Poviedka:
Pridaná: 31.12.2016, 11:14:14
Čítaná: 1539×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: Fiction
Postavy: Danka, Teo
Stručný dej: Pokračovanie k poviedke "Vianočný škriatok", odohrávajúce sa 2 roky po nej :) Dúfam, že sa bude páčiť :)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Akožééééé, malo to byť kratšie, ale nechala som sa uniesť :D Hádam to dočítate do konca :)

Zároveň ďakujem MonMon za inšpiráciu napísať k "Vianočnému škriatkovi" pokračovanie, a venujem jej ho, lebo je super (MonMon, nie pokračko - teda, možno aj to :D ) :* <3

***

„Ďakujeme vám, že ste prišli, a užite si dnešný večer!“ hlas moderátora, ktorého som nepoznala, sa rozľahol po parkete obkolesenom okrúhlymi stolmi, sprevádzaný búrlivým potleskom. Pridala som sa k nemu aj ja, behajúc zrakom po prítomných. Nádejala som sa, že ani jedného z nich nepoznám, hoci opak bol pravdepodobnejší – Košice boli malé veľké mesto; bolo takmer nemožné prejsť po Hlavnej ulici bez toho, aby som niekoho známeho nestretla.

Na moje veľké šťastie však boli pre mňa všetky tváre neznáme a ja som sa mohla sústrediť na jedlo pred sebou – bravčové koleno so zemiakovou kašou a sušenými paradajkami. S ohrnutým nosom, keďže sa mi pach akéhokoľvek iného mäsa, než kuracieho, hnusil, som zjedla aspoň tie paradajky a tanier odstrčila. V kaši bolo mlieko, a to som nemohla.

Sála mala teraz stlmené svetlá a parket sa zapĺňal párikmi, ktoré sa chystali užiť si posledné tance v tomto roku. Iba ja som sedela pri stole, osamelá, pretože môj bývalý kolega, Erik, na poslednú chvíľu ochorel a oznámil mi to, až keď som stála pred najkrajšou secesnou budovou v Košiciach, vyštafírovaná na silvestrovský večer. Chystala som sa však preč hneď po dezerte. Budem síce osamelá, ale aspoň budem sama.

„Čo sa deje, Danka? Sedíte tu, akoby vám bolo za mnou smutno!“ zaznelo po mojej pravici a ja som sa strhla, pokrčiac obrus. Pekná, tmavá tvár s iskrivými modrými očami a úsmevom ako vystrihnutom z reklamy, sa črtala nado mnou a vlievala do môjho vnútra trochu tepla.

„Uhádli ste,“ zasmiala som sa prekvapene a vstala, vykročiac k svojmu bývalému šéfovi. Natiahol ku mne ruky v priateľskom geste, ale nebola som si istá, či čaká objatie alebo len bozky na líca. Napokon to bolo to druhé, no takmer ihneď som oľutovala, že si nezvolil radšej prvú možnosť. Jeho vôňa mi udrela do nosa ihneď, len čo sa moje pery dotkli jeho oholeného líca, a inštinktívne som sa hlboko nadýchla, vnímajúc jeho prítomnosť aj v končekoch prstov, takže sa mi podlomili kolená.

„Ako sa máte?“ opýtal sa veselo, hľadiac mi do očí, potom na dlhé vlasy, ktoré mi v bujných vlnách padali na ramená a na hruď, aj na tyrkysové šaty so sukňou v tvare písmena A, previazané v páse čiernou stužkou. „Pristane vám to,“ dodal ihneď, hoci jeho pohľad tie slová predom oznamoval. Bola som si toho vedomá, ale predsa mi po jeho slovách zahoreli líca a neisto som sa pozrela kdesi cez plece, len aby som sa mohla slobodne, bez rozpakov nadýchnuť.

Prečo na mňa tak pôsobil? Nevideli sme sa celé roky. Kedysi sme prichádzali do dennodenného kontaktu a hoci sa mi vždy páčil, nikdy som pri ňom neprežívala takéto pocity.

Na svoju otázku som však nestihla nájsť odpoveď, pretože než som nejako na jeho kompliment zareagovala, bystro dodal: „Nečervenajte sa, hovorím čistú pravdu.“

„Ako vždy,“ uškrnula som sa, vracajúc sa do „naťahovacieho“ módu.

„No dovoľte, kedy som si ja vymýšľal?!“

„Keď ste nestihli na to otvorenie hotela Európa?“ pripomenula som mu.

„Ej, vy si to pamätáte,“ poškrabal sa po temene. „Tak dobre, ale len vtedy raz,“ bránil sa pohotovo.

Pokrútila som hlavou. „Áno. Len vtedy,“ rýpla som doňho s úškrnom. Červeň z mojich líc však nemizla, práve naopak, akoby bola poháňaná každým slovom, adresovaným môjmu bývalému šéfovi.

Na chvíľu zmĺkol, s tými modrými oceánmi upretými na moje pery, a potom sa vážnejšie a mierne nervózne, spýtal: „S kým ste tu?“

Mávla som rukou. „Mala som byť s Erikom. Ale ochorel. Tak som sa prišla aspoň najesť.“

„Vidím, že vám chutí,“ podotkol, kývnuc hlavou k môjmu tanieru.

