Poviedka:
Pridaná: 10.8.2016, 12:11:45
Čítaná: 3061×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: Ela, Bela
Stručný dej: O dvoch odlišných, a predsa podobných, dievčatách a chuti žiť, ktorá ich spojí. O:) Opäť jeden z mojich starých počinov.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

„Zostanem porazený; nevzdám sa.“

- Samuel Johnson

***

S pohybom viečok jej do očí udrela jasná, prenikavá beloba, takže ich musela na moment opäť privrieť. Sprudka sa nadýchla, dokonca i pootvorila ústa a na jazyku vychutnávala sladkastú chuť ranných slnečných lúčov. Pár sekúnd len nečinne ležala, no potom sa jej v mozgu spustil náhly alarm, ktorý vysielal len jednu jedinú informáciu: Žijem.

Beloba-nebeloba, oči znovu otvorila a s tichým povzdychom sa s vypätím síl oprela o zoslabnuté lakte a vytiahla sa do sedu. Zdalo sa jej, že ten pohyb ju stál všetky sily, no nehodlala podľahnúť sebaľutujúcim myšlienkam.

Žijem.

Prerývane sa nadýchla a prehodila nohy cez nemocničnú posteľ. Trasúcimi sa prstami si z predlaktia a hrude strhla hadičky, cez ktoré jej do tela prúdili infúzie. Na nočnom stolíku ležal tanierik s hroznom, ktorého sa nedotkla od včerajšieho večera. Zdvihla ruku a opatrne odtrhla jednu svetlozelenú bobuľku. Držala ju od seba v bezpečnej vzdialenosti, akoby ju mohla každú chvíľu pohrýzť. Priblížila si ju k ústam a akonáhle jej do nosa udrela podmanivá ovocná vôňa, naštartovali sa v nej prirodzené živočíšne pudy. Výraz jej tváre sa však nezmenil a pozorovala kúsok ovocia kamennou tvárou, až ho napokon položila tam, odkiaľ ho vzala.

Nemôžem.

Zaťala zuby a postavila sa na nohy, našuchnúc si na ne akési podivné papuče. Opatrne na seba prehodila župan a hoci sa všemožne vyhýbala pohľadu do zrkadla, zas a znova sa musela pristaviť pohľadom na tej mŕtvole, čo na ňu z odrazu civela. Tmavé kruhy pod očami, z ktorých akýmsi zvláštnym spôsobom vymizol život, ktorého tam bolo predtým na rozdávanie, pokožka farby steny, prepadnuté líca a to telo... Odvrátila sa od zrkadla skôr, ako ju opäť stihla pochytiť absolútna hrôza. Kráčala nemocničnou izbou pomaly a neisto, počas celej cesty sa jej nekontrolovateľne triasli kolená, párkrát dokonca zakopla o vlastné nohy.

Nemocnica bola vcelku rušná, všade sa premávali sestričky s hŕbami papierov či diskutujúci lekári. Len málokto si všimol útlu dievčenskú postavu, a keď si aj ktosi všimol, neprikladal jej veľký význam. To jej vyhovovalo. Pritískala si župan na telo, akoby sa v ňom chcela stratiť. A, ruku na srdce, veľa od toho nechýbalo. Koľkokrát jej mama so strhaným, príšerne uboleným výrazom na inak peknej okrúhlej tvári povedala oné slová: „... strácaš sa mi pred očami, Ela...“

Prešla dve poschodia a sama nevedela, kam mieri. Po ceste si ju pristavili dvaja starší lekári a zamračene sa jej spytovali, kam sa zberá. Ona pohotovo odvetila: „Mechúru nerozkážem.“

Sama sa čudovala, odkiaľ sa v nej berie zmysel pre humor. Jej niekdajší zmysel pre humor, ktorý patril k jej starému ja. V tomto prípade sa navyše jednalo o dosť čierny humor, keďže takmer žiaden z jej orgánov nepracoval rovnako ako predtým, takže pojmy ako nutkanie na močenie boli pre ňu vcelku dávno zapadnuté prachom.

Vzdychla si, keď prechádzala okolo kuchyne, kde pani kuchárky už nadšene kuchtili obed pre pacientov. Pacienti ako ona sa však nestravovali dolu v kuchyni – aspoň zatiaľ nie. Ich „stravou“ boli infúzie a občas nejaké to ovocie, ktoré im na nočný stolík vždy večer položili.

Ani si neuvedomila ako, no odrazu sa ocitla na detskom onkologickom oddelení, ktoré sa od ostatných líšilo len tým, že bolo skutočne veľmi zachovalé a spestrené nespočetným množstvom farebných obrázkov a detských knižiek, malých hracích domčekov a koberčekov à la rušné diaľnice či plyšových napodobenín známych animovaných postavičiek.

