Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 23.9.2015, 21:26:12
Čítaná: 2659×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Harry Styles
Postavy: Harry Styles, Jesenné dievča
Stručný dej: Ako toto celé vzniklo a že čo to má znamenať? Chcete úprimnú odpoved? V tom prípade – absolútne vôbec neviem. Tento príbeh za mnou jedného jesenného večera prišiel sám, spolu s jeho jesenným dievčaťom bez mena. Prečo nemá meno? Pretože sa mi nepredstavila. Vraj môže byť hocikým... aj tebou. A ja som vdačná, že za mnou prišiel a nechal ma ho vyrozprávať, aby ste si ho vy mohli prečítať. Tak teda... veľa šťastia. * Obaja tej jesennej noci boli ešte deti. Dospievajúce, no stále štrnásťročné deti, ktoré vedeli veľa o láske, no málo o tej, s ktorou prichádza bolesť, po ktorej v srdci zostane jazva. Tej noci o nej však ešte vedieť nemali. Tej jesennej noci im bolo dovolené vychutnať si tú z časti detskú, z časti vážnejšiu okamžitú prchavú lásku, po ktorej zostane len večná spomienka. .......... I used to by a baker, opakoval jeho hlas v jej mysli. Kedysi som bol pekárom. „Pre mňa ním vždy budeš,“ zašepkala mu, napriek tomu, že jediné, čo ju počulo, bolo Ticho.*

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Chladný vánok, vychádzajúci z úst sychravej jesene, roztancoval hnedé listy na chodníku, ktorým kráčala. Čerstvý vzduch sa jej zaryl do tela, čo ju prinútilo objať si hruď pevnejšie, reflexne sa snažiac udržať pod kabátom čo najviac tepla. Napriek tomu že sa chvela zimou a hnedé vlasy jej poletovali neposlušne okolo tváre, pretože už dávno vzdala snahu udržať ich na mieste, na ústach jej pohrával úsmev. Nezáležalo na tom, koľko ľudí nemalo rado neprívetivú jeseň, ona ju o to viac milovala. Mala pocit, že odráža jej vnútro, že videla jej dušu a rozhodla sa ju preniesť na svet okolo. Spraviť ho sivým, chladným a pochmúrnym, odrádzajúc každého, kto to nedokáže zniesť. Ale potom, keď si pomedzi šedé mraky nájde cestu zapadajúce slnko, presne tak ako teraz, všetko sa zmení na krásny kontrast prázdnoty a nádeje. To bolo ono... to bola jej duša. A ju upokojovalo ju konečne cítiť aj v okolitom svete, nie len v sebe.

Prižmúrila čokoládové oči, keď uvidela cieľ svojej cesty na druhej strane ulice. Pekáreň. Ráno do nej po ceste na autobus nestihla zájsť, no mala chuť malinovú marmeládu na niečo využiť a doma nič nemali. Rozhodla sa preto prejsť večernými ulicami skôr, než ju zavrú. Pozrela cez cestu, no žiadne auto nebolo v dohľade, rovnako ako žiadny človek na chodníku. Všetci sa schovávali vo vnútri...

Niekoľkými svižnými krokmi prebehla na druhú stranu a podišla k dverám svojho cieľa. O chvíľu zatvárali, no ešte to stíhala. Žlté svetlo pekárne hrejivo osvetľovalo jej tvár spolu s chodníkom na ktorom stála, a ktorý pomaly pohlcovali tmavé tiene, pretože slnko zapadlo. Vôňa čerstvého pečiva ju šteklila v nose a ona si chvíľu s rukou na kľučke vychutnávala ten malý, jednoduchý okamih. Potom zovrela kľučku pevnejšie v ruke, ktorú chránili čierne rukavice s dierami na prsty, a s úsmevom vošla dnu.

Pozrela za pult, za ktorým vždy stávala milá bucľatá Emily s prešedivenými vlasmi, a na moment sa jej zastavilo srdce. Emily tam nebola. Namiesto nej, pri zvuku otvárajúcich sa dverí, zdvihol hlavu mladý chlapec, ktorého oči jej vyryli dieru do srdca hneď v tej prvý okamih. Nezáležalo na tom, že diera bola predzvesťou budúcej jazvy... na to poznanie ešte nenastal čas. Záležalo len na jeho hnedých, anjelských kučerách, ktoré mu lemovali tvár, nezbedných očiach, ktoré si vypožičali niečo zo zelenej farby a neplánovali to vrátiť, a jamkách v lícach, ktoré jej rozochveli vnútro, rovnako, ako predtým chlad zakrádajúci sa ulicami. No toto bolo iné... bolo to príjemné. Neovládala svoje kútiky, ktoré sa pri pohľade na tú prívetivo nezbednú tvár zdvihli do ešte širšieho úsmevu.

„Dobrý večer, slečna," oslovil ju hravým tónom a miernym úklonom hlavy, zatiaľ čo iskričky v jeho očiach plápolali stále jasnejšie. „Čo si želáte?"