„No, bravčové neznášam a v kaši je mlieko, takže...“

„Jasné, spomínam si. Viete, že ste zaviedli trend? Tak ste spopularizovali tie raw a bezlepkové koláče, že po vašom odchode sa robili už len tie.“

„Naozaj?“ zasmiala som sa, neschopná sama pred sebou zakryť tichú hrdosť, ktorá sa ma zmocnila. „A vy ste nezačali piecť?“ Kedysi sme si Erikom robili srandu, že k dokonalosti ako šéfovi mu chýba už len to, aby nám nosil do práce koláče.

„Ale začal,“ odvetil potmehúdsky. „A veľmi rýchlo aj prestal. Sára bola do toho celá hŕ, lenže dopadlo to tak, že potom bola od toho hŕ aj celá kuchyňa.“

Úprimne som sa zasmiala. Zabudla som, aký bol vtipný.

„Zdržíte sa dlho?“

Pokrčila som plecami. „Neviem. Neplánovala som. A vy?“ Bola to hlúpa otázka, určite tu s niekým bol. Oči mi mimovoľne zaleteli k jeho ľavej ruke, hľadajúc obrúčku. S úľavou som žiadnu nevidela.

Obzrel sa a znova sa poškrabal po zátylku. „Ani ja. Som tu len preto, že mám s Vojtekom dobré vzťahy a nechcel som ho uraziť. Ale o chvíľu som chcel ísť. Teda, než som vás tu zbadal,“ vysvetľoval. Prečo sa mi zdalo, že je tiež nervózny? On taký nikdy nebýval, vždy bol v pohodičke, nech sa rozprával s kýmkoľvek.

„Som rada, že ste sa prihovorili,“ vyznala som sa úprimne. „Nikoho tu nepoznám a bola by som na tento večer určite zabudla, nebyť vás.“

„Ach, zase mi nelichoťte, Danka, od rozrušenia nezaspím,“ mávol rukou, no bolo vidno, že ho moje slová potešili.

„No to by ste ani nemali. Ešte sa Sebi so Sárou pustia do pečenia a namiesto vítania Nového roka budete drhnúť kuchyňu.“

„To nehrozí. Decká sú dnes u brata. Nevedel som, ako dlho sa zdržím, takže túto noc nie sú doma.“

„Och, a nie je im to ľúto?“

„Ani nie. Brácho im dovolí všetko to, čo ja nie. A zbožňujú jeho frajerku.“

„Je s ňou tak dlho, že si na ňu zvykli?“ opýtala som sa so smiechom, spomínajúc na to, ako nám často hovoril o bratovom záletníctve.

„Pol roka, predstavte si!“ zvolal ironicky. „Vraj je zaľúbený,“ napodobnil súrodenca. „Uvidíme, dokedy.“

Opäť som sa zachichotala. „Možno po všetkých tých aférkach konečne vie posúdiť, čo cíti.“

„Skôr by som povedal, že mu vyhovuje, že je jeho Nora takmer každý týždeň na nejakej služobke.“

„Aha.“

„Teo!“ z ďalšieho rozhovoru nás vyrušil spomínaný Vojtek, majiteľ a riaditeľ reštaurácie. „Som rád, že ťa tu vidím.“

Odsunula som sa ďalej od stola, uhladzujúc si sukňu. Nechcela som zavadzať, a zdalo sa, že Teo je do rozhovoru dosť zabratý, nuž som sa vybrala prejsť sa po reštaurácii. Bolo prenádherná. Ako vystrihnutá z môjho obľúbeného príbehu Veľký Gatsby, plná elegancie a noblesy, vyzdobená kópiami Muchových malieb a farebnými ornamentmi, ktoré vdychovali celej miestnosti život. Napriek tomu, že som mala secesiu a 20. roky rada, som sa tu však necítila dobre. Všetko bolo až príliš strnulé, vznešené, špičkové. Ešte aj na záchode som sa cítila nepríjemne, že nemám čipkované podväzky od najlepšieho pančuškára v meste.

Ukradomky som sledovala Tea, ktorý bol zabratý do rozhovoru, a prestala som, až keď si ma všimol na druhom konci miestnosti a naše pohľady sa stretli. Otočila som sa k baru, pozorujúc fľašky alkoholu položené za ním, ale nestihla som dôjsť ani na koniec prvého radu, keď som na ramene zacítila jeho dotyk. Od miesta, kde sa špičky jeho prstov dotkli mojej holej pokožky, prenikla celým mojím telom náhla iskra, blesková a neukryteľná.

„Bál som sa, že mi odídete,“ povedal tichším hlasom a oprel sa lakťom o barový pult.

„Nie. Nechcela som odísť len tak bez rozlúčky,“ vyjachtala som zo seba celkom súvisle.

