Poviedka:
Pridaná: 25.1.2017, 22:02:13
Čítaná: 1626×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Ona

Literárna forma: próza
Žáner: romantika, tragédia

Neviem, prečo ma dnes pochytila taká pochmúrna nálada :(. Ale potrebovala som sa z nej vypísať a vzniklo z toho toto :/. Žiaľ, neviem posúdiť, či je to naozaj smutné, alebo to tak vnímam len ja, takže to čítajte len na vlastné riziko O:)

***

“Nechápem, čo ju to tak vzalo.”

“Však ho ani nepoznala.”

“Vždy bola citlivá.”

“Hej, ale až tak?”

“Nevieš, čo sa jej preháňa hlavou. Nechajme ju tak. Keď bude chcieť, zdôverí sa nám.”

Štyri páry nôh sa pomaly stratili za vŕzgotom zatvárajúcich sa dverí a ja som zovrela vankúš pod svojou hlavou. Bol mäkký, a nebyť obliečky, končeky mojich prstov by sa navzájom dotkli. No aspoň som sa mala čoho držať, keď nebol nikto, kto by ma podržal. Aspoň za ruku. Presne za tú ruku, ktorá zakúsila pod svojou hrejivou pokožkou inú, cudziu kožu, ešte hrejivejšiu. Ešte jemnejšiu. Ešte dôležitejšiu, než bola tá moja.

Tá bola však teraz chladná.

Nehybná.

Neživá.

Ešte aj tento vankúš udržiaval v sebe viac duše, než telo, ktoré na ňom donedávna líhalo; aj tento paplón a plachta podo mnou, aj matrac nesúci našu lásku ako paluba lode, na ktorej si bol ty bol kapitánom a ja kormidlom. Dokonale som ti zapadala do náručia, nechajúc sa ovládať tvojimi dotykmi a túžbami, až kým sme obaja nedosiahli náš spoločný cieľ - prístav, v ktorom nebolo žiadne ty a ja, ani ja a ty, iba my. Milenci, ktorí sa na tých pár chvíľ stali hrdinami vlastného príbehu. Rozprávky, v ktorej dobro víťazilo nad zlom, v ktorom láska zdolala nenávisť, v ktorej nejestvovali náboženské, etnické ani spoločenské prekážky, v ktorej stačilo len jedno - milovať - a všetko ostatné bolo riadené a riešené týmto najvyšším princípom.

Pamätám sa, keď si sa ma prvýkrát dotkol. Letmým dotykom, spýtavým, rovnako ako tvoje oči. Poznali sme sa už dlho, iba z videnia. Aj bez slov sme si rozumeli, naše srdcia a telá vedeli, že netreba rozprávať, iba čakať na ten pravý okamih, kedy sa čas, priestor a to, čo ateisti nazývajú osudom a kresťania Božou vôľou, zosynchronizujú a privedú nás k sebe dostatočne blízko na to, aby sa naše životy dostatočne spojili.

Dostatočne? Je to zvláštne slovo, však? Vždy som vedela, že náš vzťah, alebo to, čo svojou dĺžkou a intenzitou pripomínal, neskončí šťastne. Cítila som to, odkedy si sa ma prvýkrát opýtal, či sa cítim zle, keď som sedela s hlavou v dlaniach a snažila sa hlbokým dýchaním odstrániť tú bodavú bolesť v čele, spôsobenú migrénou.

“Iba ma bolí hlava,” odpovedala som najskôr, a až potom som sa ti pozrela do očí.

Urobila som dobre. Ak by to bolo naopak, nebola by som schopná slova. Ani nádychu. Ani myšlienky. Pohľad do tvojich čiernych očí bol ako ostré bodnutie priamo do môjho srdca, také sladké, až mi spôsobilo závrat. Migréna ma prešla, existoval si iba ty a to zvláštne chvenie častíc medzi nami, nazývané iskrenie. Tento termín to však ani zďaleka nevystihoval - vlny osudovosti, ktoré plynuli z tvojich očí do mojich, a z môjho srdca do tvojho, boli ako neviditeľná cesta svetlom, akú prekonávajú hviezdy, kým nedosiahnu svoj konečný cieľ. Ani stáročia pred nami, ani tisícročia po nás nemohli existovať, pretože v tej chvíli sa zastavil čas, onemel šum okolo nás i v nás. Bolo počuť iba jeden zvuk - vnútorný krik taký nástojčivý a neúprosný, až nám sťahovalo žalúdky, dookola opakujúci jedinú vetu: “Niet cesty späť.”

