Kapitola:
Pridaná: 1.2.2016, 10:50:11
Čítaná: 1430×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Melody Jadeová (OC), Severus Snape, Voldemort
Stručný dej: Voldemortova špiónka sa ako učiteľka veštenia v Rokforte musí popasovať s náročnou úlohou - sledovať Severusa Snapa a zistiť, či je verný Temnému pánovi.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: Prológ » Prológ 1 » Zelená v Rokforte 2 » Hostina 3 » Krištáľová guľa 4 » Hlásenie 5 » Izba 6 » Problém 7 » Rokville 8 » Hruškový drops 9 » Valčík 10 » Samota 11 » Pravda (1/2) 12 » Pravda (2/2) 13 » Mráz 14 » Spolu 15 » Po Turnaji 16 » Veštecké zrkadlo 17 » Rozhodnutie Epilóg » Epilóg

Dopísala nedlhý list a prezliekla sa. Vybrala si oblečenie, ktoré sa väčšmi hodilo k pravej, vernej smrťožrútke – obliekla si čiernu sukňu, pevne si uviazala tmavofialový korzet, na ruky navliekla čierne rukavice z kože hebridského draka. Opäť pozrela na list, preložila ho, vložila do obálky a na tú ozdobne napísala:

Severus

Oprela ju o prázdnu vázu a namierila na ňu prútik, začarujúc list tak, aby ho mohol prečítať len on, keď sa vráti domov.

S nádychom sa odmiestnila do Wiltshiru, konkrétne pred veľké chladné, no nádherné kamenné sídlo Malfoyovcov. Ako kráčala k vstupným dverám, z oboch strán obklopená vysokým živým plotom, dívala sa na tmavé mračná, čo sa zoskupovali na oblohe.

Neočakávala, že dvere sa pred ňou len tak pokojne samy otvoria, ale stalo sa tak skôr, než vôbec stihla natiahnuť ruku a zaklopať. Akoby na ňu čakali – alebo aspoň niekto. Veď smrťožrúti nevedeli o jej existencii. Severus jej však viac ráz povedal, že Temný pán si sídlo takpovediac privlastnil a aj v ňom vo všetkých ohľadoch rozkazoval.

„Melody.“

Ten hlas ju vyľakal a takmer poskočila na mieste. Obzrela sa a zbadala, ako sa z tmavého rohu rozľahlej vstupnej chodby pomaly vynára temná, čierna postava. Po chrbte jej prešiel mráz a celkom mimovoľne sklonila hlavu a šepla: „Môj pane.“

Bol to on, ale zároveň nebol. Vyzeral inak, než si ho pamätala, i keď v tých hadích črtách badala aj čosi z náznakov jeho niekdajšej krásy. Uvedomila si, že nemá ani potuchy, koľko môže mať Temný pán rokov. Vždy ho vnímala ako akéhosi nadčloveka, ktorého neovplyvňuje a ani neohraničuje vek, akoby Temný pán stál nad ním – aj nad všetkými obmedzeniami spojenými so starnutím.

„Očakával som ťa.“

Znel pokojne, no veľmi chladne. Ako zvyčajne. „Skutočne?“ blysla po ňom sýtozelenými očami.

„Bol som, priznávam, vcelku zvedavý, kedy za mnou prídeš.“

„Nepovolal si ma...“

„Nie. Viem byť trpezlivý, keď čakám na naplnenie svojho vznešeného cieľa.“

Trpezlivý? Po prvý raz v živote mu zoči-voči zatúžila protirečiť. Nikdy by o ňom nevyslovila, že je trpezlivý, skôr naopak, všetko si bral nedočkavo, keď sa mu zachcelo, na nič nikdy nechcel a nemusel čakať. Cieľavedomý, ambiciózny, áno. Ale trpezlivý?

