Kapitola:
Pridaná: 1.7.2007, 16:58:49
Čítaná: 3654×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Lida, Harry Potter, had
Stručný dej: Lida má splniť jednu úlohu. Avšak dovolí jej to svedomie, alebo ohrozí svojho brata?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » Záhada v čiernom plášti, rodená v nočnom daždi 2 » 2

Kráčala vzpriamene. Prerážala si cestu cez čerstvo napadaný sneh. Vdýchla ľadový vzduch. Bol chladnejší než jej kamenné srdce. Pľúca jej chabli, duša i svedomie jej bránili naďalej bezstarostne dýchať. Zakazovali jej dýchať. Pridala do kroku a znova sa nadýchla. Ostražito pozrela po ulici. Nádych. V okne sa mihla starena. Keď sa ich oči stretli, mukelka sa roztriasla a zatiahla záclonu tak rýchlo, až jej kúsok látky natrhla. Nádych.

,,Asi by som sa nemala maľovať tak extravagantne.“

Uškrnula sa a zastrčila si vyčnievajúci prútik. Slzy ju rýchlo prešli. Jej nálady sa striedali. Bezdôvodne.

,,Všetko musí mať dôvod.“ Často krát si opakovala. Hlavne počas bezsenných temných nocí. Nedodržiavala to, ničila, týrala, zabíjala bez dôvodov. A hlavne, sama seba nenávidela bez dôvodu.

Pristavila sa pri modernom, šťastne vyzerajúcom dome. Pred jeho dverami postával snehuliak. Tlmený vzlyk prerušil tiché ráno:

,,Zomrieme koncom zimy. Obaja. Vidíš to každú noc, vravia to hviezdy?“

Hlas sa jej netriasol ako ostatným pri slovách o smrti. Vec oproti nej ostala ticho. Ticho, ticho zabíja.

,,Smrť je nádherná. Ako ty.“ Pokračovala.

Prešla vychrtlou rukou po oblých tvaroch snehuliaka. Strhla si z dlhého krku čierno – červený šál. Prevesila ho cez snehuliaka.

,,Na tebe aj tak vyzerá lepšie.“

V očiach sa jej už znova leskli slzy.

,,Zajtra.“

Zamrmlala, uklonila sa snehuliakovi a uškľabila sa pomedzi rinúce sa slzy. Akoby sa ten snehuliak usmial tiež. Iba v jej očiach, sklamaných týmto svetom, ranených, oklamaných, ubolených, slepých a tak prehnane detských. Vrátila sa na širokú pokojnú uličku. Pochodovala po kopách snehu ťažko, nemotorne a ubolene. Temný duch, ktorý bol v nej, ju ťažil. Keď zazrela svoj dom, natešene vzdychla. Dom, v ktorom strávila posledné tri roky, vyzeral naozaj strašne. Čierne steny, staroveké poblednuté okná a smrtka na plote, varujúca muklov. Sídlo smrťožrútov.

Dovliekla sa ku dverám, nahmatala kľučku a zašepkala chrapľavým, zachrípnutým hlasom :

,,Alohomora.“

Prehnité dvere sa odchýlili. Ladne vkĺzla dnu, tichúčky ako vlčica. Bola si istá, že je najtichšou osobou tohto rána. Prešla čiernou chodbou. Ruky mala zmrznuté. Položila ich nebezpečne nízko nad plamienky ohňa. Kýchla si. Zagánila. Za ňou sa v mihu sekundy zjavila jej matka. Zdrapila ju za ruky, pritisla si ju k sebe a zavrešťala:

,,Kde si bola? Syngana šepkala, že...“

,,Nikde.“

Zaklamala Lida a hľadela jej hlboko do očí. Čosi vo vnútri ju bolelo. Neboli to nechty jej mamy, zabárajúce sa jej pod bledú kožu. Tá bolesť išla od srdca. Nepoznala sa dobre, no najväčšmi neznala tajomstvá svojho srdca. Cítila jeho tlkot, jeho bolesť. Nikdy jej neposkočilo, nikdy nepocítila návaly šťastia. Všetko kvôli hentej. Žene, ktorá dnes stála pred ňou a syčala na ňu.

,,Kde si bola?“

,,Nikde.“

,,Kde si bola?“

,,Nikde.“ Zachrčala už po niekoľkýkrát. Mohla to hovoriť aj donekonečna.

,,Priznaj sa! Koho si zabila tento krát?“

,,Dnes ešte nikoho.“ Zasmiala sa chladným, krutým smiechom. V jej tmavomodrých očiach pobehovali iskierky. Čosi prezrádzalo, že opäť do nej vniká zlý duch.

,, Už vieš, kde je Bert? Zistila si to?“ Spýtala sa matka. Na perách sa jej objavil úškrn. Taký chladný, odmeraný, arogantný. Lida skrivila výraz. Bert bol jej slabé, najslabšie miesto. Využívali ho všetci – Syngana = prekliaty had a aj Cadma = jej matka.

,,Mala by si to vedieť ty. Bert je tvoj syn. Ty si mu HO odovzdala. Ak sa môjmu bratovi niečo stane, zaplatíš za to, Cadma.“

,, Ja viem, kde je. Ale ty to nevieš. Život je krásny. Priam nádherný. A zajtra bude ešte krajší.“ Cadma si sadla do kresla. Smiala sa, smiala sa na všetkom, no hlavne na Lide. Bola jej dcéra, no ona ju neznášala. Neznášala ju, možno nenávidela.

,,Prečo si to urobila?“ Zaplakala Lida.

,,Prečo som čo urobila?“

,,Prečo si ma Voldemortovi predala?“

Cadma pri tom mene zmrzla.

,,Máš krásne poslanie, úlohu, slávu pred sebou.“

,,Nemám nič pred sebou ani za sebou. Pred sebou mám smrť a za sebou roky bolesti.“

,,Akože smrť? Musíš urobiť, čo Ti povedal a nič sa Ti nestane!“

,,Nikdy!“

,,Lida!“

,,Ja chcem zomrieť za dobrú vec. Pre neho...“ Zašepkala zasnene.

,,Lida, Temný Pán je úžasný. Ponúka Ti moc. Po jeho boku.“

Lida pokrútila hlavou.

,,Nechcem nič! Nechcem ho vidieť! Nebudem mu pomáhať ! Vydiera ma, pretože sa ma bojí.“

,,Máš v sebe jeho dar, pravdaže sa o teba bojí.“

,,Nechápeš ma.“

,,To nie. A nesnažím sa.“

,,Si úbohá matka.“

,,Čo si to povedala?“

Cadma zdvihla ruku. Bez ostychu Lide vylepila poza ucho. Dievča sa bezmocne skrčilo a držalo sa za líce. Potom ruky spustila, triasli sa jej. Líce mala červené, oči mokré a vlasy mala popletené od úderu.

,,Silencio!“ Obránila sa Cadma. Lida sa snažila prehovoriť slovo, osočovať ju... No nešlo to. Akoby sa celý svet obrátil proti nej.

,,Crucio!“ Zašepkala víťazoslávne matka. Lida sa skrčila od bolesti, hlavou jej prebehol záblesk. Po chvíli sa jej oči od vyčerpania zavreli. Tma, tá ktorá z nej robila diabla, ju pohltila.

- Po dlhom čase je tu druhá časť. Viem, trvalo to. Dosť som sa s tým natrápila, tak dúfam, že sa bude páčiť a že nesklame. Komentáre poštou. :) A som si vedomá toho, že je dosť obtiažne čítať niečo, keď neviete o čom to je... čo už, tomu sa vraví - záhada.

Lya -

[ » na začiatok « ]