Kedy som začala toto všetko adresovať tebe? Nemala to byť úvaha? Smutná úvaha, ktorá ma mala opäť dohnať k slzám? Obrovským, štipľavým, nezastaviteľným slzám, bez ktorých som už hádam ani nevedela žiť? Ktoré nahrádzali tvoju prítomnosť, akoby boli toho hodné? Myslel by si si to ty - že sú hodné nahradiť ťa? Keď si odchádzal, utrel si mi ich svojimi perami, bral si si ich, pretože boli tvoje a mne si nechával iba zdanlivý, chvíľkový dojem pokoja, ktorý sa vytratil s ďalším pohľadom do tvojich očí.

Bolelo ťa to rovnako? Alebo to bola len ilúzia vyvolaná mojou láskou? Nie - mojou bolesťou? Tiež ti trhalo srdce na kúsky, keď si pomaličky vzdialil svoje bledé dlane, také kontrastné so zvyškom tvojho tmavého tela, od tých mojich? Nemohlo, keď si predsa odišiel. Alebo ti len krivdím, pretože som vždy videla svet trochu ružovo, až kým si neprišiel ty a nevniesol mi doň toľko farby, odtieňov, jasu i tieňov, až som nemohla uveriť, že som si to za dvadsaťjeden rokov svojho doterajšieho života nevšimla?

Tiež sa ti svet roztrieštil na kúsky ako prasknutá šálka, ktorú si zametal z keramickej podlahy, keď som ťa prvýkrát zbadala?

Zrejme áno. No myšlienka na opätovné stretnutie s rodinou bola lepidlom, ktorá ich opäť poskladala dohromady. Mal si sa na čo tešiť. Mal si víziu domova, tú hrejivú, prenádhernú predstavu, ktorú si si držal v mysli a srdci počas celých osem rokov, čo si bol odlúčený od mamy, otca, troch sestier a dvoch bratov, a ktorá vždy držala tvoju hlavu vysoko hore, aj keď si ťa nevšímali, alebo všímali až príliš; keď ťa častovali rasistickými nadávkami alebo na tebe išli nechať oči, buď kvôli tvojej pleti, ale magnetickej kráse, nie typickej, no neprehliadnuteľnej. Víziu, vďaka ktorej si odísť jednoducho musel.

Nehnevalo ma to. Ničilo ma to, ale nehnevalo. Pretože som to chápala. Chápala som, že musíš odísť, že nemôžeš ostať, a že sa možno už nevrátiš. Ak by som ja odišla do Sudánu za prácou, veriac, že sa raz vrátim späť do Rakúska, k mame, otcovi a starkej, tiež by som sa toho nevzdala, hoci ich pohľady na život boli tak diametrálne odlišné od mojich.

Neprijali by ťa - vedel si to. Práve preto sme sa stretávali v tichosti, keď odišli na víkend na chatu alebo do divadla… Kradli sme si chvíle pre seba, akoby sme žili v stredoveku a delili nás na dnešnú dobu také malichernosti ako spoločenské postavenie.

Ibaže v našom prípade to boli predsudky. Tie, ktoré zo mňa robili študentku politických vied s nádjenými vyhliadkami do budúcnosti, brigádujúcu v obchode s parfémami a z teba upratovača.

Mal si na viac. Vedel si viac. Videl si oveľa viac, než ja, zažil si oveľa viac, než ja, natrápil sa oveľa viac, než ja. A predsa si mi venoval slová útechy vždy, keď som sa ti sťažovala na malichernosti, ktoré sa tvojich očiach mohli javiť ako zbytočnosti v porovnaní s tým všetkým, čím si si prechádzal ty. No boli pre teba dôležité, pretože som pre teba bola dôležitá ja a ony boli dôležité pre mňa.