Jeho kroky sa ozývali ako v jaskyni, zneli hlasno a znepokojujúco. Napriek tomu sa na pohľad zdalo, že sa Temný pán vznáša nad zemou. Melody z neho nestŕhala zrak, v očiach sa jej však neodrážal obdiv a posadnutosť. Už ani sama nevedela, čo cíti, ale vedela, ako sa rozhodla.

„Prečo si prišla práve dnes, Melody? Práve teraz? Zaiste o mne vieš od prvej chvíle, čo to Potter vyhlásil. Ty si vedela, že máš tomu všetkému veriť.“

„Áno, môj pane. Ale... bála som sa.“ Teraz bola tá najsprávnejšia chvíľa. Radšej začať s divadlom hneď ako prineskoro. Nesmela v ňom prebudiť žiadne ďalšie podozrenia ohľadom Severusa – veď sem prišla práve preto, aby všetky jeho podozrenia, oprávnené či neoprávnené, navždy udupala.

„Bála? Melody, a čoho? Ty si predsa moja vyvolená,“ k jej tvári sa dvihli ľadové, dlhé štíhle prsty a prešli po nej. Bolo to však, akoby jej telom prešiel duch. V porovnaní so Severusovými dotykmi, hoci nikdy neboli veľmi vrelé, vrúcne či úprimné ako tie jej, si teraz pripadala, akoby ju na okamih obklopil vír ľadu.

„Bála som sa,“ zopakovala a dopriala si hlboký nádych. Do pľúc jej vošiel chlad, čo vychádzal z Temného pána, sprevádzal ho a obklopoval. Teraz už obklopoval aj ju, akoby ju chcel pohltiť. Ešte bolo priskoro... musela to dokončiť.

Zrealizovať svoje rozhodnutie. Najťažšie... jediné rozhodnutie, na ktoré sa vo svojom živote odhodlala.

„Pýtam sa, čoho si sa bála.“ Napriek tomu, že sa snažil pôsobiť milo, počula v jeho hlase nenápadnú hrozbu. Na to, že sa pred chvíľou nazval trpezlivým, trpezlivosť ho opúšťala až prirýchlo.

„Teba, môj pane.“

Dvihol jej tvár, keď znovu sklonila hlavu – uchopil jej bradu pevne a Melodine oči sa neubránili, zabodli sa do tých jeho strašidelných červených. Vyzeral hrozne. S tým mužom, ktorého milovala, ktorý ju ovládol a posadol, už táto hadia napodobenina nemala nič spoločné.

No to nadanie, vznešenosť, to všetko stále mal. Áno, mal. Stále ju to zvláštnym spôsobom priťahovalo. Ale rozhodla sa.

Stále sa nachádzali vo vstupnej hale, Melody by pokojne uverila, že celé sídlo je úplne prázdne a nachádzajú sa tam iba oni dvaja. Ona a Temný pán. Temný pán a ona.

„Bojíš sa. Stále sa bojíš.“

„Áno... bojím.“

„Urobila si niečo zlé? Niečo, za čo sa hanbíš? Niečo, za čo by som ťa mal... potrestať?“ premeral si ju od hlavy po päty.

Na každom kúsku kože, kde sa zastavili jeho oči, zacítila pod oblečením zimomriavky a chlad. Na chlad sa nepripravila, na všetko ostatné áno. Veštecké zrkadlo jej však nemalo ako sprostredkovať tento strašný chlad, čo bude cítiť. Celá sa chvela, čo však, na druhej strane, prospievalo jej divadlu.

„Áno, môj pane.“

V očiach sa mu zablyslo. Jedovatá červeň nadobudla ešte sýtejší a hrôzostrašnejší odtieň. „Čo si urobila, Melody?“

Toto boli okamihy, na ktoré ju Severus nevedomky pripravoval. Nič jej teraz nebude prospešnejšie než oklumencia. „Keď som prišla do Rokfortu a chcela splniť úlohu, ktorou si ma poveril...“ Odmlčala sa, no Temný pán sa nevypytoval. Očividne ho zaskočila, a to teraz chcela – musela – využiť. Po chvíľke teda pokračovala: „Po tvojom... zmiznutí som sa zľakla, môj pane. Mnohých smrťožrútov zatkli a ja som sa veľmi, veľmi bála Azkabanu. Začala som teda... začala som pracovať pre profesora Dumbledora.“

Zaškrípal zubami. „Dumbledore...“ Zapochybovala: znel, akoby to tušil, ale pritom videla v jeho výraze prekvapenie, priam šok. Nečakal, že by ho zradila práve ona.

