pri srdci. „Ste smiešni. Vážne chcete dať na jej sny? A zničiť, čo sme vytvorili? Zničíte naše artefakty, zničíte Rokfort! Zničili ste naše priateľstvá, to vám vari nestačilo?! Nie, vy ma chcete odtiaľto vyštvať... už roky to chcete...“

„Salazar, čo to vravíš?“ preľakla sa Brunhilda a pristúpila k nemu bližšie.

„Nechaj ma. Všetci ma nechajte. Chcete, aby som odišiel – nuž, pôjdem. Ale ak Rokfort padne... je to vaša vina. My sme jeho základné stavebné kamene. Keď má chrám štyri podporné stĺpy a jeden vezmete, čo sa stane? Padne. Tak sledujte.“ Plášť za ním zavial, ako sa rýchlo vybral k schodom.

Brunhilda neváhala a okamžite sa rozbehla za ním. „Kam chceš ísť, Salazar? Čo tým všetkým myslíš? Veď si nás ani nenechal nič povedať...“

„Pretože presne viem, čo chcete! Chcete ich zničiť! Chcete zničiť mňa. Moju mágiu.“

„To vôbec nie je pravda!“ ponáhľala sa za ním. „Išlo mi iba o artefakty, môžu byť nebezpečné... Nevedela som, čo robiť, keď ty nedávaš na moje slová...“

„Lebo sú to hlúposti!“

„Salazar, prosím...“

„Vyštvali ste ma odtiaľto. A ty v prvom rade, Brunhilda. Nemiluješ ma. Ty sa ma bojíš.“

Zarazene zastala na mieste. Ako mohol spochybniť jej lásku? „Salazar...“ zašepkala zlomeným hlasom.

„Nie!“ zvolal a otočil sa k nej. I keď stála na schodisku vyššie než on, pripadala si pod jeho pohľadom desivo maličká. „Nechcete ma medzi sebou... Tak prosím. Žite bezo mňa.“

„Salazar!“ chcela sa rozbehnúť nadol schodmi za ním, avšak znehybnil ju.

Bežal von z veže, pred ktorou zastal. Zadíval sa na ňu a potlačil všetky emócie, ktoré mu zvierali hruď ako železná obruč. Horúca obruč. Akoby ho ktosi mučil. Veril, že Brunhilda chápe jeho túžbu po moci a sile, že sa s ním stotožňuje. Ona ho však zradila, tak ako aj Brigita a v prvom rade Richard. Ostával iba kvôli Brunhilde, no teraz... už ani ona mu nepatrila. Ani jej srdce ho nedokázalo ľúbiť.

Možno lásky nebol hoden. A možno... možno žiadnu lásku ani nepotreboval. Celé tie roky klamal seba samého, ak si nahováral, že ich priateľstvo mohlo pretrvať. Naopak, chladlo, až celkom zamrzlo a zmizlo. Už nemal priateľov – nemal nikoho. Nepatril sem.

Rýchlymi krokmi zamieril k hradnému múru a namieril naň prútik. Mrmlal si popod nos kúzlo a sledoval, ako spomedzi na seba naukladaných kameňov vypadávajú drobučké žiarivozelené smaragdy, ktoré sa mu hromadili na voľnej dlani a spájali sa do veľkého smaragdového kryštálu. Bol to jeho základný stavebný kameň, ktorým vpísal do Rokfortu svoju podobu a vdýchol doň svojho ducha. Brunhildin zafír nechal na mieste, takisto Brigitin jantár a Richardov rubín.

Svoj smaragd si však teraz odniesol. A Rokfort bez neho nebude tým, čím býval. Až do dôb, keď príde jeho potomok. Potomok, ktorý otvorí jeho tajnú komnatu a vypustí von baziliska, aby zbavil Rokfort všetkých s nečistou krvou. Všetkých, čo si nezaslúžia ani len prekročiť prah magického hradu, do ktorého vložil svoje temné srdce.

~~~

Nemohla tomu uveriť. Nechcela. On naozaj odišiel. Odišiel a nechal ju samu...

I keď nebola sama, cítila sa nesmierne osamelo. Iste, Brigita jej bola ešte lepšou priateľkou než doposiaľ, no nemať po boku milovaného muža... a vedieť, že ani neveril jej láske...

Dívala sa z Astronomickej veže na rokfortský areál a jej pohľad smeroval k jazeru. Teraz bolo zamrznuté – a Salazar odišiel pred viac ako ôsmimi splnmi. Bola to taká dlhá doba a každý list, ktorý mu poslala, sa vrátil, akoby ho sova nedokázala nájsť. Skúsila viacero sov, skúsila poslať správu po Patronusovi, avšak bezúspešne. On jednoducho nechcel, aby sa s ním skontaktovala.

Jej srdce žialilo a predsa sa tešilo. S dlaňami na veľkom bruchu sa nadýchla a keď jej telom prenikla ostrá bolesť, pocítila vnútri obrovské teplo. Napriek tomu, že prišla o Salazara, napriek tomu, že sama už potom nedokázala dbať na vlastné hrôzostrašné sny, napriek tomu, že ho stratila úplne zbytočne, pretože Richard nakoniec rozhodol, že by nemali artefakty zničiť, čím potvrdil svoje už neexistujúce priateľstvo so Salazarom, napriek tomu všetkému mal jej život zmysel.

Salazar jej zanechal to najkrajšie, čo mohol, a ona sa tak zúfalo snažila dať mu vedieť, že bude mať dcéru. Sám sa však proti tomu obrnil a ona akosi tušila, že už ho neuvidí. Bola však odhodlaná žiť pre Helenu a tá sa teraz vypýtala na svet. Bola tým najdôležitejším, čo mala, viac získať nemohla.

Ďalšia vlna bolesti prišla až v okamihu, keď Brunhilda opustila vežu. Pokojne došla do svojej a Salazarovej spálne a privolala si domácich škriatkov, ktorí zavolali aj Brigitu. Iba vďaka nim a Helene to všetko zvládla. Iba vďaka nim, pretože keby ich nebolo, vina z toho, že to ona všetko pokazila, keď jej viac záležalo na akýchsi snoch než na túžbach vlastného manžela, by ju zničila.

Takto sa však nemohla nechať zničiť. Možno sa Rokfort raz skutočne bez Salazara rozpadne... zatiaľ však stál, stál i na troch kameňoch a zdalo sa, že je čoraz pevnejší a silnejší. A čo prinesie vzdialená budúcnosť, to už skrátka nebolo v jej rukách.

[ » na začiatok « ]