Poviedka:
Pridaná: 3.1.2017, 21:28:38
Čítaná: 3216×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Ondrej, Ľubica
Stručný dej: Keď plány nevychádzajú podľa predstáv a na minútu rozrátaných plánov. :)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Konečne zastavili na mieste. Ondrej šiel kúpiť lístky na lanovku a Ľubica postávala vonku s rozžiareným pohľadom a širokým úsmevom. Navštíviť Nízke Tatry bolo jej dávnym snom. No nikdy sa tam nedostala, pretože kamošky nechceli minúť kopec peňazí na lanovky či drahé ubytovanie a sama tam nemala prečo ísť. Až keď spoznala Ondreja a zistili, že obaja majú mnoho spoločných záujmov a snov, pričom do nich patrila aj túžba navštíviť túto slovenskú nádheru, čakali na obdobie, kedy bude najvhodnejšie ísť sa tam pozrieť. Spočiatku zastávala myšlienku ísť tam v zime, keď je zem pokrytá niekoľkocentimetrovým snehom, keď sa na stromoch jagá inovať. No napokon ju Ondrej presvedčil. Každú zimu bolo mnoho výstrah, zlá viditeľnosť, nič by na Chopku nevideli. Rozhodli sa pre koniec leta.

A teraz, po dvoch rokoch ich spoločného spoznávania sa a trávenia času, sa sem konečne spoločne dostali. Obaja v dlhých nohaviciach, veď koncom augusta tam vraj býva zima, v turistických topánkach, vyzbrojení riadnym rezňom medzi chlebmi a s mohutnými ruksakmi.

„Mám,“ zamával Ondrej lístkami a usmial sa.

„Konečne,“ roztúžene si vzdychla Ľubica a postavili sa do radu, aby sa odviezli na prvú medzizastávku. Keď už obaja sedeli, sami, na sedadle a blížili sa k oblohe, vyššie a vyššie, sledovali mohutné stromy po ľavej strane a dlhú cestičku, vysypanú štrkom, popri luxusných hoteloch, na pravej strane, Ľubica sa aj bála žmurknúť, aby jej niečo neušlo.

„Úsmev, Ľubi, fotia nás,“ objal ju okolo ramena a spoločne sa usmiali do neviditeľného objektívu.

„Už?“ zmätene sa obzerala. „Nevšimla som si žiaden fotoaparát. Určite tam zas budem vyzerať otrasne.“

„Ty vždy vyzeráš krásne,“ upokojoval ju so smiechom Ondrej, no keď podišli k stánku, ponúkajúcom ich fotografiu, jeho priateľka sa nespokojne zamračila.

„No nevravela som? Tvárim sa tam ako bobor.“

Predavač sa uškrnul, vymeniac si pobavený pohľad s Ondrejom, a podal im dve fotografie.

„Nemal si ju kupovať, však sa na to nedá dívať,“ frflala Ľubica, stojac v rade do vysávača, ako nazvala vláčik, ktorý ich mal presunúť na ďalšiu zastávku. O chvíľu sa už však usmievala.

„No nie je to fantastické? Toľko cieľov, kým sa dostaneš na miesto, kam chceš. Pripomína mi to obyčajný život. Máš nejaký sen, no kým sa k nemu dopracuješ, musíš toľko obetovať, toľko sa snažiť, nastúpiť do toľkých vlakov či áut, občas do toho nesprávneho, kým sa dostaneš až do cieľa. V našom prípade na Chopok,“ zamyslela sa. „No, ale táto mačkanica nie je bohviečo,“ dodala, keď sa na ňu natlačilo množstvo dychtivých tiel.

Netrvalo dlho a viezli sa vo visutej lanovke ponad masívne kamene, bližšie k nebu, k slnku. Rozžiarene sa dívala dolu cez začmudené sklo, takmer nedýchajúc. A hoci sa jej Vysoké Tatry pozdávali viac, aj toto bol pohľad pre bohov. Bolo to iné. Veľkolepé . Kamenné. Nebezpečné.

„Ondro, pozri sa na to,“ vydýchla Ľubica s bázňou a vyšla von z budovy. Pred ňou sa rozprestierali hory, vrchy, sýtomodré nebo a množstvo kameňov, pripomínajúcich, aká je príroda mocná. „Odfoťme sa tu!“

Ondro znervóznel. Mal trochu iné plány. Potreboval stihnúť poslednú prístupnú lanovku, vedúcu k Srdiečku, vraj je tam pekne. Ak sa tu teraz zabavia, nestihnú to. Má predsa pre svoju priateľku veľké prekvapenie.