Vykanie ju mierne vykoľajilo, predsa len boli podobne - ak aj nie rovnako - starí. Vedela však, že jej vyká zo žartu a možno tiež z tej zvláštnej slušnosti, ktorá z neho išla a vďaka ktorej sa v jeho prítomnosti cítila bezpečne hneď, ako ju oslovil. Bezpečne pred nepeknými poznámkami, ktoré jej často venovali jej nevyspelý vrstevníci. Vedela, že z úst tohto chlapca si nič škaredé nevypočuje. Nebol ako oni...

„Um..." vyšlo z nej ešte stále trochu zmätene, zatiaľ čo podišla bližšie k pultu. „Dva rohlíky... prosím."

„Ako si dáma želá," usmial sa ešte širšie, plniac jej prianie. Sledovala ho nesmelými očami, ktoré patrili napoly dieťaťu, napoly mladej žene. Sledovala hlbokú jamku na jeho líci, ktorá z neho vôbec neschádzala, rovnako ako trvalý úsmev, úprimnejší než väčšina z tých, ktoré mala možnosť za život vidieť. Bola ním taká zaujatá, až jej ušlo, že jej dva rohlíky balil dlhšie, než by mal.

„Nech sa páči," položil jej prianie na pult medzi nich a ona tam za to položila pár drobných.

„Ďakujem," zobrala vrecúško do rúk a otočila sa na odchod, napriek tomu, že sa jej vôbec nechcelo.

Nestihla spraviť ešte ani prvý krok, keď ju zastavil jeho hlas. „Nie si odtiaľto však? Ešte som ťa tu nevidel."

Vykanie bolo preč, a napriek tomu, že sa jej tá hravosť, ktorá ho sprevádzala, páčila, bola rada, že jej tykal. Mala tak pocit, že sa poznajú.

„Ak by som ťa tu videl, pamätal by som si to," dodal, keď sa naňho otočila. Jeho slová mu uverila, nemohla inak pod jeho upretým pohľadom.

„Dúfam, že tu aj zostanete. Už by mi bolo ľúto, ak by jesenné dievča nikdy znovu neprišlo do mojej pekárne." Úprimnosť za jeho slovami ju privádzala do rozpakov, napriek tomu sa s červenajúcimi lícami zasmiala nad jeho oslovením. Jesenné dievča. Asi mal pravdu... presne to bola. Doteraz si to však nikto iný nevšimol. A možno veciam zase len prikladala priveľký význam. Objavila sa v pekárni uprostred jesene, preto ju tak oslovil...

„Mne by bolo ľúto, ak by mi nemal kto tak pekne baliť rohlíky," odpovedala so širokým úsmevom, a dokonca nechala jej pery, aby sa pri tom od seba oddelili, čo robievala málokedy.

Keď vyšla z bočnej miestnosti Emily, oznamujúc Harrymu - ako ho oslovila - že zatvárajú, pričom nezabudla s úsmevom pozdraviť aj ju, zakývala obom s posledným pozdravom aj úsmevom na rozlúčku a odišla z pekárne.

Za tých pár minút prebral moc nad ulicami chlad a šedivé tiene, ktoré boli poslom noci, oznamujúc jej príchod. Naposledy sa ten večer otočila za seba, na útulnú budovu pekárne, ktorá stále svietila do súmraku ako hrejivý maják, a potom sa už za sprievodu lámp vybrala domov.

Keď si v kuchyni vybaľovala svoje dva rohlíky, prekvapilo ju, že z balíčka vypadol papierik. Srdce sa jej rozbúchalo v nádeji a v predtuche, čo by to mohlo byť. V predtuche, ktorá sa vyplnila. Písmom, ktoré malo ďaleko od úhľadného, no o to viac priateľskejšie pôsobilo, bol na ňom napísaný krátky odkaz : Máš krásny úsmev. Prosím, používaj ho častejšie. A neboj sa nechať ho dotknúť sa tvojich očí.

Srdce v jej hrudi sa trepotalo ako splašený vták, zatiaľ čo jej pery vykúzlili úsmev, na ktorý by bol hrdý, keď stála sama v kuchyni, zvierajúc v ruke tých pár písmen, ktoré pre ňu toľko znamenali. A ktoré sa nechystala pustiť - z ruky bude musieť, ale v jej vnútri zostanú.

O chvíľu neskôr si vonkajší svet pod svoju vládu definitívne zobrala noc, s ktorou prišiel hustý dážď a silný vietor. Žiadne svetlo tú temnotu nemohlo zahnať dostatočne na to, aby zabránilo vkrádajúcim sa tieňom potichu sa priplaziť do ľudských obydlí a duší. Len jedno dievča pred nimi bolo v bezpečí, pretože tej jesennej noci nemohlo nič utlmiť radosť, ktorá jej žiarila z očí. A ktorá bola vždy ešte výraznejšia pri pohľade na už požmolený papierik, alebo spomienku za viečkami, nesúcu jeho tvár.

Obaja tej jesennej noci boli ešte deti. Dospievajúce, no stále štrnásťročné deti, ktoré vedeli veľa o láske, no málo o tej, s ktorou prichádza bolesť, po ktorej v srdci zostane jazva. Tej noci o nej však ešte vedieť nemali. Tej jesennej noci im bolo dovolené vychutnať si tú z časti detskú, z časti vážnejšiu okamžitú prchavú lásku, po ktorej zostane len večná spomienka.