Jeho tvárou sa mihlo sklamanie. „Takže už musíte ísť?“

„Nie, nemusím,“ pokrútila som rýchlo hlavou. „Len... ani vy tu nechcete dlho byť a ak tu neostávate, nemá pre mňa zmysel sa tu nudiť,“ odpovedala som úprimne.

Premeral si ma, zrejme odhadujúc, čo presne som tými slovami myslela.

„Tak mám pre vás návrh. Ale nechcem, aby ste súhlasili iba zo zdvorilosti.“ Poznal ma dobre. „Čo keby sme strávili dnešný večer spolu? Keď obaja nemáme s kým byť tu, a inak by sme boli sami doma.“

„Súhlasím,“ vypovedala som náhlivo, ešte než dokončil vetu. Oči sa mu rozžiarili a s detským šťastím v hlase vyhlásil: „Skvelé!“

Jemne ma pojal okolo pliec, odprevádzajúc ma k môjmu stolu. Kým jedol dezert, ja som čakala na svoj. Z ponuky, ktorú mali, som si veľmi nemohla vyberať, a tak Vojteka požiadal, aby mi priniesli aspoň ovocie poliate horúcim karamelom. Bola som mu vďačná a trochu sa aj hanbila za to, že spôsobujem v kuchyni takéto problémy.

„Aké problémy, prosím vás? To je ich robota,“ chlácholil ma Teo.

„Ja viem,“ odvetila som. „Ale aj tak. Musia pracovať na Silvestra, a ešte si tu jedna zákazníčka pýta aj špeci jedlo. Je mi z toho nepríjemne.“

Zahľadel sa mi do očí. „Prepáčte, to mi vôbec nenapadlo.“

„To nič,“ pokrútila som zúrivo hlavou. „Nemám vám to za zlé. Práve naopak. Nesmierne si vážim, že moje intolerancie tak rešpektujete.“

„To je prirodzené.“

„Nie pre všetkých,“ presviedčala som ho, podvedome sa natiahnúc k jeho dlani. Než som sa jej dotkla, stihla som si v tomto náhlom popude zabrániť, no moje prsty sa stiahli sotva o milimeter, keď sa ich dotkli tie jeho. Jemne sa okolo nich zovreli, akoby vedeli, že im bolo od začiatku súdené dotknúť sa.

Teove oči vyleteli k mojim. Usmievali sa, ale aj sa pýtali, a ja som vnímala iba búšenie môjho srdca, ktorá sa teraz ozývalo v celom mojom tele.

„Nechcete si zatancovať?“ opýtal sa zdvorilo, vstávajúc. Celá nesvoja z tohto návrhu som vstala tiež, ale z miesta som sa nepohla.

„Veľmi rada. S vami. Ale... ja netancujem,“ vykoktala som zo seba.

Spýtavo skrčil obočie.

Pustila som mu ruku a znova som si sadla. „Ako malá som tancovala rada, ale nevedela som to. A doma sa z toho dosť smiali... No a potom som síce rytmus chytila, ale na verejnosti som sa už necítila dobre. A tak netancujem. Vyhýbam sa aj svadbám, ak sa dá,“ vysvetľovala som rýchlo, ani som nevedela, prečo.

Bála som sa, že sa urazí, ale on sa nahlas, srdečne rozosmial. „Vau. Tak toto som ešte nepočul. Pánečku, Danka, je niečo, z čoho vy nemáte na verejnosti strach?“

„Jedenia a pitia,“ mykla som plecom ľahostajne a uškrnula sa.

„A to dávate interview do telky a do novín a píšete knihy,“ začudoval sa, znova sediac.

„Našťastie ich nie je veľa... Naozaj sa nehneváte?“

„Nie. Nehnevám. Len nech sa cítite príjemne. Pre mňa, za mňa tu na tieto stoličky aj primrznime.“

Sklopila som pohľad na stôl, loviac v mysli slová, ktorými by som mu poďakovala, ale žiadne sa mi nezdali dosť vhodné.

„Tak mi povedzte, ako sa máte? Viem o vás len to, čo si o vás občas prečítam. Čítal som aj vaše knižky. A veľmi sa mi páčili. Na každom zasadnutí rady sa chválim, že ste pre mňa pracovali. Aj keď poznámkam o tom, prečo som vás potom nechal odísť, som sa nevyhol,“ priznal rozpačito.

„Ťažko sa mi odchádzalo,“ vzdychla som nostalgicky. „Bolo mi u vás strašne dobre.“

„Aj mne sa vás ťažko púšťalo. Boli ste neoceniteľná. Ale neskutočne talentovaná. To bolo cítiť už len z tých tlačových správ, čo ste písali. Som rád, že vám odchod od nás pomohol rozvinúť váš talent a splniť váš sen.“

Vďačne som sa usmiala. „Ďakujem.“

„Nemáte za čo. Tentoraz hovorím čistú pravdu. Prisahám,“ vyhlásil naoko slávnostne.

