Poviedka:
Pridaná: 23.12.2016, 22:17:37
Čítaná: 1572×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: Fiction
Postavy: Danka, Teo
Stručný dej: Sú ľudia, ktorí sú pre Vianoce stvorení. A zvyčajne to vidia tí, ktorým títo "vianoční škriatkovia" prinesú do života trošku svetla.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Taká prkotina, čo mi napadla po 11 a pol hodinách spánku, dnes cestou do práce. Podobnosť so skutočnými osobami čisto náhodná O:)

***

“Mrzí ma, že vás tu držím ešte aj deň pred Vianocami.”

“To je v poriadku. Kto by vám s tým pomohol?” Šťukla som perom o malý zápisník s logom mojej spoločnosti a otvorila ho na rozpísanej strane.

Vonku sa už stmievalo, vzduchom poletoval jemný sniežik a z reproduktorov na pešej zóne vyhrávali vianočné koledy.

Šéf sa na mňa vďačne pousmial a naklonil sa cez stôl, aby na mňa lepšie videl. “Myslím to vážne, Danka. Veľmi si cením, že ste ma v tom nenechali.” V jeho hlase zaznela niekoľkodňová únava, ktorá sa odrážala už i v jeho očiach a tvári. Nechcela som odpovedať, že všetci kolegovia okrem mňa mali partnerov a deti, ktorým sa chceli venovať. Ja som stále bývala s rodičmi, a hoci som včera absolvovala menšiu hádku končiacu plačom z mojej i mamkinej strany, nakoniec som do práce predsa len prišla, aby som šéfovi pomohla doriešiť financie za tento rok. Nebola som ekonomický typ, dokonca som o sebe bola presvedčená, že ak niekedy urobím daňový podvod, bude to omylom. No bola som dobrá v tabuľkovaní a rýchlom ťukaní do kalkulačky a práve takúto mechanickú pomoc výkonný riaditeľ našej spoločnosti dnes potreboval.

“Viete, že rada pomôžem, ak môžem,” vylovila som z unavenej mysle naučenú, no vždy pravdivú frázu a vykúzlila som čosi ako úsmev, pretavený do zívnutia.

“Len aby to aj vám prinieslo osoh,” poznamenal. V jeho modrých očiach, ktoré upútali aj tú najnedostupnejšiu ženu, zažiarili výčitky svedomia. Rovnaké, aké mal včera, keď ma prosil, či by som neprišla. Napriek vedomiu, že sa doma nahnevajú, som súhlasila. Tým psím očiam sa nedalo odolať. A dlhovala som mu túto láskavosť. Po bývalej šéfke, ktorú nakoniec vyhodili, pretože sa preukázal psychický teror, ktorý na nás praktizovala, bol Teo ako dar z neba. A to som ho tak volala, hoci som veriaca ani nebola.

“Osohom myslíte trinásty plat?” zažartovala som, na čo sa oprel dozadu sa zasmial sa. “Takže vy takto, hej?” Jeho tón bol zrazu hravý, ako keď malému dieťaťu navrhnete, aby ste sa naháňali po dvore.

Mykla som plecom. “Samozrejme. Hádam ste si nemysleli, že som nejaká Matka Tereza,” odvetila som s úškrnom.

“Vlastneeee, áno,” odvetil ťahavo a ja som zrazu nevedela, či to myslí vážne, alebo si zo mňa uťahuje.

“Tak to teda ďakujem. Má to byť návrh na zmenu zamestnania?” nadvihla som obočie.

“V žiadnom prípade. Neviem, čo by som si bez vás počal,” vyznal sa. Tentoraz absolútne úprimne.