Dni plynuli, týždne sa míňali a život v Holmes Chapel stále išiel svojim zabehnutým tempom. A napriek tomu sa niečo zmenilo. Niečo, čo mal na svedomí ten chlapec z pekárne a jeho jesenné dievča. Bolo to jeho jesenné dievča, o tom už nebolo pochýb. Prezrádzal to každý uprený pohľad, ktorý jej venoval, aj jamky v jeho lícach, ktoré sa objavili vždy, keď sa večer otvorili dvere do voňavej pekárne a stála v nich ona.

Už nechodila do pekárne ráno cestou na autobus, pretože vtedy tam nebol, bol v škole. Chodila tam večer, zabalená v kabáte, neskôr tiež v šále a nakoniec sa pridala aj čapica s rozkošným brmbolcom, ktorý mal tak rád, a necítil žiadne rozpaky pri tom ako jej to okamžite oznámil, keď s ním na hlave prvýkrát vošla v zime do pekárne.

Nikdy spolu neboli vonku, nikdy sa nestretli inde než tam. Tri mesiace trávili v spoločnosti toho druhého vždy len večer v pekárni. Obaja mali plno starostí so školou a s brigádami, ktoré si našli. A ona mala okrem iného plnú hlavu toho, čo sa dialo u nich doma. Rodičia sa hádali každý večer, a vždy bolo len jedno miesto, kam pred tým utekala. Za ním. Za jej chlapcom z pekárne. V tom čase tam už žiadny iný zákazníci nechodili, preto tam zostávala až do chvíle tesne pred zatvorením, opretá o pult a rozprávala sa s chlapcom, ktorý ju vďaka tým rozhovorom poznal viac, než ktokoľvek iný. Rozprávala sa s ním cez pult, ktorý ich delil. A napriek tomu sa ani jeden nepokúsil zmeniť to. Ani jeden z nich neprešiel zaň, alebo nevyšiel spoza neho, ani jeden toho druhého nezavolal von. Ani Harry, spontánny Harry, nezavolal to dievča na rande, napriek tomu ako veľmi chcel. Obaja to cítili. Cítili, že je medzi nimi niečo krásne, niečo krehké. A obaja sa báli pohnúť s tým, aby sa to nerozbilo.

Mali trojmesačný vzťah, napriek tomu, že to ani jeden nepovedal, obaja to vedeli. Trojmesačný vzťah zložený z teplých a voňavých večerov v malej pekárničke, kde spolu viedli také nepodstatné rozhovory, až sa z nich o sebe dozvedeli to najpodstatnejšie. Trojmesačný vzťah, ktorý delil pult pekárne, a nikdy mu nebolo súdené, aby ho deliť prestal.

Nepovedala mu nič o tom, čo sa dialo u nich doma. Nemusela mu nič hovoriť, videl to. Videl tými prenikavými očami tak hlboko do jej duše, ako už nikto nikdy nedohliadol. Nepovedal jej na to nič.. Nemusel jej nič hovoriť, cítila to. Cítila, že vie, že chápe... cítila to z dotyku jeho prstov, ktoré zovreli tie jej, keď jej podával balíček pečiva. Cítila to z jeho očí, ktoré na ňu na tú chvíľu hľadeli tak vážne, ako si nemyslela, že vôbec hľadieť dokážu. Cítila to z celej jeho bytosti, ktorá kričala, že stojí pri nej a ona ho pri sebe cítila, aj keď tam pri tom nikdy naozaj nebol. Dodával jej viac sily než ktokoľvek kedy mohol. Napriek tomu, že bol vzdialenejší než väčšina, bol to práve on, kto pri nej stál najbližšie. Aj napriek tomu, že stál na opačnej strane pultu.

Nikdy spätne nedokázala vyjadriť, čo medzi nimi bolo. Boli spolu menej, než hocijaký iný pár, ktorý sa nazýva párom. Menej fyzicky. A napriek tomu pri sebe už nikdy nikoho necítila tak veľmi duševne. Vždy, keď sa jeden druhému pozreli do očí, mohli vidieť ich duše, ktoré sa k sebe cez tie oči naťahovali a dotýkali sa. Nechceli to pokaziť, ani jeden z nich. Bolo to nádherné také aké to bolo a oni si to vychutnali naplno, kým to trvalo.

Možno to mohlo byť ešte nádhernejšie, keby život nebol životom, a nekrútil cesty ľudí iným smerom než tým, ktorým chceli kráčať.

Jedného večera, keď prišla domov, rovno do hádky rodičov, vypadol jej z balíčka opäť papierik. Dlhší než ten predtým, ten, ktorý mala doteraz uchovaný v obľúbenej knihe. Bol to papierik, ktorý mal všetko zmeniť, všetko posunúť. Papierik, na ktorom písal všetko to, čo obaja cítila a volal ju von. Konečne ju volal von a napriek tomu ako sa toho bála, ako sa bála aby sa to nepokazilo, pretože už vo svojom živote viac pokazených vecí nechcela, tak sa tešila. Tešila sa tak strašne, až prvýkrát prestala vnímať krik rodičov vo vedľajšej izbe.