„Verím vám,“ kývla som hlavou. Uhla som pohľadom, neistá si otázkami, ktoré som mu chcela položiť. Všetky boli zdvorilostné, týkali sa jeho práce a súkromného života, a zároveň ma odpovede na ne naozaj zaujímali. Keď som z firmy odišla, už som tam nezavítala. Stretávala som sa s Erikom, s ktorým sme boli takmer ako dvojčatá, no niečo mi vždy bránilo vyjsť hore po ôsmich mramorových schodoch a vstúpiť do slnkom zaliatych, priestranných kancelárií. Ani sama som nevedela, prečo. Možno som nechcela spomínať, alebo len ľutovať, že som odišla z doteraz aj v budúcnosti najlepšej práce, akú som kedy mala. Teraz mi však napadla ďalšia vec, a čím dlhšie som nad ňou uvažovala, tým som si ňou bola istejšia – že ak by som Tea stretla, už ako bývalá zamestnankyňa, poznajúc ho nezáväzne, bez toho, aby medzi nami existoval pracovný vzťah, pokušenie by bolo priveľké. Nikdy by som, samozrejme, žiadny prvý, ani druhý, a asi ani tretí krok neurobila. No už len samotný prísľub myšlienky, že neexistencia bariéry, ktorá nám zabraňovala prekročiť stanovenú hranicu, by mohla viesť k niečomu hlbšiemu, ma bolel.

„Ako sa máte vy?“ opýtala som sa predsa len.

„Teo! Čáu!“ Vysoký muž s pivným bruchom ho potľapkal po pleci a Teo vstal, aby si podali ruky. Opäť som sa stiahla, obzerajúc si vzor na obruse, premýšľajúc nad tým, čo robím a či to vôbec má zmysel. Nevedela som o ňom nič. Obrúčku síce nemal, ale priateľku možno áno. A prečo som si vôbec ihneď predstavovala, že by som sa mu mohla páčiť? Bola som len obyčajná žena, intelektom, rozhľadom ani životnými skúsenosťami som sa mu určite nerovnala. Bola som od neho o dvanásť rokov mladšia. Určite bolo v jeho veku veľa žien, ktoré sa mu páčili. A ktorým sa páčil on.

„Prepáčte, Danka, zdá sa, že tu nemáme nijaké súkromie,“ vytrhli ma jeho slová z myšlienok a ja som naňho pozrela, akoby som ho videla prvýkrát.

Neisto som pokrčila plecami.

„Nechceli by ste sa ísť prejsť?“ opýtal sa. „Ak vám bude zima, vrátime sa.“

„Rada.“

Vyšli sme do chodby rozdelenej na polovicu posuvnými dverami. Dlhý cyklaménový kabát som mala zavesený rovno navrchu. Vzala som ho, prehodiac si ho cez ramená, než som však stihla zastrčiť ruku do rukáva, vzal mi kabát a trhnutím ho vyrovnal, pomôžuc mi obliecť si ho. „Správne by som vám mal pomôcť,“ vyslovil potichu. Posunula som ruky pod vlasy zaseknuté pod golierom a vytiahla ich. Keď som sa otočila, stál nado mnou, akosi nostalgicky sa usmievajúc. „Prepáčte. Len som si spomenul na jedny Vianoce. Keď ste mi pomáhali dokončiť nezrovnalosti v dotáciách.“

„Pamätám sa,“ prikývla som. „Bol to pekný deň,“ dodala som.

Prepálil ma očami, prekvapene, ale potešene. „Mne sa zdalo, že som vás na jeho konci urazil,“ dodal, stále sa nehýbuc.

„Neurazili,“ pokrútila som hlavou. „Práve naopak. Lichotilo mi, že ste ma prirovnali k vašej žene.“

Tvárou sa mu mihol smutný úsmev. „Nebolo to vhodné,“ trval na svojom a ustúpil, keď sa okolo nás tlačil bruchatý starý pán. Zapadla som medzi kabáty, načiahnuc sa k jeho ruke, aby som sa zachytila niečoho pevného. Chytil ma za lakte a potiahol, takže som znova stála rovno, a potichu sa chichotala.

„Je tu tesno,“ zhodnotil sucho, vzal si tmavomodrý kabát a konečne sme vyšli von.

Ulicou zneli piesne Petra Nagya, ktorý koncertoval neďaleko a nad hlavami nám svietili zlatisté, zelené a červené zvončeky, tohtoročná vianočná výzdoba. Podvedome sme vykročili smerom k Spievajúcej fontáne, ktorá bola v zime uzavretá a pristavili sa pri ľadovej soche zobrazujúcej košický Dóm.

„Je prenádherný,“ povzdychla som si.

„Uhm,“ prikývol, zabratý do vlastných myšlienok. Upieral zrak kdesi do diaľky, a ja som ho nechcela rušiť.

„Pýtali ste sa ma, ako sa mám,“ rozpamätal sa zrazu.

Prikývla som.

