Kapitola:
Pridaná: 17.6.2015, 14:39:26
Čítaná: 2246×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Severus Snape, Lily Evansová, Eileen Snapeová
Stručný dej: Vraciam sa do študentských čias mladého Snapea. Presne do polovice štvrtého ročníka. Severus dospieva a jeho priateľstvo s Lily je čoraz pevnejšie. Doma to má však veľmi ťažké a všetko zlé, čo zažil si vyberá svoju daň. (nebude všetko podľa knihy)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Polovičný Princ 2 » Jar pre Lily

Je veľmi ťažké predstaviť si život plný samoty. Niekto by to mohol považovať za vykúpenie, keď je svet k nemu taký krutý, ale ja nie som jeden z nich.

Nie, nie som.

Sedím na posteli vo svojej izbe v dome svojho tyranského otca a píšem si úlohy do školy. Rokfort bol, je a niekde vo vnútri cítim, že navždy ostane mojím záchranným člnom. Vždy sa tam rád vraciam, aj keď ani tam to niekedy nie je také úžasné. Momentálne sú vianočné prázdniny. Prišiel som domov, pretože ma o to požiadala mama. Zase sme sa nasťahovali k otcovi. To otravné sťahovanie mi už pekne lezie krkom. Keby bolo po mojom, nikdy by som sem nevložil nohu.

Myslím, že mama začína byť taká ako môj otec, ibaže ona nie je agresívna, keď si vypije. Trochu ľutujem, že som sa nechal prehovoriť na trávenie prázdnin doma.

Doma, pche, aké smiešne. Toto vlastne nie je môj domov. Domov by mal byť tam, kde sa človek cíti najlepšie a mojím takým miestom je Rokfort, a aj ten iba vtedy, keď je tam Lily.

Lily.

Prestal som písať a oprel som si hlavu o čelo postele. Vonku sneží a o chvíľu sa začne stmievať. Dnes sa isto schádzajú k pravidelnej večeri. Lily mi už o nich rozprávala veľakrát a vždy sa mi to zdá iné a zvláštne rodinné, ale mne to nič nehovorí. Chápavo ju počúvam a sledujem jej krásne zelené oči ako sa vždy rozžiaria a nemôžem z nej spustiť zrak. Po chvíli prestanem počúvať a vpíjam si jej dokonalý obraz do mysle.

Našťastie ona nepozná moje skutočné city k nej, je to tak lepšie. Určite by mi odtrhla hlavu.

Pri myšlienke ako mi Lily trhá hlavu som si náhle uvedomil, že som hladný.

Zleziem dolu a pozriem sa, čo sa tam deje.

Snažím sa schádzať opatrne. Tretí schod zdola preskočím, pretože príšerne vŕzga a idem rovno do kuchyne.

Na sporáku je čosi navarené, ale kuchárske schopnosti mojej matky sú veľmi obmedzené, čo ma dosť prekvapuje, pretože viem, že ako čarodejnica bola vynikajúca v elixíroch. Ale to už bolo dávno... niekedy si myslím, že zabudla aké to je byť čarodejnicou.

S plným tanierom sa vkrádam späť hore schodmi. Pevne dúfam, že sa dnes s otcom nestretnem. Rýchlo som sa najedol a vyliezol som oknom. Opatrne leziem po zasneženej streche a skáčem dolu na chodník. Nie je to vysoko.

Obyčajne sa po stretnutí s otcom musím ísť vyvetrať. Dnes v noci mám iný dôvod. Potrebujem ju vidieť.

Svižným krokom sa presúvam po našej ulici. Moje tempo stále stúpa a môj tep sa zrýchľuje rovnako rýchlo. Som nervózny. Ani neviem prečo. Toľkokrát som sa už zakrádal týmito ulicami, že by som to ľahko zvládol aj poslepiačky. Na konci ulice vpravo, potom vľavo a potom už len kúsok. Prechádzam na druhú stranu a sledujem pritom predlžujúci sa vlastný tieň, ktorý sa vytvoril vďaka pouličnej lampe. Vyhýbam sa jej, nechcem aby ma niekto uvidel. Pod podrážkami mi vŕzga čerstvo napadaný sneh a oblak môjho dychu sa stráca vo vzduchu pri každom vydýchnutí. Konečne som na mieste.

Opieram sa o múr domu naproti, aby som presne videl do Lilynho okna. Stojím v tieni. Začalo snežiť a ja pozorujem blikajúce ozdoby vianočného stromčeka, mihajúce sa postavy v dome a dúfam, že uvidím aj ju.