Nebola si istá, či smie vojsť, no keďže jej v tom nikto nezabránil, vošla cez dvojkrídlové dvere s nápisom:

Oddelenie detskej onkológie a hematológie

Lôžková časť

Malá vstupná chodbička bola na prvý pohľad celkom prázdna, a tak si ju Ela mala možnosť poriadne poobzerať. Bola úplne iná ako tá, ktorá bola na jej oddelení. Táto mala steny vytapetované na slniečkovožlto a pomaľované detskými rúčkami. Niekde bolo nakreslené autíčko s troma kolesami, inde zas akési postavičky. Nachádzalo sa tu množstvo kresielok, malých hrubých kobercov a stolíkov, ktoré boli priam zahádzané začmáranými papiermi, pastelkami či knihami. Na jednom stole bol dokonca už suchý fľak od rozliateho tušu.

Ela spravila krok vpred, avšak vtedy sa jedno kreslo pohlo a spoza operadla vykukla drobná hlávka. Ela s neznámou na seba len chvíľku mlčky civeli a potom to malé stvorenie rieklo: „Ahoj.“

Ela si odkašľala a malú odzdravila. Tá na ňu naďalej hľadela veľkými zelenými očami, ktoré priam prekypovali životom.

„Poď si sadnúť, som tu už dlho sama,“ vyzvala Elu a pozrela na kreslo oproti sebe.

Dievčina sa teda pohla a bez slov klesla na oné miesto. Neisto pozrela na dievčatko. Mohlo mať zhruba deväť rokov, no jeho veľavýznamný a prenikavý pohľad by sa hodil k omnoho staršiemu dievčaťu. Jeho malé telíčko sa priam strácalo v trochu priveľkej nočnej košeli. Na tenkej rúčke malo napojené infúzie, ktoré mu do tela prúdili zo stojana postaveného hneď vedľa neho. Z pohľadu na jeho úplne holú hlávku prebehol Ele mráz po chrbte.

„Prečo nie si na izbe?“ spytovala sa.

„Tu mi je omnoho lepšie a pani doktorka to vie,“ povedala a vzápätí sa usmiala: „Mám veľmi dobrú pani doktorku. Zariadila, aby som tu mohla ostať.“

„Ah tak.“

„Inak, som Bela, a ty?“

„Ela.“

„Vidíš, aj sa to rýmuje!“ potešila sa, no odrazu zvážnela a pozorne sa na Elu zadívala: „Máš také krásne vlasy!“ zvolala a Ela rukou automaticky siahla po svojich vlasoch. Predtým boli omnoho krajšie. „Si modelka?“ vyzvedala malá ďalej.

„Nie. Ja som troska,“ odvetila s neveselým úškrnom a dúfala, že Bela to nebude chcieť vysvetliť. Nechcela. Namiesto toho natiahla ruku a dotkla sa prameňa jej vlasov. Za ten kratučký moment si Ela s hrôzou uvedomila, že jej ruka nie je o veľmi hrubšia od tej Belinej, hoci je od nej mladšia asi dvojnásobne.

„Vieš, som rada, že si prišla,“ vyhlásila Bela. „Už som sa začínala cítiť osamelo.“

„Kde sú ostatné deti?“

„Ešte spia. Prečo nespíš?“

„Včera som prespala takmer celý deň,“ pokrčila Ela plecami.

„Dáš si?“ natiahla sa odrazu malá po misu s nakrájanými a už čiastočne zhnednutými jablkami a hruškami.

Ela sa inštinktívne odtiahla, akoby na ňu zamierila samopalom, no Bela si to našťastie nevšimla.

„Nie, už som jedla,“ zaklamala Ela.

„Raňajky ešte neboli,“ namietla Bela.

„Ja mávam iné raňajky.“

„Si veľmi štíhla a pani doktorka vravela, že veľmi štíhli sú len ľudia, ktorí málo jedia, a potom sú chorí. Ak chceš byť zdravá, musí veľa papať,“ povedala s takým presvedčivým výrazom a hlasom, až jej Ela uverila a zahodila akúkoľvek masku.

„Vieš, ja nemôžem,“ zdôverila sa jej ako starej kamarátke. Nech už boli medzi nimi dvoma akékoľvek rozdiely – napríklad už len v ich rozdielnom postavení k značne rozličným chorobám, ktorým čelili –, mali spoločné jedno; obrovskú túžbu po zdraví.