„Mám sa dobre. Užívam si voľno. Aj keď pred troma dňami som mal toľko roboty, že som si myslel, že sa dopichám.“

„To ste mali v pláne už veľakrát,“ zasmiala som sa. „Som rada, že ste tomu pokušeniu odolali.“

Uškrnul sa. „Aj ja.“

Zhlboka a nadýchol a otočil sa ku mne. „Keď sa vás niečo opýtam, odpoviete mi bez toho, aby ste sa dívali niekam inam?“

Zarazene som zaklipkala viečkami. O tomto svojom zlozvyku som veľmi dobre vedela, ale nikdy ma naňho nikto otvorene neupozornil. Prikývla som však a on pristúpil o trošičku bližšie. „Ale neurazte sa, dobre? Mám toho u vás na rováši aj tak dosť.“

„Nemáte. Ale pýtajte sa,“ pokynula som mu kývnutím hlavy.

„Asi by to malo by pre mňa jasné, ale aj tak... Máte niekoho?“

Trhane som sa nadýchla. Svetlo, ožiarujúce ľadovú sochu, mu osvetľovalo tvár na ružovo, takže som mu do nej videla dobre. Srdce mi spravilo salto a v žalúdku ma príjemne pošteklilo. Kútiky sa mi roztiahli v širokom úsmeve, keď som odpovedala: „Nie, nemám.“

Prešiel si dlaňami po tvári a tlmene sa zasmial. „Spýtal by som sa, ako je to možné, ale potešilo ma to tak veľmi, že to nechám tak,“ vysypal zo seba na jeden dych.

„To vám budem povďačná,“ zasmiala som sa nad tým, ako mu zrazu zružoveli líca. Bolo to také milé, až mi uniklo tiché „juj“. Vyzeral ako malý chlapec, ktorý dostal na Vianoce vysnenú Tatrovku. Oči mu svietili, tvár mu krášlil úsmev a mnou prenikol náhly pocit nehy, ktorý som voči nemu pociťovala vo chvíľach, keď si v práci nevedel rady, alebo bol smutný. Teraz však nepochádzala z ľútosti, ale z náklonnosti, o ktorej som bola presvedčená z jeho i zo svojej strany.

„Môžem vám niečo povedať?“ spýtal sa, podíduc ešte bližšie. Hoci som bola od neho nižšia, vďaka vysokým lodičkám bola moja hlava na úrovni jeho ramien, a tak som mala možnosť nielen vnímať jeho omamnú vôňu, ale aj pravidelný dych a iskrenie, ktoré sa vzalo znenazdajky a obom nám naraz spôsobilo triašku.

„Myslím, že viem, čo to bude, ale skúste ma prekvapiť,“ zachovala som si chladnú hlavu a trochu pohodila vlasmi, pretože mi ich vietor fúkol do tváre.

„Myslím, že neviete,“ vyviedol ma z omylu. Jeho dlaň spočinula na mojom ramene. „Posuňte sa trošku.“

„Prečo?“

„Chcem na vás vidieť,“ odpovedal prosto a ja som nesmelo sklopila pohľad.

„A zasa sa na mňa nedívate,“ podotkol a podal mi ruku, keď som prekračovala kúsok nahromadeného, zľadovatelého snehu. „Och, ďakujem, ale myslím, že to zvládnem aj sama,“ pousmiala som sa zdvorilo a postavila sa aj druhou nohou na rovnú dlaždicu. Členok sa mi však podvrtol a predsa len som Tea schmatla, snažiac si udržať rovnováhu, ktorá nie a nie sa vrátiť. Uchopila som ho aj za predlaktie, pričom on stúpil dozadu, udrúc si hlavu o konár stromu za ním. Zjojkol a ja tiež. Konečne sme sa postavili, ja v duchu preklínajúc tupú bolesť v nohe, on si zase držiac zátylok a občas syknúc.

„Och, veľmi to bolí?“ opýtala som sa a trošku krivkajúc som sa posunula k jeho boku, aby som sa prizrela bližšie.

„Dosť, ale prežijem,“ zahováral.

„Prepáčte mi to. Nechcete na to ľad? Vráťme sa do Slávie, určite vám nejaký dajú. Nemali by ste chodiť s udretou hlavou len tak...“ bľabotala som ospravedlňujúcim tónom, kým som nezmĺkla, pretože pokrútil hlavou a vytočil sa ku mne so slovami: „Danka, už dosť.“

Upravil mi vlasy, ktoré som mala znova okolo celej hlavy. Robil to však pomaličky, akoby ich hladkal, a možno len chcel, aby ich hebkosť hladila jeho prsty. „Aj presne toto som vám chcel povedať,“ nadýchol sa. „Ste taká starostlivá. Taká krehká. A pritom sebestačná. Privádzalo ma to do zúrivosti, keď ste u nás pracovali. Človek vám chcel pomôcť, no než to stihol, pomohli ste si sama. A pritom ste vy boli vždy nápomocná. Ťažko sa to vysvetľuje, lebo vy si to neuvedomujete. Ale pôsobíte, akoby ste potrebovali chrániť a opak je pravdou. Je to na vás krásne. A obdivuhodné.“

Stratená v dojmoch z jeho slov, som naňho bez žmurknutia civela.