Papierik však prišiel neskoro na to, aby niečo zmenil, niečo posunul. Keď krik, ktorý nakoniec odignorovala so sluchátkami v ušiach, konečne ustal, a ona išla s motýľmi v bruchu spať tešiac sa na ďalší deň, deň, keď mala ísť von so svojím chlapcom z pekárne, prišla za ňou jej uplakaná mama. Mama, ktorá jej s plačom oznámila, že sa s otcom rozvádzajú, že on si našiel nový byt a oni dve sa musia odsťahovať preč do ich bývalého mesta k starej mame, pretože by tento dom nemohla sama zvládnuť. Mama, ktorá jej vravela že jej to je ľúto, že vie ako to tu má rada a že keď si vybaví hypotéku a nájde lepšie platenú prácu, vďaka ktorej ju zvládne, tak sem prídu naspäť... Mama, ktorú už nedokázala počúvať.

Dokázala myslieť len na to, ako to všetko mohlo byť krásne aj napriek tomu zlému a ako sa všetko pokazilo ešte viac, berúc so sebou do hlbín aj zárodky akéhokoľvek šťastia, ktoré mohla kedy cítiť. Noc, ktorú mala stráviť hore kvôli radosti z nadchádzajúceho dňa, ktorá by jej nedovolila zaspať... strávila nakoniec hore kvôli nekonečnému smútku a slzám, ktoré jej nedovolili zaspať. Dieru, ktorú jej do srdca vyryli jeho oči v ten prvý večer, zobral do svojich pazúrov nekonečný žiaľ z toho, aké to bolo jemné a krásne, a aké krásne to ešte mohlo byť, a rozorval ju dokorán.

Tej zimnej noci, keď snehové vločky ticho a nežne dopadali na zem, prikrývajúc svet bielou perinou, zatiaľ čo vo vzduchu voňali prichádzajúce Vianoce, tej zimnej noci, keď všetko bolo také krásne a nádejné, že do ľudských obydlí a duší sa nemohli prikradnúť žiadne tiene... tej noci sa všetky do jedného ukrývali v srdci mladého dievčaťa, ktoré bolo prvýkrát zlomené. Zlomené nežnou láskou, ktorej nikdy nebola daná šanca rozkvitnúť v krásny kvet, zlomené rozpadnutou rodinou, ktorá nebude sedieť spolu pri Vianočnom stole, zlomené pri živej spomienke na jeho hrejivé prsty, potajomky sa jej dotýkajúc, schované za voňavým balíčkom pečiva...

Tej zimnej noci už jeden z nich dieťa nebol. Tej noci už jeden z nich vedel veľa nielen o láske, ale vedel aj o tej, ktorá so sebou prináša bolesť, po ktorej v srdci zostane jazva. Tej noci o nej už jeden vedel a druhý sa to mal čoskoro dozvedieť. To bola tá zimná noc, ktorá odsúdila obe mladé srdcia na to, aby sa v nich čoskoro usídlila večná jazva.

Bolo to už vyše roka, takmer dva, čo touto ulicou naposledy kráčala. Takmer dva roky... a napriek tomu mala teraz pocit, akoby žiaden čas neprešiel. Akoby ňou nikdy kráčať neprestala. Akoby nikdy neodišla bez poriadnej rozlúčky. Zostal po nej len papierik, ktorý v posledný deň ráno, keď tam ešte nemohol byť, zaniesla Emily s prosbou, aby mu ho dala. Papierik, ktorý bol presným opakom tých dvoch, ktoré jej dal on. Tých dvoch plných nádeje. Bol to papierik, ktorý bol poslednou bodkou. Poslednou neosobnou rozlúčkou. Krátke vysvetlenie situácie a jediné Zbohom. To bolo všetko, čo na ňom mohol nájsť.

Ráno potom, ako jej matka oznámila že sa rozvádzajú a sťahujú, za ním nedokázala ísť. Možno mala, možno keby sa prvýkrát stretli nerozdelený pultom, tak by na niečo prišli, zostali v kontakte a veci by boli iné. Možno by teraz bežala po dvoch rokoch do jeho náruče. Možno... lenže život sa s „možno" nehrá. Bola príliš zlomená na to, aby ho mohla vidieť a pripomenúť si tak od čoho odchádza. Odišli v priebehu niekoľkých dní, všetko bolo také rýchle. Jeden deň bývala v krásnom dome so svojou rodinou, ktorá sa síce rozpadala, ale ešte stále držala pokope, a s vedomím, že tam žije jej chlapec z pekárne, s ktorým to mohlo byť také krásne. A nasledujúci už žiadnu rodinu nemala, jej domov sa balil do krabíc a jej chlapec sa jej mal na míle vzdialiť. A ona ho jednoducho nedokázala naposledy vidieť. Nedúfala, že by sa mohli vrátiť, ale stalo sa. Jej mama splnila to, čo sľúbila - našla si lepšiu prácu, vzala si hypotéku, ktorú dokázala splácať a presťahovali sa späť do domu, ktorý obe milovali. Na miesto, ktoré obe milovali. A bolo tam ešte niečo, ešte niekto, koho aj po takom čase jedna z nich milovala a dúfala, že sa to ešte bude dať nejako zachrániť. Nejako vrátiť.