„Poď, dáme ešte poslednú lanovku a pri návrate tu pobudneme dlhšie,“ potiahol ju za rukáv.

„Ondrooo, prosím, nechaj ma nasávať slobodu,“ zhlboka sa nadýchla, no Ondro ju stiahol do náručia.

„Potom tu pre mňa za mňa aj prenocujeme, ale teraz ideme ďalej,“ pobozkal ju na líce a potiahol k ďalšej zastávke.

„Nežeň ma ako zdutú kozu,“ zafrflala naoko, no krátko na to sa do neho veselo zavesila a kde-tu mu venovala bozk. Ľúbila ho tak veľmi, že by mu splnila akékoľvek želanie. Bol jej chýbajúcou čiastočkou v živote, kúskom duše, ktorý konečne zaplnila a jej srdce už viac nebolo deravé. Zapadol presne, ako by to voľné miesto vystrihol muž pred ním presne pre neho. Cítila sa pri ňom bezpečne, milovano, šťastne a sama sebou. Tak, ako sa už dávno pri nikom necítila.

Ondrej to cítil rovnako. Práve preto sa rozhodol ich vzťah konečne posunúť ďalej. Túžil sa vedľa nej zobúdzať každé ráno, nie len občas, keď zmeškala spoj domov, alebo keď sa im už nechcelo zdvihnúť od telky. Chcel sa s ňou tešiť o svoje radosti i starosti, mať s ňou mnoho detí. Starať sa o ňu, keď ju zdolá migréna, ktorá jej ničila radosť minimálne raz za mesiac. Občas mu zavolala, aby dobehol, pretože celý deň objíma záchodovú misu a nevládze sa ani len napiť. Takto by bol stále pri nej. Všetko toto ho viedlo k rozhodnutiu kúpiť snubný prsteň. Malý, drobný, s červeným rubínovým očkom, pretože Ľubka milovala červenú farbu. A neskutočne jej pristala.

Teraz červenú zamatovú škatuľku zvieral vo vrecku, netrpezlivo vyčkávajúc na vhodný okamih. Všetko mal do detailov premyslené. V niektorých veciach bol puntičkár, perfekcionista, až ju tým občas privádzal do zúrivosti. Celú žiadosť o ruku si do detailov premyslel. Niekoľko metrov pred koncom lanovky mienil prsteň vytiahnuť a požiadať ju o ruku. Ona povie áno, vrhne sa mu okolo krku, vybozkáva ho a keď vystúpia, oslávia to v reštaurácii teplým čajom. A potom večer na hotelovej izbe aj pod perinami. Už sa nemohol dočkať.

Konečne. Konečne sa blížili pomedzi stromy, ponad štrkovú cestičku, ponad lopúchové listy a trávu ku konečnej zastávke. Vytiahol škatuľku, obrátil sa k Ľubici so stmavnutým pohľadom.

Otvoril ústa, aby vyslovil tú rozhodujúcu otázku, keď tu ona zvýskla a rozhodiac rukami, mu ukázala čosi vpredu. Hneď na to sa s pišťaním vrhla jemu do náručia, vyraziac mu škatuľku z rúk.

Z pier mu vyletel zúfalý výkrik.

„Čo sa stalo?“ vystrašene na neho pozrela.

„Ja...“ zhrozene hľadel do trávy pod nimi, otáčal hlavou k miestu, kde naposledy zahliadol drahý prsteň, zúfalo sa snažiac zapamätať si záchytné body, keď preň pôjde. Nemôže ho tam predsa nechať!

„Ježiši, vypadol ti mobil? Vyrazila som ti ho?“ celá červená v tvári si priložila ruku na ústa. „Prepáč! Ondrík, prepáč, prepáč! Niekedy sa neovládam. Ach, prepáč. Pôjdeme ho pohľadať, len čo vystúpime!“ bľabotala, hoci on nepočul ani štvrtinu z toho.

Jeho plány sa celkom rozplynuli. Malo to byť romantické. Tam, kde vždy túžila ísť. Celkom mu narušila stratégiu. Mala ho objať až po získaní prsteňa, nie predtým!

