Kapitola:
Pridaná: 8.7.2015, 16:49:11
Čítaná: 1663×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: dvojičky Maťa a Juro a ďalší...
Stručný dej: Akoby asi mohla vyzerať čarodejnícka škola na Slovensku...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Naozaj? 2 » Ako to teda len bude?

Tak, toto som už raz začala písať, ale ako všetko som to nedokončila. Dnes ma chytili písacia priori chvíľka, čiže prerobím a snáď niečo dopíšem.

Sovky a komentáre potešia ;)

Dvojčatá Hormákové šli práve domov. Dnes bol ich veľký deň. Písali skúšky na osemročné gymnázium.

„Už sa neviem dočkať na výsledky,“ poznamenal Juro.

„Však sme to pred chvíľou dopísali a ty už chceš výsledky?“ čudovala sa jeho sestra Maťa. Ona, na rozdiel od svojho brata, bola trpezlivá.

„Presvedčíme tatu, aby nás zobrali do cukrárne?“

„Môžeme skúsiť, ale vieš ako na tom sme,“ obidvaja vedeli o čom sa hovorí. Ich otec mal celkom dobre a dobre platené miesto v miestnej fabrike, ale fabrika skrachovala, teraz bola jedinou živiteľkou rodiny mama. Aby dostávala väčší plat, je už 2 mesiace na služobnej ceste a bude tam ešte minimálne 4 mesiace. Zatiaľ sa ich otec pokúša nájsť prácu, no moc sa mu nedarí.

„Ja neviem, ale aspoň sa ich môžeme pokúsiť prehovoriť,“ poznamenala Maťa, zatiaľ čo otvárala bránku.

Hneď ako vošli do dvora si všimli, že ktosi sedí s tatom na terase, rýchlo sa rozbehli k nim.

„Ahoj tati, dobrý deň,“ slušne sa pozdravila Maťa. Za to Juro bol celý bez seba. „Kto je tá ženská, čo tu chce?“ vírilo mu hlavou, „Snáď nechce nahradiť mamu!“

„Ahojte deti, toto je slečna Jana Tománková a chce vám niečo navrhnúť, nepovedala mi čo, čiže aj ja som zvedavý. Najprv si ale choďte odložiť veci.“

„Dobre, hneď sme tu,“ vyletelo z Jura a šli dovnútra.

„Nevieš, čo tá šibnutá ženská chce?“ spýtal sa Juro Mati, keď boli bezpečne vzdialení od dverí. „Však nechce tetlemetlovať s tatom že?“

„Čo že nechce?“ čudovala sa a rehotala Maťa.

„Tetlemetlovať, akože vieš, robiť hento.“

„To nemyslíš vážne,“ nakričala naňho. „Naši rodičia sú si verne oddaní, to by ani jeden z nich to nerobil.“

„No dobre, uznávam, náhodou máš pravdu,“ uštipačne sa na ňu pozrel a radšej hneď odišiel do svojej izby.

„Maťa pokračovala v schodoch ďalej. Pred necelým mesiacom mali narodeniny a každý dostal svoju izbu. Mati prerobili časť podkrovia a Jurovi ostala celá ich pôvodná izba.

Matina izba bola malá ale za to veľmi svetlá, útulná a mala ju rada. Tiež jej bolo jasné, že väčšinu vecí v nej robili jej rodičia a robili to s láskou a láska sa v ich rodine veľmi cení.

Rýchlo zhodila batok k stolu a už utekala zas schodami dole. Predsalen, bola zvedavá, čo tá ženská chce.

Na chodbe sa stretla s bratom, na ktorého už mimochodom nebola nahnevaná a spolu prešli ešte jedny schody a keďže asi si on uvedomil čo spôsobil Mati, otvoril jej dvere ako gentleman.

Tam ich už čakala. Bola fakt prapodivne oblečená. Mala asi 60 rokov, bystrý zrak, špicatý nos, dlhé sivé vlasy zviazané do drdola. No to by sa ešte dalo. Horšie vyzeralo jej oblečenie. Mala čierne priliehavé leginy, zelené obtiahnuté tričko s nápisom v nejakej hatlanine a na tom mala modrý plášť. "Vyzerala ako nejaká čarodejnica," pomyslel pomyslel si Juro.

„Čiže dobrý deň deti, neprerušujte ma, lebo mám málo času, dnes musím navštíviť viacerých ako ste vy.

Verte tomu alebo nie, ale ja by som verila, lebo inak vám to môže spôsobiť komplikácie, ste čarodejníci.“

„Akože fakt? Ja neverím, dokážte,“ divil sa Juro.

„Tak dobre, pán Hormák, čo treba spraviť?“

„Napríklad pozbierať jahody,“ dostala zo seba hlava rodinu. Pán Hormák bol celý udivený a ničomu nerozumel. Ale to bol každý, aspoň sa tak zdalo. Okrem tej šibnutej ženskej.

„Dobre, vidím ich. Čiže najprv treba misku, čiže tú spravíme z kameňa.“ Šomrala si pod nosom. Vybrala si prútik, ukázala s ním na kameň a zašomrala akúsi podivnú formulku. Razom sa kameň premenil na misku.