„Prečo? Vieš, aké sú jablká výborné?“

„Viem, je to moje obľúbené ovocie,“ vyhŕkla Ela a ani sa nenamáhala opraviť prítomný čas, ktorý v tej vete mylne použila.

„No vidíš! Nech sa páči, neboj sa, nie je nakazené,“ povedala a sama sa ponúkla. Ela chcela odvrátiť jej poslednú vetu, samozrejme, že vedela, že nie sú nakazené, veď rakovinou sa nedá nakaziť, ale na druhej strane musela uznať, že na pacientov s rakovinou hľadela akosi inak. Ktovie, ako potom hľadia na pacientov s jej ochorením? Ako na chorých bláznov, narušených psychopatov, ktorí si nezaslúžia druhú šancu?

Ela zdvihla ruku a natiahla sa po kúsku ovocia, čím sa ocitla pred rovnakým vnútorným bojom ako pár minút dozadu vo svojej izbe. Pootvorila vyprahnuté ústa a jazykom opatrne prešla po jablku, akoby to bola časovaná bomba. Nič.

Zaváhala. V hlave sa jej miešalo toľko myšlienok – jednak mala nesmiernu chuť na šťavnatý kúsok ovocia, jej prázdny žalúdok priam kričal od hladu, jednak sa bála, že čokoľvek, čo do seba vloží, jej organizmus vyvráti, no a v neposlednom rade sa bála toho, čo by tento malý kúsoček jablka mohol spraviť s jej postavou. Pri poslednej myšlienke sama vzdychla nad svojou hlúposťou. Labyrint, labyrint, večný labyrint... Dočerta, ty krava, čo nechápeš, že sa chcem konečne najesť?! okríkla vo vnútri samu seba. Tento vnútorný výkrik, ktorý v nej zaznel po týždňoch prázdneho ticha, jej dodal silu. Avšak prv, než stihla čokoľvek spraviť, vyrušil ju neznámy hlas: „Čo tu robíš?!“

Strhla sa a ocitla sa tvárou v tvár akejsi postaršej sestričke.

„Ja... len som sem zablúdila,“ hlesla. Sestrička však vôbec nebola nahnevaná, skôr prekvapená.

„Bez dozoru lekára? Do akého oddelenia patríš?“ spýtala sa, no vzápätí si sama odpovedala, keď si Elu od hlavy po päty premerala: „Poruchy príjmu potravy, všakže?“

„Pani sestrička, prosím vás, nech tu Ela ešte chvíľku ostane! Je to moja kamarátka!“ prosíkala Bela.

„Musíš užiť lieky, zlatko,“ obrátila sa na ňu sestrička s omnoho milším tónom hlasu, „a potom si pôjdeš odpočinúť.“

„Musím užívať lieky, aby som bola zdravá,“ vysvetlila Ele malá. „Ty tiež užívaš lieky?“

„Nie.“

„Počkáš tu ešte chvíľu sama, dobre?“ prihovorila sa sestrička Bele. „Idem slečnu zaviesť na oddelenie.“

„Trafím aj sama,“ namietala Ela, no žienka sa už zberala, a tak len kývla Bele hlavou na pozdrav.

„Ahoj, Ela! A nezabudni sa napapať,“ zakývala malá.

Ela ešte sekundu hľadela na jej drobné telíčko a pocítila príval ľútosti a nechute zo seba samej. Koľkokrát za ten čas, čo sa jej zdalo, že umiera, sa rozplakala, že už nevládze bojovať ďalej? Koľkokrát si bola istá, že jej organizmus si práve teraz povie DOSŤ? Koľkokrát pochybovala, že sa dožije rána? No zatiaľ sa dožila. Vždy.

A všetko to utrpenie malo pre ňu odrazu omnoho väčší význam. Zamračila sa, keď si uvedomila, že celé si to spôsobila sama. Sama vtrhla do tohto labyrintu, poháňaná šialenou túžbou dosiahnuť moderný prototyp krásy.

Tá malá však nie, tá si svoju chorobu nevybrala, no napriek tomu sa s ňou zmierila.

Spolu so sestričkou Ela mlčky prechádzala chodbami, klopiac oči pod pohľadmi okoloidúcich. Nečudovala sa im. Kostra oblapená kožou je predsa pre každého nevšedná atrakcia.

Pozrela na mesiačik jablka vo svojej kostnatej dlani. Nedbala na svoje prihlúple argumenty ani na to, čo sa stane v priebehu nasledujúcich minút, a ovocie si v tej sekunde vzácnej prítomnosti jednoducho vložila do úst.

Žijem.

[ » na začiatok « ]