Kráčala v ten jesenný večer, ktorý bol taký podobný tomu prvému jesennému večeru, na miesto, ktoré pre ňu toľko znamenalo. Kráčala do pekárne. Ruky sa jej chveli a vnútro tiež, mala pocit, že ju ten tlak, tá radosť a to očakávanie zadusia. Už neboli deti, mali šestnásť. Boli dospievajúci ľudia, ktorý sa za ten čas priblížili k zisteniu čo od života chcú. A ona chcela jeho. Chlapca, s ktorým bola menej než s kýmkoľvek iným a napriek tomu po sebe zanechal najhlbšiu stopu. Už nemala čo stratiť... už sa toho nebála. A už sa nebála ani všetko mu to povedať, nie na papierik, ale do očí. Preskočí aj ten pult ak bude musieť. Už tu zostáva, dokonca konečne prestúpi aj na miestnu školu. Už sa nemusí obávať, že jeho jesenné dievča za ním do pekárne nepríde. A ona sa nemusí báť, že jej už nikdy tak pekne nezabalí rohlíky. Bude tu. Už nikam inam nepôjde.

Zastala pred dverami tej osudnej malej budovy a roztrasene sa nadýchla. Rovnako ako vtedy otvorila dvere pekárne a pozrela s úsmevom za pult. A aj tentoraz sa jej srdce na moment zastavilo. Nie však preto, že by tam ako vtedy stál Harry, ale preto, že tam nestál. Stála tam len milá bucľatá Emily, ktorej vlasy sa definitívne sfarbili do striebornej. Na moment, na ten krátky moment, keď sa jedna druhej pozreli do očí, a keď ju spoznala, sa zastavil čas. A ona to videla - videla to v jej očiach, čo sa chystá povedať hneď potom, ako sa zvítali a prešli úvodné frázy.

Cítila, ako sa rana v jej srdci, ktorej nikdy nedala šancu zahojiť sa, pretože verila, že ju zahojí až on, znovu otvára dokorán.

„Odišiel do X-Factoru," dodala žena oproti nej s ľútosťou a zároveň ubezpečením. Ubezpečením, že keď súťaž skončí, tak sa jej chlapec z pekárne znovu vráti. Lenže sa mýlila a ona to už vtedy vedela.

Teplý vánok jej hladil tvár, keď sa ponáhľala na bicykli dolu ulicou, akoby od toho závisel jej život. Dlhé hnedé vlasy za ňou splašene viali, a jej čokoládové oči pozerali pred seba s takmer šialeným odhodlaním dostať sa tam čo najskôr. Neverila a už ani nedúfala, že by ten deň niekedy mohol prísť.

Bolo to päť rokov od toho jesenného večera, kedy na seba prvýkrát pozreli. A tri od toho jesenného večera, kedy jej Emily oznámila, že jej chlapec je preč. A napriek tomu tak úplne nikdy preč nebol... videla ho všade. Na internete, v televízii, na plagátoch, na perách aj peračníkoch. Nikdy to nikomu nepovedala - nikdy žiadnemu dievčaťu nepovedala, že ten slávny Harry Styles, ktorého má na tapete telefónu, bol pred rokmi jej chlapec z pekárne. Videla ho dospievať, videla jeho cestu životom - aspoň tú, ktorú vďaka technike vidieť mohla. Videla ho každý deň aj každý večer. Videla snáď každé video, ktoré s ním na youtube bolo. Nebola posadnutá... nie úplne. Len nevedela v sebe dať dokopy ten pocit, keď pozerala na dospelého Harryho Stylesa a musela myslieť na toho mladého Harryho z pekárne, ktorého poznala ona. Sláva ho nezmenila, stále to bol jeden z najpokornejších a najmilších ľudí akých poznala. A napriek tomu to už bol niekto iný - veď akoby aj nebol, po tom všetkom - rovnako, ako bola niekto iný ona.

Obaja mali devätnásť, obaja už stáli pevne na svojich životných cestách. On kráčal po ceste slávneho Harryho Stylesa a ona po prázdninách nastupovala na vysokú školu filozofie. A napriek tomu bez neho neprežila deň, zatiaľ čo on bez nej prežil roky. Bol jej spriaznená duša, vedela to, cítila to. Nebolo to detské pobláznenie, pretože aj po tých rokoch to dokázala v sebe stále nájsť. A napriek tomu mala pocit, že k sebe už nepatria. Že ak na to mali niekedy šancu, stratila sa v tú zimnú noc niekde v jej rozpadnutej rodine a nastávajúcom odchode.