„A tie vaše oči,“ pokračoval v zapálenom vyznaní, ktoré ma tešilo a zároveň privádzalo do rozpakov, „vždy úprimné. Škoda, že ich pohľad pred ostatnými ukrývate. Nemali by ste.“

„Ak budete takto pokračovať, asi sa na vás nimi už nikdy nepozriem,“ vybľakla som priškrtene, civiac na špičky svojich čiernych lodičiek. Presne pre toto som nikdy nevedela nikoho zbaliť, pomyslela som si sebakriticky. A nerozumiem flirtovaniu. Ani komplimentom neverím.

„Ani ak vás o to poprosím?“

Zdvihla som k nemu zrak. „Ďakujem.“ Presunul svoje ruky, ktoré jemne spočívali na mojich ramenách, na môj krk. Boli ľadové, ale nedbala som. „Všetky tieto veci som vám chcel povedať takmer po celý rok potom, čo sme boli spolu na tej služobke v Berlíne. A keď som sa o to na tie Vianoce pokúsil, skončilo to fiaskom.“

Neverila som, že to ešte stále riešil. „Neskončilo, naozaj, Teo, neurazili ste ma, ani sa ma to nijako nedotklo...“

„Pretože ste príliš dobrá,“ skočil mi do reči. „Ale prirovnať vás k mojej zosnulej manželke bolo hlúpe a netaktné. Vyložili ste si to tak, že sa mi páčite len preto, že mi ju pripomínate. Ale to nebola pravda. Máte veľa spoločného, to nemôžem poprieť. Ale vy ste... jedinečná, výnimočná...“ Teraz už šepkal, špičkou nosa sa obtieral o ten môj, jeho horúci dych, meniaci sa na chladnom vzduchu na paru, ma šteklil na perách. Očarená jeho prítomnosťou, jeho vôňou, jemnými hladeniami jeho prstov na mojich lícach, som roztúžene vydýchla vzduch, ktorý sa mi ešte zdržiaval v pľúcach, nájduc v sebe štipku súdnosti. Sklonila som hlavu, vyhnúc sa bozku, ktorý mi chcel dať.

Odstúpil, spustiac obe ruky. Na miesta, kde sa ma na tvári dotýkal, mi zrazu udrel chlad.

„Prepáčte,“ zdvihla som hlavu. Neodpovedal hneď, akoby hádal, či sa hnevám, a pritom sa snažil zakryť dotknutie. „Išiel som na to prirýchlo?“

„Pre iné možno nie,“ skúsila som ho uchlácholiť. „Ale pre mňa áno,“ povedala som mu pravdu.

„Preto sa mi páčite,“ odvetil pohotovo. „Odpustíte mi to?“

„Vám čokoľvek,“ pohladila som ho po ramene a zrazu som spozornela. „Hrajú moju obľúbenú,“ vydýchla som nostalgicky. Vždy som milovala Petra Nagya, a „Bóje“ boli pre mňa piesňou, ktorá ma nútila veriť v lásku.

Chytil ma za ruku. „Naozaj si nechcete zatancovať? Nenútim vás k tomu, ale je tu tma, a vraveli ste, že vám to celkom ide. A ja môžem zavrieť oči,“ navrhol.

„Dobre, skúsim to. Ale nepozerajte sa,“ zdvihla som varovne prst. Druhú ruku som mu položila na rameno, kým on ma chytil okolo pása a ladne pristúpil ku mne. Vedúc ma v rytme, sme sa pomaly krútili na mieste, naše ruky takmer zmrznuté od zimy, a predsa zohrievané dotykom toho druhého. Oprela som sa hlavou o jeho hruď, občas kontrolujúc, či má oči naozaj zatvorené, a vnímala tlkot jeho srdca, ktorý som síce nemohla počuť, ale zreteľne som ho aj cez hrubý kabát cítila.

„Ide vám to,“ pochválil ma. „Nemusím to vidieť. Ale pohybujete sa naozaj dobre.“

„Hm,“ odpovedala som, utopená v tejto chvíli, ako vystrihnutej z najbláznivejších romantických predstáv. A predsa mi teraz nepripadala ani smiešna, ani trápna, ani gýčová. Bolo v nej toľko úprimnosti a nevinnosti, že som v jednej chvíli zdvihla hlavu a dotkla sa prstami jeho líca. Podvedome otvoril oči, trochu sa strhnúc. Zažmurkal, nemo sa ma pýtajúc na dôvod tejto zmeny. „Nemohli by sme si tykať?“

„Už som sa bál, že to nenavrhnete. A nechcel som byť drzý.“ Ruku, ktorú mal na mojom páse, zdvihol medzi nás a ja som mu ju stisla. „Danka.“

„Teo. Ahoj.“

„Ahoj.“

Zima, ktorá mi už hodnú chvíľu obmývala členky, do mňa konečne naplno udrela a ja som sa nekontrolovateľne striasla.