Ani neviem prečo sa tak hlúpo zakrádam. Sme predsa priatelia. A dohodli sme sa ešte pred prázdninami, že sa stretneme na našom zvyčajnom mieste pod vŕbou pri jazierku na Nový rok.

Ibaže ja som nedočkavý.

Zrazu sa otvorili dvere a vyšla akási postava. V dlhom hrubom svetri a s vrecom odpadkov v rukách. Červené vlasy sa jej mihli v žiare pouličnej lampy. Bola to Lily. Naštvane hodila vrece do kontajnera a unavene sa pozrela hore k oblohe. Chvíľu tam len tak stála a nechala krehké vločky padať na svoju tvár. Myslím, že ju niečo trápi.

Na moment mi napadlo, že by som sa ukázal, ale prišlo mi hlúpe vysvetľovať jej, kde sa tu beriem. Určite by mala plno otázok.

„Lily, poď dnu!“ vykukla z dverí Petúnia.

„Už idem, Tuni,“ povedala a vrátila sa dovnútra.

Vraciam sa domov, je dosť zima a ja mám len starý tenký kabát.

Tých pár dní ubehlo ako voda. Dnes v noci bude jasno, oslavy Nového roka bude dobre vidieť. Práve kráčam na dohodnuté miesto. Znova som nervózny, potia sa mi dlane aj v takej zime a nedokážem sa ani sústrediť. Cítim sa takto vždy, keď sa máme stretnúť.

Idem pomaly, pretože som z domu vyrazil omnoho skôr, a spomínam na naše prvé stretnutie zoči-voči. Bolo to trápne ako som sa schovával za kríkom a sledoval Lily na hojdačkách. Cítil som sa vtedy ako zbitý pes. Chvíľu, ktorú som tak dlho plánoval som pokazil tak veľmi ako sa len dalo. Našťastie to potom dopadlo celkom dobre.

Usmial som sa. Nerobím to často, nemám na to zvyčajne dôvod, ale kvôli Lily sa usmejem kedykoľvek.

Prišiel som k jazierku. Voda je zamrznutá, vŕba dávno spí a ja som prekvapený. Lily tam už čaká. Ruky som si trochu ohrial dychom a strčil nazad do vreciek.

„Ahoj“ pozdravil som.

„Ahoj, Sev,“ mračila sa Lily.

„Stalo sa niečo?“ rýchlo som sa opýtal.

Nervózne sa poobzerala okolo seba a iba pokrútila hlavou. Vidím, že má zlú náladu a zaujíma ma prečo.

„Prišla si skôr ako ja, to sa nestáva často,“ pokúsil som sa nadviazať rozhovor. Myslím, že to bola chyba.

„Ešte aj ty začínaj,“ zagánila na mňa.

„Prepáč, ale netuším, čo sa deje,“ priznal som.

Gúľala očami a tvárila sa dotknuto.

„Iste, ja viem.“

„Tak mi to povedz, uľaví sa ti,“ navrhol som.

„Petúnia sa stala! Niekedy... niekedy mi príšerne lezie na nervy. Je hrozná!“ vylievala si zlosť Lily. Potom sa začala prechádzať sem a tam.

„Stále strká nos do mojich vecí!“ vysvetľovala. Nechápavo som na ňu pozrel a potom dodala: „Vypytovala sa, že kam zas idem. Rozumieš? Akoby som ja nemala právo na súkromie.“

„Asi sa len o teba bojí. Si jej malá sestra,“ povedal som.

Znudene zdvihla obočie a čakala, že sa opravím.

„...že práve ty ju obraňuješ.“

„No dobre. Je jasné, že je dotieravá a rada špehuje. Musí vždy vedieť kde a s kým si, hlavne počas prázdnin, lebo zvyšok roka si v Rokforte a tam ťa nemôže špehovať a to ju privádza do zúrivosti,“ povedal som teatrálne s úškrnom na perách. Ona sa už usmievala a mandľové oči mierne zúžila. Vedela, že mám pravdu.

„To je už lepšie,“ dodala koketne.

„Tak, aké sú prázdniny?“ vyzvedal som opatrne.

„Nič moc. Už sa teším do školy. Len sa desím záverečných písomiek. Strašne veľa nám toho teraz dali. Ty už máš hotové úlohy?“

„Hej,“ odvetil som sucho.