Na tom však nezáležalo. Na nič z toho nedokázala myslieť, keď jej dnes Faith, jej najlepšia priateľka, ktorá jediná vedela o tých dávnych večeroch v pekárni, napísala správu, že Harry Styles je tu. Zvláštne, ako sa stal jeho menom - Harry Styles. Bola jediná z jej okolia, kto o ňom nikdy neprestal premýšľať ako o Harrym - z časov, keď ho ešte priezvisko nedefinovalo.

Hodila bicykel za bránku domu, pri ktorej ju Faith čakala. Videla v jej očiach nadšenie. Nadšenie fanúšičky, ktorá uvidí svoj idol. A ona ho nedokázala zdielať. Chvela sa, triasla sa... nie však zo vzrušenia že uvidí Stylesa, ale z očakávania, či uvidí Harryho. Nedokázala to množstvo pocitov a ich intenzitu v sebe udržať, mala pocit, že sa zblázni. A zároveň to všetko vyzeralo tak nerealisticky, až to takmer nevnímala, keď v ten jarný deň kráčala ulicou po toľký raz k pekárni. K pekárni, v ktorej posledné roky chýbala prítomnosť toho hlavného, kvôli čomu tam vždy zo zvyku a s nádejou viedli jej kroky.

Keď zastali pár metrov od útulnej budovy, jej srdce udieralo do hrude so silou, pri ktorej sa takmer bála, že ju zabije, ak ho neupokojí. Neprišli tam len oni dve, boli tam hŕstky dievčat - miestnych aj tých, ktoré nikdy nevidela - hľadiac na objekt ich záujmu, ktorý ona ešte zahliadnuť nestihla. A takmer začala premýšľať, že sa otočí preč .

Bolo to, akoby to miesto znásilnili. Ten kúsok pokoja, ktorý tu vždy našla, teraz obklopovali natešené a poskakujúce teenagerky, od ktorých bola poväčšinou staršia. Cítila sa tam nepatrične, akoby tam nemala byť, akoby tam nepatrila. Akoby to v tento deň nebolo to miesto, ktoré to bolo v tie večery. A odrazu jej zovrelo srdce, pretože vedela, že ani on v tento deň už nebude môcť byť tým chlapcom, ktorým bol v tie večery. Napriek tomu sa prešmykla až dopredu, k dverám, od ktorých ich oddeľovalo pár členov štábu - točili tu scénu pre ich film, This Is Us.

Nevidela ho. Až potom, keď skončili a nechali dievčatá prejsť, aby sa mohli s Harrym vyfotiť. Nešla tam, nedokázala sa zaradiť do toho davu. Zostala stáť vonku ako jediná spolu s Faith, ktorá ju ustarane pozorovala, zatiaľ čo ona na to hľadela ako na scénu z nejakého surrealistického obrazu. Jej duša videla obraz šedivého jesenného večera, do ktorého svietila útulná pekáreň, v ktorej na ňu čakal jej chlapec, jej pekár. Len on, nikto iný. Len oni dvaja, ich rozhovory a voňavé pečivo. No jej oči videli plnú malú budovu uprostred slnečného jarného dňa, ktorého krása sa jej dotýkala oveľa menej, ako pochmúrna krása tej neprívetivej jesene, a videla tiež kopu dievčat, ktoré tam rovnako ako ona vtedy, prišli kvôli nemu. Až na to, že oni neprišli kvôli tomu chlapcovi, kvôli ktorému tam chodila ona. Prišli už kvôli niekomu inému. A ju zasiahlo neodvratné uvedomenie si, že sem už nepatrí. Ani jeden z nich. V oboch bolo niečo z tých dvoch ešte takmer detí a tiež toho zvláštneho vzťahu, čo medzi nimi bol. No ani jeden z nich už to dieťa nebol. Obaja boli niekto iný... keď si to uvedomila, pocítila na duši zvláštny boľavý pokoj. Veci neboli tak, ako ich chcela, no boli tak, ako byť mali.

Ešte naposledy sa pozrela dovnútra, keď sa skupinka dievčat rozdelila, vďaka čomu ho prvýkrát v ten deň uvidela jasne.

Čas sa zastavil, zas a znovu, zatiaľ čo zelené oči hľadeli do tých čokoládových, ktoré okamžite spoznali aj po toľkom čase, toľkých rokoch. Nikdy na ňu nezabudol. Nikdy nezabudol na jeho jesenné dievča, ktoré v očiach nosilo všetok smútok holých konárov stromov a myslelo si, že ten krásny úsmev, ktorému nikdy nedovolilo zájsť príliš ďaleko, to zakryje. Jeho jesenné dievča, ktoré sa takmer každý večer ukázalo v pekárni a dovolilo mu vypočuť si niekoľko nič neprezrádzajúcich viet, ktoré mu o nej prezradili tak veľa. Jesenné dievča, ktoré zmizlo jedného zimného dňa a všetko čo po ňom zostalo, bol papierik so slovami rozlúčky. Zlomila mu vtedy srdce a on na to nikdy nezabudol. Ani na jeden krátky moment sa na ňu však nehneval. Chápal, že to nebola jej voľba a cítil okrem svojej bolesti aj tú jej. Vedel, prečo neprišla, vedel, prečo ho nechcela naposledy vidieť. A vedel, že jej to zlomilo srdce presne tak isto ako jemu. Dúfal, celé dva roky dúfal, že sa vráti. Každý večer čakal, kedy otvorí dvere do pekárne s tým nádherne smutným úsmevom. Čakal, dúfal a veril. A ona sa nevrátila. A jeho život sa pohol ďalej.