„Chceš ísť dovnútra?“

„Do Slávie?“

„Máš pravdu. Vieš čo? Poďme do radnice.“

„Do radnice?“

„Jasné. Mám kľúče.“

„Od historickej radnice?“

„Áno.“ Chytil ma za ruku, vedúc ma k ťažkej bráne zamknutej na veľký kľúč. Otvoril ju a postrčil ma do tmy pod klenutým podchodom. Jeho dlaň znova našla moju, príjemne ma zohrievajúc. Prejdúc sklenenými dverami popri vrátnici, hore po nízkych, kamenných schodoch, ma zaviedol do širokej chodby, ktorou sme prešli do malého salónika s bielymi kreslami a pohovkou. Zažal svetlo, ktoré bolo napriek krásnemu krištáľovému lustru tlmené, keď mu zrazu zazvonil telefón.

„To je brácho. Prepáč.“

Kývla som hlavou, usadiac sa na kraj pohovky. V salóniku bolo teplo, ale kabát som si nechcela vyzliecť. Stále som neverila, že sa tento večer takto vyvinul, že muž, ktorý sa mi páčil vyše troch rokov, mal o mňa záujem, pochválil mi oči a povahu, a tancoval so mnou pod zasneženým smrekom na Petra Nagya.

„Decká mi len chceli zaželať dobrú noc,“ vysvetlil, vyzlečúc si kabát. „To je ti taká zima? Zakúrim?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou šťastne a nechala ho, nech mi vezme kabát.

„Vďaka za dôveru,“ usmial sa, prehodiac ho nez jedno z kresiel.

„To je samozrejmosť.“

„Od teba nie.“ Vyhýbavo som pozrela inam, rozpomenúc sa na jeho slová.

„Určite ti nevadí, že nie si s nimi? Vieš, predsa len, končí rok a...“

„Aj tak by už spali.“

„Ja viem. No nechcem, aby si ma uprednostnil pred nimi len preto, že sa ti páčim...“

Srdečne sa rozosmial. „A prečo iné by som ťa pred nimi uprednostňoval? Danka, ak by som nechcel, nebol by som tu s tebou. Bol by som ťa pozdravil a vybral sa domov. S deckami som takmer každý deň v roku. Aj ja si zaslúžim trošku času pre seba, nie?“

„Asi áno.“

„Deje sa niečo?“ Mimovoľne ma chytil za ruky a naklonil sa ku mne bližšie.

„Len som sa zľakla. Som smiešna, prepáč,“ zahovárala som.

„Nie si. Čoho si sa zľakla?“

„Že ak z tohto niečo bude, a ja chcem, aby bolo, ako to prijmú deti? Nechcem, aby mali pocit, že sa niekam nasilu pozývam, práve im začína puberta a určite sú na toto citlivé... A viem, že ma im nepredstavíš hneď a neviem, či ma im vôbec predstavíš, len mi to zrazu napadlo,“ hovorila som nervózne.

„Ale veď ťa predsa poznajú. A keď som ich brával do práce, zbožňovali ťa.“

„Lebo som sa namiesto svojej agendy venovala im.“

„No a? Aspoň som mal platenú babysitterku a zároveň na nich dohliadal. Neboj sa, ak na to príde, vyriešime to.“

„Nechcem, aby si si myslel, že som nejaká stíhačka. Vážne len priveľmi premýšľam nad vecami.“

„Ja viem. Predsa som s tebou dva roky pracoval.“ Natiahol ruku k môjmu lícu a jemne ma po ňom pohladil. Prisunula som sa k nemu bližšie a on ma objal okolo ramien, pritúliac k sebe. Hodnú chvíľu sme nevraveli nič. Jeho blízkosť bola pre mňa taká prirodzená, ako usmievať sa, keď sa cítim šťastná, a zdalo sa, že aj preňho. Akoby sme si vymieňali toľko zdvorilostných fráz, schovávajúcich túžbu po blízkosti toho druhého, že teraz sme sa rozprávať ani nepotrebovali. Prstami ma jemne hladil po ramene a krku, a druhou rukou ma držal za dlaň, vypytujúc sa ma na môj život a na to, čo som robila po odchode z firmy. I ja som mu kládla otázky, o tom, kde študoval, kde všade cestoval, a informácie, s ktorými sa mi zveroval, mi pomaly zapadali medzi tie, ktoré som o ňom vedela ešte z čias, keď som preňho pracovala. Veci, pre ktoré som si ho vážila a rešpektovala ho ako šéfa a človeka, dostávali zrazu pozadie, vytvárali príbeh jeho života, fascinujúci, vtipný, zarážajúci i dojemný. Zaujato som ho počúvala, vypytujúc sa na všetko, čo mi napadlo. A on mi ochotne odpovedal, obšírne a zanietene, zdieľajúc so mnou malé spomienky i ťažké časy. Šťastie vyjadroval celou svojou tvárou, vejáriky okolo očí sa zjavovali takmer pri každej historke, žiarivý úsmev skrášľoval jeho tvár, keď rozprával o deťoch, otcovi a cestách po Európe, Amerike a Afrike. Smútok však dával najavo iba očami, dokázal sa v nich zjaviť rovnako rýchlo ako zmiznúť, a čím bližšie som ho spoznávala, tým viac ma zabolelo, keď sa občas vrátil.