Tak ako vždy, keď niečo takéto povedal alebo mi napísal, som sklopila pohľad do zeme. Jeho slová ma vždy privádzali do rozpakov. Nebolo to tým, ako vyzeral (hoci som od jeho nástupu k nám nestretla ženu, ktorá by nepriznala, že je veľký fešák) ale tým, ako sa správal. Bol inteligentný, vzdelaný, scestovaný a nesmierne múdry, a predsa láskavý a férový. Bol to ideálny šéf a veľmi dobrý človek. Vedela som to od prvej chvíle, čo som sa s ním rozprávala. Na takéto veci som mala nos. A možno práve preto som mu nevedela povedať nie. Nevedela som sa naňho ani hnevať, pretože ak spravil chybu, uvedomil si ju a ospravedlnil sa za ňu. Na narodeniny nám dával kvety. Počas choroby nás posielal domov a písal nám SMSky, ako sa cítime. Pracovať s ním bola radosť, ale raz za rok sme si všetci chceli oddýchnuť od roboty. Ale ak makal on, svedomie mi nedovolilo nechať ho v tom samého.

“Ideme na tie tlačoviny?” vrátila som sa k práci. “Jasné.” Zažmúril do notebooku a ja som začala vymenúvať plagáty a brožúry, ktoré sme tento rok použili, pričom on si ich vo svojom zozname vyznačoval a delil do podkategórií na základe typu, množstva a podujatia, na ktoré boli použité.

Práve keď sme to dokončili, na dipleji mobilu sa zjavila mamkina tvár a miestnosťou sa rozľahla melódia piesne Eye of the Tiger.

S ospravedlnením som zdvihla.

“Kde si?” Bola naštvaná. Vydedukovala som to nielen z jej tónu ale aj z toho, že nezačala náš hovor pozdravom, a že som už dávno mala byť doma.

“Ešte v kancli, s Teom.”

“Aha.”

“Ja viem, mamka, mrzí ma to. Ešte sme to stále nedo…”

“To je mi jasné. Kedy prídeš?”

“Ja neviem,” odvetila som s malou dušičkou. “Mrzí ma to.”

“Hej, to si mi povedala už včera. Ale vôbec sa podľa toho nesprávaš.”

Zarazene som ostala civieť pred seba. V hrdle mi navrela hrča, ale slzám som našťastie zabránila. Iba som naprázdno otvorila ústa a opäť ich zavrela, vyhýbajúc sa Teovmu pálčivému pohľadu, ktorý si zrejme nemohol odpustiť, keďže bolo moju mamku počuť na celú miestnosť.

“Skúsim to nejako vyriešiť. Ale naozaj neviem, kedy prídem,” ukončila som hovor priškrteným hlasom a zložila mobil vedľa seba.

Zúrivo som klipkala viečkami, aby som odohnala neodbytné slzy, kým sa neozval Teo. “Danka, choďte domov.”

“Nie, dokončime to, keď už som tu,” mávla som rukami a utrela si líca.

“V žiadnom prípade. Nebudete si kvôli mne kaziť vzťahy s mamkou.”

“My si to vyjasníme…” snažila som sa zahovoriť, ale jeho karhavý pohľad ma umlčal.

“Danka, už nechcem počuť ani slovo. Pobaľte si veci a bežte domov. Buďte s rodinou.”

“A čo vy?”

“Ja to tu už nejako dokopem,” povzdychol a prešiel si dlaňami po tvári. Neochotne som sa postavila a prešla recepciou do svojej kancelárie. Môj stôl bol ako vždy pokrytý papiermi uloženými v organizovanom chaose a na notebooku svietili poznámkové papieriky typu “Nezabudni kúpiť ockovi víno” alebo “Pošli objednávku do dopravného podniku”.

S ťažkým srdcom som si okolo krku omotala šál, nasadila na hlavu čiapku a obliekla na seba bundu. Vzala som si ruksak a vrátila sa do jeho kancelárie. Našla som ho s hlavou zaborenou v dlaniach. Vedľa notebooku mal položený mobil, ktorý práve zhasol.

“Aj vás už volajú domov?”

“Tak nejak. Deti sú u svokrovcov.”

“Och,” hlesla som. Nenapadlo mi, že by svoje dvojčatá nechal deň pred Štedrým dňom práve u rodičov svojej manželky. Myslela som si, že sú u jeho brata.