Musela tu znovu bývať, inak by tu teraz nestála. Hľadel na ňu a predstavoval si, ako by veci vyzerali, ak by sa nerozhodol skúsiť šťastie v súťaži. Ak by tu zostal ešte chvíľu dlhšie, tak by sa vrátila. A možno by tu teraz stáli len oni dvaja, bez všetkých tých dievčat naokolo, ktoré v ten moment nevnímal ani nevidel. Možno by stáli spolu, bližšie než kedy predtým... možno by boli spolu. Možno by viedol pokojný život v pokojnom meste s jeho jesenným dievčaťom. Možno však nič neznamená. V jeden deň odišla a už sa nevrátila. Do doby, pokým v jeden deň neodišiel a už sa nevrátil on. Ich cesty sa obišli a rozdelili. A napriek tomu ako veľmi sa k nej chcel rozbehnúť aj po tých rokoch, nespravil to. Obklopovali ho nadšené dievčatá, ktorým nedokázal uprieť ani jednu fotku. Obklopoval ho život, ktorý si za ten čas vytvoril a delil ho od nej. Videl to v jej očiach tak jasne ako to ona videla v tých jeho - už k sebe nepatrili. Kedysi áno, kedysi na svete pre toho druhého nemohol existovať nikto dokonalejší, napriek tomu, ako málo a krátko spolu boli. Podľa všeobecných meradiel spolu ani neboli, no oni obaja vedeli, že áno. To všetko však bolo pred piatimi rokmi a napriek tomu, že to stále boli oni dvaja... už to oni dvaja tak úplne neboli.

To uvedomenie ho bolelo viac než čokoľvek iné a ešte viac ho bolelo to, že presne tak to malo byť. Čo bolo už nie je, napriek tomu, že to v oboch ostane. Srdce mu zavalil balvan, keď sa na ňu s bolestným zmierením v očiach usmial, tak, ako v ten dávny jesenný večer.

A ona mu úsmev opätovala. Nie hocijaký, dokonca ani nie ten, ktorý poznal. Usmiala sa širšie, než ju kedy usmievať sa videl. Dokonca znovu raz nechala pery aby sa od seba pri tom odlepili. Videl v jej očiach zárodky slz, a napriek tomu sa ich ten úsmev dotýkal jasnejšie, než kedy predtým. Spomenul si na papierik, ktorý jej vtedy napísal... a vedel, že mu týmto dáva posledné zbohom. Ich posledné zbohom. Tak ako vždy boli pri ňom od seba vzdialený, a napriek tomu si boli na tú chvíľu bližšie než kedykoľvek predtým. Takto si ju bude pamätať... so smútkom v očiach a radosťou na tvári. Pretože presne taká bola.

Výhľad mu zastúpila fanúšička, príliš natešená, ktorá sa mu vrhla do náručia. Neodtlačil ju od seba, ani voči nej necítil hnev, že mu prerušila poslednú chvíľu s jeho dávnym dievčaťom. Namiesto toho neznámu objal tak pevne, akoby to bola práve ona - jeho jesenné dievča. A keď ju pustil, zrakom prečesávajúc okolie s automatickou nádejou, že ju ešte uvidí... už tam nebola.

Spoznal ju. Videla to vo výraze jeho tváre, v pohľade jeho očí. Až teraz sa mohla zhlboka nadýchnuť. Až teraz, keď si uvedomila, ako sa bála toho, že by ju spoznať ani nemusel. Zbytočne.

Zmenil sa, dospel. Naživo to videla a vnímala viac, než kedy mohla cez fotky a videá. Vlasy mal dlhšie, tvár ostrejšie rezanú, hlas, prihovárajúci sa fanúšičkám, bol zachrípnutejší a jeho oči akosi stmavli. A možno do nich len ona v spomienkach vkladala príliš veľa svetla, ktoré z neho cítila.

Bol vysoký a bol krásny. Bol všetkým, čo by mohla chcieť a čo už teraz nemohla mať. Videla to - videla to v jeho očiach. Cítili to isté, vedeli to isté. Chápali sa - tak, ako sa chápali vždy. Ticho a z diaľky. Na ten moment videla len jeho a on len ju. Bolo to vždy všetko, čo mali - momenty. Všetko sa skladá z momentov, a teda momenty sú všetkým. Tak čo viac by mali dostať než to. Kedysi ich delil pult, teraz ich delili telá ľudí. Boli rozdelený ich vlastnými životmi.

Fyzicky cítila bolesť v jeho očiach, pretože bola odrazom tej jej. A napriek tomu sa na ňu usmial. Dovolil jej ešte naposledy vidieť hlboké jamky v jeho lícach a ona si spomenula na papierik, ktorý mala ešte stále založený v knihe.

Máš krásny úsmev. Prosím, používaj ho častejšie. A neboj sa nechať ho dotknúť sa tvojich očí.