„Fíha, to je geniálne,“ dostal zo seba Juro. „Dajú sa meniť aj ľudia?“ zvedavo sa spýtal.

„No, v podstate hej, ale pokiaľ to on nechce a udá ťa nášmu súdu, môžeš ísť do väzenia. A to je fakt nepríjemné väzenie. A prečo sa vlastne pýtaš?“

„Chcem som niekoho na niečo premeniť," a popritom sa pozrel nenápadne na svoju sestru.

„Juro!!,“ zakričala naňho nahnevane a veľmi zúrivo.

„Jejdanenky, nehádajte sa tu! Chcete počuť, čo vám poviem alebo budete 1.9. prehľadávať celé Slovensko alebo celý svet a hľadať školu?“ zakričala na deti a tie razom stíchli.

„Čiže najprv dokončíme jahody,“ znova povedala nejaké nezrozumiteľné slová a jahody „odkráčali“ do kamennej misky. Keď „jahodové divadlo skončilo“, pobrali sa aj s jahodami k stolu a slečna im začala všetko postupne vysvetľovať.

„Čiže, vaše deti pôjdu na našu čarodejnícku školu a vašou povinnosťou bude doviezť vaše deti 1.9. tohto roku o 8,30 na stanicu do Bratislavy. Vtedy tam musia byť a medzi 8,45 a 9,00 odíde vlak k nám do školy. Cesta aj škola je zadarmo, jedine čo sa platí, sú školské potreby a knihy. Tie si môžete kúpiť v Dumbyho uličke. Avšak, my čarodejníci máme inú menu ako vy.

Používame zlaťáky a strieborňáky a 1 zlaťák má 50 strieborňákov. Keďže vy k týmto peniazom nemáte prístup, môžete si ich v našej banke vymeniť. Ak nám dáte 2 eurá, my vám dáme 1 zlaťák. Vtedy im môžete zriadiť účet a poprípade otvoriť trezor v našej banke BePe. Na jeden rok na osobu treba bežným ľuďom asi 75 zlaťákov, čiže pre obidve 150 zlaťákov čo je 300 eur a podľa mňa celkom slušná cena.

Lenže vy netušíte, kde sa táto Dumbyho ulička nachádza, preto vám poskytne škola sprievodcu po tejto uličke. Vám bola udelená slečna Jozefína Konvalská, učiteľka elixírov. Príde si po vás 1.7. o 10,00 a tiež povie ďalšie informácie. To je na teraz všetko, tu máte obálku s informáciami,“ vtedy si otvorila kabelu a vybrala z nej 2 hrubé obálky vyrobené z hrubého papiera. „Nech sa páči,“ každému z dvojčat dala jednu.

„Máte nejaké otázky?“ spýtala sa zvedavo a popritom jej pohľad naznačoval nie, nemáte, ja musím ísť ďalej vysvetľovať tieto primitívnosti o našom svete.

„No, ja mám,“ prekvapivo sa ozval pán Hormnák. „Po prvé, čo ak my rodičia nebudeme súhlasiť, aby deti do tejto školy šli. Nič o nej nevieme a majú tam ísť. Po druhé, aké deti tam budú iné, po tretie koľko do tej školy budú chodiť, po štvrté ako túto školu berie naša vláda, po piate čo budú robiť po škole.“

„Čiže, ak nebudete súhlasiť, tak vaše deti budú môcť mať s naším svetom problémy. Ďalej budú tam deti čarodejníkov ale aj deti muklov, čiže rodičia nečarodejníci. Ale všetky deti chodili predtým do muklovských škôl.“

„Do akých?“ spýtal sa Juro a popritom mu zabehla jahoda.

„Do muklovských, my voláme nečarodejníkov muklov a keby si počúval tak to vieš, ale poďme k veci. Do našej školy sa chodí 7 rokov a potom si nájdu v našom svete zamestnanie. A nebojte, keby sa nám pomoc mágie nedostali na zoznam budúcich študentov našej školy, tak by som tu nebola. A teraz je isté, že pre nich mágia nejakú prácu vytvorí. A vláda túto školu berie po rôznych dohodách normálne, len pre ostatných prosím hovorte, že chodia na súkromnú vládou podporovanú školu Úsmusira. Inak naša škola sa volá Škola mágie a čiar Úsmusira. Ešte niečo, alebo môžem ísť, prepáčte ale fakt mám toho veľa,“ popritom ako vysvetľovala, stále hovorila rýchlo a jasne s ostrým hlasom.

„No, zatiaľ asi nie, čiže 1.7. po nás ktosi príde a keby sme vás chceli do vtedy kontaktovať?“

„To je trochu problém, ale na tejto adrese bývajú vo vašej dedine čarodejníci a tí vám pomôžu.“ Zobrala akýsi list z kabely , potom si zobrala brk a čitateľne napísala adresu.

„U vás sa píše brkom? Nie perom,“ čudoval sa Juro.

„Hej, samozrejme, je na tom čosi zvláštne?“dopovedala podala im papierik, čiže ja idem.“ Už sa chcela otvoriť bránku, keď sa ešte otočila: „Nie som žiadna šibnutá ženská, dovidenia!“ A zrazu počuli už len hlasité puk a už jej nebolo...

[ » na začiatok « ]