„Prezradila som mu mnoho vecí, čo som vedela... chcela som sa zachrániť. Poskytol mi ochranu pred Azkabanom.“

„Čo si mu prezradila?“

Začínal sa hnevať. Všetko bolo na najlepšej ceste... Melody sa prudko rozbúšilo srdce. Jej jediné rozhodnutie v živote, ku ktorému dospela sama. Musela to doviesť do úspešného konca. „Všetko. Všetko o tvojich plánoch a úmysloch.“

Nezdržal sa a vylepil jej také silné zaucho, až padla na zem a zaúpela od bolesti. „Zradkyňa.“ Nekričal.

Melody sťažka vzdychla a dvihla k nemu oči. „Odpusť mi to, môj pane. Nechcela som... bola som príliš zbabelá...“ Musela aspoň chvíľu žobrať, nech je to celé hodnoverné. Keby si ju náhodou niekedy spojil so Severusom, mohlo by byť celé toto divadlo zbytočné, a to nesmela dopustiť. Bola odhodlaná zaplatiť privysokú cenu, nesmela to pokaziť.

„Lord Voldemort neodpúšťa, Melody.“

Z toho pomenovania sa striasla, vzbudzovalo v nej hrôzu. Temný pán, to dokonale vystihovalo jeho vznešenosť a veľkoleposť, ale lord Voldemort, to z neho vždy robilo monštrum, príšeru, netvora. Nemohla milovať netvora.

Lenže on sa tak sám nazval. Prestala sa zmietať medzi minulosťou a prítomnosťou. Milovala už iba jedného muža, a pre neho toto všetko robila, aby mohol dokončiť svoju úlohu, dosiahnuť svoj cieľ. Aby našiel pokoj, ktorý mu zaiste koniec Temného pána prinesie. Nevedela, prečo sa mu Severus chcel pomstiť, ale vycítila, že ide práve o pomstu.

„Petrificus Totalus!“ znehybnil ju, i keď to nebolo potrebné, pretože sa nechystala nikam utiecť. Naopak, prišla sem práve pre toto. „Melody, Melody, Melody... nepovedal by som, že práve ty ma tak sklameš.“

Dívala sa naňho, neschopná prehovoriť kvôli kúzlu. Ale neprekážalo jej to, už nemala čo povedať, hlavne, že dosiahla svoj cieľ. Považoval ju za zradkyňu a to mu stačilo.

„Každého zradcu treba potrestať. Inak by mohli aj ostatní moji prívrženci začať pochybovať o svojej vlastnej vernosti. Všetci sa dozvedia tvoj príbeh, Melody. Ako si slúžila Temnému pánovi a potom sa premenila na zbabelú zradkyňu. Spravím z teba exemplárny príklad na poučenie všetkým ostatným smrťožrútom.“

Keď jej vravel o večnom žití, ktoré bolo jeho cieľom, vyriekol i vetu, ktorá jej teraz nahlas znela mysľou: „Milovať... to je ako podpísať si rozsudok smrti.“ Vedela, že práve to urobila. Milovala Snapa a preto sa rozhodla obetovať sa zaňho. Rozhodla sa. Dúfala, že Severus tento jej krok ocení a pochopí, že prijala svoju slobodu.

„Avada Kedavra!“ zaznelo vstupnou halou, pričom Melody zavrela oči, aby namiesto toho chladného zeleného svetla a odpornej hadej tváre videla Severusov zriedkavý úsmev.

[ » na začiatok « ]