Poviedka:
Pridaná: 18.12.2016, 21:25:54
Čítaná: 2888×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: ja, ty
Stručný dej: ... čo som vyčarovala počas cesty vlakom... :)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

“I may not be a lion, but I am lions cub and I have lion's heart.”

- Elizabeth I

***

Nebola to láska na prvý pohľad. Niežeby si sa mi nepáčila – práve naopak, bola si presne jedna z tých nenápadných krások, na ktorých mohol nechať oči každý muž, tajne túžiaci po niekom tak nevšednom. Nebola si ako ostatné dievčatá – nemala si na tvári tony make-upu, nežehlila si si vlasy ani si nechodila do solárka. Bola si skrátka… normálna. A predsa iná.

Sprvu som si len mlčky obzeral tvoju útlu postavu, veľké zelené oči a vlny špinavo plavých vlasov. Pohľad na teba hladil dušu a oči každého muža, ale tam to končilo. Mala si na sebe ceduľku: Nedostupná, a preto sa od teba mnoho mužov odvracalo. Ja tiež. Ja som však vlastne nestál o ženy. Vedel som uznať, keď bolo dievča pekné, ale predstaviť si s nejakou život? Nie. Držala by ma na krátko, obmedzovala by ma, nedovolila by mi rásť. Predsa len, bola to žena, typická žena so svojimi maniermi a túžbami a predstavami a zmenami nálad.

Postupom času si však zaujala moju pozornosť – nie však vo veľmi pozitívnom zmysle slova. Ja som bol odjakživa triednou kockou, či už to bolo na základnej, strednej, alebo teraz na výške. Avšak… odrazu si sa o túto nálepku so mnou začala biť. Bola si na hodinách aktívnejšia ako ja. Vedela si odpovedať na otázky, na ktoré som ja nepoznal odpoveď. Prejavovala si väčší záujem o každý jeden predmet, i o taký, na ktorom som ja zomieral nudou. Chcela si najlepšie známky. Chcela si sa vryť profesorom do pamäti. Chcela si niečo dokázať. Chcela si byť lepšia ako ja. Chcela si byť najlepšia.

Hneval som sa. Mračil som sa vždy, keď si prešla okolo mňa. Preklínal som ťa a predstavoval som si, ako každý večer sedíš nad knihou kvantovej fyziky, aby si zas a znovu dokázala, že si lepšia ako my všetci dohromady. Ty, dievča… chcela si byť lepšia ako my, muži.

A to som ti nevedel odpustiť – tú opovážlivosť, s akou si zakaždým dvíhala ruku, aby si nás všetkých pokorila, ten poloúsmev na tvojich plných perách, keď ťa učiteľ pochválil, to sebavedomie, čo ti sršalo z tváre, keď si vedela niečo, čo nikto iný nevedel. Nevedel som pochopiť, ako môžeš mať v sebe toľko hrdosti. Nezniesol som vedomie, že si múdrejšia, šikovnejšia, že si lepšia ako ja.

Muži mali kdesi vo svojej podstate zakorenené, že oni majú byť tí múdrejší, tí mocnejší, tí motivovanejší, tí lepší, a že ženy majú byť tie do počtu, vykonávajúce práce, ktoré boli pre mužov príliš podradné. Ako sa potom cíti chlap, ktorého pokoruje vlastná spolužiačka, posadnutejšia svetom kvantovej fyziky viac ako tucet mužov dohromady? Bolo možné, aby bolo nejaké dievča tak… mužné? Hej, viem, príšerný prívlastok.

Začal som ťa sledovať čoraz častejšie – sledoval som pôvab, s akým sa nesieš do učebne, celkom akoby si mala túto vznešenosť vrodenú. Keď si kráčala pomedzi nás a my sme ťa častovali obdivnými pohľadmi, vždy si sklonila tvár a zatvárila sa tak placho a neisto, až som mal chuť postaviť sa a ochrániť ťa pred našimi pohľadmi.

Sledoval som tvoje plné pery a spôsob, akým sa otvárajú, keď vyslovujú jednotlivé hlásky. Najviac sa mi páčilo, ako si vyslovovala písmeno p – horná pera sa ti vždy jemne dotkla tej dolnej, ale naozaj len jemne, takže občas sa mi zdalo, že p ani nevyslovuješ. Mala si ľubozvučné ľ. Keď si rozprávala, vždy som podvedome čakal na akékoľvek slovo s ľ, pretože jeho mäkkosť mi v tvojom podaní vždy pohladila uši.

Sledoval som tvoje jemné ruky, ktorými si sa hrala s vlasmi, hladkala ich, maznala sa s nimi, krútila si pramienky okolo prstu, nevedomky tak odhaľujúc svoju štíhlu šiju.

Sledoval som tvoj smiech – keď si sa smiala, vyzerala si sebavedomo a presvedčene, ale akonáhle si stíchla a zahľadela sa na tabuľu, podoprúc si bradu rukou a pokorne si zapisujúc poznámky, vyzerala si znovu tak placho a zraniteľne, ako keď si prechádzala cez plnú učebňu a každému do nosa udierala tvoja sladká vôňa.

