Poviedka:
Pridaná: 29.7.2016, 22:37:38
Čítaná: 1741×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Aďo, Paula, Fero

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Dnes mám trošku takú zlú náladu, no...

Zatlačil na dvere, až ich takmer vylomil a vrazil dnu, prudko dýchajúc. Na chvíľu sa zastavil, prehrabol si vlasy a potom zamieril rovno k baru, sadnúc si na stoličku, akoby mohla absorbovať jeho hnev.

„Zdravím. Čo vám ponúknem?“ Barman bol vysoký a mladý, zrejme vysokoškolský študent, čo si takto privyrábal.

Preletel pohľadom po fľaškách vyložených na vysvietenom pulte. Nič mu nepripadalo dostatočne tvrdé na to, aby to aspoň na chvíľu odplavilo jeho hnev a frustráciu. Nahlas si povzdychol a vstal. „Viete čo? Nič. Vďaka.“

„Niet za čo.“

Chalanove slová však už nepočul. Vrátil sa von na studený jesenný vzduch. Striaslo ho. Kde mal sako? Ach, áno... zabudol si ho u nej... Na tom gauči.

V duchu zahrešil a vybral sa dole úzkou uličkou, prekrížiac si ruky na prsiach, aby sa aspoň trochu zohrial.

Nevnímal smiech naliatych ľudí, ktorí sa motali popri ňom, ani zvuk zvonkohry, ktorá práve odbíjala poslednú melódiu... Muselo byť desať hodín. Naozaj uplynula len pol hodina? Pol hodina odvtedy, čo treskol dverami a zbehol dole schodmi, nechávajúc v jej, nie – ich – byte svoju peňaženku, kľúče, sako aj kabát...? Ešte dobre, že si v bare nič neobjednal. Nemal by ani čím zaplatiť...

Zastavil sa na rohu Bielej a Hlavnej a pozrel sa na obe strany. Kam mal ísť? Kam chcel ísť?

Najradšej by sa bol vrátil za ňou, nakričal na ňu, ako ju nenávidí, ako za nič nestojí, ako ho oklamala, keď mu stále tvrdila, že má veľa práce a plánuje podujatia a cestuje... A áno. Mala veľa práce. A cestovala. Ale nie sama.

Keď ho zbadal v ich posteli, mal pocit, akoby ho obliali ľadovou vodou. Nenaštval sa hneď, ani nezačal žiarliť, bol len... ohúrený. Šokovaný. Paralyzovaný.

Nebol to ani pohľad na ruky toho chlapa, položené na jej nahých bokoch, čo v ňom spustilo ten výbuch hnevu. Nie. Bola to jej tvár.

Paulina tvár, ktorá sa tvárila previnilo a zároveň vzdorovito. Áno. Vedela, že podvádzať ho je nesprávne. Ale ani keď ich prichytil, nedokázala to pred sebou priznať. Nie. Snažila sa tváriť, akoby bola v práve. Akoby ten chlap, jej kolega – Fero – mohol pokojne kedykoľvek ležať na jeho mieste a...

Potriasol hlavou, vytesňujúc tie zvuky, tie obrazy z hlavy.

Ako dlho...? Ani to sa nespýtal. Nie. Len na nich civel a keď sa sa začali prikrývať perinami, v ktorých spával on, konečne zo seba dostal vetu. „Ako si mohla?“

Boli to bezmocné slová, na ktoré nemala odpoveď, lebo veľmi dobre vedela, ako mohla. A nebola ochotná si to priznať.

Kedysi ho jej tvrdosť priťahovala. Nebola ako ostatné dievčatá, nepotrebovala ochraňovať, pretože mala okolo svojho srdca dostatočnú bariéru na to, aby si ho ochránila. Z nich dvoch bola ona tá tvrdšia, tá neúprosnejšia, tá racionálnejšia. Ona vedela kričať, ona vedela nenávidieť, ona vedela plánovať. On bol ten romantik. On jej písal básne... On sa prebúral cez ten múr a nahliadol do jej vnútra – do tej láskavosti, ktorú si nechávala pre tých, čo za to stáli... Hrdil sa tým, že on za to stál. Že iba jemu venovala svoj veselý úsmev, keď ho zbadala. Že jemu sa spovedala zo svojich trápení. Že jemu šepkala pri milovaní slová „Milujem ťa“.