A tak to spravila. Usmiala sa naňho naposledy tak, ako nikdy predtým. Napriek tomu, že sa jej v očiach z toho posledného pohľadu zbiehali slzy, dovolila jej širokému úsmevu, aby ich na chvíľu zahnal. Aby ho mohla vidieť nerozmazane, pretože už ho viac neuvidí. Usmiaty a obklopený ľuďmi, na všetky strany vysielajúc svoju lásku k nim. Takého si ho bude pamätať. Pretože presne taký bol.

Výhľad naňho jej zastúpila fanúšička, ktorá sa mu vrhla do náručia. Jej úsmev pohasol, no stále tam niečo z neho pri tom obraze zostalo. Mohla to byť ona v jeho náručí. Chcela to byť ona... no nemala to byť ona. Prikývla sama pre seba a bez ďalších slov sa vybrala dolu ulicou, preč od pekárne aj od mladého muža, ktorý už nebol jej chlapec z pekárne - napriek tomu, že ten chlapec bol niekde v ňom.

Faith kráčala potichu vedľa nej a nijako nekomentovala slzy, ktorým dovolila nemo stekať po jej tvári, zatiaľ čo za sebou zanechávala kus života, ktorý trval len takú chvíľu.

Sedela na posteli v byte, ktorý patril jej a jej priateľovi, obklopená tlmeným svetlom a hrbou učebníc. Unavene si prešla prstami po spánkoch a pozrela na čas, ktorý svietil z notebooku.

Rezignovane pokrútila hlavou. Dnes toho do nej viac nedostane. Zhrnula učebnice na kopu a chystala sa postaviť s úmyslom nachystať sa spať. Niečo ju však zastavilo. Pozrela na prázdne miesto vedľa nej, za ktoré mohla nočná práca jej priateľa. A v jeho neprítomnosti odrazu pocítila túžbu po prítomnosti niekoho iného...

Bolo to tak dávno. Všetko to bolo tak dávno. Sedem rokov ubehlo od jesenného večera, keď sa videli prvýkrát a dva roky od jarného dňa, keď sa videli naposledy. Stále to v sebe cítila, a vedela, že nikdy neprestane. Napriek tomu to bolo niekde v úzadí, utlmené všetkým ostatným. Len zradné spomienky niekedy vyplávali navrch v nečakaných momentoch. V momentoch, keď sa jej prsty dotkli teplého pečiva, keď jej telo rozochvel jesenný chlad, keď v šatníku našla starú čiapku s brmbolcom alebo keď jej z knihy vypadol starý papierik. Stále to bolo o momentoch. Vždy to o nich bolo. Už ju to však nebolelo... Zavoňalo to zradnou nostalgiou a bolo to zase preč.

Vedela, že nič tak zvláštne a krásne už cítiť nebude, ale zmierila sa s tým. No teraz, túto noc odrazu pocítila potrebu spraviť niečo, čo už tiež nespravila dávno - vidieť ho. Nie len náhodne, ale vidieť ho. Aspoň na tej hlúpej obrazovke.

Jej prsty pracovali samé, už nad nimi nemala kontrolu. Našla najnovší rozhovor a pocítila v srdci stratené chvenie, keď čakala na načítanie videa. A potom pozerala... pozerala naňho, na chlapca, ktorý sa zmenil na dvadsaťjeden ročného muža s dlhými vlasmi a potetovaným telom. Pozerala na Harryho Stylesa a v jeho očiach aj po toľkom čase stále videla chlapca z pekárne, ktorým býval. Stratila sa v pohľade naňho a v zvuku jeho pokojného zachrípnutého hlasu. A aj po tých rokoch sa cítila ako to štrnásťročné dievča, na ktoré sa v ten pochmúrny večer usmial. Dovolila si to cítiť ešte raz, naposledy, aspoň pri jeho rozhovore. A napriek tomu, že nevnímala jeho slová, len zvuk jeho hlasu, veta, ktorú povedal, sa jej zaryla hlboko do uší. Tak hlboko, až prenikla do srdca, po ceste jemne hladiac jazvu, ktorá tam po tom všetkom - všetkom, ktorého bolo tak málo - zostala.

„I used to be a baker... (Kedysi som bol pekárom...)," prehovoril s úsmevom, ktorý patril len tým časom.

Viac už nepočula vôbec nič. Jej pohľad zahmlili slzy smútku a radosti zároveň, ktoré ju pri tej vete naplnili, keď sa jej v hlave opakovala stále dokola. Môže človek cítiť tak veľa pri spomienke na časy, ktorých bolo tak málo? Môže... a ona bola rada, že jej aj to málo, znamenajúce viac, než čokoľvek iné, bolo dopriate. Usmiala sa napriek slzám, ktoré jej už neubližovali, rovnako ako on, pri poslednej živej spomienke na tie časy.

I used to be a baker, opakoval jeho hlas v jej mysli. Kedysi som bol pekárom.

„Pre mňa ním vždy budeš," zašepkala mu, napriek tomu, že jediné, čo ju počulo, bolo Ticho.

I Used To Be a Baker...