Prečo som tie chvíle nevyužila nejako lepšie? Prečo som ich nepretavila do bozkov alebo dotykov alebo vyznaní lásky, ale iba som bľabotala o náročnosti skúšky alebo chýbajúcich desiatich centoch v kase?

Teraz by som to neznesiteľne rada urobila. Všetky tie zbytočné chvíle, ktoré boli nádherné iba pri tebe, by som chcela urobiť ešte krajšími. Nezabudnuteľnejšími. Silnejšími. Pretože bez ohľadu na to, ako tvoja smrť teraz bolí, bolí aj pre tie nevysloviteľne nádherné chvíle, ktoré som strávila v tvojom náručí. A ja by som chcela, aby bolela ešte viac. Oveľa, omnoho viac, až kým by som to nezniesla, až kým by som nevyplakala iba všetky slzy, ale aj celú dušu, ktorú som ti tak oddane odovzdávala práve na tejto posteli. Aby ostala tu, na tomto vankúši, ktorý je chabou pripomienkou toho, čo teraz už nemám.

Nechcem zomrieť. Nie. Veď mám predsa rodinu. Aj priateľov. Školu. Prácu. Ale bez mojej duše by aspoň nebolela myšlienka na ne.

Nevyvolávala vo mne azda každá mamkina otázka strach, že prišli na to, že sa stretávame? Neobávala som sa predsa, či nás niekto z mojich priateľov nezahliadne v temných rohoch medzi budovami školy? Nemyslela som na teba na prednáškach, keď nám docent hovoril o náboženských konfliktoch? A nevstávala som každé ráno iba pre tú chvíľu, keď vstúpim do nákupného centra a zbadám ťa stáť tam, s mopom v ruke a vedrom položenom na zemi, s úsmevom, ktorý mi dokázal priniesť útechu aj v tie najťažšie dni?

S tvojím odchodom z Viedne by som sa bola zmierila. No s tvojím odchodom zo sveta nikdy.

Kto dal osudu právo vziať ti život práve vtedy, keď si si napĺňal sen?

Kto dovolil, aby chyba v motore lietadla priniesla smrť stovkám ľudí?

Kto alebo čo bolo také nespravodlivé, že vo chvíli, keď môj smútok z tvojho odchodu prežiarila radosť z tvojho návratu domov, sa to svetlo stratilo a namiesto neho prišla bolesť?

Boh nášho náboženstva? Alebo toho vášho?

Existoval nejaký boh, ktorý by dokázal toto urobiť?

Zobrať nádeje tebe, hoci tebe to už vadiť nemôže, zobrať nádeje mne, že hoci nebudeš so mnou, budeš šťastný, a zobrať nádeje tvojej rodine na lepší, krajší život s tebou?

Zrejme nie. Existuje iba vzdialenosť medzi mnou a tvojou rodinou, uprostred ktorej si ty. Prázdno, ktoré si zanechal. Láska, ktorú si rozdal. A nádej, ktorú si niesol.

Už neležím na vankúši. Píšem vyznanie, ktoré sa predvčerom zhmotňovalo v slzách, ktoré uložili moju dušu na vankúš. Uchoval moje slová, konkrétne i neurčité, aby som našla útechu v tom, v čom si ma vždy podporoval - v umení. Moje kresby by boli teraz plné čiernej - nie krásnej, ako tvoje oči, ale stiesňujúcej, ako pohrebné oblečenie.

Ale slová? Slovami som nikdy nevedela ubližovať. Slová sú krásne. Aj tie zdanlivo najbanálnejšie nesú v sebe obrovský význam. Ako napríklad “pozor, nepošmyknite sa”. Prvé slová, ktoré si mi povedal. A ktoré pre mňa už nikdy nebudú znamenať varovanie. Iba nádej.

Nie trpkú.

Ale sladkú.

Žiarivú.

Nezabudnuteľnú.

[ » na začiatok « ]