Neplatilo to už? Naozaj stačilo pár nezhôd a niekoľko nadčasov v práci, aby ho už nepovažovala za dostatočne dobrého pre ňu? Aby venovala svoj úsmev, svoje bozky, svoje telo inému?

Rozzúrene kopol do kamienka, čo ležal na štvorcovej dlaždici, zadržiavajúc rev. Áno, chcelo sa mu revať, chcelo sa mu ziapať, chcelo sa mu ísť za ňou a vykričať jej do očí, ako veľmi mu ublížila a pritom vedel, že by to bolo nanič, pretože pred pol hodinou sa nezmohla ani na jedno prepáč... Ani na jedno prekliate slovíčko, ktoré by mu dalo aspoň štipku nádeje, že to ľutuje.

Zabočil doľava smerom k Štátnemu divadlu. Zvonkohra dohrala poslednú tóninu a voda z fontány s hlasným špľachotom dostriekala.

Prečo smeroval práve tam? Naozaj sa chcel tak trýzniť? Tam sa prvýkrát pobozkali, pri Spievajúcej fontáne, rozsvietenej za tmy, keď sa vracali z derniéry Figarovej svadby... Tak pekne sa vtedy smiala. Rozumela po taliansky, nemusela čítať titulky nad javiskom a on to po desiatich minútach s nimi aj tak vzdal, pretože nemohol nehľadieť na jej plné líčka a výrazné lícne kosti, a riedke obočie, a zelené oči, a čierne vlasy stiahnuté do drdola, ozdobené malou striebornou sponou, čo nosievala len to divadla...

Ani nevedel, ako dokráčal až k parku. Klesol na studenú lavičku a zízal pred seba, na tmu, čo sa zrazu rozpínala mestom a doslova náročky plytko dýchal, aby vytlačil ten hnev na povrch. Želal si, aby dokázal vybuchnúť ako ona, aby bez okolkov mohol vyvádzať a nestarať sa o okolie. Lenže namiesto toho len zacítil v očiach slzy.

„Chlapom neprisluší plakať“, ozvali sa mu v hlave otcove slová, ktoré nikdy celkom nepochopil, a presa mal kvôli slzám výčitky vždy, keď sa objavili. Aj pred Paulou si dával pozor, aby neplakal – vždy sa obával jej reakcie.

Teraz ich však nechal, aby mu stiekli po lícach. Stále pociťoval hnev, ale ten bol – aspoň nateraz – premožený pocitom ľútosti. Ľútosti z toho, že ho podviedla. Z toho, že mu klamala. Z toho, že napriek tomu, ako nanič sa cítil, ju stále ľúbil, i z toho, že niekoľko mesiacov žil v ilúzii, klamstve, v predstave dokonalého vzťahu, ktorý vlastne nemal.

Zaboril si tvár do dlaní.

Sedel takto strašne dlho, až sa triasol od zimy.

Potom sa rozhodol vrátiť... domov? Bol to domov, ak ten byt považoval za domov preto, že v ňom býval s ňou?

Nie. Už to nebol domov. Bolo to miesto, kam zrazu nepatril. Ktoré sa vďaka miestu v posteli, čo si Fero uzurpoval, stalo preňho neznámym územím.

Kráčal rýchlo. Sčasti preto, že mu bola zima, sčasti preto, že v ňom kypel narastajúci hnev a sčasti preto, že si len chcel vziať svoje najosobnejšie veci a odísť.

Vrátil sa späť uličkami, ktorými prišiel, z Kováčskej zabočiac na Vodnú. Ignorujúc pocit zdrvujúcej porážky zazvonil na meno „Kulscár“ a čakal.

Ozvala sa po dobrých destiatich sekundách. „Prosím?“

„Otvor mi.“

Prekvapilo ho, ako chladne sa k nej ozval. Možno to nebude také ťažké. Možno bude môcť byť odmeraný, ako bývala občas ona.

No s každým vyšliapnutým schodom sa ľad okolo jeho srdca roztápal. A keď ju zazrel vo dverách, v jeho vlastnej košeli, takmer sa opäť zvrtol a odišiel.