“Hej. V tomto sú trošku chápavejší ako vaša mamka, ale tiež nepočítali s tým, že budú mať Sebiho a Sáru na krku tak dlho."

“Budete tráviť Vianoce spolu iba vy traja?” vypadlo zo mňa zrazu.

Hoci on o našich sviatočných plánoch vedel všetko, svoje nám neprezradil. Iba keď nebol v práci, debatovali sme s kolegami o tom, či bude s deťmi u svojich rodičov alebo svokrovcov.

Tvárou sa mu mihol smútok. “Áno. Budeme len my traja. Mamka s ockom sú v New Yorku. A deti chceli ostať v dome. Hovoria, že na Vianoce im nosí darčeky ich mamka.”

Obočie sa mu stiahlo smútkom a vyhýbavo pozrel na okno, za ktorým sa husto rozsnežilo.

Mlčky som sklonila hlavu. Keď k nám nastúpil do práce, kolovali o tom, prečo nikdy nespomína manželku, rôzne teórie. Nikto však nechcel nahlas vysloviť tú, ktorá sa nakoniec ukázala ako pravdivá - že je vdovec. Až neskôr sme sa dozvedeli, že jeho žena zomrela pred dvoma rokmi pri autonehode.

Zložila som ruksak k pohovke a vyzliekla si bundu.

“Čo to robíte?”

“Pomôžem vám to dokončiť. Dvom nám to pôjde rýchlejšie.”

“Ale to vás budem musieť vypýtať od vašej mamky.”

“Keby ste sa na ňu usmiali, nedokázala by vám povedať nie,” odvetila som so smiechom a on prevrátil oči stĺpkom. “Už aj vy začínate?”

“Z vašich zubov a nedá nerobiť si srandu,” odvetila som. “Sú ako z reklamy na Orbit.”

“To sa vám len zdá, lebo mám tmavšiu pleť.”

“Možno. Tak či onak, vášmu úsmevu sa nedá povedať nie,” trvala som na svojom.

“Keď vravíte.”

“Nehovorte, že si to neuvedomujete,” počastovala som ho veľavravným pohľadom.

“Priznám sa, že mi veľakrát pomohol zo šlamastiky,” odvetil ľahkovážne a obdaroval ma spomínaným úsmevom. “Tak poďme na to.”

“Poďme.”

Dokončiť analýzu rozpočtu nám trvalo ďalšiu hodinu a pol. Keď Teo konečne zaklapol notebook, hodiny na Dóme práve odbíjali pol deviatej.

“Máme Vianoce,” vyhlásila som veselo, podíduc k stromčeku vedľa stolíka recepčnej. Vyžaroval mäkké, žlté svetlo, ktoré vo mne zrazu vyvolávalo obrovskú bázeň. Tú som pociťovala iba raz v roku, práve počas Vianoc.

“Radšej by ste ostali tu?” podpichol ma.

“Nie. Neviem. Je krásny. Pohľad naňho ma upokojuje. Človek pri ňom zabúda na smútok a pritom chce všetkých urobiť šťastnými. Bolo by pekné, keby boli Vianoce po celý rok. Aspoň kvôli tej štedrosti, ktorá všade panuje.”

“Chcel by som mať váš pohľad na svet,” vyhlásil tichým hlasom. Ani som si nevšimla, ako blízko pri mne stojí.

“Nechceli,” mávla som rukou. “Som precitlivená a prchká.”

“Ale kvôli veciam, na ktorých záleží,” oponoval mi. “Nebojíte sa ozvať, ak vidíte nespravodlivosť. Pred vami nikomu nenapadlo usporadúvať zbierky pre charitu. A teraz ste k tomu nadchli celý kancel. Vrátane mňa. V tomto svete je to neobvyklé.”

“Nie je. Spravil by to každý,” pokrútila som hlavou.

“Nespravil.”

“Chcete sa hádať?”