„Som to ja ale naivka. Jasné, že máš všetko hotové,“ poznamenala. Obzrela sa, rukou odhrnula sneh z kmeňa spadnutého stromu a posadila sa naň. Urobil som to isté.

„Hlavne vyzvedala to, za kým idem. To ma vie najviac podráždiť,“ oprela si bradu o ruku a s úsmevom na mňa pozrela.

„Však vieš, že jej vadí, že sa stretávame,“ odvetil som.

„Áno, lebo ona sa nestretáva s nikým,“ pohodila rukou vo vzduchu, akoby niečo odhodila. Vyznelo to tak, že spolu chodíme. Zamyslene som sa zahľadel do diaľky a hlavou mi prebehlo, aké úžasné by bolo, keby bola skutočne mojím dievčaťom. Prestal som sa kontrolovať a žiadostivo som jej pozrel do očí.

Trochu sa začervenala, akoby si aj ona uvedomila, ako to celé vyznelo.

„A čo ty? Je to doma lepšie?“ zmenila tému a mne to trochu pokazilo náladu.

„Nič sa nezmenilo,“ pokrútil som hlavou.

„Si v pohode?“

„Zvykol som si. Stále si myslím, že to môže byť aj horšie.“

„A čo tvoja mama?“

„Nezvláda to, ale... nebavme sa o tom prosím,“ požiadal som ju. Ťažká téma pre mňa. Nedokážem sa o tom rozprávať ani s ňou. Pripadám si, akoby som to bol ja, čo zlyhal a nie môj otec.

„Ach, Severus, príliš rýchlo si musel dospieť,“ povedala vážne. Nikdy som si to neuvedomil, ale má vlastne pravdu. Divne som vykrivil kútiky úst, tak ako to mám vo zvyku len ja, a aby som nemusel myslieť na veci, ktoré ma čakajú doma, pozrel som Lily do očí. Vždy sa pri tom červená a mne hruďou zakaždým prebehne príjemné teplo.

Mala pravdu. Musel som dospieť, ale ešte stále na tom pracujem. Často sa chovám ako hlúpe decko. Som výbušný, rýchlo sa rozzúrim a v hneve vždy spravím nejakú hlúposť. Musím sa naučiť ovládať svoje emócie, inak sa stanem ich otrokom.

Rozlúčili sme sa. Každý išiel domov a ja som už myslel na návrat do školy. Doma začínalo byť nepríjemne dusno. Otec síce sekal dobrotu, ale to bolo iba otázkou času.

Ani som na to nemal myslieť, pretože ten čas sa práve naplnil. Večer pred mojím odchodom som našiel mamu sedieť v kuchyni. Prikladala si studený obklad na líce. Hneď som vedel, ktorá bije. Otec ju pravdepodobne zbil a ona si teraz ošetruje modriny. Mohla by to urobiť kúzlom, nepochybne nejaké pozná, ale otec jej zakázal používať čary v jeho dome a ona sa ho naučila poslúchať tak veľmi, že si niekedy myslím, že zabudla čarovať.

Opatrne som ju oslovil: „Mama.“

Ostal som stáť na prahu a mierne sa naklonil, aby som jej videl do tváre. Sedela tam tak trochu schúlená na stoličke. Neodpovedala. Pozrel som nenávistne hore schodmi. Môj otec prišiel určite domov veľmi opitý. Pohádali sa, zbil ju a teraz pokojne spí. Zajtra vstane a bude sa tváriť, že sa nič nestalo. Zvyčajne som bitku dostal aj ja, ale od istej doby sa ma už nedokáže dotknúť, zato mame ubližuje stále.

„Mama, si v poriadku?“ skúsil som to ešte raz.

„Áno, Severus. Choď si ľahnúť. Je neskoro a zajtra už odchádzaš,“ povedala pokojne, ale ja som v jej hlase postrehol strach.

„Pôjdeš so mnou na stanicu?“ opýtal som sa a opatrne som sa k nej približoval. Na stole horela sviečka, ktorá slabo osvetľovala miestnosť a poloprázdna fľaša s alkoholom.

Uvažoval som, čo mi povie. Za posledný rok som na stanicu chodieval sám. Cítil som sa pritom ako sirota.

„Asi nie. Už si veľký,“ odvetila chrapľavým hlasom. Podišiel som bližšie. Kľakol som si na kolená a pozrel jej do tváre. Vtedy som zbadal ako veľmi jej ten sviniar ublížil. Zhrozil som sa.