Po hodinách rozhovoru sme sedeli oproti sebe, dotýkajúc sa kolenami, držiac sa za ruky, iba šepkajúc. Spomenula som si na scénu práve z Veľkého Gatsbyho, kedy sa Daisy a Jay znova stretnú u Nicka v domčeku a po búrke si šepkajú láskyplné slová. Nebolo to práve najvhodnejšie prirovnanie, ale to, čo som prežívala, bolo rovnako krásne, ako pohľad na tú scénu.

Z Premonštrátskeho kostola sa ozvali zvony. Obaja sme spozorneli, zaletiac očami ku kukučkovým hodinám v rohu.

„Blíži sa polnoc,“ hlesla som, pozrúc na Tea. Modré oči sa na mňa dívali s neskrývanou hravosťou až nezbednosťou, ale zároveň úprimným záujmom.

„Vieš, v Amerike býva taký zvyk...“

„Myslíš novoročný bozk?“ opýtala som sa s nadvihnutým obočím.

„Presne ten.“ Neveriacky som pokrútila hlavou.

„Vieš, vždy si sa mi páčil,“ priznala som sa. „Neskutočne. Keď si prvýkrát vošiel do kanclu a Paula ťa predstavila, mala som čo robiť, aby som zo seba vysúkala súvislú vetu. Nechcem, aby si si myslel, že si vymýšľam, ale hneď som vedela, že si dobrý človek. Viem to vycítiť. A to, ako si sa k nám správal, aký si bol láskavý a pozorný... Bolo pre mňa ťažké, aby si sa mi nezapáčil. Možno aj preto som odišla. Potrebovala som čistú hlavu. Prestať si klamať a pretvarovať sa pred sebou aj pred tebou.“

Prisunula som sa k nemu bližšie, pohladiac ho od zápästí až po plecia, skončiac s rukami na jeho šiji. Trochu nesmelo, ale presvedčene som sa nahla k nemu. „Ale chýbal si mi. A podvedome som dúfala, že raz, tak ako som to povedala vtedy na Vianoce, ma budeš považovať za zaujímavú pre to, kto som. A splnilo sa to,“ zasmiala som sa dievčensky. Rukami mi zašiel do vlasov, poladiac ma špičkami palcov po líci a po kútiku pier.

Kukučkové hodiny začali odbíjať minútu do polnoci. Ani jeden z nás sa na ne nedíval, vpíjali sme sa očami do seba a kým jeho dych sa zrýchľoval, ja som takmer nedýchala. „Desať,“ zašepkala som, začínajúc tradičné odpočítavanie, ku ktorému sa pridal aj on.

„Tri, dva, jeden...“

Z ulice sa ozvali výbuchy ohňostroja, ktorého žiara osvetlila aj salónik. „Nikdy som na žiadny bozk nečakal tak dlho,“ zaševelil mi, prechádzajúc perami po mojom líci.

„Nikdy som nikomu nedala prvý bozk s väčšou dôverou,“ odpovedala som, stratená v jeho blízkosti.

„Šťastný nový rok,“ šepol mi do pier, obtrúc sa nimi o tie moje. „Šťastný nový rok,“ zachvela som sa, zavrúc oči. Chvíľu sa na mňa ešte díval, vnímala som to. Potom ma ľavicou oblapil okolo pása a pritiahol k sebe, privlastniac si moje pery, hoci už od večera, nie - od chvíle, čo mi daroval predvianočný bozk na líce, patrili jemu. Zaklonila som sa trošku dozadu, posunúc sa tak, aby sme sa mohli objať, ískajúc mu vo vlasoch, prechádzajúc mu rukami po chrbte, šiji, krku, hrudi, kradnúc si jeho pery, dych, pozornosť i tú nečakanú nehu, s ktorou ma bozkával a dotýkal sa ma, pre seba. Mojím vnútrom sa rozlialo čosi, čo som jakživ nezažila, no snívala o tom celé roky; odkedy som videla prvé romantické filmy; ale nikdy som neverila, že by sa to mohlo stať práve mne. Žene, ktorá mala talent zahľadieť sa do mužov, ktorí o ňu nejavia záujem. Táto nečakaná radosť ma donútila usmiať sa.

„Čo sa deje?“ opýtal sa zadychčane, hladiac ma prstami po sánke a krku.

„Si môj novoročný zázrak,“ pošepla som dojato, vysvetliac mu, čo presne som tým myslela, svojimi ďalšími bozkami.

„Takto ma ešte nikto nenazval. Ale hádam, ak si ty vianočný škriatok, aj ja budem potrebovať nejakú prezývku. A táto sa mi páči,“ zahuhňal mi do ucha a ja som sa zachichotala, oddane ho objímuc.

***

Baby, aj ja vám prajem krááásneho Silvestra, plného zábavy, radosti a smiechu, v spoločnosti ľudí, ktorých ľúbite :) <3 Mám vás rada a vaše poviedky a komentáre budú navždy patriť k najlepším momentom tohto roka <3 :*

[ » na začiatok « ]