Tvoja ženskosť ma fascinovala. Fascinoval ma tvoj pôvab, tvoje jemné ruky, tvoje plné pery, tvoj vysoký hlas, tvoja vôňa, tvoja pokora. A toto všetko kráčalo ruka v ruke s tvojou bystrosťou, prezieravosťou, motiváciou byť najlepšia. V mojich očiach si sa menila na hotovú trinástu komnatu, na nereálnu osobu, azda až na rozprávkovú bytosť, elfku, vílu. Nemohla si byť skutočná.

Neviem, kedy som sa zaľúbil. Žeby to bolo vtedy, keď som sa raz mimovoľne dotkol tvojej ruky a celým mojím telom prešla podivná triaška? Alebo to bolo vtedy, keď som ti podal pero, čo ti spadlo, a ty si mi venovala svoj nádherný úsmev? Alebo azda vtedy, keď som ti začal otvárať dvere a nechal ťa prejsť prvú, pretože som mal pocit, že tak je to správne a že sa o teba musím starať? Nemyslím si. Myslím si, že som sa zamiloval postupne, mimovoľne, bez toho, aby som si sám uvedomil, ako sa moja nevraživosť a predsudky voči tebe zmenili na lásku, čistú, úprimnú, veľkú, takú veľkú, že si sa stala myšlienkou, s ktorou som zaspával, a myšlienkou, s ktorou som vstával.

Do školy som chodil s odhodlaním, že ťa tam stretnem – dni, keď si chýbala, som považoval za zbytočné a premrhané. Celú hodinu som na teba dokázal hľadieť a bažil som po momente, kedy sa ozveš a ja opäť začujem tvoj hlas. Fascinovalo ma, ako ťa uchvacuje to, o čom hovoríš, v čom sa vyznáš, v čom si najlepšia. Žila si pre fyziku a nehľadela si na to, ako ťa vníma spoločnosť. Ignorovala si fakt, že si dievča, a že aj napriek pokročilej modernej dobe si bola vystavená tlaku spoločnosti, ktorá vždy vnímala ženy a mužov veľmi stereotypne.

Bola si iná. V mojich očiach si predstavovala revolúciu, prevrat, znovuzrodenie. Chcel som kráčať po tvojom boku, pomáhať ti, podporovať ťa, splniť ti všetko, čo ti uvidím na očiach. Nevieš si ani len predstaviť, ako som trpel, keď som ťa odrazu uvidel s akýmsi mužom – keď sa ťa dotýkali jeho špinavé ruky, bozkávali ťa jeho prekliate pery… Cítil som sa, akoby ma niekto rezal zaživa a vyrvával mi z tela mäso, kosti… srdce. Mal som chuť mu ublížiť, zaútočiť, rozbiť mu papuľu a zabrániť mu, aby sa dotýkal tvojho čistého tela. Zaprisáhaval som sa, že na teba zabudnem, že si nájdem iný objekt záujmu, ale nebolo to možné. Mohli prísť dievčatá, ktoré boli krajšie, smelšie, dostupnejšie, ale žiadna z nich ma nefascinovala ako ty. Chcel som byť s tebou, len a len s tebou. S tebou alebo bez teba. Neexistovalo nič medzi tým.

Vieš však, čo bolo pre mňa najhoršie? Vidieť, ako sa mračíš, ako ti kútiky úst smerujú nadol, ako sa ti stmieva v očiach. Párkrát som sa neovládol, podišiel som k tebe a spýtal sa ťa, čo ťa trápi, ty si však len mykla plecom, vyčarovala úsmev a povedala, že je všetko v poriadku. Bol som odhodlaný vraziť komukoľvek, kto by ti spôsobil bolesť. Chcel som od teba odháňať zlo a znášať ti k nohám hoc aj modré z neba.

Ubehlo už toľko času. Týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom. V mojich očiach si ostávala rovnaká – stále tá tajomná múdra kráska s najkrajším úsmevom a očami, v ktorých sa občas zrkadlil smútok. Položil by som život za to, aby som ho vedel premeniť na šťastie. Nemohol som však robiť niečo, čo si nechcela, čo si mi nedovolila, čo si si nepriala. Nemohol som ťa do ničoho nútiť.

Nevedel som, či mi niekedy budeš patriť. Nevedel som, či ma niekedy budeš ľúbiť. Azda boli tie jemné úsmevy a letné pohľady, čo si mi občas na chodbe venovala, predzvesťou toho, že ma začínaš mať rada? Azda bola moja láska k tebe taká silná, až si ju pocítila? Mohla ostať moja láska neopätovaná? Mohol ostať taký silný cit len jednostranný?

Veril som, že nie. Sám som sa divil, kde som nabral takú silnú vieru, ktorú nepremohlo ani to množstvo prešľapov a útrap, hatajúcich môj život, odkedy si doňho vstúpila ty. Veril som, že raz mi svoje city opätuješ – i ak by som mal čakať celé veky. Pretože o ženu ako ty, o tak mocnú, bystrú, húževnatú, že by si sa bez problémov vyrovnala tým najmocnejším kráľovnám v dejinách ľudstva, a predsa tak jemnú, láskavú a krehkú, že tvoju jemnosť by ti závideli i lupene ruží, sa oplatilo bojovať.

[ » na začiatok « ]