Nedokázal potlačiť zlosť. Nesmierne ho to podráždilo a mal čo robiť, aby jej nepovedal niečo nepríjemné, hoci si uvedomoval, že za to nemôže.

„Poď, ideme, kde ti vypadol?“ pozrela na neho opatrne, keď zosadli, akoby sa bála, že dostane poza uši.

„Naozaj to chceš vedieť?“ zamrmlal, vykročiac do kopca.

„Keď ja som naozaj nechcela. Neboj sa, určite dopadol mäkko, nerozbil sa,“ štebotala v nádeji, že mu zmierni napätie v očiach i vo svaloch. Ani ju poriadne nechytil za ruku. Takto si to veru nepredstavovala.

„Nejde o to! Ale kde ho nájdeme?! A čo ak ho nenájdeme?! Vieš, aký bol drahý?“

„Ondrík, nájdeme ho, musíš myslieť pozitívne. Veď to nie je prsteň, aby sa len tak niekam skotúľal,“ odvetila s povzbudivým úsmevom.

Z Ondrovho hrdla sa vydral akýsi štekavý zvuk.

Cesta do kopca nebola vôbec jednoduchá. Nechodilo tadiaľ veľa ľudí, každý sa radšej bezpečne odviezol lanovkou a už vôbec by sa nepredierali skalnatou cestou, kde-tu prerušenou trávou či lopúchmi. Z Ondra začínalo tiecť, ani Ľubica už toľko nerozprávala. Obaja sa potili a zapieral sa do nich chladný vietor.

„Niekde tu musí byť,“ šomral si Ondrej popod nos, rozhŕňajúc veľké listy a panika v ňom každou sekundou narastala. Musí ho nájsť, musí! Minul naň nesmiernu čiastku, musí dodržať plán!

„Ondrej, nechcem byť zlá, ale asi ho nenájdeme,“ ozvala sa Ľubica, tiež už mierne podráždená. „Možno sa pri páde z takej výšky rozbil, musíme byť realisti.“

„Netrep.“

„Prepáč, ale je to tak, poďme naspäť!“ potiahla ho za rukáv.

„Nie, ja ho musím nájsť!“ zvýšil hlas, horúčkovito prekutrávajúc miesto, kde bol presvedčený, že prsteň spadol.

„Bože, Ondrej, fakt sa ti ospravedlňujem, bola to moja chyba, som si toho vedomá a prispejem ti na nový. Alebo ti ho aj kúpim, len sa už nehnevaj a hlavne sa nehrab v tej tráve.“

„Neodídem, kým ho nenájdem!“

„Niekedy neznášam tvoju tvrdohlavosť a ľahko vznikajúcu podráždenosť!“ vyhŕkla Ľubka.

Obrátil sa k nej.

„Ó, tak to mi je novinka. Čo keby si miesto vymenovávania mojich zlých vlastností hľadala niečo, čo sem isto nepatrí a je to červené?“ zavrčal.

„Červené? A že ja tu čosi vymenúvam? Prepáč, ale ty si podráždený. Už som sa ti ospravedlnila. Nebaví ma to. Chcela som z Tatier aj niečo vidieť, nie sa tu premávať po otrasnom teréne. Ak tu chceš zostať, pokojne. Ja idem nazad, dám si kávu, počkám ťa na terase tej reštiky. Keď sa tu dohrabeš, príď.“

„To akože vážne ideš preč?“ vytreštil na ňu Ondrej oči.

„Áno a volám ťa so mnou.“

Keby to bol mobil, poslúchol by ju. Oželel by ho, veď taký si môže pokojne kúpiť, všetko z karty má zálohované na ďalších troch, lebo musel byť vždy pripravený na všetko. Ale ten prsteň... Až priveľmi mu na ňom záležalo.

„Nejdem,“ pokrútil hlavou. „Ale ty choď, prídem za tebou.“

Ľubica, šomrajúc, odišla, opatrne schádzajúc po kamennej trase. „Truhlík jeden.“

Prešla polhodina. Objednala si kávu, aj ju stihla vypiť, objednala si ešte koláč, aj ten už zjedla a on sa stále nevracal.

„Dúfam, že tam kdesi neodkväcol zo zúfalstva, že ho nenašiel,“ zamumlala, zaplatila, upravila sa na dámskych záchodoch a vyšla von. Zbadala ho hneď. Blížil sa k nej rozhodným krokom, hoci brontový v tvári, dopotený, no akoby práve vyhral boj s drakom o pannu.