„Prišiel som si po doklady,“ oznámil jej.

„Aďo,“ oslovila ho, zahatajúc mu cestu.

„Odstúp,“ šepol.

„Musíme sa porozprávať,“ nástojila. Bola tak blízko, až cez košeľu cítil teplo jej tela, ktoré bolo teraz, po čase strávenom v nočnej zime, ešte príjemnejšie.

„Odstúp,“ zopakoval.

„Aďo...“

„Odstúp, prosím ťa,“ povedal prosebne, prehltnúc.

Konečne povolila.

Vrazil dovnútra, len aby sa znova zastavil.

Bol stále tam. Fero bol stále tam, stál pri okne iba v spodkoch.

Zmohol sa len na to, aby ho prepálil nenávistným pohľadom.

Schmatol svoje veci, zovrúc ich v rukách, aby nepostrehla, ako sa mu trasú. Otočil sa, premýšľajúc nad tým, čo by jej mal povedať.

„Aďo... porozprávajme sa, prosím ťa.“

Naozaj zazrel v jej očiach ľútosť? Skutočnú ľútosť?

„A o čom? O tom, že tu stále je? Že tu bol? Ako dlho?“ Otázky sa z neho sypali, akoby mu ich niekto diktoval.

Neodpovedala, zarazene žmurkala, akoby od neho nečakala takéto slová. Ale čo iné mohla čakať? Čo?

„Hm? Tak ako dlho?“ spýtal sa hlasnejšie. Tentoraz sa mu zatriasol i hlas. Či od hnevu alebo smútku, nevedel. Najskôr od oboch.

„Štyri... štyri mesiace,“ odpovedala. Naozaj jej sčerveneli líca, alebo sa mu to v tom matnom svetle iba zdalo?

„Štyri mesiace,“ počul sa povedať. „A prečo? Prečo? Zanedbával som ťa nejako...? Urobil som niečo, čo...?“

„Nie... ty...“ Hľadala odpoveď, ale žiadnu nenachádzala. Jej oči zabehli k Ferovi.

A vtedy sa zlomil. Všetok hnev, ktorý akosi nemohol dostať na povrch, sa teraz prevalil a on sa počul kričať.

„To mi nevieš ani sama odpovedať? Čo je na ňom také výnimočné, že sa musíš naňho obracať po odpoveď? Teraz ti tvoja bystrá myseľ nestačí? Tá, ktorá tak vedela ponižovať všetkých, čo sa nerovnali jej intelektu?“

Uvedomil si, že to, čo hovorí, je pravda. Úplná pravda, hoci si to celého jeden a pol roka nepriznával, miloval ju slepo a teraz dostal takú facku, že sa mu pohľad vyjasnil.

Mohol na ňu ešte kričať, ale nemal to v povahe. Tak rýchlo, ako sa jeho hnev vznietil, sa teraz stlmil.

Videl ju však v inom svetle – všetky tie krásne veci, ktorými ospravedlňoval jej časté povýšenectvo, jej tvrdohlavosť, jej krajné pohŕdanie všetkým, čo sa vymykalo z normálu, sa zrazu stratili. Videl ju takú, aká bola – akou ju popisovali jeho kamaráti a kamarátky, hoci sa im snažil ich dohady vyvrátiť.

Oči mu opäť zvlhli, tentoraz však sklamaním.

„Zbohom,“ povedal len, pretisol sa vedľa nej a zatresol za sebou dvere.

Zbehol po schodoch, po pamäti vyjdúc na ulicu. Poťažkal v rukách kľúče, dívajúc sa na veľký, slzičkovitý, od dverí kancelárie.

Vybral sa opäť na Hlavnú ulicu.

Napriek tomu, že vedel, kam mieri, cítil sa stratený. Sedemnásť mesiacov mieril z domu, z práce, zo služobných ciest, od rodičov, z pubov a stretnutí do jej náručia. Teraz doňho patril už niekto iný.

A jeho čakala len pohovka v jeho malej kancelárii, v ktorej trávil nadčasy, aby našporil na spoločnú dovolenku v jej vysnívanej destinácii.

[ » na začiatok « ]