„Mami, čo ti to zas spravil,“ precedil som cez zuby. Chytil som ju za koleno a v ruke som zovrel kúsok jej sukne. Ihneď ma chytila za obe ruky.

„Nechaj to tak Severus. Nič sa nestalo,“ chlácholila ma. Mal som sto chutí vybehnúť hore a použiť naň ho crucio, alebo inú kliatbu.

„Počuješ! Nechaj to tak!“ naliehala. Videl som jej na očiach, že nie je v poriadku.

„Prečo?! Prečo neodídeme?“ opýtal som sa otázku, ktorá ma tak dlho trápila.

„Odísť? Kam?“ prekvapila sa.

„Do niektorej z ubytovní, do iného domu, do inej dediny, mesta! Preč odtiaľto!“ prosil som.

Ona iba krútila hlavou: „Už nemáme kam ísť, Severus.“

Bolestne privrela oči a po lícach jej stekali kvapky sĺz. Moja mama bola silná žena, ale čím som starší, tým viac som pozoroval ako veľmi slabne. Prestáva odolávať nástrahám života. Opúšťa sa. Podľahla alkoholu a ten ju ťahá k zemi rýchlejšie akoby som čakal.

„Doteraz sme predsa vždy mali kam ísť!“ namietal som.

Stále krútila hlavou.

„Musíš sa pokúsiť...“

„Ty tomu nerozumieš!“ prerušila ma, „Už nemáme peniaze. Nemôžeme odísť!“

Nerozumel som. Mračil som sa a pátral v hlave po informáciách, ktoré mi unikli.

„A doteraz...ako?“

„Žili sme z peňazí, ktoré mi dala moja matka,“ pokojne odvetila. Zaskočilo ma to. Toto je prvýkrát, čo spomenula niekoho z rodiny.

Divne sa usmiala cez slzy a svoj sklenený pohľad uprela kdesi za mňa: „Dala mi ich pred tým než si sa narodil. Strať sa! Povedala. Tu máš svoje dedičstvo a už ťa nikdy viac nechcem vidieť! Vzala som peniaze a bola som presvedčená, že sa v Tobiasovi mýli. Aká som bola naivná,“ horko sa zasmiala.

„Ukryla som ich. Najprv som o nich chcela povedať tvojmu otcovi, ale čosi vo mne ma varovalo, že to nie je dobrý nápad. Aj tak o čarodejnícke peniaze nestál. Bol presvedčený, že nás uživí aj sám. Bol odhodlaný a plný snov, nádejí. Aj preto som ho milovala.“

„Kedy sa zmenil?“ opýtal som sa zamyslene. Nechcelo sa mi veriť, že to hovorí o mojom otcovi.

„Kedy? Myslím, že vtedy, keď zistil, že si ako ja.“

To ma nahnevalo. Prečo sa zaplietol s čarodejnicou, keď nestál o to, čím bola. Ako si mohol myslieť, že budem ako on?!

„Myslím, že žiarlil,“ pokračovala, „A ešte k tomu stratil aj prácu. Potom začal piť. Keď ti prvýkrát ublížil, musela som zasiahnuť.“

Vzala mi tvár do dlaní a uprene sa mi pozrela do očí: „Zobrala som ťa preč a vzala som so sebou aj to málo, čo som mala.“

„Prečo ťa už nikdy nechcela vidieť?“ položil som bolestivú otázku.

„Nemohla zniesť...ja,“ vzlykala a začala sa chvieť. Natiahla sa po fľašu, chcela sa napiť, ale zastavil som ju.

„Nechaj ma napiť sa!“ precedila cez zuby.

„Nie! Musíš s tým prestať! Zabíja ťa to!“ znova som prosil.

Vystrela chrbát a hrdo na mňa pozrela. Črty tváre jej stuhli, oči zvážneli. Vyzerala ako ja, keď bojujem za to, čo mi je drahé. Havranie vlasy, popretkávané striebornými prameňmi, sa jej ligotali v žiare sviečky. Občas z nej na povrch vyplával iný človek, osoba, ktorá sa správala úplne inak. Hrozivo. Vtedy sa jej bojím.

„Ako sa to so mnou rozprávaš!“ zúrila. Spadol som dozadu. Ostal som sedieť na zemi a dúfal som, že nezačne kričať viac.

„Zmizni!“ prikázala mi. Poslúchol som, ale vrelo to vo mne.

[ » na začiatok « ]