„Našiel si?“ spýtala sa trochu otrávene, krútiac hlavou. Prešla okolo neho. „Chceš ísť aj na wecko a dať si kávu? Lebo ja to už mám všetko za sebou a ak chceme stihnúť poslednú lanovku, ktorá ide nazad, musíme si švihnúť.“

„Nepotrebujem nič z toho,“ usmial sa, kráčajúc vedľa nej. „Poď trochu nabok, prosím, len na chvíľku,“ potiahol ju k verejným záchodom, a ďalej za budovy, aby sa stratili z pohľadu zvedavých ľudí.

„Bože, Ondrej, tento výlet vôbec nevypálil podľa mojich predstáv,“ zastonala Ľubka. „Nechcela som byť ani podráždená, ani na teba kričať, ale dopálil si ma a teraz ma ešte ťaháš za záchody a... Kriste!“ vytreštila oči, keď sa jej pred nimi zjavila červená otvorená škatuľka s tým najkrajším prsteňom, aký kedy videla a Ondrej si kľakol na koleno s láskou v očiach.

V očiach ju zaštípali slzy, naprázdno otvárala a zatvárala ústa, prikryté v šoku rukami. Srdce jej bláznivo tĺklo, krv hučala v ušiach... Tak takéto to je. Keď sa prihodí niečo pekné a nečakané, niečo veľkolepé a neopakovateľné.

„Vezmeš si ma?“ nevinne na ňu pozrel. „Chcem, aby si sa stala trvalou súčasťou môjho života, tou krásnou čiastkou, akou sú i tieto Tatry a...“

„Áno,“ zapišťala Ľubka, keď konečne prišla k sebe, „áno, áno, áno!“ Poskakovalo na mieste, vtom sa mu vrhla okolo krku, bozkávala ho, kam len dočiahla, v takom ošiali, nekonečnej radosti, až sa bála, že to tam neprežije. Ondrej rýchlo vstal, opätujúc jej bozky, šťastný ako už dávno nie. Hoci to nedopadlo podľa jeho predstáv, bolo to ešte lepšie. Oveľa, oveľa lepšie.

Keď už nevládali od bozkávania dýchať, nastokol jej prsteň na prstenník a ona ním s obdivom zakrútila.

„Takto ma naťahovať, taký šok urobiť, ty môj drahý,“ líškala sa mu, neustále sa k nemu túliac, celou cestou lanovkou nazad na Chopok.

„Nuž, nechcel som ťa naťahovať, ani robiť takýto šok, ale keď si mi ho už vyrazila z rúk, najskôr som ho musel s nasadením života nájsť.“

„Čože? My sme medzi tými lopúchmi hľadali tento prsteň?“

„Hej. Chcel som ťa požiadať už cestou tam, ale...“

„Jemine. Ani sa nečudujem, že si bol taký podráždený... Ešte raz ťa prosím o prepáčenie,“ roztomilo sa na neho usmiala, znovu a znovu ho bozkávajúc. „A poprosím ťa oň aj v noci na hoteli,“ zašepkala mu do ucha, až Ondrejovi zostalo teplo. Už sa nemohol dočkať. O to netrpezlivejšie sa prechádzal po Chopku, fotiac sa s Ľubkou na každom kameni, vždy v inom uhle.

„Musíme sa predsa pochváliť,“ vysvetlila mu, pridávajúc fotky na internet. „Tak a teraz už naozaj môžeme ísť naspäť.“

Trvalo ešte hodnú chvíľu, kým sa tam dostali a pre Ondreja to boli hotové muky. O to viac, keď mu Ľubka každú chvíľu dala bozk na líce či pery, natešená hľadela na prsteň a usmievala sa. Bola krásna. Nesmierne dobrá. Vždy pri ňom stála. Bude to tá najlepšia nevesta.

„No poď, ty môj odvážny snúbenec, čo s nasadením života hľadal prsteň v tatranskom pralese,“ zašepkala mu do ucha, keď sa za nimi zavreli dvere hotelovej izby.

V ten deň už von nevyšli.

***

Ma silno inšpirovala reklama v telke a moje prevážanie sa lanovkou ponad tie zeliny, keď som v obavách zvierala mobil, aby už navždy neskončil dolu. :D

[ » na začiatok « ]