“Ani mi to nenapadlo. Ale mám toho za sebou viac než vy. A verte mi, nezaslúžite si deň 23. decembra sedieť v kancli do večera a pomáhať šéfovi, ktorý vás prosil len o tri hodiny vášho času.”

“Rada som pomohla,” odvetila som.

“Ja viem. A veľmi si to vážim,” kývol hlavou a podal mi bundu. “Odveziem vás domov. A ospravedlním sa vašej mamke.”

“Neviem, či vás nevyhodí,” podotkla som napoly žartom a nechala ho, aby mi pomohol obliecť sa. Keď som sa k nemu otočila, slabo som doňho narazila a asi mu aj stúpila na nohu, lebo mu na chvíľku bolestivo myklo lícom.

“Risknem to,” zašepkal, dívajúc sa mi do očí.

“Prepáčte. Som nemotorná,” zamumlala som.

“To nič. Ja som stál príliš blízko vás,” ospravedlnil sa a napravil mi golier. Ukazovák pravej ruky sa mu zachytil o moje vlnité hnedé vlasy, ale nesnažil sa ho odtiaľ vymámiť. Chvíľku sa na mňa skúmavo díval, až mnou preletela triaška. “V tomto svetle vám to pristane.”

“To asi preto, že ma poriadne nevidno,” vysúkala som zo seba britkú odpoveď.

Pokrútil hlavou. “Nie. Práveže vyzdvihuje vašu krásu. Vianoce vám pristanú.”

“Erik ma volá Vianočný škriatok.”

“Aj ja som svoju manželku tak volal. Veľmi mi ju pripomínate,” vyznal sa zrazu chvejúcim sa hlasom. Zarazene som zaklipkala očami. Jediné, na čo som sa zmohla, bol hlasný výdych.

Odstúpil odo mňa a pokúsil sa o úsmev. “Prepáčte. Vypadlo mi to. Celý večer na to myslím a nejako som…”

Nenašla som správne slová, ktorými by som mu odpovedala. Namiesto toho som natiahla ruky a objala ho okolo krku. Bolo to náročné, pretože bol odo mňa oveľa vyšší, ale objatie okolo pása by presne nevystihlo, čo som mu chcela povedať.

Jeho paže sa váhavo ovinuli okolo mojich ramien. “Ak by som bol mladší, nebol som váš šéf a nepracovali by sme v takom malom kolektíve, pozval by som vás na rande,” šepol do mojich vlasov.

V duchu som sa usmiala. “Ak by som bola staršia, neboli ste môj šéf a myslela by som si, že si som pre vás dosť zaujímavá pre to, kto som, vaše pozvanie by som prijala.”

Chvíľu sme ešte ostali stáť v objatí, dýchajúc takmer ako jeden. “Pôjdem domov autobusom,” prerušila som napokon ticho.

“Sľúbil som vám, že vás odveziem.”

“Myslím, že bude lepšie, ak pôjdete po deti. Spravte im krásne Vianoce.”

“V tom bola dobrá moja manželka.”

“Tak možno sa na vás dnes večer niečo nalepilo,” odvetila som a odtiahla sa.

Uvoľnil zovretie svojich rúk, ale nepustil ma úplne. “Tak si aspoň vezmite taxík. Firma vám to preplatí.”

“Ďakujem,” usmiala som sa a posunula dlane na jeho krk. “Veselé Vianoce, Teo.”

Stala som si na špičky a on sa sklonil. Dotkla som sa perami kútika jeho pier, on pootočil hlavu a pobozkal ma na líce. “Veselé Vianoce, Danka.”

Keď sme sa pustili, na chvíľu sa ma zmocnil nečakaný smútok. Potom som sa pozrela na Teovu tvár, ktorá žiarila dojatým šťastím a mojím vnútrom sa rozlialo teplo. Také, ktoré som pociťovala iba vtedy, keď som niekomu urobila radosť. Možno som naozaj bola vianočný škriatok, ktorému bolo súdené pomáhať. A preto som sa počas najkrajších sviatkov roka zároveň cítila najužitošnejšia a najšťastnejšia.

[ » na začiatok « ]